Kapitola XIV.

„To ma mrzí,“ začal som priamo, „vážne ma to mrzí. My… my to zaplatíme. Nemajte strach.“ Prikývol som a chvíľu len mlčal, kým sa recepčný so mnou zhováral skrz telefón. Prstami som prechádzal po stolíku a dúfam som, že mi konečne zloží aby som s ťažkým povzdychom mohol ísť kárať Mookyula.

Zložil som slúchadlo na vidlicu a otočil som sa na Mookyula, ktorý vylihoval v posteli. Zjavne si z ničoho nerobil hlavu. Netankovalo ho,  ako sa zachoval k poslíčkovi a že rozbil jeho vozík aj s riadom. A prečo? Netuším.  Preskočilo mu v tej mafiánskej makovici asi.

„Poď ku mne foxy.“ Ukázal si na mňa prstíkom. Zase som jeho psík? No tak ale ako. Hodiť po ňom niečo by bolo málo. Navzdory tomu som vždy poslušne pricupkal i keď s kyslým výrazom.

„Hyungnim,“ založil som výchovne ruky v bok, „musíme tú škodu zaplatiť. Nemôžeš si len tak rozbíjať veci ako nejaký… nejaký…“ nič mi nešlo pod jazyk okrem slova: parchant!

„Skurvený mafián?!“

Nadýchol som sa; „Už je to trápne!“ prstom som na neho ukázal ako žiačik prvej triedy. „Stále to proti mne používaš, ale ja sa už nenechám!“

„Povedal som, aby si šiel ku mne.“ Poťapkal voľné miesto na posteli.

„Veď už.“ Vyliezol som si hore. Ak si myslí že to všetko zahovorí a vyhne sa spravodlivosti, tak je na veľkom omyle! Tie škody zaplatí i keby to bola posledná vec, ktorú ho donútim kedy urobiť!

„Tak som sa rozhodol, že dnešný deň strávime v teple na hoteli.“ Vzal ma okolo ramien. Oh, takže už rozhoduje za nás oboch. Aké neočakávané.

„Ale nie je to zlý nápad.“ Usmial som sa nakoniec a pritúlil sa k nemu viac. Taký veľký plyšiak na objímanie. Nemyslím, že by som prežil, keby som mu svoje plyšové tajomstvo povedal nahlas.

„Však je to môj nápad nie?“ zapálil si cigaretu. Počul som len šťuknutie a potom zvuk kovu o drevo. Opäť som skoro zabudol na to, že musí zaplatiť tie prašivé škody ktoré narobil.

„Tak ako to bude Hyungnim? Sľúbil som recepčnému a manažérovi hotelu, že to zaplatíš. Dostaneš potvrdenie a všetko bude ok.“ Pohliadol som mu do očí. žiadna odozva však neprišla.

„Fajn.“ Odsekol nakoniec skrz privreté pery, v ktorých stískal cigaretu.

„Tak sa mi to páči Hyungnim.“  Zaslúžil by si aj viac ako pohladenie po vlasoch, lenže to by bol potom rozmaznaný a ničil by veci naschvál.  I keď predpokladám, že i toto bolo naschvál. Neviem čo mu ten poslíček také zlé spravil.

„Som rád, že si šiel so mnou Ewon.“ Privinul si ma bližšie. Objal ma svojim vlastným, majetníckym spôsobom. Absolútne nevinne, bez jediného kazu. Len on a jeho osobitá vôňa v koši.

„Teraz keď  je už všetko v poriadku, sľubujem, že už nebudem piť.“ Usmial som sa. Už nebudem musieť svoju bezmocnosť, beznádej a strach zapíjať. Ak Mookyul hovoril pravdu. Zvykol som si vo svojom živote, že sa nakoniec všetko, v čo verím zničí. Opäť stratím všetku svoju nadobudnutú vieru.

