Knife and dust

Preliezla vysoký plot, ktorý chránil pozemok a vybrala sa do domu, ktorý bol od toho, čo si pamätala riadne zničený. Hľadala jedno konkrétne miesto, teda okno, ktoré sa zle zatváralo, ak ste nevedeli, ako na to. Obišla celý dom, keď došla k oknu a začala sa s ním babrať. Bolo zhrdzavené a musela si zobrať konárik, aby ho mohla otvoriť. Vyskočila na parapetu a z nej dnu do domu, kde vládla tma a ticho. Zatvorila za sebou okno tak, aby po nej už nikto dnu nevliezol a začala sa obzerať. Zo začiatku nevidela takmer nič. Až po chvíli si jej zrak privykol na tmu a dokázala rozoznať objekty.

Nedokázala uveriť, koľko prachu okolo bolo. Vedela, že v tomto dome nikto neupratoval niekoľko rokov, teda od kedy izolovali mesto, no aj tak nemohla uveriť, že z miesta, kde sa upratovalo každý deň 24 hodín v kuse je teraz raj pre roztoče.  Vo vzduchu bolo cítiť rozkladajúce sa drevo a prach poletoval všade. Veci však boli tak, ako si ich pamätala. Začala sa prechádzať po dome, pričom si vybavovala na rôznych miestach rôzne situácie, ktoré sa stali. A aj keď sa snažila premýšľať len nad tými dobrými, častejšie sa jej vybavili spomienky, kde na ňu niekto kričal alebo bil.

Sadla si do zaprášeného kresla a do vzduchu sa vzniesol obláčik prachu. Predklonila sa, aby sa nemusela oprieť chrbtom o kreslo a vydýchla si. V tvári bola ešte bledšia ako inokedy a pod očami sa jej vytvorili tmavá kruhy. Pred očami sa jej zatmievalo a začínala vidieť rozmazane, no snažila sa udržať pri vedomí. Aj napriek tomu, že vedela, že tu sa jej nič nestane nemohla, teda, nedokázala sa donútiť poľaviť v ostražitosti. Vložila si hlavu do rúk a vzdychla. Pretrela si tvár a porozhliadla sa po izbe. Obývačka bola obrovská miestnosť, kde skoro nič nebolo. Jeden obrovský červený koberec, malý stôl na ktorom bola malá televízia, krb s vecami a ešte obrovská plazmová televízia v stene. Ktorá pravdepodobne už ani nefungovala.

Zahľadela sa na veci na krbe. Zrak jej padol na fotky, kde bola jej matka. Postaršia žena, svetlé vlasy, výrazné črty tváre a prísny výraz. Aj napriek tomu, že na tej fotke mala mať okolo tridsiatky vyzerala vždy na šesťdesiat plus. Oh, ako rada by jej vyškrabala oči a rozdrvila jej tie výrazné lícne kosti. Hneď vedľa nej bola fotka jej otca. Starší pán, biele ulízané vlasy, kruhy pod očami padajúce až po lícia, okuliare. Taktiež vyzeral prísne, no na rozdiel od jej mami mal naozaj na tej fotke šesťdesiat. A potom samozrejme najdlhšia fotka nad krbom. Rodinná fotografia. Jej perfektne prísny rodičia s vždy rovnakým výrazom na každej fotografii a ona, malé dievčatko so zelenými vlasmi a utrápeným výrazom.

Otrávene sa otočila od fotiek a ďalej skenovala izbu. Nikdy nedokázala pochopiť rodičov, načo im bol taký veľký dom. Samotná obývačka bola ako jeden dom. Povzdychla si. To ticho ju zabíjalo. Mala pocit, že na ňu každú chvíľu niečo vyskočí a podreže. Ticho prerušil až blesk, ktorý preťal oblohu a osvetlil izbu. Trhla sebou a obzrela sa. No nič, všade zas zavládlo hrobové ticho a jediné, čo bolo počuť boli kvapky dažďa dopadajúce na  okno.

