Kapitola XII.

Vážne to už nemohlo byť celé viac pritiahnuté za vlasy? Akoby ma chcel oskalpovať alebo čo. Všetky tie násilne vyhrážky , že ak utečiem, tak ma prizabije. Utiekol som už toľko krát a stále žijem. Neviem totiž, či je Mookyul ešte pri zdravom vedomí.

      Raz mu i tak zdrhnem a už ma nenájde. To bude skúška jeho mafiánskych schopností. Aa ja som zaobul on je vlastne slušný podnikateľ. Dokonca i v mojej hlave ma to kope.

      Odchádzame o dva dni. Do Tokia! A moja hlava sa nevie sústrediť na nič iné, než na to, prečo je Mookyul ku mne niekedy tak krutý. Každá minca má dve strany. Takže by som sa mal zamerať i na seba. keby som nebol tak blbý, odmietavý, tak zlý k nemu, tak by bolo všetko fajn. Nehovoril by veci ako: zakopem ťa, zahrabem a pod.

      Všetko bude nakoniec úplne fajn. Viem to, stačí povedať tie dva slová a nechovať sa ako idiot. Lenže, je medzi nami rozdiel. Ten veľký a nepríjemný, ktorý nás rozdeľuje.

      A mňa to mrzí.

      „Už si si všetko zbalil?“ objavil sa pri mne len v uteráku, ktorý si pridržiaval na páse. Voda stekala po jeho vypracovanom tele. Kvapkala dole z vlasov a vôbec…

      „Hm, už si nadržaný?“ zrazu sa ocitla jeho tvár blízko mojej. Priložil som mu ruku na hlavu a postrapatil mu vlasy. Zatváril sa ako božie mučenie keď som na ňom vykonal toto detské gesto.

      Ja už ani neviem koľko to je! Aká dlhá doba prešla od toho okamihu, keď som ho prvý krát videl pred firmou. Ako vystúpil z auta a očaroval ma. Bol som ako opantaná bábika vo výkladnej skrini. Chcel by som všetkých ktorí by ma vzali z toho skleneného sveta von. Necítil som sa sám, pretože som nepociťoval zrazu aké to je s niekým byť a potom o neho prísť.

      Bolo to už dávno čo som stratil rodičov a jednoducho som to vytlačil z mysle. Dokonca už ani Jiho, nikto na svete.

      Jedine tento chlap!

      Ten čo sa mi vyhráža každý deň inou smrťou, ak od neho ujdem.

      Tie majetnícke ruky, ktoré ma ochránia pred každým.

      Čo viac by som si mohol želať a čo viac by som mohol dostať? Je to absolútne všetko po čom som kedy túžil, ale nikdy som si neuvedomoval skutočnosť to vlastniť a držať vo vlastných rukách. Ten spaľujúci pocit dotyku, ktorý raz ochutnáte a už ho chcete mať navždy vypálený na svojom tele. Nikdy nemáte dosť. Mať niečo čo je len vaše a držať to. To, čo vám je drahé.

      S veľmi ťažkom srdcom to odložíte na bok. Možnože keď si odskočíte, už to tam nenájdete.

      „Snažíš sa nám zodrať riad?“ jeho hlas ma prebudil z úvahy. Otočil som hlavu na bok, kde stál s cigaretou v ruke. Oprel sa bokom o kuchynskú linku a pohliadol mi na ruky, na ktoré som stočil pohľad aj ja.

      „Ehmm…“ drôtenkou som drhol chudák hrniec nejako dlho. Ostali tam škrabance, i keď sa vraví, že teflón viete? Skrátka teflón.

      „Čo si to urobil Foxy?“ pohliadol do hrnca do ktorého som sa díval aj ja. Musel som sa usmiať a radšej som ho šplechol. Bol ako zvedavé dieťa.

      „Na polici v hrnci, Mookyul mrnčí.“ Zasmial som sa a odloží som hrniec na bok ku kôpke ktorú som už umyl.

      Potiahol si z cigarety a vydýchol dym, „mám chuť mrnčať, ale radšej by som bol, keby si mrnčal so mnou.“ Zahasil cigaretu v umývadle. Už som len cítil jeho cigaretový dych a jazyk na mojom uchu.

      „Zase to robíš. Tresnem ťa hrncom.“  Zamračil som sa.

