Komplikovanejší a divnejší

            Kráčal čo najpomalšie s tou výhovorkou, že ho bolí noha. Vyhovoril sa na buchnutý členok. A potom všetkom i tak chcel kráčať za Eijim. Prišlo mu, že ten chlap sa cez noc dokázal zblázniť. Proste kráčal vedľa neho a za každým, keď sa o čosi spomalil, Eiji hneď spozornel a otočil na neho hlavu. Akoby neexistovala žiadna šanca, že mu môže ujsť. Na úteku či nie, predsa to neznamená, že ho musí stopovať a strážiť ako Lesie. Možno by mohol predstierať hystériu alebo podobné nonšalantné odchody z tohto sveta. Trebárs odpadnúť, alebo skočiť pod auto. Tá cesta je príliš krátka na to aby mohol tak dlho premýšľať. Skúsil ho dokonca i oklamať, že nie sú ubytovaní v tomto moteli. K ničomu. Eiji je ako býk, zakolal by ho, keby to skúsil znova. Čo on vie, čo je to za chlapa vlastne? Všetok čo vie je to, že ho odťažoval a furt na neho čumí. Možno keby ho naštval. To vylúčil ako prvé. Ale poslúchať ho sa mu tiež nechce.  Nemôže predsa zradiť Michia! Sľúbil mu, že… sľúbil mu toľko vecí, ktoré i tak nikdy nesplní. Musí si jednoducho uvedomiť, že nie je žiadny spasiteľ a nemá plné ruky možností.

            „Eiji…“ spomalí znova Akira, ale tento krát bez úmyslu ujsť. Eiji na neho otočí hlavu s obyčajným hm?

            „Mám pocit, že nechápeš tejto situácii, ktorá sa odohráva…“

            „Ste na úteku! Školou povinní. Až vyjdete zo školy robte si čo chcete…“

            „To je hlúposť. Len jedenásť rokov je…“

            „Vaši rodičia sa o vás boja! Nezáleží ti na tvojej matke…?“

Chcelo sa mu povedať, že to je tá posledná vec, na ktorú myslí. Jeho matka. Má toľko vecí v hlave, že je teoreticky jedno na čo myslí, o chvíľu myslí i tak na niečo celkom iné. Toto sa tak príliš zamotalo, že nevie ako z toho von bez ujmy niekoho na zdraví.

~*~

            „Ja tam proste nechcem ísť a nedonútiš ma!“ zrazu som sa proti presvedčeniu nedráždi Eijiho bosou nohou, rozhodol trucovať. Možno som čakala, že keď stojím pod naším oknom od motelu, že ma Michio začuje a spakuje sa. Čokoľvek bolo  lepšie než sa nechať tak ľahko podriadiť. Znova som zabudol na všetko čo sa môže stať. Ako som si myslel, raz robím jedno, myslím na jedno a o okamih robím a hovorím druhé. Nezmení sa to. Moja hyperaktivita ma zamestnáva.

            „Akira, ako to môžeš povedať? Nezáleží ti na vlastnej budúcnosti? Takto nič nezískať? Bude z teba bezdomovec. A ulica, táto ulica ťa donúti robiť špinavé veci!“ tie oči sa na mňa zahľadeli ako predátor, ktorý chce trhať, ale nemôže, pretože je to jeho vlastné levíča. Ale jednoducho je nahnevaný.

            „Skončíš ako kurva Akira!“ vzal ma za lem košele a pritiahol k sebe. Možno keby mal zbraň tak ma s ňou donúti k iným veciam. Ale nemal. Alebo aspoň som dúfal, že nemá. Pretože by tu bolo hneď pár problémov navyše.

            „Budeš sa predávať a tí chlapi a tie ženy… budú k tebe odporní. Budú ťa zosmiešňovať a nadávať ti. Tvoje telo bude sprznené a odporné!“ jeho tvár skrivil znechutený výraz.

