Kibove chúťky

Keby všetky tie mráčiky proste odišli z oblohy, nič by sa nezmenilo. Slnko sa už pred nejakou tou chvíľkou pobralo k spánku, bez toho, aby ho ktokoľvek videl. Schované. Preč. Vietor zosílil, hnal sa zo severu na juh. Chladný sa dostával ku ľuďom a tieto živé prekážky sa nesnažil obísť – práve naopak, snažil sa predrať priamo cez nich, či aspoň odtlačiť ich z cesty.

S pochmúrnou hnedo-sivou krajinou istým spôsobom kontrastovali a istým spôsobom i ladili zlatisté vlásky blondiačika, ktorých niekoľko pramienkov sa prepletalo s čierno-čienrými. Pretože Uchiha mladší si unavene oprel hlavu o tú Narutovu, nakoľko sa ten stále tisol k nemu, s hlavou sklonenou.

Ubiehala minúta za minútou. A oni tam len sedeli, bez pohybu. Možno si užívali vlastnú blízkosť, možno sa im nič iné robiť nechcelo a možno len cítili, že nemajú na výber. Ale blondiačikovi predsa len začala byť zima, a tak ho striaslo. Len jeden krátky pohyb a nekonečno bolo stratené. Ak to bola večnosť, tak uplynula naozaj rýchlo.

„Sa-su-ké?“ zatiahol ospalo. Toto nič nerobenie, ten pokoj, to ticho, teplo Sasukeho tela a jeho pravidelné nádychy ho uspávali.

„…Hn?“

„Naozaj nechceš zavolať tých hasičov?“ Sladučký hlások ukrýval akýsi druh nevinnosti. Presne tento typ tónu dokázal v určitých chvíľach dokonale vygumovať myseľ. Aby zostali len myšlienky na osobu, ktorej ten hlas patrí. Myšlienky na tú osobu, a nesmierne silný pocit potreby dotýkať sa jej.

„I keby som chcel, nemám mobil,“ odvetil po chvíli Sasuke.

„Ako sa teda dostanem dole?“ spýtal sa Naruto.

„Zvládol si to raz, zvládneš to i znovu.“

„Ale vtedy som musel,“ namietol blondiačik.

„Tu nemôžeš zostať navždy, tak či tak raz budeš musieť zliesť.“

„… na tom niečo bude…“

„Hn.“

„Sa-su-ké?“

„…Hn?“

Šušťanie látky a nepokojný pohyb, snaha o zmenu polohy. „Je mi zima…“

„Um…“ vietor, ten chladný vietor, ktorý na nich neustále dorážal, ako keby na nich kričal nech odtiaľ zlezú a uhnú mu z cesty. Alebo nech sa aspoň pritúlia tesnejšie k sebe, aby tak moc nezavadzali. Tak či tak, nebolo to príjemné. A keď Sasuke ucítil na nose prvú kvapku, rozhodol sa, že je najvyšší čas. „Tak poď, pôjdeme naspäť, ku oknu,“ oznámil Narutovi.

„Ale-“ blondiačik s obavou v očiach zdvihol hlavu.

„Neboj sa, pomôžem ti,“ uistil ho Sasuke. Vyzeral vážne, a stále pokojne. Znova raz to bol ten Sasuke, ktorý sa úspešne tváril, že v jeho srdci je miesto len pre jednu vec – prázdnotu.

„Uhm,“ Naruto prikývol. Nemal na výber. Ale mal pri sebe niekoho, komu dokázal dôverovať. V tú chvíľu, keď pozrel do tých bezvýrazných tmavých očí, mal pocit, že by dokázal prejsť so zaviazanými očami po klade vysoko nad zemou – vyššie než tento konár. Tak sa upokojil. To zvládne. Veď na tom nič nie je.

… Nič na tom nie je…

…Vôbec nič…

Zhlboka sa nadýchol, vzpriamil sa, vytvoril medzi sebou a Sasukem určitý odstup, ktorý bol v tej chvíli potrebný, a opatrne no zároveň i dosť nešikovne sa dal do otáčania.

