Kapitola X.

         Určite som dostal horúčku. Moje telo horelo a prepadalo sa do matraca. Mal som pocit, akoby som vypotil zo seba už všetku vodu. Cítil som sa ako vysušená slivka. Príšerný stav, kedy proste z tej postele vstať musíte, pretože musíte na záchod. Pri posteli na stolíku, som mal položený čajník a hrnček čo mi spravil Mookyul.

Vďaka bohu, že ho tu mám, inak by som sa plazil po zemi ako malomocný. Všetko podo mnou bolo vlhké a prepotené. Trčalo mi len pár plavých vlasov a čelo. Nechcelo sa mi vôbec nič robiť. Chcel som umrieť. Tak chorý som bol naposledy, keď ma zbieral zo zeme Mookyul a odniesol ma do nemocnice.  Teraz je to samozrejme iné, pretože sa o mňa stará, som v teple a v pokoji a skúšku som úspešne zvládol. No hneď po nej som padol v horúčkach do postele a tak ma Mookyul prebodol pohľadom, že som sa určite očaroval, aby som nemusel plniť svoje sľuby.

Ah tieto poznámky jeho ma vždy vedeli naštvať. Z nejakého zvláštneho dôvodu si však už život bez nich ťažko predstavím. Stali sa mojou súčasťou, rovnako ako Mookyul. To jeho podpichovanie  ktorým mi vlastne dokazuje ako veľmi ma chce. Určite by to robil nežnejšie, keby som nebol taký kus debila.

Spadol som. Skúšal som sa postaviť a moja noha sa zamotala do zvlhnutej prikrývky. Zašmatlal som sa a spadol na zem.

Neverili by ste ako rýchlo Mookyul bol pri mne. Mňa samotného to prekvapilo. Vzal ma za rameno a pomohol mi na nohy. Tak starostlivý výraz som u neho dávno nevidel. A mňa štvalo, že si musel nanosiť prácu domov, pretože chcel byť so mnou. Snažil som sa ho presvedčiť, ale skúste to s o hlavu vyšším chlapom. Ani keby som do neho zaprel pár volov tak to ním nepohne.

„Som v poriadku, nemaj starosti.“ Ubezpečil som ho, keď ma oprel o seba a rozišiel sa so mnou do kúpeľne. Zrazu ma pustil, čo ma prekvapilo akosi. Moje nohy sa podlomili a skoro som spadol. Bol som slabý ako mucha.

„Dobre tak nie som.“ Prikývol som. Znova ma vzal pod rameno a postavil ma.

„Mrzí ma to,“ zašveholil som zničene, „že sa musíš o mňa starať.“

„Netrep hlúposti baby. Si chorý, tak sa o teba starám. Je to úplne normálne.“ Postavil ma pred záchod. Nejako sa mu neuráčilo odísť, pretože stál za mnou a opieral ma.

„Nemusíš tu byť. Chcem sa len vymočiť.“

„Nechceš podržať? Vyzeráš akoby si mal…“ tresol som mu. Také poznámky vážne nepotrebujem. Na to som mal sily ešte dosť, aby som zaťal zuby a ťapol ho do ramena. Aj to necítil. Bol to akoby malé dieťa po vás hodilo kocku od lega. Proste nulové zapôsobenie.

„Prečo sa musíš stále tak rozčuľovať hm?“ objal ma zozadu okolo pásu a položil si hlavu na moje rameno.

Vlastne neviem, prečo ma to všetko tak rozčuľuje. Možno preto, že v tom nie je žiadna taktika. Proste to na mňa vybalí. Mňa to vezme a mám chuť mu tresnúť. Keby to podal nejako… neviem, nežnejšie alebo tak. Teraz niežeby som bol nejaká slečinka. Proste troška s citom nech so mnou hovorí.

Pohladil ma po bruchu dlaňou. Tričko tak vyhrnul vyššie a mne prešla po tele jemná husinka. Nevedel som teraz či to bolo od jeho nežného dotyku alebo tej zimy, ktorá mnou začala lomcovať.