            „Čo je teba do toho aké bude moje telo?!“ chcelo sa mi s ním vadiť. Neznášal som, keď niekto zo mňa robil slabocha. Neviem sa o seba postarať? No a čo! Ale nie som slaboch!

            „Ah Akira…“ priložil obe ruky na moju tvár. Mal som kričať o pomoc. Hulákať. Napľuť mu do tváre a kopnúť do rozkroku. Zmlátiť ho, že by ho vlastná mater nespoznala. Policajt či nie! Nebude ma obťažovať. Obchytkáva a ani mi vyprávať, že zo mňa raz bude kurva. A keby aj, čo je jeho do toho?! Prečo sa musia všetci neustále starať do toho čo robím?!

            „A čo mafia Akira? V Osake je ich plno. Sme predsa v treťom najväčšom meste Japonska. A ty sa vôbec nebojíš.“ Strnul som. Pretože jeho palce na rukách mi začali hladiť líca. Niečo skrátka skončiť muselo. A to hneď!

            „Pusť ma!“ zaprel som sa o Eijiho hruď a odstrčil ho od seba. Keď sa znova ku mne priblížil začal som kričať jednoduché slovo: úchyl. Vrieskal som ako zbabelá sojka. Ale zaberalo to, ľudia sa začali schádzať a pribehol dokonca i jeden pasák. Asi si myslel, že jeho zamestnanci majú problém. Chlap veľký ako hora, svalnatý s tetovaním na lícnej kosti. Podišiel k Eijimu a vzal ho zozadu za golier.

            „Čo je ty prasa? Rád obťažuješ mladých chlapcov?“

Cez ten zmätok som sa prikrčil a nenápadne sa vyšmykol opačnou stranou. I keď potom za mnou ten pasák kričal. Nerozumel som čo, jednoducho som utekal. Vari ani na olympiáde som takto nepálil do cieľa za účelom získať medailu, kvety, sladkosti a fotku do novín a ročenky. Toto bolo o život. Srdce mi mlátilo ako nezastaviteľný ťahať ropy do zeme. Do rebier, akoby sa chcelo prebiť vonku. Vybehol som schody v moteli na poschodie. Chlap v recepcii čosi po mne zbliakol, ale neregistroval som ho viac. Vložil som kľúč do zámky a snažil sa dvere od izby priam vypáčiť. Zasrané, skurvené dvere! Odstúpil som a kopol do nich. Konečne sa uvoľnili.

            „Musíme vypadnúť!“ objavil som sa vo dverách ako terminátor. Celý kamenný, vážny a nasraný. Na moje prekvapenie Michio už bol zbalený a zbalil i mňa. Viac slov nebolo treba. Chňapol som po taške vyšiel vonku. Na schodisku sme sa stretli s chlapíkom od recepcie. Prebehol som po schodoch okolo neho, keď po nás začal bliakať, že čo si to dovoľujeme. Otočil som sa a toho malého, plesnivého úchyla som prirazil k stene.

            „Daj mi kľúč od zadného východu!“

            „Čo sopliak ako si ty mne môže urobiť?“ rozosmial sa. Skrz otvorené ústa na mňa vypustil zápach z hniloby jeho plesnivých zubov. Toto bolo už neskutočne trápne.

            „Akira!“ otočil som hlavu na Michia, držiac plesnivca za golier. Zaštrngal kľúčmi s úsmevom. Pustil som chlapíka a rozbehol sa za ním. Vyrazili sme k zadnému vchodu. Strkali sme kľúč za kľúčom do zámky, kým sa nám podarilo nájsť ten správny. Pohodil som kľúče za seba na zem. Vybehol som von a na to sa prudko stočil a popadol Michia za zápästie. Rozbehol som sa i s ním. Nebolo času na nič iné. Len utekať.

            Zrazu mi bolo všetko úplne voľné. Vedel som, že jedine vtedy ak opustíme Osaku budeme mať pokoj. A to by človek nepredpokladal, keďže je to tak obrovské mesto, v ktorom sa človek ľahko stratí. Ale Eiji nás napriek tomu dokázal vysnoriť. Musel som uznať, že má talent. Je ako taká Lesie. Len keby zachraňoval len tých, ktorí majú o to záujem.