         Neskôr som bol zaniesť peniaze dole na recepciu. Jednoducho to mohli pripočítať na účet za škody pri konečnej platbe, ale zrejme im šlo o urážku na cti poslíčka. Všetci sme ľudia a tí, ktorí nám berú našu hrdosť by žiadnu nemali ani vlastniť.  Bolo niečo okolo pol piatej. Nebo sa už zatiahlo a slnko mizlo preč. Opäť len drobné chuchvalce snehu padajúce z temného neba. Ako drobné svetlo nádeje ktoré na vás zažiari.

„Už som tu.“ Vyliezol som si k Mookyulovi na posteľ. Ruky som si položil na jeho kolená a zadíval som sa do jeho tváre. Na bruchu mal notebook a niečo nevraživo do neho ťukal. To mi dávalo dostatočne najavo, že nie je všetko v poriadku. Zrazu sa jeho tvár však vyjasnila. Dokonca som mal pocit, že sa aj pousmial. Zaklapol počítač a odložil ho na bok. roztiahol kolená od seba, takže som prepadol na jeho brucho. Nemal som už žiadny dôvod sa strachovať.

Však nie?

„Je mi takto príjemne.“ Položil som si hlavu opäť na jeho hruď. Len som privrel oči a naslúchal jeho srdcu. Skrotiť si túto beštiu dáva zabrať. Ale čo by človek všetko neurobil pre človeka ktorého… miluje.

„Hyungnim?“ zdvihol som na neho hlavu. Pohliadol mi priamo do očí. Len tá jeho zvedavá detskosť. Stále ten chlapec ktorý utekal skrz chumelicu preč odo mňa.  Čakal by som ho dodnes a možno by som na to úplne zabudol. No niekde v podvedomí, si človek vytvorí vlastné miesto pre ľudí, ktorých raz čakal. „Sľubuješ, že už bude všetko v poriadku a nič mi nebudeš tajiť?“

„Ešte si to rozmyslím. Sú veci, ktoré jednoducho vedieť nemôžeš pretože by si vedel veľa a bol by si nebezpečný.“ Odvetil dôležito.

„Aha, pretože si proste mafián.“

„Nie som mafián! Koľko krát ti to mám opakovať, že podnikám zákonne a úplne legálne!“

„Si lichvár.“ Medzi obočím sa mi vytvorila vráska.

„Poskytujem len legálnym zákonom pôžičky.“

„S úrokom vysokým ako Africká žirafa!“

„Ale je to zákonne!“ ťukol ma prstom do čela.

„Raz som sa ti takto díval Mookyul na vaše portfólio a je nemožné mať také úroky keď si legálny. Však ty nemyslíš na obyčajných ľudí.“

„Líštička,“ povzdychol si, „nestaraj sa do mojich obchodov. Nepristane ti to a nie je to dobrý nápad.“ Rukou našmátral cigarety na stolíku.

„Až vyštudujem, zamestnám sa ako analytik, takže ma to zaujíma.“

„V mojej spoločnosti?“ Skoro prehrýzol cigaretu.

„Nie.“ Nadvihol som sa z jeho tela. Dym mi šiel do očí a nemal som záujem vyzerať ako uplakaná, pubertálna faninka kpop hviezd.“

„Dávam ti snáď málo peňazí? Môžeš byť môj asistent.“ Vydýchol dym. Pohliadol na horiacu stranu cigarety. Bol zrazu z neho úplne chladný obchodník. Mookyula by som chcel veľmi rád vidieť v politike. Ak by nás všetkých neožobračil za jedno  obdobie, tak by som už prijal i zákon o jazdení na koňoch.

„Chcem si zarábať na seba sám a svojim vlastným spôsobom. Nechcem ti robiť poskoka do konca života. Študujem a nerobím to pre zabitie nudy. Vieš čo to vôbec je? brigády, štúdium, škola, potom práca u teba pretože si mi nedával ani floka!“ buchol som ho do kolena. To je totálne neprijateľné. Doteraz nechápem ako som to mohol zvládať. Na tom určite mala zásluhu moja tvrdohlavosť a vyhrážanie sa smrťou od Mookyla.  Tak tým to zrejme bude.