„Tak ma len drž.“ Rozhodol som sa. No čo, horšie to nebude. Vidieť nahého ma videl x krát tak čo. Stiahol som si nižšie nohavice od pyžama i spodnú bielizeň.

Asi ste ešte nikdy nemočili keď vás niekto pri tom objímal, že?

No, mám na konte novú skúsenosť.

         „Ewon?“ začul som niekde v strede svojho sna. Nepatrilo to tam, takže som sa snažil vyhnať ten hlas preč, aby som mohol ďalej spať. No bol neodbytný natoľko,  že sa nedal potlačiť. O krátky okamih som už cítil studené dlane na mojom tele. Hladili moje rozpálené telo tak príjemné, až som sa musel určite usmiať.  Ten príjemný chlad bol ako pohladenie hodvábu na koži. Hore po mojom stehne, na bok a hore na hruď.

Studené dlane však zmizli. Moje horúce telo ich prijalo vstrebať jeho teplotu. I tak som sa zrazu cítil akosi sviežo. Povzdychol som si príjemne a moje zvláštne povzdychy trvali i potom, čo som zacítil hrejivú a vlhkú stopu na krku.

„Hyungnim,“ šepol som, „nerob to, som chorý…“ snažil som sa zdvihnúť ruku a odtisnúť ho od seba pre jeho vlastné dobro.

Odhrnul mi z hrude perinu až dole k pásu. Pritisol na ňu dlane a vyšiel si nado mňa. Nepotreboval som ani otvárať oči. Všetko som tak úžasne cítil a vstrebával to do seba. Bol som tak slabučký, že som sa nemohol nijako brániť. Kto vie, či by som sa vôbec bránil i keby som bol zdravý.

Ale kto vie, či by bol Mookyul tak nežný ako je teraz.

Beštia.

Rozhalil mi košeľu a pritisol do stredu mojej hrude. Ucítil som na nej niečo mrazivé. Prehol som sa.  Musel to byť ľad ktorý skĺzol po prsných svaloch dole po trupe.

„Príjemné.“ Usmial som sa. Horel som ako pochodeň. Celý červený a táto malá kocka ľadu sa na mne musela neprimerane rýchlo roztápať. Jazykom zlizoval mokrú cestičku ktorú ľad zanechal až dole na brucho.

„To nie je dobré… Hyungnim, prosím prestaň…“ snažil som sa nejako nadvihnúť. Dokonca som otvoril aj oči. Všetko bolo zrazu tak skutočné a prirodzené. Niekde v kútiku svojho mozgu som si hádam myslel, že stále snívam. Toto predsa nemohla byť skutočnosť.

Teraz som sa ocitol v rozpakoch.

Nadvihol som sa na predlaktia a pohliadol do hnedých vlasoch. Pobozkal ma na brucho a nežne ma uhryzol na bok. Žiadne šialené, drastické hryzance.

Zatisol ma dlaňou o hruď späť na posteľ. Vyzdvihol sa vyššie nado mňa. Pritisol pery na tie moje. Len nevinný bozk, ktorý mi privodil na pery úsmev.

„Odpočívaj. Musíš sa vyliečiť. Čakáš nás Tokio.“ Usmial sa do môjho úsmevu na perách a pohladí na ramene.

O chvíľu po ňom nebola ani stopa.

Upadol som znova do hlbokého spánku. Ale tak príjemného, že som zaspal s tým úsmevom na perách. Bol som celý rozladený a uvoľnený viac, než to bolo možné.

Po tomto som túžil.

Celú večnosť.

Vážne.

         „Uhm, čo to je?“ opýtal som sa ukazujúc prstíkom na čosi v miske, ktorú mi doniesol Mookyul. 

Vydýchol obláčik dymu a zazrel po mne, „to je polievka.“ Odvetil sucho.

„Vážne?“ mne to pripadalo ako voda s dvoma kúskami plávajúcej mrkvy na vrchu, ktorá sa nechcela ani potopiť.