Sedeli sme s Michiom v metre. Na zemi pri stene. Okolo nás sa zbierali ľudia vyčkávajúci na  metro. Jediné  čo sa mi honilo hlavou bolo to, že o už budú správy plné dvoch nezvestných chlapcov. Ušli z domu. Mladí a hlúpi. Zaklonil som hlavu a zatvoril na okamih oči. Cítil som hanbu. Za seba. Za svoju neschopnosť. Za to, že čokoľvek som kedy urobil, sa muselo nejakým spôsobom zrútiť. Jedno som však vedel. Nikdy nezradím Michia! Pokiaľ budem vládať budem mu pomáhať.

Len dúfam, že som urobil čo sa dalo. Ešte stále je predo mnou dlhá cesta, ktorú budem musieť upratať aby bola bezpečná pre priechod.

            I cez to všetko, Michio bol pokojný. Na tvári som  mu videl úsmev. Spoliehal na mňa. Veril mi. A to najhoršie, čo by som mu mohol urobiť, by bolo sa vzdať. Povedať, že už nevládzem, a je to zbytočné. Preto odo mňa tieto slová nezačuje. Nikdy… ani keď ma zlomia.

            „Kam by si chcel ísť?“ opýtal som sa Michia.

            „…kam budeme môcť. Veľa tých peňazí nemáme.“ Hluk prichádzajúceho metra sa mi zarezal do uší. Nie toto nechceme. Mal som totiž prekvapenie.

            „A čo takto Tokyo?“ s úžasom na mňa pohliadol a ja som vytiahol hnedú koženú peňaženku. Keď človeku ublížia, musí to nejako vrátiť. Otvoril som ju a ukázal ju Michiovi. Len pootvoril ústa, že niečo povie, ale mlčal. Pri úteku z uličky som ukradol Eijimu peňaženku. Kúsok mu trčala zo zadného vrecka. Stačilo potiahnuť ju von. Mal tam dosť peňazí na cestu do hlavného mesta tými najlacnejšími spojmi. Niekam sa už len zavezieme a potom trebárs to dôjdeme i stopom. V Tokyu bude väčšia šanca na čokoľvek.

            „Vezme si len peniaze…“ vzal som niekoľko tisíc jenov. Netuším na čo je taká hotovosť Eijimu v peňaženke, ale lepšie pre nás. „ostatné dáme tamto, že sme peňaženku našli.“ Kývne hlavou na železničiara. Michio prikývol a ja som sa postavil. Prichádzalo metro. Druhá koľaj bola vysvietená. „pôjdeme.“ Usmial som sa a podišiel k okraju nástupištia. Podal som chlapovi od železnice peňaženku, že som ju našiel ležať tam pri stene nech ju odovzdá na polícii. Len prikývol a riekol čosi o tom, aký som čestný mladík. Nechal som tam pre istotu pár drobných aby si nemyslel, že som čmajzol peniaze a potom postrčil peňaženku aby sa nepovedalo.

Vlak nás vyvezie von z Osaky. Potom si vezmeme trebárs autobus. Jednoducho čo pôjde a príde pod ruku, to využijeme.

Keď sa vlak pohol prišlo mi, akoby som zanechal všetky starosti tam vonku na nástupišti. Len tak ich sedieť pri tej stene. Všetko bolo zrazu ľahšie, keď sme sa viezli. Mali sme cieľ a ten bol prioritný. Bolo toto jediné čo ma zaujímalo. Dostať sa niekam. Všetky sny sa napriek tomuto cieľu zdali čoraz vzdialenejšie. Môj sen dostať sa na výšku a fotiť. Michio a jeho kresby. Všetko bolo vsunuté kdesi hlboko v nás a nechcelo sa nám o tom vôbec hovoriť. Keď si len predstavím, že teraz som mohol sedieť niekde na stanici na výsluchu, a že prečo si to urobil? A vidíš? Ďaleko si sa nedostal. A výsmech a výčitky. Preklínanie a iné hlúposti, ktoré by mi liezli na nervy. Takto je to všetko jedno. Nesklamal som, a k tomu som ešte krásne vybehol s Eijim. Toto si zaslúžilo aspoň mini malinkú oslavu úspechu.

