Keď srdce bije o život

O pár týždňov neskôr sa traja kamaráti pripravovali na veľkú vec. Začínali sa tretiacke praxe, na mesiac si mali vyskúšat pravý život vojaka. Mali ísť na základňu v blízkosti hraníc so Silenom, odkiaľ sa často podnikali výpravy za hranice. Nevedeli preto, či sa majú tešiť alebo báť o svoj život. Triedny učiteľ ich však upokojil, že ich nebudú posielať na nebezpečné misie. Prax je určená na to, aby si študent zvykol na podmienky v tábore, na morálku aká tam vládne a opäť sa trochu viac osamostatnil. Preto boli žiaci rozosiati po množstve táborov a vojenských lodí najčastejšie po malých skupinkách. Do skupiny im trom prischla spolužiačka Naomi. Bolo to silné dievča, v škole s chlapčenskou prevahou a silnou šikanou sa nikdy nestratila.

V tábore bol život ešte ťažší ako na akadémii. Všetci vojaci spali v jednej velkej hale preplnenej psodchodovými postelami natisnutými na seba najviac ako sa dalo. Hygiéna a súkromie boli takmer nulové, čo robilo študentom značné problémy. Jedine Zack sa cítil ako doma. S Naomi vykonávali najjednoduchšie misie a učili sa pravidlám tábora. Už po týždni mal Nocits všetkého pokrk. Nikdy by si nemyslel, že sa bude tešiť na akadémiu. Nikdy ho však nenapadlo ani to, že akadémiu ešte dlho neuvidí. Ak vôbec.

Veľmi dobre sa na ten deň pamätám. Sivé mraky viseli pochmúrne nad jesennou krajinou a občas zapršalo. Veliteľ sa rozhodol, že pošle konečne praktikantov na misiu za hranice, aby videli, ako to na druhej strane vyzerá. V podstate nemali robiť nič, len sledovať vojakov a všímať si, ako sa správajú na nepriateľskom území. Všetky hlásenia vraveli, že je priestor čistý, bez akéhokoľvek náznaku prítomnosti nepriateľských vojsk.

Po prekročení hraníc pokračovali juhozápadne po poľných a lesných cestách. Ich cieľom bola opustená výroba automobilky. Zack sa viackrát pokúšal zistíť čo za misiu to je, no podplukovník, ktorý ich mal na starosti mu vždy povedal, že nesmie nič prezradiť, keby sa náhodou niečo stalo a mali by byť vypočúvaní Silenskými vojakmi. Noctisovi sa však zdalo zbytočné, obávať sa, že sa stane niečo zlé, veď podľa hlásení mala byť tá oblasť čistá. Aj napriek tomu im v krvi stúpal adrenalín, ako sa stále viac vzďalovali od hraníc.

Po polhodinovej ceste sa pred nimi v dialke zjavila budova starej fabriky. Jemný dážď kropil zem a z okolitých lesov sa dvíhala hmla. V jedom z nich potichu a nepozorovane prebiehal výsadok vojakov. Pomaly sa približovali k schátralím budavám s rozbitými oknami a opadávajúcou omietkou. Len čo sa dostali do areálu, postupovali pri stenách tak ticho, že ich prehlušil aj jemný dážď. Noctis sa vytešoval, na túto chvíľu čakal už od detstva. Skutočná, aj keď nie zrovna nebezpečná misia.

A ako tak zadumaný vo svojich myšliekach nasledoval vojaka pred sebou, zasvišťalo niečo vzduchom a na stene pred ním padol veľký kus omietky. Keď sa pozrel na to miesto, v stene bola menšia diera. Zakrútila sa mu hlava, keď mu došlo, čo to bolo. Nestihol sa poriadne spamätať, len bežal za ostatnými skryť sa. Spustila sa na nich neľútostná spŕška zo samopalov.

     „Ste všetci vporiadku?“ spýtal sa podplukovník.

     „Ani nie,“ povedala Naomi v tvári bledšia ako stena držiac si členok.

