Kapitola VIII.

        S čistým svedomím môžem povedať, že som ušiel. A ušiel som veľmi rád. Zabuchol som sa v hosťovskej izbe a zamkol. Zabarikádoval som sa stolíkom a stoličkami i keď som vedel, že dvere sa otvárajú do druhej strany.

Musel som to urobil. Pochopte tento nasledujúci dôvod: Mookyul prišiel o pol štvrtej ráno. Prišiel opitý. Bol hnusný, odporný. Smrdel, táral niečo čomu som nerozumel a nakoniec sa dožadoval sexu. Keď som mu jasne povedal, že sa ma nemá dotýkať a nech padne a spí, tak začal kričať, že som ako vyberavá, luxusná kurva. Že sex dostane asi až vtedy, keď mi kúpi vežu.

Nehodlal som to ďalej počúvať a tak som tu. Zabarikádovaný a sedím na posteli. Strnutý, smutný, urazený, ponížený a nahnevaný. Mookyul možno nikdy nepochopí čo spravil. Čo mi dnes vykonal. A to sa tento deň len začal. Štyrmi hodinami sa tento deň začal.

Nikdy ani jeden zrejme nepochopíme, prečo si tak ubližujeme.

Vlastnou hlúposťou, vlastnou pomstychtivosťou a túžbou.

A svet je potom tak škaredé miesto zrazu.

Chcem zažívať aj tie krásne chvíľky, ktoré vám sľubujú. Všetky tie kvetinové večere, prechádzky, bozky. To chcem zažívať a nie neustálu zášť a nevraživosť.

Ja už proste Mookyul nevládzem takýmto spôsobom.

 „Ewon…“ ozval sa spoza dverí, „prosím, otvor mi. Sľubujem, že nebudem zlý. Ospravedlňujem sa.“

„Bež späť Mookyul. Prosím.“  objal som si kolená. Pohliadol som von oknom. Tma bude ešte pár hodín. A pre mňa to bude samozrejme ešte o pekný kus ťažšie.

Viem, že som tvrdil, že si to tak neberiem. Všetko je v poriadku a Mookyul je proste taký. Tá jeho nátura jeho prirodzený chlapský pud. Lenže po tom všetkom čo sa vo mne odohralo za posledné dni, si to začínam pripúšťať čoraz viac. Ide o to, že čím viac si pripúšťam tú skutočnosť, že ho milujem, tým viac som zraniteľnejší.

To je tá realita ktorá straší.

        Ráno som uložil nábytok na svoje miesto. Predpokladal som, že Mookyul bude vylihovať ešte pár hodín a potom pôjde do práce s tým neurčitým výrazom. Nebude vedieť čo sa stalo, čo povedal. Nebude vedieť vôbec nič. A dokonca, by bol schopný i predstierať, že sa vôbec nič nestalo. Žiadne prepáč mi Ewon, že som sa choval ako hovädo. Prepáč, že som stále ako zviera čo ti nedá pokoj. Že sa nechovám ako ostatní milenci, ktorých by si mohol mať. A vieš čo Ewon? Ja sa polepším.

Jedno mu ale musím nechať. Nikdy nič nepredstieral. Nikdy.

Na to môj život by som mohol vopchať do vriec s nadpismi: Ewon, ktorý miluje priateľov. Ewon ktorý musí chodiť do školy a nič iné ho nezaujíma. Ewon, ktorý predstiera, že je imobilný. Ewon, ktorý miluje Mookyula…

Pripravoval som mu tradičné raňajky. Raňajky z každého rožku trošku. Mal som mu po tom včerajšku chuť napchať do úst žemľu s maslom a ísť urazene spať ďalej.  No nemohol som ani jedno. Musel som ísť do školy. Bol som odhodlaný mu raňajky zanechať na stole nech sa premenia za ten čas i do nového živočíšneho druhu, alebo rovno na veľkého dinosaura, ktorý by Mookyula zožral.

Myslel som si, že bude spať.

Nespal.

Dal si sprchu a o chvíľu bol pri mne. Zazeral a potom sa otočil a nahol sa ku mne, „ospravedlňujem sa včerajšok.“ Povedal a odtiahol sa späť, „natáral som kraviny.“

Ostal som pohľadom na čajníku. Potom som na neho otočil hlavu.

„Už to nie je ani vtipné vieš? Nejako cítim, že sa ma to dotýka viac a viac. Nechcem to už viac znášať.“ Odvetil som mu. Položil som jeho raňajky na stôl a k ním som priložil i hrnček. Voda na čaj pomaly začínal vrieť v čajníku.

Mookyul sa otočil ku mne. Prezrel si ma. Vyzeral akoby sa mal každú chvíľu rozpustiť. Niečo sa mu zalesklo v očiach a nakoniec sme boli tam kde sme začali.