Hlavu si položila do rúk a zatvorila oči. Vedela, že musí počkať, kým sa jej tá rana zas nezahojí, no tu nemala čo jesť. Začula škrípanie drevenej dlážky za sebou a keď sa prudko otočila, uvidela chlapca s nožom v ruke, ktorý držal pár centimetrov od jej nosa. Nevyzeral na viac, ako štrnásť, no v očiach mu jasne videla, že by ju bez váhania podrezal ako kuru.

„Vypadni.“ Spustil na ňu so stále namiereným nožíkom na ňu. Skenovala ho pohľadom. Aké šance má ona, zranená, proti malému vychudnutému chlapcovi s nožíkom v ruke? Rukou vyrazila proti jeho vystretej ruke namierenej na ňu, chytila a vykrútila mu ju tak, že pustil nôž z ruky. Z hrdla sa mu vydralo bolestivé chrapčanie, no to však už ona vyskočila zo zaprášeného kresla, podlomila mu nohy a priklincovala k zemi.

„Kto si?“ spýtala sa, no chlapec na ňu len nenávistne zazeral zo zeme s tvárou v prachu. Pritlačila mu do chrbta kolenom a ešte o trocha viac vykrútila jeho ruku. „Pýtam sa ťa, kto si. A ako si sa sem dostal?“ zopakovala.
Keď chlapec ešte stále mlčal, vkrútila mu ruku do takej miery, že na zemi začal kričať od bolesti.
„T- Toxic.“ Vykoktal zo seba.
„Dobre, a druhá časť otázky?“
„Skús premýšľať, kapustová hlava, ako si sa sem dostala ty?!“ precedil v bolestiach cez zuby.

‚Ten chlapec sa mi páči.‘ poznamenala Shiki s pobaveným prízvukom.
‚Zmlkni… ‚ odpovedala s podráždeným tónom v hlase.

„Ako si našiel tú cestu?“
„Ako normálny inteligentný človek, ktorý sa chce schovať, Sherlock.“ Odpovedal ešte stále s drzým tónom v hlase. To sa jej však nepáčilo a potiahla ho za vykrútenú ruku o niečo viac, pričom odpoveďou jej bolo bolestné zavytie.
„Zváž slová mudrlant, ten kto je v nevýhode si tu ty.“ Povedala s zľahka podráždeným tónom.

Poobzerala sa po izbe, kým nenašla nožík neďaleko od nej. Rýchlo mu prišpendlila ruku nohou, aby uvoľnila svoju ruku. Natiahla sa po nožík a odhodila ho na koniec miestnosti ďaleko od nich, kde sa zapichol do zaprášenej drevenej dlážky.

„Dobre.“ Povedala a pomaly a opatrne z neho zliezla dole a pustila mu vykrútenú ruku. Ten sa len schúlil na zemi do klbka a bolestne zastonal, pričom si šúchal ruku na zmiernenie bolesti. V momente si však uvedomil, že ona pred ním len sedí a pozoruje ho. Strhol sa a začal sa šúchať na zemi smerom dozadu, kým nenarazil chrbtom do starého zaprášeného kresla, pričom na ňu celý čas zazeral.

„Kto si ty?“ spýtal sa s nepriateľským tónom v hlase. Ona na neho len prekvapivo pozerala.
„Ako dlho že tu si?“
„Pýtal som sa prvý, odpovedz!“
„Mám na vrch chlapče, budem odpovedať kedy sa mi zachce a keď ti položím otázku, ty odpovieš povinne bez výnimky, okay?“
Po tejto vete len stiahol uši vzad a zazrel na ňu o niečo viac. Nevedela povedať, či patrí medzi psova alebo medzi sivú odrodu líšky, ktorá síce nebola až tak bežná, no pár sa ich predsa len našlo.
„Pár mesiacov.“ Odpovedal nakoniec.
„Pár mesiacov a nikdy si si neprezrel veci v dome?“
„Prezrel!“
„Aj fotky?“
„Samozrejme!“
„Tak potom si blbý.“ Povedala prosto.
„Sakra, čo máš za problém?!“