„Našiel som to v tvojej kuchárke. Volá sa to mrkvová polievka.“

„Som si istý, že tej mrkvy by tam malo byť viac.“ Pozrel som znova do misky. Nahol som si ju na bok a díval sa do odrazu na hladine. Možno tam nejaká zatúlaná ešte bola na dne a svetlo ju neukazovalo. Ale ako sa zdalo…  

„Musíš to tak riešiť? Je to dobrá polievka, tak ju zjedz!“ nahol sa ku mne a prebodol ma pohľadom, „trvalo mi to celú večnosť urobiť.“ Odtiahol sa späť a potiahol si z cigarety.

„Ďakujem.“ Zamrmlal som. Vzal som si lyžicu a nabral si polievku s jednou mrkvou.  No, horšie to už nebude. Vložil som si lyžicu do úst.

„Budem sa musieť staviť vo firme, takže ťa tu nechám o samote.“ Otočil sa ku mne tvárou sediac na mojej posteli, „hej! foxy si v poriadku?!“  vzal ma za ruku a pritiahol k sebe.

„T-to,“ nemohol som nejako nájsť slová na to, v čom mi momentálne plával jazyk v ústach, „to je vynikajúce!“ zvolal som celý nadšený. Odhodil som lyžicu a priložil si hranu misky k perám. Začal som piť.

„Huh?“ nechápavo na mňa pohliadol a potom založil ruku v bok, „samozrejme, že je. Však som ju robil ja.“

Nepotreboval som viac vidieť ten jeho samoľúby výraz. Vážne nie. Len by to pokazilo celú situáciu. Ale tá polievka! To bol zázrak. Bola tak chuťovo geniálna na to, že tam plávali len dve mrkvy.

„Dávaj na seba pozor.“ Postavil sa a priložil mi ruku na vrch hlavy. Chvíľu ju tam nechal. Potom urobil presne to, po čom som túžil tak veľa krát ako malé dieťa. Postrapatil ma s takým starostlivým citom otca, alebo matky, to bolo úplne jedno. Položil som misku na stehná a pohliadol za ním.

„Ty tiež.“

         Celý deň som chodil z miesta na miesto po celom byte. Urobilo sa mi značne dobre. Lieky zabrali a klamal by som, keby som tvrdil, že na tom Mookyul nemá zásluhu. Jeho starostlivosť mi neuveriteľne pomohla. Ako po fyzickej tak po psychickej stránke. 

Nakoniec som sa usadil v kresle a prikryl som sa dekou. Chápal som, že sa mu práca nahromadila, ale čo také zaujímavé môže robiť šéf mafiánskej spoločnosti? Nič ako inak. Len zúri a po všetkých hádže nábytok.

Pošúchal som sa vo vlasoch. Akoby som si šúchal slamu. Chcel som sa neskutočne okúpať. Vložiť sa do horúcej vane a vychutnať si ten luxus. Už týždeň som nevyliezol z pyžama. Striedal som tri pyžamá ktoré mám. Raz páskované, potom čisto čierne, teraz biele, ktoré je mi veľké akoby som bol slon. To mi kúpil Mookyul. Ale za to je pohodlné. 

Budem musieť oprať. Niežeby to Mookyul chcel niekedy urobiť. Radšej povaľuje veci kadetade a kupuje si nové. Nebyť mňa tak už má izbu plnú špinavých vecí a druhú plnú nových. Potom by si zavolal upratovačku. Tá by zhrozená začala prať, takže by mu prišiel obrovský účet za vodu.

Usmial som sa svojim teóriám a zapol som si telku.

Len nechápem, prečo ma Mookyul občas volá chibik. Fakt si to môže odpustiť. To je tak detinské a nemiestne.

Povzdychol som si, takže som sa plne zacítil. Už sa to nedalo vydržať. Síce som sa umýval, ale nič nemá nad kúpeľ. 

Konečne som sa prinútil postaviť z toho vyhriateho miestočka. Rozišiel som sa do kúpeľne napustiť si vaňu, keď sa ozval zvonček. Síce mi Mookyul povedal, aby som nikomu neotváral. Nech sa nedívam cez priezor, kto tam stojí a som zamknutý. Nepýtal som sa, pretože do takých vecí ma nič nie je. Ale nie som blbý aby som nevedel, že Mookyul má nejaké problémy a niekto po ňom ide.