      „Bože líštička moja drahá, ja si nemôžem pomôcť. To  nemôžeš pre raz pochopiť, že mám chuť ochutnávať z teba čo najviac? Chcem cítiť chuť tvojej kože, chuť tvojej krvi, tvojho mäsa, kostí až sa dopracujem k duši ktorú vypijem úplne celú. Vtiahnem ju do seba a tak sa staneme konečne jedným a už v živote mi nikam neutečieš.“

      Ten je ale poetický však? Jeho úvaha však mala také veľké chyby na ktoré sa mi nechcelo poukazovať. Príliš nebezpečné pre moje telo.

      „Lenže mňa to bude bolieť, keď ma budeš jesť.“ Usmial som sa a zastavil som prúd teplej, tečúcej vody, ktorá stekala do odpadu.  O chvíľu nastalo ticho.

      „Budem nežný.“ Šepol mi do ucha.

      „To mi teda vysvetli; ako chceš byť ku mne nežný pri tom, keď ma budeš jesť za živa?“ povzdychol som si a otočil som sa na neho celý. Konečne sa mi podarilo vyslobodiť moje ucho zo zovretí jeho zubov.

      „Dám ti špeciálnu injekciu lásky. Priamo do zadku.“ Pritiahol si ma k sebe. Jeho veľké ruky môj zadok zovreli ako nič. Čakal som len, kedy zase vyletí s tým, že som kosť a koža.

      „Mohli by sme pre zmenu môj zadok z toho vynechať? Prosím.“ bože ja sa tak vždy bojím, keď vysloví slovo zadok. Tá predstava, že zase bude s ním robiť podivné veci, na ktoré rozhodne nikto nie je v tejto domácnosti zvedavý.

      „To ale nepôjde.“ Ťapol ma po ňom.

      „Pre zľutovanie bože, Hyungnim, ani do krku nie. Povedal som ti, aby si ma nehrýzol všade! Potom sa ma pýtajú kto ma tak týra a či nemajú zavolať políciu.“ Vložil som medzi nás ruky. Bolo to však márne asi ako  všetky moje dotazy ktoré som sa pokúšal presadiť.

      „Nie, je to zábava.“ Vzal ma za ruku a otvoril mi dlaň. Hľadel som si do nej ako taký hlupáčik čakajúc či mi z nej niečo nevyrastie. „Nemôžeme síce nikam ísť okrem spálne, ale stále je to lepšie ako sa brodiť tým snehom.“ Bolo to čo povedal po otvorení mojej dlane.

      „To bolo nečakané.“ Otočil som hlavu s úsmevom úplne neočakávanej reakcie ktorá sa mi dostala pred chvíľou.

      „Ale moje líštiatko. Ty si mi už celým zverincom, ty moje mačiatko.“

      „Nie, tak to nie je! Prosím!“ položil som mu ruky na ramená. Bol to môj pokus ako sa od neho odtisnúť a zabrániť tak mojej telesnej skaze. Potiahol mi tričko na bok skrz rameno, do ktoré sa priam hladne zahryzol.

      „Prečo mi proste aspoň raz nedopraješ si ťa vychutnať úplne celého Ewon?“ urazene otočil hlavu odo mňa. Zrazu som necítil jeho veľké, horúce ruky. Akoby niekto medzi nás postavil latkový plot.

      Poznáte ten pocit, že sa môžete naťahovať za niekým, dotýkať sa ho, ale stále nemôžete k nemu prikročiť bližšie a on sa vám pokojne môže vzdialiť? Beháte dookola a potom sa snažíte ten plot preliezť, ale trvá to príliš dlho a dotyčný je už preč.

      „NIE!“ zaťal som zuby aj všetky kĺby v tele, keby to bolo možné. Objal som ho pevne okolo hrude aby mi nemohol odtisnúť. Nechcel som aby odo mňa odišiel. To ja som tu ten, ktorý stále uteká a odmieta ho.

      Čo by sa stalo, keby jedného dňa, Mookyul, odmietol mňa?

      Nevýslovná hrôza.

                Poškrabkal som sa vo vlasoch. Ten bordel čo bol v kancelárii bol príšerný. Nič také strašné som v živote nevidel. Človek tu nepáchne tri týždne a je to tu ako na skládke. Človeku, ktorý bol týždeň v nemocnici a hojilo sa mu ešte zranenie, sa vážne nechce príliš upratovať všetku tú špinu, ktorú sem chalani nanosili.

