Kapitola VIII

• XXXVI.                    Po ceste k tebe

Dva dni prešli a Erwin stál pred vchodom do podzemia. Schody sa strácali v tme a on tušil, že v tej istej tme, sa bude ukrývať Levi. Áno, bol zločincom po ktorom pátrala vojenská polícia, bol mužom tak schopným, že im neustále unikal. Mával im pred nosom a oni neboli schopní ho chytiť. Dokonca bol v jeho kancelárii. Keby mu nasadil putá, určite by ho neminulo čestné povýšenie. Toto všetko mohol mať, keby o to stál.

Dnes stál pred vchodom do iného sveta. Bolo pár minút po polnoci a on si bol istý, že Levi môže byť hocikým by chcel, keby sa snažil. A ak sa budú snažiť spoločne, jedného dňa, dosiahnu svoje ciele. Erwin vedel jedno, Levi mu môže pomôcť nastoliť spravodlivosť.

Minúty ubiehali a zdalo sa, že Levi sa nedostavil. Takže predsa nakoniec to bolo tak, že nemal Levimu čo ponúknuť. Sledoval temnotu ktorá viedla do tunela. Rovnaký odtieň ako jeho oči. Naposledy chcel počuť Leviho hlas, pretože jeho hlas niesol pravdu ktorú videli možno len oni dvaja.

„Čakám ťa,“ prehovoril Levi spod schodov ktoré viedli do tunela, „ak nezídeš dole, obávam sa, že nebude možné viesť konverzáciu na akejkoľvek úrovni.“ Levi vykročil z tmy a ostal stáť na schodoch. Jeho vlasy a oblečenie sa zlievalo do matného svetla ktoré z časti prenikalo z ulice na schody. Do jeho bledej tváre boli stále vsadené dva čierne kamene.

„Pre tvoje čierne oči?“ opýtal sa Erwin náhle. V ruke zovieral svoju bundu a sledoval Leviho ktorý vkročil do podzemných chodieb.

„Vlastne,“ ozvalo sa v úzkej chodbe, „moje oči nie sú čierne.“

Erwin sa pousmial. Všade navôkol bola tma a Levi od neho žiadal aby vstúpil niekam kde mala zákaz vstúpiť aj centrálna vojenská polícia. Nedokázal si vysvetliť svoj ľahkovážny úsmev na tvári. Levi bol cudzí, Levi bol zlodej a možno aj vrah. Vkročiť za ním na miesto kde ho nikto nebude hľadať nebola len ľahkovážna hlúposť, ale zrejme aj istá smrť.

„Nie je to tak, Erwin Smith, že tvoj otec umrel rukou centrálnej polície?“

Kedysi si Erwin myslel, že jeho život prešiel všetkými možnými skúškami a už ho nič nedokáže prekvapiť. Nedokázal vyhrať nad aristokraciou a korupciou ktorá ovládala Stohess a každého jedného človeka ukrytého v bezpečí múrov. Každé ráno vstávali a nevedomky slúžili pre ciele ktoré boli obyčajným ľuďom utajené. Osud si pre neho vybral spoločníka ktorý musel prísť z pekla. Zjavil sa pred ním nečakane a vtiahol ho do svojho neznámeho sveta.

„Ako… vieš…“

„Viem mnoho vecí Erwin…“

Vari si si ma vyhľadal? Si to ty kto chce lietať?

Erwin ovládaný emóciami vykročil dole po schodoch. O nedlho jeho postava zmizla v tme priestoru ktorý mu bol od malička prezentovaný ako diablov tunel.

Kto je vlastne diablom?

Erwin si nevidel pred nos. Rukami nahmatal stenu a popri nej sa vybral rovno za nosom až kým nenarazil na roh. Otočil sa na stranu a zabočil doprava.

„Určite chápeš, prečo som vybral podobné miesto,“ ozval sa Levi. V ruke držal malú sviečku ktorej plameň tienil dlaňou. Odložil sviečku na malej, kruhovej tácke na zem a založil ruky na hrudi.