„Nepozeraj dole…“ začul blízko pri sebe Sasukeho hlas. Nebol si istý, kde presne Sasuke je, a ako to, že to znelo tak blízko, keď ho už necíti. Rúčky pevnejšie zaprel do nerovnomernej kôry stromu a len s námahou poslúchol tú jednoduchú radu. A teraz už len ísť dopredu.

Pohľad zapichol do okna.

„Zvládnem to,“ povedal si potichu. Snažil sa presvedčiť samého seba, a zároveň ukázať Sasukemu, že… Čo mu chcel vlastne dokázať? Že sa nebojí? Že si vystačí sám? Že nepotrebuje, aby ho istil?

Nie.. Lebo on ho potreboval…

Nechápal to. Bolo tak jednoduché spadnúť z toho stromu, a jemu sa to aj tak nepodarilo. Úspešne, i keď vydesene, ponad tú hranicu, ktorú tvorilo niekoľko centimetrov. Dostal sa do bezpečia,  tam z konára na okno, a potom urýchlene a bez zaváhania dnu. Prirodzene sa to nezaobišlo bez nešikovného pádu, a tak skončil na zemi šúchajúc si lakeť, kým tmavovlasý chlapec ladne pristál pri ňom.

„Vidíš,“ Sasuke si založil ruky v bok. Ten jeho povýšenecký pohľad blondiačika nesmierne rozčuľoval. „Bolo to jednoduché.“

„Pre teba možno,“ odvrkol. Nebolo to ani tak dávno – pár sekúnd tvoriacich minúty, keď cítil ten povznášajúci pocit, a celý jeho svet sa preniesol do osoby pri ňom. Úžasný pocit ktorý oberal o slová, myšlienky i dych. Takže nakoniec neexistovalo nič iné. Každý kúsok v ňom sa chvel, a všetko sa zlúčilo do niečoho neopísateľne príjemného. Tak prečo teraz, v ošumelom svetle žiarovky, sa mu zdá, že to celé nebolo skutočné?

Len idealizovaný výplod jeho fantázie.

„Hey, Sa-su-ké?“ Naklonil sa málinko dopredu, v akomsi nerozhodnom pohybe, a potom jediným súvislým pohybom úplne zmenil svoju polohu. A ďalším pohybom sa vyšvihol na nohy – najskôr do drepu, a potom hore.

„Hn?“ Sasuke prešiel ku stolu, čím sa mu vlastne obrátil chrbtom.

„Nah,“ Naruto podišiel k nemu a na ten stôl si sadol. A znova, stačilo tak málo, aby ho mohol cítiť. „Prečo tu nemáme obrazy?“

„Prosím?“ Sasuke nechápavo nadvihol obočie. Nebolo toto blonďavé decko momentálne trochu mimo kontextu?

„Ah, ja len že…“ Naruto prešiel pohľadom z neho na prázdnu bielu stenu. „Vieš, ako sme vtedy maľovali, vravel som, že farby sú dôležité. Rovnováha medzi nimi. Pamätáš?“ Znova sa vrátil očami na Sasukeho. Zvláštne sa usmial. Tak… rebelsky. „Vplýva to na psychiku. A táááák,“ zatiahol a už znova sa rozhliadol, „som myslel, že by sme mohli kúpiť nejaký obraz, alebo jednoducho niečo namaľovať. Niečo farebné.“

„Teraz?“ Uchiha naňho neprestával pochybovačne pozerať. Prebodával ho očami, ako keby mu tým vravel, že sa zbláznil. Alebo nech sa aspoň vyjadruje jasne a stručne.

Naruto sa k nemu spiklenecky nahol. „Dneska je Halloween,“ šepol.

„Baka,“ Sasuke popudivo schmatol nejakú knihu, ležiacu na stole, a tresol mu ju o hlavu.

„Itai! Za čo?!“ spýtal sa blondiačik ublížene.