      Zazrel som po Mookyulovi, ktorý si pripálil cigaretu. Rukou si prešiel po odhalenej hrudi. Lákal si ma k sebe akoby som bol malý chlapec a jeho celé telo bolo z cukrovej vaty. Rozopol si jeden gombík navyše na čiernej košeli a vyložil nohy hore na stôl.

      „Čo si myslíš, že robíš šéfe?!“ Osočil som sa na neho, „okamžite odtiaľ vstaň! V tomto bodreli nebudeš sedieť!“ Myslel som, že mi hlavu roztrhne na polovicu. Tento chlap je fakt nemožný.

      „Donúť ma.“ Založil ruky za hlavu a začal si kyvkať nohou.

      „Bastard.“ Zaškrípal som zubami. Na päte som sa otočil a vyšiel som z kancelárie. Mal som chuť tými dverami tresnúť.

      „Je všetko v poriadku Ewon?“ opýtal sa ma Sangchul okolo ktorého som prechádzal do komôrky. Otvoril som dvere a vytiahol mop aj kýbeľ.

      „Ako môžete žiť v takom bordeli čo?“

      „No vieš.“ Tváril sa stále ako kameň. Prstami si zatisol tmavé okuliare na nose. Vážne nepotrebujem počúvať ďalšie poznámky a pripomienky. Stále sa im niečo nepáči.

      „Ale je tam šéf Ewon.“

      „Však uvidíte ako rýchlo ho odtiaľ vykúrim!“ oboje veci slúžiace na upratovanie som čapol a zašiel s nimi na toalety. Kýbeľ som naplnil horúcou vodou. Tá sa napenila keďže som tam striekol čistiaci prostriedok. Prešiel som ani robocop po chodbe a rozrazil dvere od kancelárie.

      „Idem to tu dezinfikovať. Opováž sa mi tu chodiť pri tom!“ nohou som zatvoril dvere.

      „Foxy,“ zapálil si cigaretu, „môj drahý, krásny foxy, čo by sme bez teba robili?“

      „Umreli by ste na nejakú pleseň. Alebo mor! Presne morom by ste pošli!“ namočil som mop a začal som stierať ten bordel na zemi. Pobiť ich tam všetkých.

      „Keď to dorobíš, pekne si príď ku mne.“

      Otočil som na neho dozadu hlavu. Chcel som ho svojim pohľadom prišpendliť k tej stene za ním. Nedal sa. len sa ďalej tak fantasticky podmanivo tváril. Zdalo sa mi dokonca, že mal znova o jeden gombík menej zapnutý. Ten tu za chvíľu bude chodiť polonahý.

      „Tak mám hotovo.“ A ani som ho nijako nevykúril z kancelárie. Zaslúžená práca. Usmial som sa pre seba a otrel si čelo. Nebol som spotený, alebo nejaká taká iná vec po ktorej by som zapáchal. I keď… ovoňal som sa pre istotu.

      „Líštička moja.“ Už ma mal vo svojom pevnom zovretí. Horúce telo, veľké ruky so štíhlymi prstami. Tá jednoznačná vôňa cigariet a jeho samotného. „Chcem ťa mať stále na očiach. Nikam mi nechoď.“

      To objatie je ten druh tichého, letného dažďa, ktorý kropí rozpálenú zem.

      Horúce srdce, zapálené a rozhnevané pre krivdu ktorá sa  na vašom živote deje.

      To je ten druh objatia ktorý všetko utíši.

                Mal nejaké schôdzky takže som sedel v kuchyni s chalanmi. Spravil som ich kura na kari a polovica z nich si už asi hodinu máčala ústa vo vode. Neviem či som bol naštvaný preto, že to bol znova ten starý, prašivý Lee s ktorým mal Mookyul schôdzku, alebo ma už štvalo absolútne všetko.

      Najviac ten strach, že Mookyul vyjde na ulicu a niekto… prestrelí jeho mozog.

      „Dosť!“ vyskočil som zo stoličky až sa prevrhla za mnou. Buchol som po stole až poskočili kocky ktoré sme hrali. „Ja to už nevydržím! Povedzte mi okamžite čo sa to deje?! Povedzte mi to niekto, lebo prisahám, sa vezmem a už ma nikdy nikto neuvidíte! Nie živého!“ keby som bol ten typ zúrivého kojota tak prehodím ten stôl niekam do drezu a ešte poskáčem po kartách a kockách.

      „Ewon no tak sa upokoj!“ Chytil ma Sungeto aj Sangchul za ruky. Skoro som sa im vytrhol. Adrenalín mi rozbúšil srdce. Kopal som a ceril na nich všetkých zuby.