Ignoroval som zvonenie a pobral som sa radšej do kúpeľne. Ako som vypínal televíziu začul som štrngot, no nevedel som čo to bolo, pokiaľ som neucítil pálčivú bolesť v ramene. Pritisol som si na to miesto ruku. Niečo vlhké mi pretieklo a zafarbilo pyžamo.

Krvácal som. 

Moje rameno krvácalo.

Díval som sa na svoju zakrvavenú ruku. Mal som pocit, že umriem na mieste. Bolesť mnou prešla ako elektrický prúd, ktorý vás omámi. Zatočila sa mi hlava a padol som na zem.        

         Myslel som, že Sangchula prizabijem. Liezol za mnou celý deň ako zatúlaný pes. Ostal mi stáť pred barákom v aute a odmietal odísť. Poslal som Suna domov, keď som sa vracal. Mal strážiť Ewona aby sa nikto podozrivý nedostal do bytu.

Chcel som to Ewonovi nejako povedať, že jednoducho je to ťažké teraz. A mám istého mocného nepriateľa. Lenže najskôr mal skúšku, teraz ochorel a naše prázdniny do Tokia sa zrejme posunú. O to je to horšie, že budúci týždeň v utorok sú Vianoce a my máme byť už v Tokiu. Ak to všetko padne, tak so mnou  neprehovorí do ďalšieho výletu k veži.

„Som doma Foxy.“ Zamkol som za sebou a rozsvietil svetlo. Zavesil som si šál na vešiak a vyzul sa.

„Prečo tu máš takú zimu? Zbláznil si sa?“ vošiel som do obývačky „čo máš-“ krvi by sa vo mne nedorezali!

Priskočil som k bezvládnemu telu na zemi a otočil mu hlavu k sebe. Pod pravým ramenom mal kaluž krvi. Pyžamo bolo natoľko nasiaknuté krvou, až som sa zľakol, či je vôbec pri vedomí. Pritisol som mu prsty na krk a snažil sa nahmatať pulz. Tie údery srdca ktoré nikdy nesmú skončiť. Nie v tomto tele.

NESMÚ v živote SKONČIŤ!

„Ewon!“ nereagoval. Pulz mal slabý a mňa sa zmocnila taká panika, že keď som vyťahoval mobil, šmaril som ho o stenu. Postavil som sa a rozhodil stôl na blízku. Vzal som slúchadlo z pevnej linky a vytočil číslo na pohotovosť.

Kým sa tí bastardi dostali k nám domov, ošetril som mu ranu ako som len vládal.

Nesmú mi ho vziať!

NIKTO mi NESMIE vziať Ewona! NIKTO!

         Potreboval by som asi zvieraciu kazajku. Najlepšie aby mi dali konské sedatíva! Až nájdem toho zmrda, skurveného zasrana, rozlámem ho na malé kúsočky a spálim ho. Bude trpieť tak dlho, že sám bude žobrať aby som ho zabil.

V ruke som zovrel téglik s horúcim čajom. Plast praskol a čaj mi obaril ruku. Zaťal som zuby a premáhal som sa aby som nerozmlátil polovicu nemocnice.

„Sun,“ zavrčal som ako besný, podráždený pes. Cítil som sa neskutočne nepríčetne. Sestrička okolo mňa prechádzala na oblúk po chodbe. Tá istá blondína. Trikrát okolo mňa prešla a trikrát sa na mňa pozrela s ľútosťou.

„Čo je kurva?!“ zvolal som na ňu, keď prechádzala štvrtý krát. Prebehla o kúsok ďalej a zmizla za rohom. „Tak čo je kurva?!“ postavil som sa a odhodil ostatky tégliku na zem.

„Prosím Vás, upokojte sa. Nie je dôvod kričať a nadávať.“ Vyšiel doktor konečne po hodine. Nechal ma čakať príliš dlho. Hádam si nemyslel, že to budem ignorovať.

„Čo mu je? Tak ako je na tom?“

„Je v poriadku. Bol to priestrel. Stratil veľké množstvo krvi, takže sme ho napojili na náhradnú jednotku. Prevezieme ho na izbu.“

Zadíval som sa poza sklá okuliarov, ktoré doktor mal do jeho očí. Neklamal mi. Ak vymenili Ewona za niekoho iného aby..!

