Kapitola XV.

Mal som pocit, že čo ma nezabije, to ma posilní,  je už jediná skutočnosť, ktorú môžem prijať. Lenže to by som už bol nesmrteľný.

Cez všetky tieto veci, ako priesvitná fólia, snažila sa pretiecť skutočnosť o tom, že som vlastne celý vzťah s Mookyulom len vystrašený. Nikdy som sa necítil tak bezradne a osamotene. Ako nahý v prievane. Opretý o nič a čakajúci kým spadnem. Nechcel som viac robiť hlúposti, ktoré by ma odstrkovali od Mookyula. Rovnako ako nechcem, aby bola moja láska sebecká a len sama pre seba. Vždy som vlastne vedel, že tým Mookyulovi ubližujem. Ako veľmi, som zistil až teraz. Odstrkoval som ho od seba tak dlho, že ma odstrčil od seba nakoniec on sám.

A to bolí.

Vždy to veľmi bolí, pretože vtedy si uvedomíte, že ste skutočne milovaný a zraňujete osobu ktorá vás miluje. Tieto osoby si nezaslúžia trpieť.

Nezaslúžia si mať zlomené srdce.

Dostavila sa jar a prišla skutočne rýchlo. Sladký nádych sa šíril Seoulom ako droga. Horúce lúče roztopili posledný sneh a dovolili vyrásť novým lístkom spod zeme. Svet sa po zime zdal byť väčší, širší až nekonečný. Rozpínal sa viac a celá tá mrazivá, tiesnivá atmosféra sa prepadla. Lenže v takomto svete, nekonečnom svete, sa človek cíti osamelejšie.

Oprel som sa predlaktím o parapetnú dosku okna. Výhľad sme mali krásny, pretože sme bývali vysoko. O to viac sa človek potom cítil tiesnivejšie, keď na neho prišla samota. Široký svet, v ktorom ostal sám. Chlad ho neobjíme, horúčava ho neobjíme. Jar je vážne prostoreká.

Chcete počuť pravdu? Stratil som ho. Absolútne som Mookyula stratil. Neostala žiadna jeho časť, ktorá by mohla byť viac moja než bola. Už som nemal viac čo získať. Patril mi celý a táto skutočnosť ma zatisla kamsi to kúta. Niekde som ho stratil. Lenže kde? Keď som ho vlastne nikdy nevlastnil?

Netvrdím, že nie som šťastný, ale bojím sa, že som nedokázal spraviť Mookyula šťastným.

S povzdychom som sa odtiahol od okna. Ucítil som jemný záchvev za svojim chrbtom. Potom mi pred oči prepadla strieborná retiazka s príveskom pol mesiaca. Slnečné lúče sa od striebra odrážali a prenikali skrz očká retiazky. Pretiahol retiazku okolo môjho krku a zapol ju. Je šťastný, alebo nie je šťastný so mnou?

Usmial som sa, keď ma objal. Mohol som sa o neho oprieť a pozrieť sa do toho nekonečného sveta s úsmevom.

„Nechceš ísť na výlet?“

„Musím sa učiť.“ Priznal som sa. Ostával mi rok do skončenia školy. Zamestnám sa a ktovie čo sa bude diať potom. Budúcnosť je vrtkavá.

„Hmm diplom z ekonómie. Môj šikovný Ewon.“ Usmial som sa pri tom bozku ktorý mi vtisol na krk. Bol tak nežný. „Takže sa nám potom budeš starať o domácu ekonomiku?“

„Nevedel som, že to potrebuješ.“ Namietol som. Doteraz vždy tvrdil, že sa mu nemám starať do obchodov.

„Ja? Hádam my nie?“ Pravda, už sme my, žiadne ja a ty. Všetko je spoločné. Čo je Mookyulové, je moje a naopak. Je to vtipné, pretože ja vlastne nič nemám. I keď pracujem u neho v kancelárii na skrátený úväzok, to čo zarobím si odkladám na školu a pomôcky. Je to dobrý tréning do života, ale nechcem pracovať po škole v kancelárii u Mookyula. To vôbec nie.