„Tvoje oči sú teraz… jantárové,“ prehovoril Erwin potichu.

„Moje oči majú v povahe pohlcovať okolité svetlo,“ odvrátil od Erwina hlavu a oprel sa o stenu, takže mu stále bokom.

„Ako, vieš o mojom otcovi?“ okamžite prešiel k téme ktorá ho zaujímala najviac. Aj keď sa túžil pri ich rozhovore dívať Levimu do očí, nemohol si nechať utiecť podobnú príležitosť.

„Pretože viem, kto ho zabil. V podzemí sú informácie celkom lacné,“ odmlčal sa, „najal si ho niekto z vysokých kruhov.“

„Sakra Levi!“ zaťal pevne zuby Erwin, „dokázal by si ho identifikovať? Videl si toho muža ktorý si… ktorý si…“ emócie lomcovali celým Erwinovým telom. Päsťou buchol do steny a snažil sa hlbokými nádychmi upokojiť.

„Nevedel som, že si vojak,“ začal Levi pokojne, „jediné čo som počul bolo, že Edward Flemming, učiteľ, si dovolil otvoriť ústa a citoval úryvky zo zakázaných kníh svojmu synovi, Erwinovi Flemmingovi.“

Levi zahliadol na Erwinovej tvári v slabom svetle sviečky malý a smutný úsmev. Bola len náhoda, že sa stretli v osudovú noc. Nepripisoval tomu žiadny význam, než mu začali veci pomaly do seba zapadať. Jeho smutný úsmev sa čoskoro zmenil za prekvapenie. Pomaly otočil hlavu na Leviho a pátravo sa zadíval do jeho očí. Flemming. Priezvisko ktoré nepočul celých dvadsať rokov náhle vypadlo z úst úplne cudziemu človeku. Meno, ktorého sa jeho matka zbavila aby ochránila svojho syna. Jeho otec padol do zabudnutia.

„Pridal si sa k polícii aby si vypátral vraha svojho otca? Skutočne, tieto sračky sa mi dejú celý život,“ odtiahol sa od steny, „vždy sa mi postaví do cesty niekto s kým sa mi nevedomky skrížil osud.“

„Levi!“ na jeho ramene zrazu spočinula Erwinova ruka, „pomôž mi ho nájsť! Toho človeka!“

„Je jediný spôsob ako ti môžem pomôcť vypátrať toho sráča, Erwin… dostať ma do výcviku.“

V ten okamih Erwin nepochyboval, že rovnako ako on, má aj Levi svoj dôvod prečo sa chce dostať do armády. Možno to nebola pomsta, možno to bol abstraktný dôvod. Nedokázal odhadnúť Leviho úmysly. Jedno bol však Erwin ochotný riskovať, svoju dôveru voči človeku ktorého prakticky nepoznal. Nebol čas aby sa opýtal na podrobnosti. Jeho myseľ bola plná otázok, ale každú umlčali Leviho predchádzajúce slová; …máš veľa otázok. Chcel počuť odpoveď aspoň na jednu jedinú z nich, ako si dokázal spojiť priezvisko Flemming s jeho tvárou? Čím viac otázok bude mať, tým dlhšie bude vídať Leviho tvár.

Pretože tie čierne oči, pohlcovali všetky farby.

• XXXVII.                  Spolupracuj, zavádzaj a hlavne klam

Myslel som, že to miesto už nikdy v živote nebudeš musieť vidieť. Zdá sa, že osud vás opäť skrížil. Levi, všetko čo sa stalo na tom mieste je minulosť. Ak sa minulosť skríži s prítomnosťou, nedávaj jej význam. Prosím, naša minulosť je strašiak a strašiakov sme zvykli zamykať do skrine. Ja však dobre viem, že ty so svojimi strašiakmi radšej statočne bojuješ. Preto ťa prosím, tento krát toho strašiaka zamkni.

Erwin

„Čo je toto za miesto?“ opýtal sa Jean keď sa konečne ocitli na mieste ktoré bolo opísané v liste.