V prvý moment si myslel Akira, že si splietol svoje myšlienky. Koho nápad bol ísť do Tokya kde každý hrabe za seba viac než v Osake. Mafia je tu doma a ostatné veci o tom ani nehovorí. Toto nedopadne dobre. Čím viac sa jeho pocit prehlboval tým viac mal chuť proste niekomu zazvoniť na dvere a povedať; dobrý deň, my sme sa prosím pekne stratili. Môžeme si od Vás zavolať? Veľké hnedé očká a bolo by po probléme.

Obaja vystúpili zo staničného metra a rozhliadli sa. Niežeby nikdy nebol v Tokyu, ale tak… teoreticky sa tento pohľad zmenil o deväťdesiat stupňov. Vtedy tu bol s rodičmi dívali sa na Tokyo cez deň. V noci spali. Teraz sú v nočnom Tokyu a nie je mu všetko jedno.

            „Dobre, takže teraz pôjdeme. Nesmieme stáť. Musíme niekam ísť. Aj keď pôjdeme pomaly, nesmieme zastavovať. Rozmyslíme si čo ďalej.“ Michio na mňa nechápavo pohliadol. Po okolí stáli skupinky ľudí, ktorí sa hlučne bavili. Autá sa rútili zo strany na stranu a zanechávali dymový pás. Tak odporný vzduch dávno necítil. Osaka je oproti tomuto botanická záhrada. Rozišli sa po chodníku. Chladná letná noc v Tokyu. Prečo si vždy myslel, že keď vstúpi do Tokya tak preto, že pôjde študovať fotografiu? Nie, vstúpil tu ako vyvrheľ a budúci vydedenec. A Michio, ten ani rozprávať nebude. Čuduje sa mu, že to s ním vydrží.

Michio sa zamyslel. Je to už toľko dní, čo je preč z domu, ale nijako mu nechýba. Ktokoľvek by sa mohol pýtať prečo to vlastne urobil, keď býva doma prakticky sám. To bol ten problém. On nechcel byť sám. A nechcel byť ani v tom dome. Nechcel ani jedno z toho. A utiecť z Osaky sa zadalo nakoniec ako veľmi dobrý nápad. Jediné nad čím nerozmýšľal, bola budúcnosť. Bola úplne mimo neho. Ako sa zdalo, Akira sa ňou zaoberal aj za neho. Jednoducho sa mu nedalo premýšľať. A tak len kráčal vedľa Akiri ďalej a bez slova. V jeho hlave sa však rútila myšlienka za myšlienkou. Bral vysvetlenia toho čo sa stalo a podával ich pre seba a i do takej formy ktorú raz podá Akire, až sa ho bude pýtať, prečo sa to stalo a ako sa to mohlo stať. Obaja boli zasadení do iného obdobia. No ani jeden nepremýšľal nad prítomnosťou. Čo len teraz budeme robiť?

„Mám tu kamaráta.“ Skonštatoval nakoniec Michio. Len tak  pre zábavu. On jednoducho má v Tokyu kamaráta.

            „Aha…“ povedal troška zadubene Akira. Nerozumel čo tým chce v prvom momente povedať. „akože ty tu niekoho poznáš?“

            „Hai…“ ten výraz Akiri bol výrazom malého dieťaťa. Skutočne až sa musel nad ním zasmiať.

            „Ty si úžasný! Už som ti povedal, aký si úžasný?“ natiahol ruku po Michiovi a vzal ho okolo ramien, na čo si ho pritiahol k sebe. Zovrel ho v náručí ako do zveráka. Takže pár bolestivých častí Michiovho tela prasklo a zabolelo. Bolestne zastonal.