„Čo si čakal od skurveného mafiána?“ nadvihol sa a zahasil cigaretu do popolníka. Sledoval som ten kus skla v ktorom zasyčala cigareta. Dalo by sa ním rozbiť mu tú šišku panovačnú a škodoradostnú.

„Zadrhni sa tým konečne!“ Bude s tým mučiť do konca života. Postavil som sa. Mohol som ísť hocikde len aby som mu urobil napriek. Nech si tu leží sám so sebou a svojou cigaretou. A tú cigaretu si môže strčiť do ľubovoľného otvoru na tele.

„Čo si mi chcel vlastne povedať?“ Ozval sa zrazu podivnou otázkou.

„Neviem o čom hovoríš.“ Obliekol som si sveter ktorý mi siahal pod zadok. Veľké tmavé gombičky som pozapínal rýchlo, kým ma Mookyul sledoval. Nezasiahol ani slovne ani fyzicky. Len tam stál a sledoval ma.

„Pýtal si sa, či ti môžem sľúbiť, že už bude všetko v poriadku. Ale chcel si mi povedať niečo iné.“  Vykonal prvý krok; posadil sa na posteli. Mal som na sebe už nebezpečne veľké množstvo ošatenia.

„Vôbec nie.“ Vzal som si rukavice zo stolíka. Obaja sme už stáli a dívali sa na seba. Mookyul polonahý, ja zababušený. Začínalo mi byť v tejto izbe vyhriatej klimatizáciou horúco.

„Ja to už z teba páčiť nebudem.“  Vzal so stolíka hodinky. Pripol ich na ruku a potom na mňa pozrel. Mohol som vyskočiť oknom keby som chcel, ale plastové okná ťažko rozbijete. Takže ma ide zabiť a zakopať ma niekde v podchode, alebo ma hodí pod vlak v metre. Najlepšie keby ma dal zastreliť ako mafián. Možno mi dal niečo do jedla. Akoby ma bolelo brucho.

Netárajme sprostosti! Mookyul by mi predsa neublížil.

„Sangchul už vyrobil urnu.“

Odvolávam.

„Jednoducho ma nemáš rád Ewon.“ Skonštatoval nakoniec. Obliekol si košeľu a začal sa zapínať.

„To-to nie je pravda. Povedal som ti, že ťa mám rád.“

„Slovičkárenie.“ Odvrkol. Zapol posledný gombík a vzal si kabát.

„Kam chceš takto ísť Hyungnim? Prechladneš a ochorieš.“ Začal som ho ratovať ručičkami. Zrazu som mal pocit, že som sa oproti nemu strašne zmenšil. Postupne som sa scvrkával vo svojej absolútnej malosti do minimalizovanej malosti. Utekal mi pred očami niekam, kam ja nemôžem. Chcel ísť niekde bezo mňa. Striasť sa ma a to čo najrýchlejšie.

„Je mi fajn.“ Upravil si golier na kabáte. Sledoval som ako vložil jednu a potom druhú nohu do topánok.  Stiahol som šál z vešiaka pri čom som sa rýchlo otočil aby som mu ho pretiahol okolo krku. Len ma chytil za zápästie a pritiahol k sebe.

„Prechladneš,“ zmohol som sa len na šepnutie. Zovrelo sa mi hrdlo. Nechcel som ho naštvať ani mu ublížiť.  „Hneváš sa na mňa?“ Kam sa len podeje človeku hlas, keď ho najviac potrebuje?

„Neopätovaná láska Ewon Junk. Toto je. Neopätovaná láska!“ 

Je normálne stratiť človeka ktorého mám rád len preto, že sa chovám ako hlupák? To sa dá ospravedlniť? Pretože všetci ospravedlňujú hlúposť. Tak môžem i ja. Svoje vlastné ukrižovanie. Ja som bol proste príliš hlúpy na to, aby som pochopil v čom tkvie láska. Odpustíš mi Mookyul? Samozrejme, že nie!