Sú veci, ktoré sa musia zmeniť. Čím častejšie spolu budeme tým väčšia trhlina tam bude. Nebudeme si mať čo povedať, pretože nezažijeme nič oddelene.

„Hmm, rád by som poznamenal, že prijímam všetko čo si mi dal okrem tvojej spodnej bielizne. To si musíš vyprať už sám.“

„Žartuješ? Na čo sú slúžky?“ Odvrkol. Nikdy neschová ten svoj tvrdý hlas. Za nič ho nedokáže schovať. Bude tam naveky ako kameň pod hebkým machom.

„To si ma práve označil za slúžku?“ pozdvihol som obočie.

„Nie. Myslím slúžky, ktoré sú vážne slúžky. Čiže ak mi nevyperieš, tak si nejakú pozvem.“  Ah! Tak takto to je pán; detská ritka napúdrovaná. Nebyť mňa tak vážne žije len so slúžkou ktorá sa mu o všetko stará. Vždy to tak robil tak prečo ma to vôbec prekvapuje.

„No, ja sa pôjdem radšej učiť.“ Odtiahol som sa od neho. Chladný kov na mojom krku ma už príjemne hrial. Hocičo je lepšie než ten premárnený okamih ktorý strávite dívaním sa z okna. Máte všetko po čom ste túžili, všetko je v poriadku ale predsa sa nedokážete odpútať od toho pocitu, že to nie je v poriadku.

Prečo len takto pesimisticky myslím?

         Prebodol som ho pohľadom len čo sa usadil k stolu. Tváril sa akoby som mu naservíroval muchotrávky smažené na cibuľke s kari korením. Bolo toto najlepšie jedlo aké som v tomto rozpoložení učenia a frustrácie dokázal uvariť. Japonský miso rámen. Zrejme mu to bolo málo. Nejaká miska s polievkou. Radšej si bez slova vzal paličky a začal naťahovať rezance.

„Tú zeleninu nedohadzuj. Kam tú mrkvičku kotúľaš čo?“ Postavil som sa a prstom mu ukázal do misky. „A čo tie veľké kolieska cibuľky? Nehovor mi, že to nenaberieš!“

„Ewon, ak ma mieniš buzerovať pri jedle!“ Namieril proti mne paličku výstražne; „tak sa postarám o to, aby všetky tvoje knihy boli obliate miso rámenom. Rozumieme sa?“

„Mňa nezastrašíš! Zjedz tú zeleninu Mookyul Eun!“  Zamračil sa keď som pridal jeho priezvisko. Postavil sa aj s miskou a s hlavou hore sa rozišiel do mojej izby kde som študoval.

„Nemôžeš obliať knihy na ktoré som si poctivo zarobil!“ Rozbehol som sa za ním. Mohol som na neho skočiť, ale malo by to asi taký účinok ako skákať na medveďa a nútiť ho aby vám priniesol cukrovú vatu z lunaparku. Ešte tak to by mi chýbalo, aby Mookyul používal medvedie objatie. Asi by toho zo mňa veľa neostalo.

„Nechcem tú mrkvu a nezjem ju ani keby si na mňa skočil!“ Oznámil mi medzi dverami.

„Je dobrá na oči. Si slepý už dosť tak ju zjedz!“ Rozkázal som mu nafučane.

„A práve ja potrebujem mať zrak ako zombie čo hľadá mozgy na cintoríne.“  Stiahol ruku s miskou dole. Potiahol som ho za rukáv a potom štuchol prstom do pleca. Tak teda ďakujem pekne za takú predstavu  o zombie a mozgoch z cintorína. Práve som dojedol. „Dáme si kúpeľ.“ Navrhol. Položil misku na stolík na chodbe akoby to bol čínsky porcelán a ťahal ma do kúpeľne.