Podvihla obočie. Prstom ukázala ku kozubu na ktorom boli položené fotky a sledovala, ako sa neisto postavil a sledujúc ju prešiel opatrne ku kozubu. Zahľadel sa na fotky, no nevyzeral, že by z toho niečo pochopil. Povzdychla si.
„To dievča s otráveným výrazom,“ prehovorila potichu, „seriózne, koľko ľudí  myslíš, že má prirodzene zelené vlasy?“
Pozrel sa na ňu s prekvapeným výrazom, keď mu to konečne doplo.
„To si ty?! Myslel som, že je to len nejaké drbnuté rozmaznané decko z bohatej rodiny, čo si dalo hlavu na zeleno!“
„Oi, bacha na jazyk.“ Zasyčala.
„Aj tak, drbnutá sedí a som presvedčený, že aj rozmaznané platilo kedysi.“
Po tejto vete sa na neho zamračila, adrenalín jej stúpol do hlavy a mala chuť na neho vybehnúť, no zdravý rozum jej vravel: „Zostaň sedieť a buď kľudná.“ A tak aj spravila.
„Keď myslíš.“ Odpovedala.

„Takže si tu bývala. No čo tu chceš teraz?“
„Čo? Nemôžem prísť do svojho vlastného domu?“
„Podľa toho, koľko prachu tu je a ako to tu vyzerá, by som povedal, že si tu nebola už dobrých šesť rokov.“

Mal pravdu. Do toho domu nevkročila odkedy v meste vypukla tzv. choroba a jej rodičia sa radšej zdekovali do vedľajšieho mesta a ju nechali tu, kým mesto neuzamkli do karantény. Samozrejme, že chorobu chytila o niečo skôr ako sa jej rodičia pobalili a preto bola z domu vyhodená o niečo skôr a hodená k ostatným nakazeným. A celkovo nemala ani dôvod sa sem vrátiť, dobre vedela, že jej rodičia boli skúpe svine ktoré vzali všetko, len aby nijako nepomohli tým, čo tu musia zostať.

„Dobrý postreh.“ Povedala a kývla hlavou.
„Takže, prečo si tu teraz?“
„Skús hádať.“ Povedala a ukázala rukou dozadu na chrbát. Opatrne ju obišiel a prezrel si ju zozadu. Trocha sa zamračil. Rana nevyzerala dvakrát najlepšie. Nebola až tak veľká, väčšina z nej sa už zahojila, no tá časť, ktorá sa zas otvorila a krvácala vyzerala byť zapálená.
„Môžem?“ spýtal sa.
„Kľudne.“ Povedala a kývla ramenami na znak toho, že jej to je jedno. Kľakol si k jej chrbtu a opatrne sa dotkol okolia rany, načo počul ako odpoveď bolestné zasyknutie.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa po chvíli ticha a hľadení na ranu.
„Greenys.“
„To čo je za meno?“
„To isté platí aj pre teba.“ Povedala a obaja sa zľahka zasmiali. Potom nastalo ticho, pričom sa Toxic zas raz zapozeral na jej ranu.
„Máš to zapálené.“ Povedal a postavil sa.
„Došlo mi…“ odpovedala, pričom zľahka stíšila hlas.
„Počkaj tu.“ rozkázal jej, otočil sa a odišiel do inej miestnosti, odkiaľ počula ako otvoril okno a odišiel. Nechal ju tam samú, v zaprášenom dome, sediacu na starej dlážke, v tichu domu. Hľadela na dvere do miestnosti, kde zmizol a premýšľala, kam šiel.

Oblohu preťal ďalší blesk a následne sa celý dom otriasol. Prestala počítať hodiny odkedy odišiel. Proste tam len sedela, stále na tom jednom mieste s rozdielom, že si pritiahla stoličku aby sa o ňu oprela. Rana na chrbte ju pálila čím ďalej tým viac a pred očami sa jej pomaly zahmlievalo. Aspoň Shiki bola ticho a nemala sprosté poznámky na situáciu.

V tom začula ako sa s rachotom otvára okno vo vedľajšej miestnosti a aj napriek vzdialenosti cítila, ako chladný vzduch vošiel do izby, pričom jej zanechal zimomriavky na chrbte. Do izby kde bola vošiel Toxic, na kosť premočený, zadychčaný, odfukujúc padajúce kvapky z pier. Mokré ryšavé vlasy sa mu lepili na tvár, z ktorej kvapkala voda.