Všetky páry očí sa zvedavo upierali na vysoký múr, ktorý bol už z väčšej časti rozbúraný. Omietka bola na niektorých miestach už úplne opadnutá a odhaľovala holé tehly ktoré tvorili múr.

Na niektorých miestach v okolí boli ešte viditeľné stopy domov. Ostali len základy ktoré rokmi obrástli trávou a machom. V okolí však nestál ani jeden jediný zachovalý dom alebo ruina. Všetko bolo zrovnané so zemou. Len dlhý tehlový múr ktorý obkolesoval celú západnú stranu bývalej dediny. Na východe bolo pár roztrúsených stromov ktoré sa postupne zbiehali do hustého lesa a na severe, hneď vedľa múru ktorý začínal pri skalnatej stene, sa nachádzala jaskyňa.

Raz ti možno poviem príbeh o golémovi.

„Kapitán,“ nahla sa k nemu Sasha, „ste v poriadku?“

Levi sa zamračil a vykročil dopredu. Strašiaci alebo nie, bola to jeho povinnosť a minulosť ostala minulosťou. V jeho živote už nesmela byť jediná myšlienka na minulosť ktorá by ovplyvnila prítomnosť alebo budúcnosť. Erwin bol ako príšera ktorá sa snažila potlačiť niektoré veci tým, že ich vytiahla opäť na svetlo len aby mohla poukázať na ich nepodstatnosť. Nebyť Erwina nespomenie si na polovicu vecí ktorí spoločne prežili.

„Sasha a Jaen, zoženiete niečo z čoho spravíme pochodne. V jaskyni je tma.“ Levi sa usadil do trávi a ruky založil na hrudi. Snažil sa nevnímať nervózne rozhovory v jeho okolí. Potreboval si skrátka len na pár minút sadnúť do trávy a myslieť na vtáky alebo iné zvieratá.

Čokoľvek by vymazalo Erwinovu prítomnosť.

Je v poriadku a neskrivili mu skoro ani vlások na hlave. Nerob si starosti.

Kapitán opäť otvoril oči s povzdychom. Na pár okamihov sa mu podarilo myslieť na vtáky ktoré križujú modrú oblohu, a práve táto obyčajná farba bola spúšťačom Leviho mysle.

Aj plameň a pach horiacej pochodne boli spúšťačom minulosti. Za všetko čo sa mu momentálne dialo, mohol Erwin a jeho krátky list. Keby neexistoval Erwin nebol by tu, a keby nebol tu nemusel by sa starať o to, čo bolo a čo bude. Ľudstvo by zrejme nebolo tak ďaleko ako teraz, ale Erwina by to nezastavilo. Jedného dňa by sa tak či tak stretli, bolo ich osudom naraziť do seba a zaklieniť sa ako dva meteority ktoré sa zrazili. Rozbiť svoje schránky v pokuse o prežitie a letieť ďalej spoločne. Čokoľvek sa im udialo, nemohli sa od seba už odtrhnúť.

„Mikasa, vezmeš druhú pochodeň a pôjdeš na konci spoločne so Sashou.“

Nechcel vstúpiť dovnútra jaskyne ktorá sa stala hrobkou a náhrobným kameňom zároveň. Ak pôjde dole vodou on, pôjde aj Erwin. Ich životy boli späté tak úzko, že videl ich čiary života ako sa zbiehajú takmer do jednej. Toto bol Erwinov problém toto bola Erwinova jazva a jeho bremeno.

„Poznáte toto miesto?“ opýtal sa Armin ktorý pretrhol niť Leviho myšlienok.

„Vôbec nie,“ odvetil krátko a vykročil smerom k vstupu do jaskyne.

„Sú isto tie informácie správne?“ opäť sa opýtal Armin.