„Skús mi povedať niečo čo ešte neviem,“ odfrkol Sasuke namiesto odpovede.

„H-hai,“ Naruto sa vzpriamil. „Ehm….“ zamyslel sa. Čo ešte nevie? Čo také by mu mohol povedať? „Pozri, dnes je Halloween a-“ nedokončil vetu a kniha sa nejakým omylom ocitla znova na jeho hlave. Sasuke ju pustil, zvrtol sa a zamieril k oknu, takže skĺzla dole a s buchnutím dopadla na zem. Naruto naňho vrhol škaredý pohľad, ale odhodlane pokračoval. „…a ja tento sviatok nemám rád. Tak som myslel, že by sme si ho mohli nejako spestriť, ty a ja, spolu, niečo podniknúť, i keď by to bol len taký malý úlet. Aby bol aspoň jeden Halloween, na ktorý by som mohol spomínať v dobrom. A dôkaz v podobe maľby na stenu. Navyše,“ prešiel do ľútostivého tónu, „našu démoniu líšku zmazali.“

„Nezmazali, premaľovali,“ opravil ho nezaujato Sasuke, no už len to Narutovi zdvihlo náladu. Bol to znak toho, že nehovoril sám pre seba, pretože ho počúval. Inak by nemohol reagovať.

„Takže to podnikneme?“ vyhŕkol nadšene.

Sasuke zavrel okno a obrátil sa naňho. Už-už chcel niečo povedať, keď sa miestnosťou rozľahla rytmická melódia. Obaja chlapci skameneli.

„Um, tvoj mobil,“ podotkol po chvíli Naruto.

„…hn…“ Sasuke vzal z nočného stolíka zvoniaci predmet a zadíval sa na displej. Na malý moment sa zachmúril, no skôr, než by si to niekto stihol poriadne všimnúť, sa jeho výraz zmenil na typický a nič nehovoriaci. Prijal hovor. „Itachi…“ oslovil volajúceho, a potom sa odmlčal, počúval.

„Itachi, Itachi,“ zafrflal tichučko Naruto sám pre seba, „čo chce? Chm, Sasukeho veľký brat. Je mu podobný. Podobne vyzerá. A keby sa ma dotkol, bol by to chladný či teplý dotyk?“ ani si neuvedomil, že začal nahlas polemizovať, pričom svoj pohľad zameral do stropu. Tam, kde nebolo nič zaujímavé. „Sasukeho dotyk je príjemný, a hebučký, a príjemný, príjemný,“ pod tou predstavou privrel oči. Ak by bol mačka, snáď by i začal priasť. „…Chcem aby sa ma Sasuke dotýkal…“

„Prídem,“ prerušil ho Sasukeho hlas. Chladné slovo, prenesené s nezaujatosťou a výstižnosťou. Bez podfarbenia či špecifického tónu. Patriace osobe na druhej strane linky.

Narutovi to zrazu došlo. Ani tak nie ten fakt, že Sasuke zrejme práve teraz niekam odíde, ako skôr to, čo vravel. Prudko obrátil hlavu a zachytil jeho pohľad. Dve čierne oči, ktoré pozerali priamo do tých azúrových. Akési imaginárne okovy, paralýza, blondiačik zrazu nebol schopný jediného pohybu, či vlastne ani plynulého nádychu.

„…Vravel si…?“ znova tá arogancia, ale Naruto vedel, že je tam i zvedavosť. Sasuke sa pohol smerom k nemu, veľmi, veľmi pomaly.

„Vravel som…“ vyhabkal zo seba Naruto tie dve slová, neschopný pokračovať.

„Hn?“ Sasuke zastal, tak tesne pri ňom a i tak dával pozor, aby sa ho nijakým spôsobom nedotkol.