Šialený pohľad vypočítavého zvieratka domáceho, ktoré sa menilo na neznámy slovný príkaz na zmutovaného králika.

„To znie akoby si chcel priznať, že ma miluješ.“

„Možno.“ Odvrkol som. Musel som sa mu otočiť chrbtom. Nebola žiadna možnosť, že by som sa dokázal dlho dívať na ten jeho výraz a nevraziť mu tam vidličku. Zažil som toho už príliš veľa aby moje nervy dokázali zniesť ďalšie takéto výdobytky Mookyulovej tváre.

„Ewon,“ vedel som, že ku mne podíde, „Foxy, líštička moje podšitá, vyšitá…“ objal ma okolo pásu zozadu a nosom sa mi otrel o krk. Horúci dych ktorý sa mi rozbíjal o šiju začal konať svoju prácu. Telom mi prešla jemná husinka na ten spôsob keď sa vás dotkne človek ktorého tajne milujete. On sa vás dotkne len letmo a vy idete vyletieť z kože.

„To sa mi nestalo ešte aby si vedel.“ Prešiel mi rukou po zadku. Hladil ma a ja som začínal mať pocit, že ak mu nerozbijem tanier o hlavu, už nikdy nedostanem túto myšlienku na správnu rovinu. Otočil som sa mu v náručí a pohliadol mu do očí. Ten úmysel bol úplne jasný. Podmaňoval si ma. Dvoma očami, dvoma zorničkami, dvoma dúhovkami. Úplne si ma podmaňoval.

„Nie je to fér,“ fňukol som, „musím do školy.“

„Inak?“ opýtal sa.

„Inak by som aj hej.“ pohliadol som do zeme a štuchol ho prstíkom do gombíka od košele.

Týmto drobným gestom som rozpútal hotový chaos. Vzal ma za zápästie a pritisol k hrane stolu. Pohliadol som znova do jeho magických očí. Musel som mať nejaký zvláštny druh pohľadu, keďže sa istý čas na mňa len díval.

 „Povedať takúto vec je nebezpečné,“ nahol sa ku mne, „najmä keď musíš do školy.“ hypnotizoval ma pohľadom. Podľa mňa mal v úmysle mi urobiť do hlavy diery a spraviť mi lobotómiu aby ma mal úplne v hrsti.

„Mookyul,“ šepol som tíško. Zrazu som necítil strach ani potrebu ho od seba odohnať. Tresnúť mu tanier o hlavu, alebo vyliať na neho horúcu vodu. „Ako pôjdem potom do školy?“

Mierne sa odo mňa odtiahol. Snažil som sa, aby moje oči priam žiarili nevinnosťou a prosbou. Už sa mi to pár krát podarilo, tak som na to vsadil všetko čo som mal. usmial som a zopäl ruky k sebe v tichej prosbe.

„Neštvi ma.“ Povedal bez obalu, sucho, mŕtvolne a dokonca výhražne. Normálny človek by nedokázal dať toľko vecí  do jednej vety. Teda ak sa to dalo považovať za vetu. Zapálil si cigaretu a pritiahol ma k sebe za lem trička. Nahol sa mi k uchu a chvíľu mlčal.

Myslel som, že mi vari chce vyúdiť mozog tým dymom.

 „Pekne prídeš domov. Žiadne sledovanie ma. Prídeš domov a pripravíš sa mi. Ľahneš si na posteľ, roztiahneš nohy a budeš čakať! Inak za seba neručím! Rozumieš?“ viete, jeden by si myslel, že keď vám váš milovaný ide šeptať do ucha budú to slovíčka nežné a jemné. Ale čo by nie, vyhrážky sú svojim spôsobom tiež sexi.

Jasné Mookyul. Už sa teším, až prídem zo školy a ty ma pretiahneš, že na druhý deň pôjdem na urológiu a nie do školy.

         Škola začínala byť najväčšia otrava dnešného dňa. Snažil som sa. vážne áno. Chcel som proste visieť na každom slove ktoré povedal profesor. Namiesto toho som sedel s hlavou opretou a nechal som Jiha nech to mňa štuchá ceruzkou a potom prstom.

Zjavne som slušný  objekt na výskum. Alebo hovienko na krátenie času.

„Jiho!“ povzdychol som si. Otočil som a na neho. Mračil som sa tak silno, až sa Jiho odtiahol.

„Eeee?“ usmial sa a štuchol mi ceruzkou do ramena, „milenecké problémy?“

 „Nechce sa mi o tom hovoriť.“ Ukončil som jeho vyzvedanie. Nechcelo sa mi ísť domov a nechať sa pretiahnuť ako nejaká kurva, ktorá čaká na zákazníka. Možno si za to môžem sám, ale Mookyul by mohol pochopiť, že jeho penis nie je tak celkom stavaný do môjho malého zadku. Vlastne do akéhokoľvek zadku.