„Uvidíme. Neviem ako ty Armin, ale neviem čítať ľuďom myšlienky a rozhodne neviem posúdiť či je niečo pravda alebo nie z jedného listu.“

Byť Erwinovou pravou rukou znamenalo robiť všetku túto špinavú prácu za neho. Byť jeho kapitánom znamenalo zaskočiť ho tam kde sa nehodilo aby sa veliteľ vyskytoval. Byť Erwnovou pravou rukou, znamenalo robiť všetku manuálnu prácu, pretože Erwin už nemohol; byť jeho pravou rukou, znamenalo ponúknuť svoje srdce aj za neho.

Klamať, podvádzať a zavádzať aj za neho.

• XXXVIII.                Démon

        Prvé dva týždne vyzeral byť Erwin príliš nervózny na to aby ho mohol konfrontovať so všetkými informáciami ktoré nazbieral. Pokladal ich vzťah za puto ktoré sa vždy bude dať rozbiť. Zatiaľ čo on trénoval a svojimi schopnosťami zanechal ostatných ďaleko za sebou, Erwin bol hromádkou nervov čo sa odrážalo aj na jeho pracovnom živote. Netrvalo dlho a veliteľ si ho pozval na koberec.

Padali otázky ako; kto je Levi a prečo sa ten chlap nachádza u nich a z akého dôvodu si praje Erwin aby sa pridal k polícii. Nebolo v Erwinovej povahe byť nervózny a neistý. Všetky tieto nové pocity zapríčinila prítomnosť Leviho. Ich plán bol kostrbatý, život krátky, titáni za múrmi a Levi príliš tajomný.

Erwin sa netváril, že mu verí, ani na zlomok sekundy nevkladal svoju celú dôveru do útrob toho malého a tajomného muža. Jeho sila bola ohromná a jeho pôvod zavádzajúci. Mali dva rozdielne ciele ku ktorým určitý úsek viedla rovnaká cesta.

„Ak by si niekedy v živote pochyboval o svojich rozhodnutiach, som tu na to, aby sme ich prebrali.“ S týmito slovami bol Erwin poslaný do tábora aby dohliadol na Leviho.

Nebolo to tým, že by Levi bol šialený masový vrah, ktorý sa na neho vrhne až sa ich puta rozlomia, ale v Erwinovi prebúdzal nepríjemný pocit z jeho minulosti. Bol temnou stranou jeho mysle. Prišiel odnikiaľ a túžil byť niekde presne ako Erwin ktorý musel ukrývať svoju identitu pred celým ľudstvom. Lenže keď ho dokázal spoznať Levi, určite to dokáže aj niekto iný. Jeho tajomstvo bolo ukryté pod takmer napoly priesvitnou fóliou.

„Vyzeráš totálne vyfľusnute,“ pozdravil Levi, „nechceš sa odo mňa troška držať… ďalej? Smrdíš.“

„Aj ja teba zdravím,“ odvetil Erwin.

„Starý ti dal prenášať celú svoju kanceláriu?“

Erwin sa na okamih zamyslel. Otočil hlavu na stranu a prehltol hneď niekoľko teórii o Leviho poznámke. Dobre vedel, že sa ho Levi nesnaží ničím vyprovokovať, bolo to jeho vnútro, jeho štýl, jeho nátura. Vypadlo mu z úst to prvé na čo pomyslel. Netrápil sa tým, kto si čo o ňom myslí. Mal jeden cieľ a nebál sa skopnúť hocikoho kto sa mu priplietol pod nohy.

„Ako ide tréning?“ prehodil tému.

„Je horúco,“ odvetil ľahostajne Levi, „myslím, že by mali vymyslieť niečo ako letnú uniformu a uniformu vhodnú do pekla.“

„Peklo je relatívne,“ odvetil okamžite Erwin.

Obaja si vymenili intenzívne pohľady. Miestami sa Erwinovi zdalo, že vidí svoj pohľad v hlbokých útrobách Leviho tmavých očí.