„Vravel som…“ zopakoval Naruto, snažiac sa ovládnuť svoj hlas. Prehltol tú guču, ktorá sa mu vytvorila v hrdle. „…že chcem, aby sa ma Sasuke dotýkal…“ dokončil nevýrazne. Mal silné nutkanie uhnúť pohľadom, naozaj moc to chcel urobiť, bol by to nejaký únik z tejto situácie, ale nemohol. Nech sa snažil akokoľvek, nedokázal odkloniť pohľad od tých dvoch čiernych očí. Jeho srdce začalo zbesilo biť a v jeho tvári sa objavila červeň.

„…Chceš…?“ Dráždenie. Len ho dráždi, provokuje a hrá sa s ním. Ešte bližšie, tak, že cíti jeho dych. A predsa keď sa Naruto pohne v pred, on cúvne. Je to len hra.

„Chcem, Sasuke, chcem!“ vspurne sa zamračil blondiačik.

„Určite?“ Skúša ho, alebo len naschvál zdržuje? Zdvihne ruku a odhrnie ňou blondiačikovi niekoľko zlatistých vláskov z čela, dotkne sa jeho pokožky a prejde nižšie, po líci, až ku perám a tam zastane.

„Nh…“

„Odchádzam,“ náhle sa odtiahne. Nie je na ňom žiadny náznak jeho aktivity len pred malou chvíľkou. „Uži si to,“ zamieril ku dverám. Nečakal na nič, jednoducho odišiel.

„Sa-su-ké…“ vykĺzlo Narutovi z pier, nechápavo sa díval na dvere. „BAKA!“ zakričal po ňom. Bolo to neskoro, príliš neskoro na to, aby ho počul. „Nevravel som že nemám rád Halloween?!“ Jeho hlas  sa zlomil. Stále sedel na stole, nohy si vytiahol hore aby si mohol objať kolená. „… Nechcem byť sám…“

„… Je to nespravodlivé, však?…“

Ležal na chrbte a obklopovala ho tma. Jeho prsty poľahky jemne blúdili v krémovobielej srsti veľkého šteňaťa, ktoré sa spokojne rozvaľovalo vedľa neho a zaberalo zvyšné miesto na posteli. Pozeral do stropu. Bolo to ukľudňujúce, a všetko ho uspávalo. Tak prečo nemohol zaspať?

„Moji priatelia mi dali teba, Akamaru,“ zamumlal. Obrátil sa na bok a trucovito sa schúlil do klbka, s tvárou len pár centimetrov od vlhkého psieho čumáka. „A teraz som sa na nich všetkých vykašľal, práve kvôli tebe,“ rukou zašiel vyššie, k uškám.  „Ako keby si ich jednoducho nahradil…“

Celý život po tom túžil. Celý celučičký, chcel mať vlastného psa. Niekoho, kto mu bude verný, odovzdá mu svoje srdce a nikdy ho neopustí. Bude stále s ním. A práve teraz, keď ho má pri sebe, keď ho cíti, nedokáže byť spokojný.

„Nemôžem spať,“ posťažuje sa a hlbšie sa zamuchlá do perinky. „… Proste to nie je fér…“ povzdychol si.

Keby aspoň bolo ticho. Ale nie, nebolo, pretože na okno s veľkým rachotom dopadali kvapky dažďa, nerytmicky bubnovali. A do toho ešte zavýjal ten otravný vietor. Ohromný lejak, dokonalá búrka.

„Je to ako keby… obloha plakala,“ jeho ruka na kožúšku ustala.

Bol tu s ním, mal ho pri sebe. Ale mohol hovoriť koľko chcel a čo chcel, odpovedi by sa nedočkal.

„Prečo unikla podstata?“ Cíti vinu. Čím to je? „ReBeli… už to nie je o tom istom, o čom to bolo na začiatku,“ stiahol ruku pod vyhriatu perinku. „Musí sa všetko tak meniť?“

Hluk. Veľa hluku a žiadna odpoveď.

„Veci nemôžu byť také, ako boli pred tým,“ až teraz zavrel oči. „Ale bolo by to pekné…“

Ucítil jemné štuchnutie do ruky a tak oči znovu otvoril, i keď nič nevidel. A aj bez toho, aby videl, vedel, čo to bolo.