Keď dala ruky preč, mala ich celé od krvi. Noctisovi prišlo zle, mal pocit, že sa každú chvíľu pozvracia.

     „Teraz nie je čas na hlúposti Noct,“ povedal mu Zack, odmalička zvyknutý na také situácie, a silno ho chytil za plece.

Obrátil sa k nemu podplukovník „Vraj máš dobrú mušku. Choď za chlapmi, teraz sa im zíde každá pomoc,“ rozkázal mu. Noctis sa okamžite pozbieral, zavrhol všetok strach a začal napĺnať zásobník.

     „Noct,“ chytila mu ruku Naomi, keď zasúval zásobník do zbrane. „Buď opatrný. Si najlepší spolužiak, akého som kedy mala. Buď pýchou svojho rodu!“ snažila sa mu dodať odvahy.

     „Ďakujem,“ povedal a usmial sa na ňu.

Ešte hodil pohladom smerom k Zackovi a Claudovi, ktorí stáli neďaleko a bránili ich úkryt. Stále pokračovala prvá prestrelka, no dvaja vojaci zobrali Noctisa so sebou na iné miesto. Vyšli na druhé poschodie a svoju pozornosť obrátili na budovu oproti. Zrejme tam mali sklad s muníciou a pohybovalo sa tam veľa ľudí. Prikázali Noctisovi zamieriť a na povel začať páliť. Tak zaujal dobrú pozíciu a čakal.

     „Páľ!“ ozvalo sa miestnosťou a nasledovala vlna ohlušujúcich výstrelov… z dvoch zbraní. Noctis stuhol v hrôze, keď videl následky paľby. Nedokázal pohnúť ani svalom, neposlušný ukazovák aj napriek výzvam vojakov nestlačil spúšť. Ako obarený sa oprel o stenu. Celý sa triasol a nebol schopný normálne rozmýšlať. Nebol pripravený na niečo také. Podobné akcie predchádzajú aj mesačné prípavy. To čo videl, sa mu nesnívalo ani v najhorších snoch. Síce to videl v mnohých filmoch, no film a skutočnosť, to je niečo úplne iné. Sivé mračná ožiaril záblesk výbuchu. Muničný sklad pod náporom palby explodoval. Noctis mal pocit, že mu roztrhlo bubienky, v ušiach mu úplne zaľahlo, tlaková vlna vybila okná a jeho smého najprv vyhodilo do vzduchu a hneď na to tvrdo padol na zem. Ako sa zbieral zo zeme, všimol si že sa pod ním tvorí červená mláčka. Malá črepina z okna sa mu zarezala do líca. On však na tom bol najlepšie. Keď sa obhliadol po druhých dvoch, jeden ležal na zemi a… bol…

     „Padaj odtiaľto! Bež! Rýchlo!“ začal po ňom kričať druhý.

Až teraz si všimol že cez rozbité okno na zem dopadol granát. Kotúľal sa po zemi a pomaly sa zastavil. Noctis vedel, čo to je, no nedokázal sa vôbec pohnúť. Vtom ho vojak prudko schytil, pritlačil k zemi a vlastným telom ochránil pred výbuchom. Striasol ho zo seba a zistil, že je už aj on mŕtvi. Cítil sa hrozne, cítil vinu, no nebol čas na plač, bol čas zachraňovať konečne vlastnú kožu.

Na schodoch bolo počuť rýchle kroky a hlasy. Rýchlo vstal a bežal ku dverám na druhej strane miestnosti. Dúfal, že bude vzadu únikový východ. Aj tam bol, no prichádzali ním už ďalší vojaci. Málo chýbalo, aby si ho všimli, našťastie sa stihol schovať na záchodoch. Pritisol sa k starej kovovej napoly zhrdzavenej skrini a ticho čakal. Nikdy predtým nemal taký strach. Len čo usúdil, že môže vyjsť z úkrytu, pomaly sa pohol… a s ním aj kovová skrinka sprevádzaná ohromným škripotom kovu o podlahu. Okamžite zastal a po krátkom skúmaní zistil, že sa vetroukou zachytil. Pokúšal sa vymaniť, no s roztrasenými prstami a zbraňou v jednej ruke to bolo nemožné. Tak si ju vyzliekol a v krátkom tričku pokračoval ďalej.