Pohlcuješ svetlo. Erwin odtrhol s ťažkosťami svoj pohľad od Leviho a pohliadol na kadetov ktorí ako sa zdalo trénovali bez dozoru a miestami to pôsobilo ako príšerný zmätok a pobehovanie sliepok po kuríne. Zrazu vedel prečo sa Levi poflakuje po okolí a znudene sa snaží nájsť tieň v horúcom letnom dni. Levi s nimi nemal absolútne nič spoločné po žiadnej stránke. Bol svojimi schopnosťami a mentalitou na úplne inej úrovni.

„Nudíš sa ako pozerám.“ Samotnému Erwinovi začínalo byť horúco.

„No nie, a to si usúdil podľa môjho znudeného výrazu, alebo sa snažíš zapojiť do konverzácie kultivovaným spôsobom?“

„Ty dokážeš vytvoriť vetu aj bez vulgarizmov?“

„Čo keby si si slušne strčil hlavu do zadku a odskackal na jednej nohe?“

Ich zmysluplná konverzácia sa začala stupňovať natoľko, že si Erwin neuvedomoval svoj zvýšený hlas ktorým upútal pozornosť kadetov. Ten malý skrčok sa na neho díval zdola, ale stále mal Erwin pocit akoby stál nad ním a venoval mu povýšenecký pohľad. Sila jeho tmavých očí bola dychberúca. Erwin bol presvedčený, že by dokázal zdolať celú armádu len svojim intenzívnym pohľadom ktorý kradol všetky okolité farby akoby vsakoval do seba ich duše.

„Vážne sa jedného dňa chceš stať veliteľom?“ opýtal sa náhle Levi.

„A ty sa chceš stať vojakom?“

„Čo keby si odpovedal aspoň na jednu otázku ktorú som ti položil?“

Erwin sa znova zamračil. Nestávalo sa mu často, že by ho behom pár minút niekto dokázal dostať do pozície v ktorej bol poučovaný Vlastne sa mu to nestalo od školy vôbec. Stál pred človekom ktorý veľmi ťažko mohol mať nejaké vzdelanie a predsa sa strácal v okamihoch akým bol aj tento. Niečo ho nútilo vykríknuť a vyskočiť keď sa Levi ozval. Niečo ho vychýlilo z rovnobežnej cesty.

„Rozčuľujem ťa, Ewrin?“

„Sakra!“ Erwin sa od neho otočil chrbtom. Ruky založil vzadu za krkom a zaklonil hlavu. Jeho modré oči sa vpili do oblohy ktorú ožarovalo horúce letné slnko. Snažil sa pochopiť svoje chovanie v prítomnosti Leviho. Ich rozdielne ciele a rovnaká cesta.

Keby som ho požiadal aby sa pripojil znova ku mne, súhlasil by, alebo som natoľko hlúpy?

Do jeho zabudnutého a tmavého života sa votrela iskra ktorá padla na zem a hodila svetlo na všetky kostry ktoré skrýval pod posteľou. Navzdory tým tmavým očiam, Levi bol nebezpečným lúčom svetla. Erwin si však ešte stále myslel, že všetky tajomstvá ktoré jeho oči pohltia, ostanú v bezpečí.

Keď sa otočil späť k Levimu, jeho malý démon bol preč. Kadeti stále pripomínali kury pobehujúce po dvore a prítomnosť bez Leviho sa zrazu zdala byť absolútne obyčajná a nudná.

Povedať svojmu démonovi, aby neodchádzal. 

• XXXIX.                Neskrotný a neposlušný na čo ťa vôbec mám?

         Erwin sedel vo svojej kancelárii s prázdnym pohľadom sa díval k dverám. Jeho myseľ bola úplne niekde inde a zdalo sa, že keby do jeho kancelárie vtrhla celá armáda, nepohlo by to s ním. Čakal.

Čas sa vliekol príliš pomaly od doby kedy nastolili poriadok. Slovo revolúcia bolo silným na to čo sa udialo v Stohesse. Dve hlavné úlohy ktoré zohral on a Levi boli len začiatkom veľkých problémov. Ešte stále čakal na Leviho kedy uspeje a privedie Erena späť. Vedel, že mu naložil príliš veľkú zodpovednosť na chrbát, ale v živote nepočul Leviho namietať pretože niečo nedokázal.