„Jiho,“ nemyslel som, že to ešte niekedy poviem, alebo urobím, „nechceš prísť k nám?“

„ČOŽE?!“ vyletel na mňa akoby som ho obaril, alebo mu povedal, že som jeho biologický otec, ktorý sa posunul v čase do budúcnosti. „Nikdy!“ sadol si späť keď profesor začal trieskať ukazovátkom o tabuľu.

„Bože mňa nikto nespasí.“ Položil som hlavu na lavicu.

„Pozri Ewon, si dospelý človek. Presaď si svoju, nie? Nie si Mookyulov otrok. Máte vzťah.“ tváril sa byť spokojný so svojou radou.  Pre mňa to malo cenu asi ako dúhové guľôčky v osemdesiatych rokoch. Na každom kroku sa nejaká váľala. Povzdychol som si. povedať Mookyulovi ako to je. Ale však to robím stále. Non stop mu hovorím: prestaň s tým! Nemôžem a nechcem a nejde to. Keby že mu nehovorím dôvody. Ale vždy nejaký dôvod mám.

„Takýmto spôsobom prídem o štipendium.“ Povzdychol som si. „mám hlavu plnú Mookyula.“

No tak počkať! Prečo by som ho nemal sledovať? Prečo tak zrazu chce aby som ležal doma s roztiahnutými nohami a…!

Vyletel som zo stoličky a začal som si zbierať veci. „Musím ísť.“

„Ale Ewon! Čo zápočet?“

„Musím!“ s náručou plnou kníh a papierov som vybehol z prednáškovej sály. Prebehol som chodbou univerzity dole po schodoch. Rozbehol som sa po chodníku a v tom vedľa mňa sa objavilo čierne auto. Okienko sa stiahlo a tam jeden z Mookyulových chlapov.

„Ewon! Kam zase ideš? Máš študovať! Šéf mi dal jasný príkaz aby som ťa nepustil zo školy skôr než skončíš!“

„Ja musím!“ zvolal som. Zastavil som na chodníku a pohliadol na Taijuula. Auto šlo však ďalej. Kým zabrzdil, som sa otočil a rozbehol som sa cez trávnik preč.

„Ewon! Šéf ma zabije!“

Otočil som sa za seba. Ten blázon za mnou utekal.  Položil som si veci na lavičku. Rozhodol som sa tomu čeliť ako chlap a prestať utekať. Som síce ľahká váha a môj zadok nie je bohvie čo, ale stále som chlap. Založil som ruky na hrudi a pohliadol na utekajúceho Taijuula, ktorý ma konečne dobehol. Za to viem aspoň dobre šprintovať, že?

„Je moja vec kam idem, kedy tam idem a prečo tam idem. Mookyul nemá právo sa do toho starať!“ oznámil som mu rázne. So mnou nikto nebude takto vybabrávať.

„Šéf ma zabije a teba tiež.“ Povedal rovno. Napriamil sa a pohliadol mi do očí, „musíš sa vrátiť!“

„Nie!“ sadol som si na lavičku a vložil si veci do tašky.

„Tak to nemám na výber potom.“ Vyhrnul si rukávy na košeli a založil ruky v bok, „pôjdeš dobrovoľne, alebo ťa musím odvliecť násilím?“

Pohliadol som do jeho očí. vyriešiť to ako chlap. Postavil som sa, „NIE!“ napriahol som pravačku  a udrel ho do tváre. Vzal som si tašku a znova sa rozbehol preč. Neviem čo s ním ďalej bolo. Len viem, že som prekonal sám seba, pretože sa tam zatackal a skoro spadol.

Cítil som sa neskutočne cool. Ako akčný hrdina páchajúci dobro. Hrdina, ktorý sa pokúša polapiť zločinca. Zlého, krutého mafiána Mookyula!

         Krvi by ste sa vo mne nedorezali keby ste videli to čo ja v ten osudný okamih, keď som otvoril dvere od Mookyulovej pracovne. Dostať sa tam už nebolo tak ťažké. Kopol som Sangchoola do rozkroku. Začínal som mať týchto hier podľa Mookyulových pravidiel po krk.

„Kde kurva je čo?“ otočil som sa na Sangchoola, „tak kde je keď si tvrdil, že tu je a nemám ho rušiť?!“

„Prisahám, že tu bol!“ prikladal si stále ruky k rozkroku Sangchool.

„Čo tak vykrikuješ Foxy?“ zdvihol sa spod stola Mookyul. Otočil som na neho hlavu. tresol som dverami, ktorými som zjavne nechtiac udrel i Sangchoola.