Únikový východ viedol do úzkej uličky medzi budovami. Noctisovi neušlo, že utíchla všetka strelba. Žeby už bol koniec? Kto vyhral? Veľmi dúfal, že jeho strana. Len čo však došiel na koniec uličky a prikrčený za sudmi pozoroval čo sa deje, pochopil, že prehrali. Hlavou mu začali výriť myšlienky ako: Prežijem to? Dostanem sa niekedy ešte domov? Toto má byť koniec?! Je toľko vecí, ktoré som ešte neskúsil, toľko miest, na ktorých som nebol, toľko zážitkov, ktoré na mňa ešte len čakali. Zúfalý sa zmohol k jedinému. Dôstojne umrieť. To je jediný spôsob, ako si zaistiť úctu u ľudí, hlavne u otca. Nabil zbraň a čakal.

Odrazu do dvora vošla obrnená limuzína. Noctis spozornel a len čo zastala, zamieril. Šofér vystúpil a otvoril zadné dvere. Pri aute sa zhŕklo zopár vojakov a tak poriadne nevidel, kto vystúpil.

     „Čo sa tu deje?!“ počul nahnevaný ženský hlas.

     „Zaútočili na nás nepriatelia, ale nemajte obavy. Všetko už máme pod kontrolou,“ oznamoval jeden z vojakov a hlboko sa jej uklonil.

Dala im niekoľko rozkazov a zamierila k jednej z budov. Vojaci sa rozpŕchli a Noctis jasne uvidel chudú postavu v dlhom červenom plášti s orientálnymi vzormi. Snažil sa uvitieť tvár, no hlboká kapucňa chrániaca pred dažďom mu to nedovolila. Už nie je na čo čakať. Opäť zamieril, a rozrtasenými rukami prehmatával zbraň.

Areálom sa ozval výstrel. Okamžite nastal rozruch, každý hľadal útočníka. Takmer sa trafil. V okne auta bola vyhĺbená dierka, nakoľko však bolo sklo vystužené, takmer nič sa mu nestalo. Šofér reagoval rýchlo, Noctis nestihol znovu zamieriť, už jej robil dokonalý živý štít. Noctis sa zvrtol a bez rozmýšlania začal utekať preč. Srdce mu bilo o život.

Keď však vybehol z uličky, musel sa vzdať. Kam sa len pozrel, tam stál vojak s nabitou zbraňou a mieril na neho. Na výzvu položil zbrane na zem. Vtom ho niekto silno udrel zozadu rukou po hlave tak, že padol na zem. Dva páry silných rúk ho chytili za ramená a vliekli po zemi späť k autu. Pustili ho a on, bez sily padol na mokrú blatistú zem. Pristúpila k nemu žena v topánkach na vysokých opätkoch v dlhom červenom plášti. Zohla sa k nemu a chytila ho za vlasy, aby sa jej pozrel do očí. Noctis nechcel veriť tomu čo vidí. Stálo pred ním blondvlasé dievča určite nie staršie ako on.

     „Máš dobrú mušku,“ povedala zamyslene. „Čo robí taký mladý vojak ako ty, na mieste, ako je toto?“ spýtala sa ho.

Noctis bol však odhodlaný mlčať za každú cenu. Nepovedať ani slovo, neprejaviť žiadnu emóciu.

     „Nevadí, ak teraz nemáš chuť rozprávať sa. Len čo ťa dajú moji chlapi dohromady, trošku spolu pokecáme. Hm?“ usmiala sa na neho, no Noctisova tvár zostala kamenná. „Čo to tu máš?“ zahladela sa mu na líce a opatrne vytiahla črepinu.

Noctis sa snažil skryť výraz bolesti, no aj tak sa mu skryvila tvár. Dievča vytiahlo z vrecka snehobiely kapesník a zotrela mu krv z líca.

     „Reno, postarajte sa o neho!“ obrátila sa k jednému z vojakov a odišla.