„Máš pravdu,“ jemne sa pousmial, „teraz mám teba.“

Prečo mu to nestačí? On sám je istým spôsobom prezývaný psí chlapec. A až teraz má nejakého psa. Takže konečne by mal byť šťastný. Mal by prežívať najradostnejšie obdobie svojho života. Tak prečo to tak nie je?

„Prečo, prečo?“ pritiahol sa bližšie, aby cítil na svojom tele bielu srsť. „… nikto neodpovedá…“

Keď zavrie oči, nevidí svoju rodinu či psa. Vidí ReBelov, spomienky, smiech, radosť, podpichovanie, úsmevy, ľahkomyseľnosť, vzpurnosť, bláznivosť. Vidí význam slovného spojenia „žiť pre okamih“.  A vidí Naruta. Usmiateho, žiari. Vyzerá tak blízučko, a i tak sa ho nemôže dotknúť. Ubíja ho to. Chce to, všetko. Ale odmieta si to zobrať.

Zaboril tvár do kožušiny.

„Spi, Kiba!“ prikázal si. A napokon sa mu to i podarilo.

Vždy mal pocit, ako keby tam niečo bolo. Všade, každý tieň mal svoje vlastné pohyby, ktoré ho desili. Všetko okolo neho sa uzatváralo a väznilo ho. Bol zahnaný do kúta, tam, odkiaľ niet úniku. Každý rok si to musel absolvovať. Každý jeden. Ale ešte nikdy nezažil počas halloweenskej noci takúto búrku. Kvapky, vietor, buchot, škrabanie, kvílenie, stonanie, vytie, krik… zlievali sa mu zvuky, ktoré počul, do jednej nejasnej machule, pretvárali sa na iné, a on ich nemohol ignorovať.

S perinou prehodenou cez seba sa triasol na svojej posteli a snažil sa nepripomínať si fakt, že je tam sám. Nikto tam nie je – aspoň nie nikto hmotný. Nenávidí duchov, strašidlá, príšery. Horory. Nemá to rád, proste nie.

Ale teraz, keď sa s tým jednoducho musí vysporiadať, tu Sasuke nie je? Len tak odišiel. Dokonca sa mu do hlavy vkrádala myšlienka, že to urobil naschvál. A len s veľkým zaprením ju odmietal. Pretože jeho Sasuke – ten Sasuke, ktorého si teraz predstavoval ako spásu a cestu na únik – by niečo také neurobil. Ochránil by ho, hoci i pred vlastnými preludmi. Aj keď si ho tým možno len idealizoval, myšlienka na tú osobu naňho mala veľký vplyv.

Tuho zavrel oči a predstavil si jeho tvár… jeho hlas… jeho vôňu…

Ani si to neuvedomil. Zaťaté pästičky sa uvoľnili, dych sa spomalil a prehĺbil. Napriek všetkému dokázal zaspať, s hlavou plnou Sasukeho.

Len pár minút na to sa dvere do izby nehlučne otvorili. Tmavovlasý chlapec v tme nijako nevynikol.

„Naruto…?“ preťal jeho hlas ticho v miestnosti, ale žiadnu odpoveď nedostal. „Chm..“

Prešiel do kúpeľne, zanechávajúc za sebou mokrú stopu. Musel sa prezliecť do suchého.

Nechápal, prečo ho Itachi volal, keď ho napokon aj tak nepotreboval. Stále mu núkal nejaké cukríky, a on toho už mal dosť. Vôbec sa nevedel sústrediť na dianie v miestnosti – bolo tam pár známych jeho brata v naozaj divných oblekoch. Myšlienky mu stále uhýbali, ku niečomu blonďavému a svojským spôsobom aj nevyspytateľne otravnému, čo naňho čakalo.