      „Ako môžete byť voči mne takí chladní?!“ zvolal som, „prečo mi nepoviete kto chce šéfovi ublížiť? Týka sa ma to nie? Ja to neprežijem ak mi to nepoviete! Umriem strachom!“ prestal som sa metať. Len som tam tak stál.

      Už teraz sa mi tisli slzy do očí. Rameno ma rozbolelo keďže ma zaň držal pred chvíľou Sungeto aby ma upokojil. Postavili za mňa padnutú stoličku a zatisli ma na ňu.

      „Ewon,“ začal dôležito Sangchul, „niektoré veci by si nemal vedieť.“

      „Vedel som to,“ povedal som so sklonenou hlavou, „vedel som to celý čas. Ja takto nevydržím žiť.“ Zovrel som päste do dlaní. Čakal som len chvíľu. Nehybne som sedel s napätým telom ako struna. Nedalo sa to dlhšie vydržať. Prudko som sa postavil.

      Prebehol som celú chodbu až do výťahu.

      Ten pocit bol príliš tuhý a hustý.

      Ja som bol príliš rozrušený.

      Príliš hlúpy.

                Prečo to tak do čerta musí byť? Celý tento život a vzťah nás dvoch? Násilie, urážky. Všetko sa nesie v duchu mafie. On mi bude ešte tvrdiť, že je slušný podnikateľ. Oni všetci sú vraj slušní podnikatelia.

     „Oh, Ewon!“ otočil som sa za známymi hlasmi. Toľko som teraz potreboval vypadnúť z tejto kriminálnej zóny a atmosféry.

      „Dahoon, Jooschul.“ Nadšene som k ním pribehol. Vyobjímal by som ich oboch. Dahoonovi by sa to určite zapáčilo a Jooschul by ma asi odgúľal niekam na bok. jeho priateľka je vážne krásna. I keď ja a ženy… to je ako morský ježko a čokoľvek iné.

      „Mysleli sme, že si šiel tam kam to chodíš. Na to príšerne miesto.“ Urazene založil ruky na hrudi Dahoon.

      „Tak ste mi chýbali. Kamoši moji najlepší.“ Vtisol som sa medzi nich. Vzal som ich okolo ramien, „ideme sa niečoho napiť?“

      Starosti mohli ísť na chvíľu bokom.

      Mohol som ich skopať, alebo jednoducho pokrčiť a hodiť pod stôl.

      Však oni sa znova ozvú. Nemôžete to večne hádzať pod stôl.

      Vysypú sa vám k nohám.

                Sledoval som ako môj mobil pochodoval vibrujúc po stole. Nemal som silu ani odvahu to zdvíhať. A vlastne si budem protirečiť. Mal som odvahu to zdvihnúť a rozplakať sa mu do telefónu. Utopil by som ho v slzách cez tú elektronickú skrinku, keby to bolo možné.

      Prečo ma tak nenávidí?

      Ubližuje mi tým, že ma drží v nevedomosti?

      „Ah, Ewon,“ pocítil som dve ruky na svojom chrbte. Obe sa ma snažili utešiť. Ležal som hornou polovicou tela na stole. Keby som tak mohol… keby som mohol!

      Urobil by som hocičo. Teraz by som sa rozbehol a zabil toho zmätka čo ma postrelil. Čo sa pokúša zabiť môjho Mookyula.

      „Dajte mi zbraň!“ zvolal som. Opitý som na to dosť aby som niekomu vystrelil mozog z hlavy. Hneď som bol napriamený. Rukou som búchal po stole a dožadoval sa zbrane.

      „Pane bože, čo s ním budeme robiť?!“ opýtali sa jeden druhého skrz mňa. Oboch som ich vzal za goliere a pritiahol k sebe, „neserte ma! Moon ty mi okamžite zožeň zbraň! Ochranka u vás doma ju má nie?!“ pohliadol som do jeho hnedých očí.

      „Si opitý Ewon. Pôjdeš radšej domov. Tvoj mobil tu vibruje už ako zbíjačka do stola.“

      „A čo mám robiť? Čo mám robiť?!“ zúfalo som začal dupať nožičkami. Šľak ma šiel trafiť. Ani som si cez svoje trucovanie nevšimol, že Dahoon prijal hovor na mojom mobile.