„Lenže… nemôžeš to tam nechať! Zjedz to Mookyul!“ Vážne som občas nechápal čo sa odohráva v jeho mozgu. Akoby moja prítomnosť bola spínačom. Niekde v mozgu si povedal: tak teraz keď je tu Ewon budem sa chovať ako chobotnica a prisajem sa k nemu všetkými chápadlami ktoré mám. Ah moje kosti.

Vo vani som si pritisol kolená k sebe a objal ich. On si vážne myslel, že sa taký dlháň ku mne zmestí. Alebo ja sa zmestím k takému dlháňovi. Nemal som sa kde ani pomaly uložiť. Rozvalený si užíval vodu okolo nás. Začínalo ma to rozčuľovať.  Nemohol som sa vystrieť a začínali mi tŕpnuť nohy. Kebyže sa postavím, tak urobí taký atak, že skončím v umývadle alebo pod sifónom. „Láskavo sa posuň.“ Namietol som zamračene.

„Oh… líštička, miláčik… vieš to povedať aj krajšie.“

„Neviem.“ By som ho chytil a tak ním začal triasť, až by mu do úst vypadli zuby a spravil by som si z neho potom hrkálku.

„Tak mi to povedz znova… viem, že to vieš povedať.“ Hodil na mňa zvodný pohľad číslo dva z tretej knižky sexi úsmevov v kombinácii s pohľadmi. To si vážne myslí, že to po toľkom čase na mňa ešte dokáže zapôsobiť.  „Oh Hyungnim, milujem ťa…“ evidentne sa snažil napodobniť môj hlas. Čo mu vôbec, ale absolútne nešlo. V žiadnom prípade.

„Hmmmm…“ zamračil som sa, „ takže ty to chceš zneužívať! Robíš si srandu z prejavov mojej lásky k tebe.“ Mohol som ho buchnúť. V tej vani bol rozvalený ako hroch v jazere.

„To som nepovedal.“

„Ale myslíš si to.“

„Prečo si taká citlivka v posledných dňoch?“ Nadvihol sa a stiahol viac do seba. konečne som si mohol aspoň trochu vystrieť nohy. Lenže teraz, keď som už konečne mohol, som nechcel. Schúlený a zatvorený do seba. Po tom som túžil.

„Som unavený.“ To som hlavne potreboval priznať sám sebe. Škola, práca, tento stresujúci život. Nahromadilo sa toho naraz až príliš. Jar mal byť začiatkom niečoho veľkého v mojom živote, ale zatiaľ som sa dočkal len stagnácie. Otravnej stagnácie.

„Koľkokrát som chcel ísť s tebou na dovolenku.“

„O tom sme sa bavili. Som uprostred školy nemôžem chodiť po dovolenkách.“ U mňa prázdniny nefungujú. Byť vysokoškolákom je niekedy na nervy. Už aby bol tomu koniec a ja som sa mohol so svojim titulom niekam uložiť a tam pracovať.

„To nebudeš môcť ani po nemocniciach až sa zrútiš.“  Ah bože ako nemám rád, keď má pravdu. Nemal by som…

„Predsa sú aj iné spôsoby relaxácie.“ Navrhol som. Vzal som hubku z poličky a ponoril ju do vody. Mookyul si vyložil nohy skrz okraj vane. I keď to bola veľká vaňa, niekto bol vysoký, nohatý a dlhoruký. Napenil som hubku a začal som mu omývať nohy. Pomedzi palce na nohách, hore na lýtka kam som dočiahol. Tváril sa spokojne. Skoro až blažene. Na perách ten veľký úsmev dospelého dieťaťa.

Zrazu nohy stiahol dole do vody. Posadil sa a pritiahol ku mne. Nechápal som ako sa môže tak rýchlo pohybovať vo vani. Voda síce vyšplechla z okraju von, ale i tak. „Ewon,“ ucítil som jeho veľkú a teplú dlaň na tvári, „chcel si relaxovať a namiesto toho ma znova obskakuješ.“ Hľadel som mu do hnedých očí akoby som tam zazrel odpoveď na všetky otázky sveta. Malý očarovaný chlapec.