Nie je tvoj prah príliš vysoko? Si tak vysoko, že na teba nedovidím. Postavil som si Leviho na piedestál? Čo ak padne?

Za oknom sa ozvalo tiché zašušťanie krídel. El pohliadla cez sklenenú tabuľu okna na Erwina ktorý jej sedel chrbtom. Preskočila z nohy na nohu takže jej pazúre ktoré ťukli o kamennú parapetu upútali Erwinovu pozornosť. Okamžite sa postavil a otvoril okno. Na nohe mala El priviazaná stále to isté čierne a nepremokavé vrecko. Erwin s obtižmi rozuzlil stuhu ktorou bolo vrecko zatiahnuté a vytiahol z neho zložený list papieru. Oprel sa o svoj stôl a rozložil list. Čakal, že mu bude Levi vyčítať jeho nevhodné chovanie vo svojom poslednom liste, čakal čokoľvek.

Myslíš, že ak sa vrátim, zariadiš teplú kúpeľ? Cítim sa akoby som hnil za živa.

Levi.

Erwin pohodil na stôl list papiera ktorý sa viac podobal na zdrap. Vydýchol si a ruku založil za hlavu. Možno by bolo lepšie, keby ešte stále vládla skorumpovaná monarchia. Svet by sa neprestal otáčať správnym smerom ani vtedy, keby celé ľudstvo vyhynulo. Museli bojovať o svoje prežitie. Príroda si žiadala satisfakciu. Padli tak hlboko, že vedomosti sa stali zakázanými.

Otvoril spodný šuplík na svojom stole a vytiahol čistý list papieru. Položil ho na stôl pred seba a chvíľu sa díval na jeho belavú farbu. Prstami zamyslene bubnoval po stole, zatiaľ čo sa jeho modrý pohľad takmer otláčal na papieri. S hlbokým povzdychom vzal brko z kalamáru a začal svoj list jednoduchými slovami;

Levi, sme chytení vo veľkom teráriu. Brodíme sa lesmi, plavíme sa po riekach… ale skutočnú rieku sme nikdy neprekročili. Rozbúrená rieka sa stáva našim synonymom. Nedokážeme postaviť cez ňu most, pretože nám zakazujú poznať vedomosti o stavbe mostu. Dnes mám opäť pocit, že hrubá sila je silou spravodlivosti. Nezabudni prosím, že sa nikdy neprestanem snažiť prekročiť rozbúrenú rieku. S mojimi vedomosťami a tvojou silou, sme schopní meniť jej tok.

Erwin.

Koľkokrát použil slovo vykonaj! Koľko krát ho použil na Leviho? Prečo sa rozkazy stali prioritou? Cieľ bol hlavným a aby dosiahli svoj cieľ musel ich niekto k tomu viesť. Levi bol zbraň, Levi sa tak cítil. Ako zbraň v Erwinových rukách. Niekedy mal pocit, že Levi existuje len v dvoch fázach; buď ho chce zabiť, alebo mu je všetko jedno. Aby vykonal prvé, druhé musí byť podmienkou. Zatiaľ presadal z koľaje na koľaj.

Je to tvoja vina a nikdy ti to neodpustím! Zneli Leviho slová na bojisku. V živote musel Erwin vstrebať veľa nenávisti. Tento krát to boli oči ktoré pohltili jeho vlastnú farbu a nazvali ho odpadom. Erwin mal pocit, že sa díva do zrkadla; že jeho vlastné ja ho nenávidí viac než ktokoľvek na svete.

Počkal kým atrament uschne a list zložil na niekoľko častí. Vložil ho do vrecka ktoré mala El priviazané na nohe a pomocou zubov zatiahol stužku.