      „Čo si to vykonal?!“ začal som s ním lomcovať zo strany na stranu, „prečo si mu to zdvihol?!“

      „No tak, Ewon, upokoj sa!“ Chytil ma zozadu pod pazuchy Jooschul, „musíš sa upokojiť.“

      Nenávidím pocit bezmocnosti. Je príšerný a máte pocit, že umriete pri ňom. Zle sa vám dýcha, telo sa rozpadáva a vy padáte ku dnu.

      Ako sa mám vydržať dívať na to, čo sa predo mnou deje?  Je to ako schovávačka. Hra na mačku a myš. Príšerný spôsob zahrávania sa s ľudskou psychikou.

      „Ja to už nevydržím.“ Zosypal som sa zo sedačky dole pod stôl. Ostal som sedieť na zemi. Pevne som zovrel svoje nohy k sebe a na kolená som položil hlavu.

      „Cítim sa ako klaun. Poskakujem tu a tam a všetci majú z toho úžasnú radosť.“

      Za čo stojí tento príšerný život v ktorom vám i človek, ktorého máte radi musí klamať a zatajovať niektoré veci? Najradšej by som ho pripútal k radiátoru a…

      Je mi vlastne smutno.

      „Šéfe.“ Šepol som celý unavený na zemi.

      „Som tu.“  To by bolo tak pekné keby si tu vážne bol. Ale tvoj hlas je tak blízko a…

      „Šéfe.“ Zdvihol som hlavu a pohliadol na neho hore. Stál tam celý vysoký a krásny aký bol. Hodil by som sa mu k nohám, ale to by som musel byť asi päť krát viac spitý.

      Nie, nie zabudnite na to!

      „Pôjdeme domov Ewon.“

      „Ja sa tak veľmi o teba bojím.“ Priznal som sa konečne. Otočil som celé svoje telo a čelom som sa oprel o jeho stehno. Stále to nie je plazenie sa pri jeho nohách!

      „Mal by si sa a v prvom rade báť o seba. Všetko je už zariadené. Tak či tak budeme musieť odísť. Tak sa zdvíhaj. Nechápem čo to do čerta robíš Ewon! Zajtra odlietame do Tokia a ty sa opiješ.“

      Ah samozrejme, výlet do Tokia. Vianočný výlet do Tokia, ktorý sa musel celý posunúť kvôli môjmu poraneniu.

      Svet je tak príšerne krutý!

                Bol som zavesený do Mookyula, akoby som mal nohy z gumy. Ťahal ma za sebou hore po chodbe a schodoch. Mohol ma ľahko zdvihnúť, alebo chytiť a odhodiť kamsi do rohu. Ale kdeže, on ma musel ťahať, aby ma boleli gumové nohy. Ťahal ma za sebou ako mŕtvolku.

      A to celé určite len z toho dôvodu, aby som mu nezaspal.

      „Takže,“ položil ma na gauč, „čo s tebou?“ ruky založil v bok. A to bolo to posledné čo som videl. Oči mi klipkali jedno za druhým. Pomaly som sa prepadával do spánku.

      „Ewon!“ zvolal. Ale nejako mi to zapadalo v hlave. Potom ešte raz zvolal moje meno, ale to som už musel byť načisto kdesi mimo, pretože sa mi nedalo nijako otvoriť ani jedno oko.

                „…vaj.“

      „Stá…“

      Mhhh… čo sú to za zvuky toto? Nejaký váj ide stáv či čo. Mookyul je prepracovaný. Čo ide váj stavať, alebo stav… otvoril som oči. Prudko mi do nich vrazilo slnečné svetlo. Takýto krutý trest by si nezaslúžil ani môj najväčší nepriateľ. Oslepilo ma to. Musel som si hlavu schovať pod perinu a mrnčať ako malé dieťa.

      „Vstávaj krucinál fagot!“ štuchol do mňa čímsi. Zrejme nemal príliš veľa trpezlivosti, keďže sa ma určite snažil zobudiť najmenej päťkrát. Začal som žobroniť, aby zastrel tie závesy.

      „Už sú.“ Riekol.

      „Neverím ti, nepočul som šuchot. Chceš aby som sa odkryl a to svetlo ma znova oslepilo.“ Zamrmlal som v bezpečí, v tme pod perinou.

      „Zabijem ťa! To chceš?!“ odmlčal sa. Vážne mal úplne príšernú náladu, alebo to len môj citlivý sluch takto po ránu nevedel uniesť?

      Pomaly som stiahol zo seba perinu. Záves bol skutočne zatiahnutý. Môj sluch tým pádom nebol citlivý a ja som bol zase len kus debila.