„Dajte mi niečo na upokojenie!“ rozkázal som mu.

„To nemôžem predsa…“

„Kurva hneď!“ vzal som ho za plášť a pritiahol k sebe, „ak nechcete mať dnes plnú nemocnicu narvite do mňa prášky na upokojenie!“

Prebudil som sa tak malátny, že som skoro hneď zatvoril oči naspäť. Okolo mňa biele steny a nepríjemný pach dezinfekcie. V ústach som mal sucho a telo ma bolelo, akoby po mne prešiel tank. Niežeby som vedel aké to je, keď po človeku prejde tank. 

Jednoducho som si cítil každý sval v tele. Boli tak unavené a boľavé, že to nešlo ani potlačiť. Len som vzdychol a moje pľúca boli hneď hotové.

Pomaly som si začal uvedomovať, čo sa stalo. Rameno ma bolelo a k tomu sa mi pustila nádcha. Ležal som v nemocnici. Teraz len presne neviem s čím tu som.

Však mňa postrelili!

Zhrozene som sa vysúkal do sedu. Ten strach ma posilnil, takže som zabudol na všetku bolesť, ktorá sa dostavila hneď po tom, čo som uvidel Mookyula spať na stoličke. Hlavu mal opretú o stenu, ruky založené na hrudi a nohy rozhodené.

Odľahlo mi, že je v poriadku.

Proste tam bol, a to mi stačilo.

„Vďaka bohu.“  Usmial som sa a oprel sa o vankúše za sebou.

Nevedel som vôbec nič o ničom. Čakal som však, že až sa prebudí Mookyul povie mi o tom. Zaslúžim si to nie? Aby mi povedal, prečo ma postrelili v jeho vlastnom byte.

Nafučanosť na mojej tvári vystriedal úsmev.

Proste som bol rád, že je v poriadku a pri mne.

No a na koniec, že som ja v poriadku. I keď o tom by sa dalo diskutovať.

Skôr by som povedal, že som rád, že žijem. To je ono.

„Kam si myslíš, že ideš?“ ozval sa mohutný hlas zo stoličky. Až ma trhlo. Myslel som, že blúznim alebo za Mookyulom stojí duch.

„Na-na záchod.“ Vykoktal som zo seba, „takto ma strašiť.“

„Nikam nepôjdeš!“ otvoril oči a prebodol ma pohľadom.

„Čo si na mňa naštvaný?!“ zamračil som sa, „ja za nič nemôžem!“

Chvíľu mlčal, a potom znova zatvoril oči. Povzdychol si a posadil sa poriadne na stoličke. V krku mu prasklo akoby mu niekto zlomil väzy. Nepríjemný zvuk.  Posadil sa ku mne na posteli a pohladil ma po boľavom ramene.

Pohliadol som do periny, ktorú som medzi prstami začal húžvať.

„Si v poriadku. To je jediné na čom záleží.“ Usmial sa na mňa. Len čo sa ku mne sklonil, mal som túžbu sa odtiahnuť. Neviem presne prečo, proste akoby niekto znova mal vytiahnuť zbraň a prestreliť mi mozog. A možno by ten mozog prestrelili Mookyulovi.

Toto zachádza príliš ďaleko.

Pobozkal ma na líce a pohladil vo vlasoch.

Musel som vyzerať vážne príšerne.

„Bude to v poriadku.“ Opatrne si ma pritiahol k sebe a nežne zovrel v náruči.

Neviem čo presne bude v poriadku. Možno moja telesná schránka. No všetky tie veci ktoré sú ložené vnútri v nej sú momentálne pokrčené, rozhodené a rozbité. Cítim sa ako účastník cirkusu, ktorý v cirkuse v živote nebol, takže nevie prečo po ňom hádžu klauni torty. Proste ten pocit, že ste niečoho súčasťou a nikto vám nepovie o čo ide.

Mookyul ma z toho vynecháva.

Ale ako dlho budem za neho chytať rany, kým mi to povie?

         Toto bola prvá.