„Nesúri to… daj si na čas,“ odvetil Erwin a prstami prešiel nežne po perí dravca, „viem, že mi nerozumieš… kiežby si mohla.“

El sa vzniesla k oblohe. O pár okamihov Erwinovi zmizla z dohľadu. Vedel, že už dávno preletela ponad vysoké múry. Bola preč, v lese s inštinktami dravca ktoré ju ochránili. Dokázala letieť tak ďaleko ako sama uznala za vhodné.

Vidieť ho letieť sa ničím nelíši od El.

• XL.                  Z krvi a ocele

Bolo nebezpečné manévrovať v noci, alebo počas dažďa. Ani Leviho zrak nebol tak dokonalý aby videl po tme každý strom a vetvu ktorej sa musel uhnúť. Ak bol nútený manévrovať počas tmy vždy dostal pár rán od halúzok ktoré mu stáli v ceste. Tento krát  nemal v úmysle letieť ako o život. Zo stromu na strom sa dostal o pár desiatok metrov na bok kde na strome sedel jeden z nováčikov na hliadke.

„Tvoje meno?“ Levi si drepol na hrubý konár nad sotva osemnásť ročným mladíkom.

„Lence! Pane!“ Nováčik sa postavil a takmer spadol keď sa snažil poriadne salutovať.

„Skvelé, Lence… snaž sa udržať na nohách. Máme asi tristo metrov na východ od tábora titána. Myslím, že je vyčerpaný a už sa len motá okolo stromov.“

„Áno pane!“

„Pôjdeš so mnou…“

„A-ale pane,“ čiernovlasý mladík si nervózne prešiel rukou po zátylku, „manévrovať po tme je nebezpečné, nie som si istý, že vám budem stačiť…“

Levi si povzdychol. Napriamil sa a zabodol bodce od lán do kmeňa stromu. Spustil sa dole a nohou sa oprel o kmeň stromu. Prehliadol si mladíka ktorý sa stále nervózne škrabal na krku a hľadel kamsi do mliečnej hmly pod nimi.

„Prestaň s tým inak si vydrieš dieru do hlavy,“ Levi sa zaprel oboma nohami a z opasku vytiahol signálnu pištoľ, „nič sa nedeje, nebudem ťa nútiť. Vráť sa do tábora a oznám čo som ti povedal.“ Vystrelil svetlicu a hodil prázdnu pištoľ smerom k nováčikovi ktorý ju ťarbavo zachytil a okamžite zasalutoval.

Nemyslím, že ten signál bol vidieť keď je taká tma a hmla, tak padaj mladý!“ Levi sa spustil na zem. Počkal kým bubon navije laná a znova ich vystrelil do koruny najbližšieho stromu.

Tma sa miesila s nepríjemnou hmlou a vytvárala takmer nepriestupnú hmotu. Keby si Levi nebol istý, že všetko navôkol neho je len para, bol by prisahal, že je to nejaký nadprirodzený múr. Behom pár minút hmla zhustla a klesla tak nízko, že nevidel žiadne stromy. Nebolo možné aby sa titán v tomto prostredí dostal až do tábora.

„Ak sa stratím,“ Levi sa zastavil na strome a pohliadol dole do chuchvalcov hmly.

„Sakra, štvoroočko vždy tvrdilo, že titáni v noci nefungujú.“ Oprel sa a zniesol sa pozdĺž kmeňa na konár.

Zdalo sa, že najlepšou možnosťou bude vyčkať kým hmla neklesne až úplne k zemi a koruny stromov sa vyjasnia. Nikto nemohol predpokladať, že hmla zhustne a vytvorí tak hrubú vrstvu.