      Pravda je taká, že sa bojím. Vždy keď urobím takúto volovinu, ako včera v noci, príde stav, ktorý nazývame ľútosť. Sľúbil som si, že sa už nikdy neopijem. A horšie než je okno, je to, že si všetky tie sprostosti pamätáte do detailu. Tento krát ku mne nebola pani alkoholu láskavá.

      Pamätal som si všetko.

      Najmä to, ako som prosil Mookyula. Držal som sa jeho stehna a prosil som ho, aby ma nikdy neopustil.

      Hneď na to som si spomínal ako som od Moona pýtal zbraň. To bol asi najdebilnejší akt aký som mohol spáchať. Nadrapoval som sa tam ako vôl.

      Ale musí mi veriť, že je mi to príšerne ľúto. Alkohol je príšerná metla ľudstva. Mňa vždy zmetie niekam do rohu a neviem sa z toho spamätať ešte pár dní potom.

      „Prepáč mi.“ Zaštebotal som najnevinnejšie ako som dokázal.

     Keď ja sa skrátka o neho tak veľmi bojím. Čo budem robiť, ak ho porania, ublížia mu, alebo ho zohavia, odseknú mu ruku, nohu, oko, ucho? Čo budem robiť? Umriem žiaľom a ľútosťou. Mookyul sa cítil príšerne, keď ma postrelili. Vo svojom vnútri som túžil, aby na také niečo nikdy neprišiel. Lenže to by som zrejme už bol  mŕtvy.

      „To nič,“ podišiel ku mne, „bež sa osprchovať. O dve hodiny nám letí lietadlo do Tokia.“ Pohladil ma vo vlasoch a odišiel zo spálne.

      Takže Tokio. Objal som vankúš a pohliadol k dverám. Všetko bude mať šancu na nápravu. Celý náš vzťah, môj život a úplne celá budúcnosť. Zima je krásne obdobie na výlety.

      Lenže niekde hlboko v mojom vnútri, sa usadil červík. Hlodá ma a zadúša. Len tá predstava, že by som prišiel domov ja a našiel Mookyula ležať na zemi v krvi…

      Príšerné.

                Položil som si tašku k dverám. Obliekol som si kabát, ktorý mal kapucňu s kožúškom aby ma dobre zahrialo. Takže ja poletím do Tokia. Skutočne budem vidieť to najväčšie mesto na svete na vlastné oči. A pri tom je tak blízko, skoro na dosah.

      Nemohol som sa zbaviť toho úsmevu na tvári. Zašnuroval som si čižmy a pohliadol som na Mookyula, ktorý si zapálil cigaretu. podišiel som k nemu a okolo krku som mu pretiahol šál. Uviazal som ho a schoval pod kabát. Fešák ako vždy.

      „Máš všetko Foxy?“ opýtal sa ma a vzal moju tašku do ruky.

      „Hai!“

      „Hm?“ pohliadol na mňa po očku.

      „To je japonsky, znamená to áno.“ Usmial som sa.

      „Ja viem čo to je, ale ako to vieš ty? Nevravel si, že japonsky nevieš?“ prešiel si ma pohľadom. Takto si ma naposledy meral, keď hovoril o spopolnení a urne. Príšerný pohľad vážne.

      „Ale, to je len jedno slovo. Díval som sa na nejaké v slovníku, čo som kúpil.“ Pohladil som mu hruď cez tie látky. Ah, tam sa skrývala tá mužná, svalnatá hruď.

      „Slintáš.“ Prebudilo ma jeho slovo zo zasnenia.

      „Tak pôjdeme.“ Otvoril som dvere. Vraj slintám. No to by som sa na to pozrel. Otrel som si slinku z kútika úst. Zišiel som schody dole, zatiaľ čo Mookyul zamkol byt.

      „Šéfe vieš o tom, že v Tokiu majú tiež vežu? Tokijskú vežu.“

      „Nie.“ Odpovedal mi krátko.

      „To je zaujímavé, myslel som, že to pozná každý.“ Mykol som ramenom. Výťah cinkol a tak sme nastúpili dovnútra. Nebude to dlhá cesta lietadlom.

      „Myslím tým, že ti ju nekúpim.“ Vydýchol dym z cigarety s úškrnom. Dvere sa zatvorili a výťah sa posunul smerom dole.

      Ja  vežu proste nedostanem.

      Ani jej zmenšený model.