„Tie tvoje veľké, modré očiská.“ Naklonil hlavu a pripojil svoje pery k mojim. Chcel som sa skúsiť nadýchnuť ústami. Pokúsiť sa vdýchnuť Mookyula do seba nech by mal akúkoľvek vôňu, neucítil by som to. Chcel som pocítiť jeho chuť. Jeho celého. Stiahol som mu dlaň dole z mojej tváre. Viedol som ju dole krkom na hruď. Aj keď bolo vo vani minimálne miesta, mal som pocit, že je medzi nami stále veľká medzera.

Sledoval som ako sa postavil. Kvapky vody stekali po jeho vypracovanom tele dole. po hrudi, na brucho, dole stehnami. Môj nábožný pohľad prerušilo až to, keď vyšiel z vane von. Vzal ma naliehavo za ruku a vytiahol akoby som bol veľkosti panáčika z hry Človeče nehnevaj sa a váhy páperového vrecka. „Hyung…“ Zastavil moje slová v bozku. Pritisol si ma k telu. Cítil som chlad ako sa vpíjal do vody na mne. Rukami ma hladil tak túžobne a rýchlo, že som v tom momente ani nevedel kde všade tie ruky sú. Mookyul je taká chobotnička.

Vystrel som ruky a objal ho okolo krku. Musel som sa vytiahnuť na špičky a on sa musel troška skrčiť. Nechcel som prerušiť náš bozk. Vydýchol som naplnený túžbou do jeho horúcich pier. Zvieral mi zadok v dlaniach. Tisol si ma k sebe i keď to už viac nebolo možné. Mal som chuť sa na neho vyštverať a nezliezť. Tisol si ma k sebe tak dlho pokiaľ ma nevzal do náruče ako dieťa. Oblapil som ho pevne nohami a rukami som si vinul jeho hlavu ku krku. Hrýzol ma. Cítil som však, že sa snaží kontrolovať.

Cítil som sa vláčne. Ako voda v nádobe. Moje vnútro sa rozlievalo a nemohlo vytiecť vďaka Mookyulovým rukám. Rozišiel sa so mnou preč z kúpeľne. Nahol sa so mnou k posteli. Povolil som svoj stisk a ruky mi skĺzli po jeho vlhkej koži dole. Padol som na posteľ do perín. Nervózne som sa nadvihol keď položil ruky na moje kolená a odtiahol mi nohy od seba. Nezadržal som svoj povzdych. Priložil som si ruku k perám a vydýchol skrz prsty. Pohladil mi dlaňami stehná. Skĺzol po bokoch a oprel sa vedľa mňa rukami. „Nehovor, že si po tom všetkom nervózny.“ Olizol mi vnútornú stranu stehna.

„Nie…“ Zaklamal som. Nestávalo sa často, že by som sa mu takto oddal a on to vedel. Častejšie som frflal a odolával mu. Lenže jeho ruky boli tak teplé a nežné. Jeho jazyk vlhký a to telo vražedne sexi.

„Poď ku mne baby…“ Na okamih sa moja koža na stehne ocitla medzi jeho zubami. Horko-ťažko som sa nadvihol na predlaktie. Vzrušenie mnou slobodne plávalo. Posadil sa a vzal ma pod stehná, za ktoré ma potiahol k sebe. Pritisol som ich k jeho bokom. Natiahol som za ním obe ruky ako malé dieťa. Potreboval som do jeho objatia. Len sa mierne naklonil a olizol mi pár prstov na pravej ruke. Otrel sa spokojne tvárou o moju dlaň. Nikam sa neponáhľal a zdalo sa, že tá beštia v ňom sa nehodlala ešte prebudiť.

„Hyungnim…“ šepol som. Konečne ma vzal za ruky a pritiahol ma k sebe. skĺzol som po jeho stehnách a pritisol sa k nemu. Cítil som na sebe jeho vzrušenie. Vedel som, že niečo v ňom ho drží na uzde. Lenže všetko to bolo prirodzené a nenútené. Každý jeho dotyk, vzdych, pohladenie a bozk na mojom tele. O chvíľu som ucítil prst ktorý prenikal po ryhe k otvoru. Možno to bol ten spúšťač ktorý vo mne vždy všetko zastavil. Nikdy som nedokázal dočiahnuť na Mookyula aby sa mi odovzdal. A nikdy to už ani nedokážem.