„Nikdy som nepovedal, že ti to neopätujem! Len to… nemôžem povedať.“

„Tak sa to nauč. Keby slová neboli podstatné, tak nerozprávame.“ Táto múdrosť by ma mohla niekedy konečne osvietiť. Mookyul ma nikdy nenechával o samote. Nikdy neodišiel keď som niečo pokazil. Ani na okamih zo mňa nespustil očko. Čo sa stane až tento dohľad skončí? Čo je to vlastne dohľad? Aký dohľad?

„Pôjdem s tebou.“ Konečne mi pustil ruku takže som mu prevesil šál okolo krku a uviazal. Tesnosť v krku pomaly ustupovala.

         Niekedy máte chuť sa vyblázniť aby ste zakryli všetok smútok a stres. Povesiť sa na svojho kamaráta. Chytiť ten cit do ruky a rozdrviť ho. Toto isté som chcel spraviť ja Mookyulovi.  Ako malé decko mu vyskočiť na chrbát a nechať sa nosiť. Chytiť ho za ruku a šmýkať sa s ním na zľadovatenom chodníku. Tváriť sa, že je všetko v poriadku. Presvedčiť nás oboch, že je to v poriadku.

Celá ulica bola vysvietená. Lampióny svetielkovali vo výkladoch. Malé hviezdičky na oknách. Sneh pokrýval znova chodníky. Všetko mohol by úžasné, keby som to opäť nepokazil. Čím to je, že láska robí občas z človeka hlupáka. A možno to nie je láskou. Možno je to len druh obrany. Nejakej obrany…

„Vieš sa korčuľovať?“ opýtal sa nečakane. Otočil na mňa hlavu a ja som opätoval len pohľad modrých očí.

„Ako na ľade?“ nemal som sa pýtať. Čo to vôbec má Mookyul za nápady chodiť sa korčuľovať na ľad?!

„Pozor!“  strhli ma nejaké ruky na bok. Pevne mi zvierali ramená až kým som nemal na chrbte natisnutú stenu.  Bol to Sangchul.  V ruke už držal zbraň a zastal ma svojim telom. Nevidel som nič okrem jeho čiernych vlasov pred sebou.

„Čo sa deje?“ Snažil som sa od neho dostať. Neustúpil však ani o krk. „Kde je Mookyul?! No tak! Sangchul hovor so mnou!“ začal som naliehať.

„Neviem čo sa stalo! Ostaň na mieste! Ani sa nepohni Ewon!“ vykročil dopredu. Stále zvieral v ruke zbraň. Niektorí ľudia začali panikáriť a pokrikovať; má zbraň! Sangchul ich ubezpečoval, že je z ochranky a nemusia sa ničoho báť. Lenže ja som sa bál! Strhol ma tak prudko, že  moju ruku vytrhol z tej Mookyulovej.  Rozhliadol som sa po okolí. Nikde som ho však nevidel. Proste zmizol.

Tak ako predtým, vytrhnutý z jeho rúk som stál pri stene. Zadržiaval som dych. Sangchul sa rozhliadal po okolí až niekam zabočil. Pomaly sa mi začali podlamovať nohy. Pocit bezmocnosti sa opäť dostavil. Skĺzol som pozdĺž steny dole. mal som chuť sa schovať sám do seba. Nech sa dialo čokoľvek, chcel som sa pred tým schovať.  Čupiac som si objímal kolená. Môžem tu umrieť? Len tak mi niekto prestrelí hlavu a už sa nepreberiem. Nebudem mať šancu na nič.

„Bože nech sa mu nič nestalo. Nech sa mu nič nestalo. Nesmie sa mu nič stať. Prosím, nesmie sa mu nič stať…“ apaticky stále dookola som opakoval ako zaklínadlo, „sľúbil, že to bude v poriadku. Úplne všetko bude v poriadku. Nič sa mu nemohlo stať.“

Keby ma len Sangchul tak nestrhol, mohol som vidieť čo sa stalo. Keby som Mookyula pevnejšie držal, nevytrhol by ma od neho tak ľahko. Keby som ho nenahneval, boli by sme stále na hotelovej izbe… keby ma nikdy nespoznal, nemal by takéto problémy. Keby som nebol hlúpy… hlupák… necítil by som sa teraz ako…  neuveriteľný idiot. Ako zasraný vrah. Nedrepel by som bezmocný na zemi pretože to Sangchul povedal.