„Hn…“ vyšiel z kúpeľne. Mal toho dosť, musí si dať pauzu. Jednoducho chce mať chvíľu pokoj, vrátiť sa ku tomu, kým býval. Starý kúl Sasuke Uchiha,ten neprístupný chladný a arogantný samotár. Tú svoju verziu prijímal s nadhľadom, predsa len, je prirodzené, že sa človek mení. Ešte i ten, ktorý vyzeral, že s ním nepohne ani koniec sveta. Áno, je to tak, všetci sa menia. Je to nezvratný proces ktorý prebieha stále.

„…Usuratonkachi…“ skúsil znova, kým sa dostával pod perinu. Jeho uši i napriek hluku ktorý spôsobovala búrka začul jemné šuchnutie a na to zamrnčanie, potom už nič. Ľahol si. „…Daijobu…“ Zavrel oči a bez problémov zaspal.

***

…Zdalo sa, že po ReBeloch ako skupine sa zľahla zem. Nestretávali sa, netrávili spolu čas. Dni pomaly plynuli, a nikto sa nemal k tomu niečo zmeniť. Žili svojimi vlastnými životmi, možno už len preto, aby si pripomenuli, aké to je…

***

Sneh. Malé chladné vločky žiarivo bielej farby ticho sa vznášajúce vzduchom. Usádzaú sa na chodníku, na tráve, na stromoch, na strechách i vo vláskoch. Sprevádza ich chladný vzduch a jemný severný vánok. Prísľub mrazivých zimných dní. Nevinnosť, čosi nové a krehké, vstupujúce do nášho sveta v snahe rozžiariť všedné sivé dni. Zraniteľné krištáliky, ktoré sa po dotyku s našu pokožkou zmenia v kvapky. Melancholické i radostné zároveň, padajú dole, k zemi, a pridávajú sa ku svojim súrodencom, vyčkávajúcich na slnečné lúče, ktoré ukončia ich krátku existenciu. Vstupná brána k novým zážitkom a zábave, ktoré aspoň dočasne prekryjú dennú rutinu. Na svojej ceste z neba sa prepletajú, križujú, až pokým na niečo nenarazia. Snažia sa skrášľiť všetko, na čo siahnú. Ukryť pod seba.

Blondiačik ležal na chrbte na jednej z lavičiek pri fontáne v školskom areáli. Chlpatý lem kapucne a pásikavý šál chránili jeho krk. Jemne sa na neho znášali vločky, kontrastovali s jeho tmavým, i keď stále klasicky oranžovo-červeno zladeným oblečením.

Tiché kroky nenápadne oznamovali, že sa niekto blíži. Osoba, pri ktorej kráčal veľký pes. Šteňa vyzeralo v tú chvíľu príliš disciplinovane a dospelo, i keď sa otáčalo a zvedavo pozeralo na svet zahalený do biela.

„Naruto,“ ozval sa Kibov hlas. Chlapec zastavil tesne pri lavičke a i keď oslovil blondiačika, pozeral na fontánu. Bolo otázkou času, kedy ju kvôli mrazom uvedú mimo prevádzku.

„Uhn..?“ zaznela tichá odpoveď. Naruto sa trochu pohol, aby naňho mohol lepšie vidieť, avšak zostával ležať.

„Možno to vyznie divne,“ Kiba prešiel pohľadom na neho a urobil pár krokov popri lavičke, aby sa dostal bližšie k jeho tvári, kde sa sklonil, „ale samota ti nesvedčí.“

Bez protestov, bez akéhokoľvek pohybu, slova či gesta. Uzumaki ucítil na líci Kibov teplý dych, a rovnako jasne ucítil i jeho pery na tých svojich. Inštinktívne privrel oči.

Netrvalo to dlho. Kiba sa znova vzdialil, hoci len o pár centimetrov, aby naňho mohol s úsmevom pozrieť.

„Chcem ťa, Naruto…“ rukou mu pomaly odhrnul šál z krku, aby sa k nemu mohol sám dostať. A blondiačik si až teraz, pod tiahou jeho dotykov a horúčavy, ktorá ho zaliala, uvedomil čo sa deje. A nielen to, čo sa deje, ale i s kým sa to deje.