Všade navôkol vládlo ticho. Hmla, vlhko, teplo a tma. Kombinácia ktorú Levi nenávidel. Bol by radšej keby bola tma, vlhko, teplo a pršalo. Keby nebola hmla a len vlhko a dážď. Všetko bolo lepšie než hmla. Ticho ktoré vládlo okoliu sa mu postupne začalo zarezávať pod kožu do takej mieri až mal pocit, že ohluchol.  Sluch bol zrazu jediný zmysel ktorý mohol stopercentne využiť na svoju obranu. Len čo na okamih zatvoril oči aby zbystril svoj najúčinnejší zmysel, spod stromu sa ozval šuchot. Trvalo to len zlomok sekundy. Len okamih kedy Levi otvoril oči a pred ním sa objavila vysmiata tvár titána. Bol malý, a zjavne vyskočil ako ropucha od zeme. Špeciálny druh ktorému nevadil nedostatok slnka vyskočil ako ropucha niekoľko metrov nad zem a rukou sa zahnal po Levim.

„Kurva!“ Kapitán sa takmer ocitol na zemi. Ostal visieť na jednom lane. Hrot ktorý bol zabodnutý v dreve sa pod jeho váhou pomaly uvoľňoval z dreva. „Zasran…“

Mal jedinú možnosť a tou bolo začať znova od zeme. Pustil sa pretol k zemi a hneď ako dopadol na nohy, naslepo vystrelil laná nad seba do koruny stromu. Len jedno lano sa zachytilo o konár a tak Levi ostal znova visieť na pol cesty.

„Skurvysyn!“ zaprel sa oboma nohami o kmeň stromu. Rýchlo sa otočil bokom k stromu a rozhojdal sa na jednom lane. Titán znova vyskočil od zeme a ohnal sa rukou. Vtedy Levi pridal plyn. Vyrazil smerom k titánovej ruke a zahnal sa mečom. „Čo je bastard, už sa nemáš čím oháňať?“ dopadol do trávy a vedľa neho celá dlaň ktorú titánovi odsekol.

Chvíľu sledoval titána ktorý sa zmätene rozhliadal po okolí. Levi zbystrel. Prikrčil sa v hmle aby ešte viac zamaskoval svoju postavu. Zdalo sa, že titán ho kvôli hmle vôbec nevidí. Opäť sa potvrdilo, že mu jeho výška dodáva viac výhod než nevýhod. Musel si dávať pozor na každý krok ktorý spravil aby ho titán nezačul. Opatrne pokladal jednu nohu za druhou do vlhkej trávi.

„Levi!“ ako prvý hrom ktorý ohluší celé okolie, ozval sa z diaľky Erwinov hlas. Opakovane, znova a znova volal meno svojho kapitána.

„Tá blonďatá osoba,“ zašomral Levi.

Titán sa rozhodol nasledovať svoj sluch a skackavo sa vydal za Erwinom. Zmizol v hmle ktorá skĺzla až ku kmeňom stromov takže Levi využil šancu a vyšvihol sa do vysokých kmeňov. Snažil sa držať nad hmlou a padať do nej čo najmenej aby nečakane nenarazil čelom o konár. Jediné čo z titána videl, bol jeho chrbát ktorý sa občas vynoril pri výskoku z hmly.

Akonáhle titán vyskočil do výšky – čím dal najavo, že sa chystá zaútočiť, Levi povolil laná a pridal na plyne. Strmým pádom sa blížil až k titánovi ktorý klesal späť do hmly. Vystrelil laná v poslednej chvíli aby sa zachytil a znížil tlak plynu. Nohami na pred sa nechal pritiahnuť lanami až k titánovi.

Človek by si pomyslel, že je vták.

Erwin sa snažil udržať splašeného koňa na uzde len jednou rukou. V druhej držal čepeľ a s hrôzou sa díval na titána ktorý pred neho nečakane dopadol ako kameň z neba. Nohy aj ruky sa mu podlomili a ako ropucha ktorá sa rozpľaští na klzkom kamení, rovnako skončil aj titán. Ako rohož.  Kôň sa konečne upokojil a Erwin sklopil zbraň. Na chrbte titána sa pohla postava. Levi sa pozviechal zo širokého chrbta a postavil sa.

„To bude modrín…“ Levi sa bolestivo pridržal za pravý bok.

„Kapitán?“ Erwinov hlas bol opäť stabilný a hlboký.

„Veliteľ?“

„Pôjdeme domov.“