Zatriasol hlavou ako pes, prehrabol si vlasy a dal ich preč z tváre. Podišiel k nej, držiac nejaký objekt spolu z niekoľkými kusmi látky. Hodil po nej látku a prešiel za ňu, kde si sadol a otvoril plastovú škatuľu. Vybral z nej pár vecí a niečo jej nastriekal na ranu. Začala to však páliť a bolieť.
„Do riti, au! Čo to robíš?!“
„Dezinfekcia, trocha to štípe, no aspoň sa ti to už viac nezapáli a uzdraví sa ti to skôr.“
„Odkiaľ to máš?“
„Mal som to schované o niekoľko domov ďalej, aby mi to nezobrali ostatný.“
„Chytrí chlapec.“ Pochválila ho. Toto ju nikdy nenapadlo, aj keď, nikdy ani lekárničku nenašla. Všetko riešila ako za starých čias, prírodnými liekmi. Nechala ho nech mi dezinfikuje ranu a nech s ňou robí, čo chce, dúfajúc, že vie čo robí. Zatínala zuby, pretože to neskutočne štípalo, zatiaľ čo počula, ako sa jej Shiki smeje v hlave.

„Prezleč sa.“ Povedal, keď konečne dielo dokončil, postavil sa a odišiel. Chvíľu na neho hľadela a potom jej dopol význam tej látky, čo jej ležala na nohách. Bolo to tričko, čierne s bielim znakom anarchie v strede. Bolo na ňu trocha veľké, preto si myslela, že je to len kus látky, no bola rada za suché a čisté oblečenie, čo jej doniesol.

Dala si dole krátku, do poslednej nitky premočenú mikinu, spolu s obväzom, ktorý bol od blata. V tom do izby však vošiel Toxic, ktorý mal zatiaľ uprený pohľad na hrdzavé vedro v jeho rukách.
„Doniesol som ti vo-…“ v tom však dvihol zrak smerom ku Greenys, ktorá bola síce k nemu otočená mierne chrbtom a relatívne objemný hrudník si zakrývala rukami, no červeň mu do hlavy nabehla celkom dosť rýchlo. Položil vedro s vodou na zem a červený ako paradajka odkráčal z izby preč.

Chvíľu jej trvalo, kým jej doplo úplne všetko čo sa stalo. Po uvedomení jej do tváre nabehla červeň a sklonila hlavu v zahanbení. I keď vedela, že nič moc nemohol vidieť, situácia bola dostatočne trápna. Po chvíli sa postavila a zobrala si vedro. Dala si dole obojok, čo mala okolo krku a zmyla z rúk a brucha blato a obliekla si suché tričko, čo jej doniesol Toxic. Následne si dala dole aj kraťasy spolu s opaskami a vyzula si topánky. Umyla si od blata zvyšok tela a potom si blato vymyla z vlasov. Bosá sa začala prechádzať po byte a hľadať chlapca, aby sa mu poďakovala.

Našla ho až na druhom poschodí na opačnej strane bytu, ako bola predtým ona. Zastihla ho presne vtedy, keď si dal dole tričko a začal si s ním pretierať vlasy. Oprela sa o drevený rám a zaklopala naň. Prudko sa otočil a pozrel sa na ňu.
„Vďaka za vodu a oblečenie.“ Povedala a pousmiala sa zľahka.
„Jasné.“ Povedal a pokračoval v sušení vlasov.
Chlapec bol chudý. Až priveľmi na jeho vek. No možno mal len takú postavu. Tmavšia pleť, čo bolo k ryšavým vlasom nezvyk. Premeriavala si ho pohľadom. Oči jej zas padli na jeho uši a chvost. Uši mal sivé s čiernymi koncami ako ona, no na chvoste, aj napriek tomu, že bol sivý a z vrchu zľahka čierny, zo zdola sa mu tiahla divná farba, pripomínajúca olivy. No ona na to nemala čo veľa hovoriť s jej vlasmi.