„Ne…“ dostal zo seba. Znelo to ako veľmi chabý a trochu i nútený protest.

„Vravel si niečo?“ spýtal sa Kiba netypickým tónom a Narutov pokus niečo povedať uťal ďalším bozkom. Nechce ho počúvať a nebude ho počúvať. Uplynulý týždeň si len každý deň uvedomoval, že mu začínajú chýbať ReBeli, pretože bez nich akoby stratil privilégium byť s Narutom. Chcel kontakt, fyzický, aby ho cítil a aby on cítil jeho. Nemohol na to prestať myslieť, odkedy sa vrátili naspäť do školy. Spomienky a rovnako tak i pocity z toho momentu sa zachovali a stále znova a znova sa mu pripomínali. Jednoducho to nevydržal, musel urobiť to, čo práve robí. I keď možno len pre vlastné uspokojenie.

„…Kiba… ne-“ Narutov ďalší pokus bol znova umlčaný. Opäť ho raz dokázal Kiba obrať o vôľu vzpierať sa. A psí chlapec to cítil, že je Uzumaki čoraz poddajnejší. Jeho rúčky sa svojvoľne začali venovať zipsu na bunde, keďže usúdili, že ten kus oblečenia im stojí v ceste.

Zvláštne bolo to, čo sa Narutovi  ozývalo v hlave. Veci, ktoré si uvedomoval, sa mu príliš nepáčili. Bol si vedomý toho, že je posadnutý Sasukem, a že chce, aby s ním toto robil Sasuke. Rovnako tak vedel i to, že teraz má nad ním nadvládu Kiba a zdá sa, že v ňom našiel nové využitie ako v sexuálnej hračke, i keď možno je ním psí chlapec posadnutý rovnako tak, ako on Uchihom. Čo mu dáva názorný príklad, ako by sa mal začať správať v Sasukeho blízkosti – nepýtať sa a konať. Ale to, čo sa mu zdalo na tom všetkom nesprávne, bolo to, že sa mu to páči. Všetky tie veci, ktoré sa odohrávali práve tam a práve v tú chvíľu.

Zips sa po menšom zdráhaní rozopol a Kiba šikovne rukou zašiel pod Narutovo čierne tričko, na čo blondiačik so sebou šklbol.

„Dosť,“ sykol, ale keďže konečne pochopil, že slová tu nemajú žiadny účinok, jednoducho si dal tu námahu a odtlačil ho od seba. „Kiba…“

„Nevrav, že sa ti to nepáčilo,“ Kiba sa zachmúrene usmieval, rukávom sa zbavil vločky, ktorá mu pristála na nose.

„…Iie…“ Naruto sa posadil, ale zips nezapol. Pod Kibovým röntgenovým pohľadom sa nemohlo stať, že by mu bola zima.

Ozval sa Akamaru, na ktorého obaja zabudli. Len tíško vyštekol, aby upozornil na dve blížiace sa osoby. Kiba i Naruto ako na povel naraz obrátili hlavu tým smerom.

„Shikamaru!“ vyhŕkol Uzumaki. „A…?“ zmätený pohľad venoval druhej osobe.

„Kto to je?“ spýtal sa Kiba protivným tónom, ktorý vypovedal o tom, že ho to zaujíma len minimálne. Napriek tomu sa držal, na Naruta už ani nepozrel.

„Som jeho dievča,“ prebrala tmavovláska iniciatívu. Mala priateľský tón, pôsobila milo, ale nevyzerala, že by sa s ňou dalo robiť niečo zaujímavé. Kiba sa musel veľmi, veľmi snažiť, aby stále nepozeral na blonďaté decko, ktoré medzitým vstalo z lavičky.

„Volá sa Shio“ dodal Shikamaru. „Vy tu čo robíte?“ obrátil z ničoho nič pozornosť na tých dvoch.

„My?“ Kiba si dovolil zavadiť pohľadom o azúrové kukadlá. „Ále nič,“ zatiahol nevinne. „Navyše,“ dodal, „už pôjdeme. Však, Naruto?“

„Um, správne!“ Naruto sa akosi silene zasmial, no Shikamaru to prešiel bez povšimnutia.