            „Ah prepáč.“ Usmial sa ospravedlňujúco Akira a pohladil ho po ramene.

            „Tak teda, kde nájdeme toho tvojho kamaráta?“

            „No, ja presne neviem, pretože ono… my sme sa stretli len jeden krát v živote.“

Akira mal pocit, že keby bol v tomto momente animovaný, má tak veľkú kvapku pri hlave, že by ho utopila. Nad ním visel plagát s oznámením nového anime.

            „Písal som si s ním na internete. A raz sme sa dohodli, že sa stretneme. Bol totiž v Osake kvôli nejakej práci…“

            „Koľko má rokov?“

            „dvadsať šesť.“

            „Michio…“ povzdychol si Akira, „taký chlap nám je na nič!“ rozhodol.

            „Akože nie? Je to kamarát.“

            „Videl si ho raz za život. A je to zase dospelák ktorý bude moralizovať.“

            „Nebude.“ Ofučal sa Michio so založením rúk na hrudi.

            „Dobre… rozmyslíme si to…“ obaja sa rozišli ďalej po chodníku do nočného Tokya.

            „Ty si zjavne neschopný…“ zasmiala sa detektíva Kurosawa ťahajúc do seba nikotín.  „keď sa zdá, že už z teba niečo bude takto to poserieš.“ Odklepla popol z cigarety. Eiji sediac na stoličke zaklonil hlavu s povzdychom.

            „Čo som mal robiť? Vytiahnuť na neho zbraň?“

            „Bol to pasák, pokojne si ho mohol odstreliť.“

            „Vtipné…“

Detektívka sa rozosmiala a zapučila ohorok cigarety k ostatných naskladaným v popolníku.

            „Tak či tak, musím oceniť tvoje pátračské schopnosti.“ Vyložila nohy na stôl a rozbalila si žuvačku.

            „Ja som…“ pred Eijim pristalo čosi na stole. Bola to jeho peňaženka. Okolo neho prešiel kapitán.

            „Okita do kancelárie…“ otvoril si dvere kapitán, „hneď!“ detektívka stihla spraviť už bublinu zo žuvačky. Mávla mu rukou v pochvalnom či škodoradostnom geste. Jedno z toho to bolo určite.

Zatvoril za sebou dvere a posadil sa na miesto ku ktorému ho ponúkol kapitán rukou.

            „Musím Vás pochváliť. Odviedli ste dobrú prácu. Takto polícia aspoň nevyzerá ako neschopná.“ Potešujúca novina, pomyslel si Eiji. „avšak… boli ste sám. Pasák, pár chlapov a kto vie čoho. Tak či tak dobrá práca!“ usmial sa kapitán zrazu. Z jeho karhavého pohľadu, ktorý pripomínal zhnednutú žlč vyprchali akési pripomienky.

            „I keď… osemnásť ročný chalan Vás pekne prešťal Okita.“

            „Ja viem.“

            „Nuž…“ povzdychol si poriadne kapitán akoby chcel výdychom Eijiho odfúknuť. „…týmto Vás oficiálne vítam na našej policajnej stanici.“

            „Prosím?“ nechápavo sa nahol ku kapitánovi.

            „Oficiálne Vás zamestnávam. Ale pozor!“ zdvihol prst muž sediaci na kresle s odznakom. „…oficiálne to bude až si dokončíte akadémiu. Plat budete poberať minimálny a budete pracovať len na tomto prípade pokiaľ neskončíte školu. Až sa tento prípad vyrieši uvidíme čo ďalej. Vždy sa pre Vás niečo nájde.“

Eiji držal svoje ústa aby sa nerozosmiali. Takže je policajtom? A až dokončí školu bude detektívom? Tak či tak sa musel radosťou zasmiať. Postavil sa a s vďakou podal kapitánovi ruku.