„Čo vykrikujem?“ podišiel som k nemu. Oprel som sa rukami o stôl, „o čom to vlastne hovoríš Mookyul? Čo? O čom? Prečo pred školou stojí stále nejaké auto? Prečo ma dávaš sledovať, keď sám sa rozčuľuješ, že som ťa sledoval?“

„Zvláštne, tvrdil si, že ma nesleduješ.“ Zapálil si cigaretu a naťukal niečo do notebooku.

„Teraz sa prosím zhováraj so mnou.“ Zatlačil som na obrazovku a zaklapol notebook, „prečo? Pýtam sa?“

„Foxy, Foxy…“ oprel sa vzadu v kresle a vyhodil nohy na stôl, „nenapadlo ťa napríklad to, že mi záleží na tvojom vzdelaní? Že chcem aby si prestal utekať zo školy a nechoval sa ako malý fagan? Doma sa tváriš, že učenie je tvojou prioritou číslo jedna a pri tom utekáš z prednášok.“  Tieto slová ma bodli do hlavy ako šíp. Prešli mojim mozgom. Skrz na skrz mi ho prebodli. Odtiahol som sa od stolu. Zatackal som sa a nakoniec som si sadol na zem pri stole.

Tak je to.

Pretože som proste vôl.

Somár.

Veľmi inteligentný inteligent, ktorý tvrdil pred nedávnom, že má len inteligenciu.

No, evidentne nemám.

Najhoršie je to, že Mookyul je dôvodom môjho úteku.  

Sadol som si na zem k stolu a objal som kolená. Keď mohol byť Mookyul dôvodom jednej veci, mohol byť dôvodom všetkého. Jedného dňa sa z neho naproste zbláznim. Úplne celý.

Nebude cesty späť z môjho bláznovstva.

„Foxy.“ Sadol si ku mne na zem a potiahol z cigarety. Vystrel jednu nohu a druhú nechal pokrčenú. „Vážne… uvoľni sa. Nič sa nedeje. Všetko je v poriadku. Keby nebolo, vieš, že ti to poviem.“

„Boss.“ Sklonil som hlavu ku kolenám aby som schoval svoju tvár. Nebolo vôbec možné, mne samotnému vysvetliť čo som to urobil za volovinu.

„Kedy ti končí semester?“

„V marci.“ Vzdychol som si. mal som pocit, akoby mi niekto urval kus mozgu a hodil ho Hanibalovi na tanier. Ten ho odsunul a dopľul si. Totálne som pokoril svoju úroveň a pýchu. Človek si myslí, že to mu môžu vziať len iní ľudia. A nakoniec si ju vezme sám.

To robia len úbožiaci ako som ja.

„Idú byť Vianoce,“ začal, „pôjdeme na výlet.“ Sladkastý dym sa šíril všade okolo mňa. Začínalo by byť z neho zle. Zdvihol som hlavu a pretiahol som si šál cez nos a ústa.

„Čo takto Tokio?“

Zamrkal som a nahol som sa k nemu. Myslel to úplne vážne. chcel ma vziať do Japonska.  Zamrkal som a odtiahol som sa znova od neho „Neviem po Japonsky.“

„Vážne?“

„Boss!“ zvolal som na neho a začal som mu kmásať rukáv košele, „ty ma vážne chceš vziať do Japonska?“

„Foxy!“ otočil na mňa hlavu, div neprehrýzol cigaretu. zamračil sa a vytrhol svoj rukáv z mojich malých tlapiek. Keby som mal chvostík tak už ním zametám popol z cigarety. 

Postavil sa a napravil si košeľu „Vezmem, ale len pod jednou podmienkou, že nevynecháš jedinú hodinu v škole dovtedy.“

„Rozkaz!“ sediac na zemi som zasalutoval.

„A až prídem domov, bude sex ako som naplánoval!“

Zhrbil som sa ako kôpka nešťastia pred popravou. Otočil som sa a začal som kolenkovať preč. Sex… sex… on vážne chce aby som sa mu tam pripravil celý… otvoril som si dvere a prešiel som kolenačky tou špárkou von z kancelárie.

         Neveril som vlastným očiam čo som to vykonal. Keby bolo predo mnou zrkadlo, začnem sa báť, že skončím v pekle. Tak nehanebne som sa cítil. Celý nahý, zakrytý vankúšom v lone, som čakal na Mookyula. Začínala mi byť zima. Mal som smäd a hlad a toho chlapa nikde nebolo.

Čuduj sa svetu, nakoniec som zaspal. Nahý, rozhodený na posteli som zabúval

Chcete vedieť, ako som sa prebudil?

Na čo som sa prebudil?

Pre boha!