„Tak sa majte,“ odvetil stručne a už im nevenoval pozornosť. Obrátil sa im chrbtom.

„Ten je nejaký divný,“ posťažoval sa Naruto.

Kiba sa naňho uškrnul. „Čo myslíš,“ spravil krok vpred aby sa ocitol tesne pri ňom. Ruky mu ovinul okolo pása a za Narutovým chrbtom si preplietol prsty. „Videl niečo?“

Naruto sa málinko naklonil, aby mu videl ponad plece. Pozrel na ich chrbáty a potom venoval svoju pozornosť Kibovým tmavým očiam. Zamračil sa. „Pusť ma.“

„Vadím ti?“ Kiba si ho dráždivo pritiahol tesne k sebe.

„Prestaň!“ blondiačik ho znova od seba odtlačil a pohotovo sa od neho odvrátil.

Kiba sa usmial. „Poďme preč.“

Sasuke kráčal po chodbe smerom ku izbe. Stávalo sa, že Itachi mu stále volal, lebo ho vraj kvôli niečomu potrebuje. Keďže je to jeho zbožňovaný brat, nedalo mu povedať nie, ale teraz nad tým začínal reálne uvažovať. Predsa len, to, že si jeho bráško nemá s kým pozrieť Titanic, naozaj nie je jeho starosť. Štyri hodiny čučať na nejaký doják, to on v povahe práve nemá. I keď na Itachiho by to tiež práve nepovedal.

Keď sa dostal až ku dverám, nečakane zastavil. Boli jemne poodchýlené, tak, že sa nedalo nič vidieť, ale zato mohol počuť, čo sa tam deje.

„Ja len že… chcem aby sme boli zase spolu…“ počul Narutov hlas.

„Som za,“ ozval sa zamyslene Kiba. „Ale každý má právo na to rozhodnúť sa, čo chce.“

„Lenže… hej, Kiba!“

Chvíľka ticha, snažil sa zachytiť aspoň niečo, ale až na nejaké podozrivé a veľmi tiché zvuky, ktoré sa nedali bližšie špecifikovať, nepočul nič. A potom to bol Narutov hlas, značne podráždený. „Mohol by si s tým už prestať?!“

„Nemôžem si pomôcť,“ už len z toho tónu si vedel Sasuke predstaviť, ako nevinne sa asi Inuzuka tvári.

„Chcem späť starých ReBelov…“ povzdychol si Naruto, ktorého hlas znel zrazu nostalgicky.

Nastala ďalšia divná pauza. Sasukemu do mozgu dorazila myšlienka, že ich vlastne špehuje, len sliedi, a to ešte úplne bez dôvodu. Ozvali sa v ňom nejaké morálne zásady, a navyše, i tak to celé bolo smiešne. Už-už sa chystal otvoriť dvere.

„Pekne voniaš, Naruto…“

„Zlez zo mňa…“

„Nechcem.“

Uchiha si domyslel, aká je asi situácia, a čo znamenali tie pauzy. Jednoducho nechal ruku klesnúť k telu, obrátil sa a odišiel. Ak by počkal len o chvíľu dlhšie, možno by sa niečo zmenilo. Možno by sa necítil tak podvedený.

„Nechaj ma!“ Naruto už po tretí krát musel použiť svoju vlastnú silu, aby od seba Kibu dostal. Ibaže tentokrát ho od seba neodtisol, ale odsotil.

„Čo ti vadí?!“ vyštekol naštvane psí chlapec. „Že nie som Uchiha?!“

„A čo keď áno?!“ vrátil mu to rovnako nahlas, ak nie i hlasnejšie, Naruto. „… proste to už nerob, dobre…?“ dodal tichučko o pár nádychov neskôr.

„Ak si to náhodou rozmyslíš, budem čakať,“ oznámil Kiba sucho a o malú chvíľku zostal Naruto znova sám.