            „Ďakujem.“ Jemne sa uklonil, „ďakujem moc krát.“

            „No, tak už sa nezdržujete. Papiere Vám vypíše Sera. Bežte pracovať. Nájdite mi tých dvoch chlapcov Okita! Vy na to máte!“ vyprevadil začínajúceho policajta s úsmevom z dverí. Hneď ako sa dvere zavreli, zdvihol slúchadlo od telefónu. Už zahájili protiútok. Žiadny osemnásť roční fagani si nebudú robiť srandu z polície. Je na čase konať.

            „Dajte mi detektíva Waruiboyu.“

To meno znamenalo viac než anglický divný japonsko anglický podtext. To priezvisko zjavne ani nebolo tak celkom v poriadku, ale koho to štvalo? Tento detektív bol také eso, aké vyťahoval až vtedy, keď ho niekto poriadne nasral. A to, že to boli dve pubertálne decká, bolo priam neslýchané.

            „Waruiboyu…“  ozval sa hlboký a tajomný hlas z druhého konca.

            „Waruiboyu-san. Chcem Vás poprosiť o pomoc.“

            „Týka sa to tých dvoch chlapcov?“

„Hai!“ riekol vážne kapitán s pohľadom do okna, skrz ktoré viedli žalúzie.

            „…uvidím čo sa dá robiť.“ Zvuk kovu o kov.

„Arigatou gozaimasu Waruiboyu-san.“ Sám pre seba sa ešte uklonil a položil.

Tento detektív bol známy tým, že nosil so sebou katanu. Áno, bol mladý na svoje zručnosti. Mal len dvadsať osem rokov. Katanu za opaskom a vyzeral ako prevtelenie nejakého psychotického samuraja. Tento detektív bol však natoľko príťažlivý aj so svojou jazvou na tvári, že ho chcela každý žena i slečna a dokonca i deti za ním utekali, pretože vyzeral ako veľký hrdina z mangy a anime. Waruiboyu mal vnútri dobré a láskavé srdce. Bol však príliš drsný a svoju prácu odvádzal dokonca. Ak teda od neho niekto chcel aby našiel dvoch pubertálnych, stratených chlapcov, on ich nájde. Niežeby kapitán neveril Okitovi a jeho čmuchaniu, ale to, že ho zamestnal bolo skôr niečo ako vďaka a teraz sa mi odprac dám to niekomu schopnejšiemu. Aspoň sa mu Okita nebude motať furt pod nohy. Waruiboyu! Ten to zvládne!

            „A nepreháňa to šéf náhodou?“ opýtala sa raz Kurosawa len tak na mieste všeobecne. „sú to dvaja chlapci. Nič také veľké doteraz neurobili. Nevykradli banku, nezabili, nesprenevili, nezaplietli sa s mafiou…“ mykla plecom, „a on na nich volá tĺčika na mäso.“

Kurosawa bola povestná svojimi prirovnaniami a prezývkami, ktoré dávala hocikomu kto okolo nej prešiel a ako sa jej to hodilo. Dokonca kapitán mal u nej prezývku Šmudla. Večne bol niečím zaprasačný.

            „Neverí mi,“ povzdychol si Eiji. „tak to je… neverí, že ich dokážem nájsť.“

            „Tebe vanilka ide hlavne o Akiru. Pretiahol by si ho ako náhle by sa zjavil.“ Usrkla z kávy. Eiji vyskočil zo stoličky a hneď ho začali krotiť dvaja kolegovia. Kurosawa pokojne odložila hrnček a pohliadla na televíziu upevnenú na stene. Vzala ovládanie a pridala zvuk.

            „Už je to tu… oznámenie o nezvestných.“ Usmiala sa pre seba. „bude rezba…“ zasmiala sa, „tĺčik na mäso a vanilka… to je dvojica…“ jej smiech sa rozliahol po celom priestore.  „…verzus dvaja osemnásť roční chlapci ktorí vydrbali s vanilkou a k tomu ju ešte okradli…“ zasmiala sa do kávy z ktorej opäť odpila. „Ja tak milujem svoju prácu…“