No stále dokážeme ten istý vrchol dosiahnuť spolu a to je to, na čom záleží. Robiť hocičo spolu.

Zaprel som sa rukami o jeho ramená. Prsty som mu do nich zarýval ako to len šlo. Nikdy to nebude bezbolestné. Taká situácia skrátka nenastane. Pohol som sa prvý krát so zaťatými zubami. Druhý a tretí kým som sa dokázal uvoľniť. Vsával medzi pery kožu na mojom krku, občas ju potiahol zubami.

„Hyungnim, prosím…“ položil som ruku na tú jeho, ktorou mi stláčal jednu polku zadku. Vzhľadom na to, že som sa snažil na ňom hýbať, to bolo nepríjemné. Dlho celá táto krásna poloha však nevydržala. I ten malý náznak dominancie nad jeho telom, ho zarazil. Položil ma na posteľ a moje nohy si vytiahol k bokom. Zaiste si zmyslel, že som sa pripravil sám a môže si robiť čo chce. „Hyung-nim prosím…“ zatlačil som na jeho ramená, „spomaľ…“ aspoň toto jedno slovo zachytil. Len či ho dokázal pochopiť v tej situácii.

„Foxy…“ vydýchol mi do ucha, „foxy…“ znova a znova s každým prírazom mi šepkal moje meno do ucha, „Ewon…“ zatvoril som pevne oči, naslúchajúc jeho hlasu a vnímajúc jeho pohyby.

         Díval som sa do stropu po ktorom sa premietali tiene z ulice. Raz sa objavil štvorec svetla, potom znova zmizol. Tma prenikala dovnútra so zmesou umelého osvetlenia ulice. Zdvihol som pravú ruku nad seba. pohliadol som na strieborný prsteň ktorý som dostal kedysi od Mookyula. Behom malej chvíľky sa mi dokázali vybaviť mnohé veci a zliať sa do súvislosti. Aký dlhý čas prešiel od nášho prvého stretnutia. Od komplikácii a môjho zbabelého utekania pred jediným citom ktorý som kedy túžil poznať a cítiť.

„Mookylul?“ opýtal som sa potichu stále hľadiac na prsteň.

„Hm?“ Ospalo sa opýtal do vankúša. Dlaň mal položenú na mojej hrudi. Cítil som ako sa spolu s ňou zdvíha. Vždy hovoril, že vníma tlkot môjho srdca aby si bol istý, že som pri ňom a nikdy mu už nezmiznem. Vraj je na to citlivý a vždy sa prebudí. Neveril som mu, pokiaľ sa to pár krát skutočne nestalo, keď som si potreboval len odskočiť.

„Máš už len jedno srdce, však?“ Otočil som k nemu hlavu.

„Hmm… kto vie, myslím, že nemám žiadne…“ Ani neotvoril oči, len oddychoval do vankúša a hovoril ku mne. Mlčal som na jeho odpoveď.

„Prečo sa tak hlúpo pýtaš foxy? Už dávno si mi ho vzal…“  Povedal to s takou ľahkosťou a nežnosťou  až som sa musel usmiať. Otočil som sa na bok, tvárou k jeho tvári. Ruka mu skĺzla dole z mojej hrudi. „A kde je tvoja láska, Ewon?“ Opýtal sa polo šepotom do mojich vlasov.

„V mojom srdci, ktoré si dostal za to svoje, ktoré si mi dal.“ Privinul som sa bližšie k jeho telu. Zatvoril som oči a nechal sa uniesť spánkom.

         Vždy som túžil vedieť, či ťa znova uvidím Ewon. Či dokážeš znova prevrátiť môj život naruby tak ako prvýkrát. V jednom jedinom momente… obyčajným bozkom.