Trvá to už celú večnosť. Myslím, že som tak veľmi tajil dych, že práve z toho ma začínala bolieť hlava. Ľudia okolo mňa prechádzali, nikto sa nepozastavil.  Nikto nevidel kam Mookyul zmizol. Kam zmizol Sangchul.

„…Ewon! Ewon!“ trhol som sebou. Zdvihol som hlavu a pohliadol hore na Mookyula. Proste sa tam len tak zjavil nado mnou. Sklonil sa ku mne a priložil ruku do mojich vlasov. Cítil som ako sa v nich sneh vďaka jeho teplému dotyku roztápa. Len som hypnotizovane hľadel do jeho hnedých očí. tak veľkých, mäkkých a teplých. V živote som si neuvedomil, aké krásne oči má.

„Nič sa nedeje, bol to planý poplach. No tak poď…“  podal mi ruku. Žiadny stres, nič sa nedeje. Proste si mi zmizol spred očí ako sen. Stratil si sa, nikto mi ťa ukradol, ale nič sa nedeje. Kedy tieto slová zapadnú do situácie, ktorej sa týkajú? Pretože niečo sa deje… moje vnútro sa snažilo vtesnať do jedného maličkého priestoru. Zastaviť sa tam, stratiť sa samé v sebe a zaniknúť.

„Foxy! Čo sa stalo sakra?!“ zamračil sa, takže sa jeho pohľad stiahol. Tak ako predtým, keď chcel odísť bezo mňa a ja bez neho.

„Milujem ťa.“ Konečne som vydýchol. Horúci dych vtrhol do studenej zemi. Rovnako ako Mookyulova horúca dlaň do mojich vlasov.

„Ewon.“  Visel som na ňom očami. Dokonca i keď si pomaly čupol predo mňa. Stále bez zbytočného mrknutia, akoby sa mi mal rozplynúť. Musel som vyzerať ako debil a Mookyulovi to muselo byť už nepríjemné ako na neho zízam.

„Som v poriadku.“ Pritiahol ma k sebe. Neviem či sa mi pošmyklo alebo som proste sa už neudržal. Proste som spadol na zadok. Pritiahol som sa bližšie k nemu takže skoro skončil na zemi so mnou. „Nič sa nestalo. Vážne.“ Nemohol som sa postaviť. Všetky predošlé udalosti, ktoré som dokázal zvládať potlačovaním emócii, sa zrazu vyhrnuli dopredu. Diera v hlave, smrť, krvácanie. Všetko čom mohlo byť a bolo strašením, číhalo zrazu na mňa z každej strany. Rútilo sa to ku mne. Stačí moment ohrozenia a vidím všade samé mŕtvoly.

Ale ani jednou, nie som ja.

„Pôjdeme naspäť do hotelu.“ Pevne mi zovrel ramená a prinútil ma postaviť sa.

„Sangchul ma vystrašil.“

„Ja viem. Robí len to čo má.“

„Vážne ťa milujem.“ Prinútil som sa konečne vykročiť. Mohli byť hocikde. Na streche, za rohom. Absolútne všade.

„Foxy…“

„Naozaj.“

„Foxy…“

„Skutočne.“

„Ja viem.“ Pritiahol si mak sebe okolo ramien.

„Tak prečo potom…“

„Pretože je lepšie raz počuť ako stokrát vidieť.“

No to mi teda nešlo do hlavy čo teraz povedal, „Nie, to je: je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.“ Opravil som ho.

„Netáraj.“ Zapálil si cigaretu.

„Netáram.“

„Neodvrávaj.“

„Len som ťa opravil…“

„Uhm…“

Kašlem na to.

Vážne.