Chvíľu tam len tak stála a sledovala ho.
„Koľko máš vlastne rokov?“ spýtala sa nakoniec, čím prerušila ticho v miestnosti.
„Dvanásť.“ Odpovedal pokojným hlasom, ona však na neho vypúlila oči.
„Ty si mal šesť, keď to celé začalo?“
„Hej.“
„A tvoji rodičia?“
„Nakazili sa tiež, no keď po troch rokoch začali nepokoje kvôli jedlu a ľuďom začalo drbať, tak sa navzájom zabili.“
„Čože?“
„Obaja boli iné zvieratá a keď sa ľudia začali rozdeľovať do klanov, zabili sa. Mama bola medveď, oco zas lev.“ Odpovedal pričom postupne stišoval hlas, čím jasne dal najavo, že sa o tom ďalej baviť nechce. Ona preto radšej zostala mlčať a čakala, čo spraví. Ticho tento krát prerušil on, pričom sa ticho zasmial pod nos.

„Je dosť divné, že to hovorím práve tebe, čo?“
„Prečo myslíš?“ spýtala sa ho.
„Nepoznám ťa, pritom som ti dokonca ošetril ranu, doniesol oblečenie a sám premokol, a potom ti rozprávam o svojich rodičoch. Och bože, ako stupídne to musí vyzerať…“ povedal a zamračil sa do zeme.
„Záleží na to, čo sa stalo? Žiješ ty, to je podstatné, nie? Plus, nie som nijako podozrivá osoba, čo ťa chce zabiť, neviem prečo si mi pomohol, no vďaka.“
Pozrel sa na ňu a chvíľu ju prepichoval jeho takmer oranžovými očami, v ktorých sa dalo povedať, že v nich hrali plamienky ohňa.
„Tvoj príbeh?“
„Čože?“  nechápala.
„Chcem vedieť tvoj príbeh, ja som ti o svojich rodičoch povedal, teraz je rada na tebe.“
„Oi, je toto nejaká hra?“
„Proste hovor, nech je to fér.“
„Nič významné, proste ignorantský odporný rodičia, ktorý ma nemali radi a ja ich, ignorovali ma celý život alebo mi z neho robili peklo, keď som sa nakazila, hodili ma k ostatným nakazeným s úsmevom na tvári, že sa ma konečne zbavili a čo najskôr zdrhli z mesta preč.“
„Okay, beriem späť, prepáč za to rozmaznané.“ Povedal s ospravedlňujúcim tónom.
„V pohode, nič sa nedeje.“ Usmiala sa.

Chvíľu stáli v miestnosti v tichosti. Obaja na seba hľadeli a skenovali sa pohľadom.
„Sorry, no ak sa smiem spýtať, čo to vlastne si? Líška, pes alebo niečo podobné?“
„Vlk.“ Odpovedala pokojne.
Jeho reakciu však neočakávala. Zbledol v tvári a vypúlil na ňu oči. Ak by niečo v tej chvíli držal v ruke, vypadlo by mu to, stopercentne.
„Č- čože?“ povedal úplne ticho a stále na ňu hľadel bez žmurknutia.
„Vlk, moja nakazenie a zviera, ktoré ma symbolizuje je vlk, čo je na tom zlé?“ spýtala sa nechápavo.
„N- neverím, dokáž to!“ povedal naštvane a zamračil sa na ňu. Tónom v hlase jej dával najavo, že jej to neverí a že klame. Zamračila sa na neho, no nerobilo jej problém mu to ukázať. Pomaly sa začala premieňať na vlka. Biela srsť jej začala rásť po tele, končatiny a celkový tvar tela sa jej začal meniť, až sa nakoniec zmenila na vlka s modrými očami ako obloha a čiernymi koncami labiek, uší a chvosta, ako uhlie. Zelená srsť, ktorá bola dlhšia ako ostatné a pôsobila ako hriva jej dodávala len na kráse.

Stál tam, znehybnený a sledoval ju. Po chvíli sa začal triasť a padol na kolená. Sledovala ho v tichosti a čakala, čo spraví, no jeho reakciu naozaj nečakala.
Usmial sa a aj napriek tomu, že sa mi triasol hlas zo seba dostal:

„Nie som sám.“