…kráčaj… stále kráčaj…

Únavný… svet je únavný… nikde na blízku nie je človek ktorý by dával viac, než berie… únavný… svet je podivná záležitosť človek ani nevie, či tým človekom je. Možno predsa len… je to výplod fantázie, v určitom svete. V tom ďalšom môže byť trebárs nejakým hlodavcom… nič viac, nič menej…

Únavný… svet je proste plný nenásytných stvorení, ktoré kope za seba. V istých ohľadoch je to výhoda, a v istých zase nie… to isté opakované… biela a čierna neexistuje symbolicky… len ako farby… nič nie je len biele a len čierne…

Ako dokáže len unaviť to večné behanie dookola a hľadanie toho, čo uniklo už dávno, len nám to nedochádza. Možno to v tom kruhu ani nebolo.

Tak pôjdeme teda ďalej, áno? Pokúsiť sa zlomiť kruh a na to vstúpiť znova do ďalšieho kruhu.

            Myslím, že nie sme silní… nie sme ani z polovice silní na to, aby sme dokázali riadiť niekoho iného. Stačí sa pozrieť hlbšie… je tam tá trhlina, ktorá nás navzájom od seba oddeľuje. To sme my, ľudia… chceme mať vlastný priestor na život… istú časť len a len pre seba. To miesto, kde môžeme byť sami. Myslím, že sme mu poskytli až príliš veľký priestor na jeho vlastné uvažovanie. A i keď to znie nehumánne, pokrytecky, a autokraticky… mali sme ho riadiť! Mali sme vziať ten jeho prekliaty život do svojich rúk a počúvať ho! Naslúchať tomu tichému prianiu prestať trpieť za celý svet! Byť mu bližšie, aspoň o kúsok bližšie! Môcť sa ho dotknúť a ísť bok po boku s ním!

Celý čas nám niečo unikalo! Tak dlho! Nechali sme to čakať príliš dlho, kým sme si uráčili všimnúť tak dôležitú vec… akoby sme ho vôbec dovtedy nevnímali, nevedeli sme kým je, a čo vlastne robí… a pri tom bol celý čas pri nás…

Niečo sa stalo… stalo sa to skoro, a Cross… tomu pomohol… z vlastnej iniciatívy mu dovolil vstúpiť do Archy, namiesto toho aby ho držal od prebudenia 14teho čo najdlhšie pomohol tomu! Sledoval ho, videl ho, nezastavil ho…

Hovorí sa, že všetko je k niečomu dobré… k čomu je dobré toto, hádam uvidíme a tým sa potvrdí, že na tomto svete, má každý svoje „niečo“ za ktoré môže a musí bojovať!

            Zimné počasie ktoré panovalo v južnej časti Ruska sa podpísalo i na ľuďoch. Nikto moc nevychádzal z domovov. Nikto sa nemal na zimné prechádzky. Veľké páperové vločky padali z bledej oblohy. Dopadali do jeho dlhých bielych vlasov, miestami zostrihanými.

„Vieš čo som vždy chcel urobiť?“

Podíde k nemu tmavá postava s úsmevom. Snehové vločky dopadajú na vrch cylindra i jeho čierny kabát, tak isto ako na Allenov.

Tmavé ruky vezmú stuhu, ktorá oväzuje golier jeho bielej košele a opraví na nej mašľu.

„Zbaviť sa ťa… ale ty si vždy z neznámych príčin prežil… a potom, ten príkaz, priviesť ťa… Allen, ty sám, si už nevedel prečo bojuješ… pokús sa na to pozerať z druhej strany… stále si dieťa… i po tých celých rokov… i osemnásť ročné dieťa, ktoré vzdalo boj… škoda ťa zabíjať, shounen…“

„Nemôžem ich zabiť…“

Tiky sa zastaví, pár krokov od Allena. Má už po krk toho miesta. Tej belosti, nevinnosť, toho snehu, tej prírody a ľudí. Všetko mu tu príde ako vystrihnuté z nejakej rozprávky, a on rozprávky nemá rád.

„…oh, vážne? A z akého dôvodu? I keby si s nimi odišiel, popravia ťa. Popravia ťa ako kacíra… pretože to si!“

„Ja som nikdy…!“

„Shounen! Plň moje príkazy! A všetko bude v poriadku…“

            Prečo do čerta?! Prečo som ta slabý?! Prečo nedokážem vykročiť vlastnou cestou, ísť ďalej, vzoprieť sa im!

Kedysi som prisahal… prisahal som, že s pomstím… dnes, keď viem pravdu… neviem čo si mám myslieť… neviem ani či stojí za to mstiť sa, bojovať… každá pomsta privádza len ďalšiu pomstu… nedokážem zničiť všetko naraz… zničiť to i s koreňmi…

Som tak prekliate slabý!

Allen… sme tak blízko…

           Prudko otvorí oči do belosti krajiny. Musí ich prižmúriť, ako mu vráža sneh a odraz svetla od neho do očí.

Nikdy sa nevzdávaj… stále kráčaj dopredu… nech sa deje čokoľvek… kráčaj dopredu…

„Mana…“

            Uprostred zasneženej pláne sa otvorila brána. Fialové svetlo ďaleko neprenikalo. Brána do archy, niekam… dakde… netuší kde. Vždy je to niekde. Kráčajú dookola, a stále v tej snahe, niekoho nájsť. Prečo sa snaží odložiť niečo čo je nezastaviteľné, a i tak to raz príde? Odďaľovať… báť sa… mať strach… tá bolesť zo straty… z hnevu a bezmocnosti…

Ja už nemôžem…

Dvere sa zavrú, a Allen ostane pred nimi stáť. Zatiaľ čo Tiky prešiel na druhú stranu, Allen priloží na dvere ruku.

„Bože, odpusť mi…prosím…“

Po bledej tváre sa pustia slzy ani ako samé číre diamanty. Stekajú dole tvárou a dopadajú na kamennú podlahu Archy.

„…odpusť mi Bože… prosím…ja už nevládzem…“

Zosunie sa pozdĺž dverí k zemi. Rukou opierajúc sa stále o ich drevený základ. Priloží k ruke i čelo. Dlhé pramienky vlasov mu spadajú cez ramená a schovajú uplakanú tvár.

„…zradil som ich úplne všetkých… všetkých do jedného! Tak sebecký a namyslený!“

Pery sa poodchýlia a slzy si nájdu cez kútiky cestičku dovnútra. Ihneď pocíti ich slanú pachuť. Prečo musí stále kráčať dopredu?  Bojí sa zastaviť? Príjma všetko čo sa mu postaví do cesty. Ničí  to, či obchádza, ale stále ide dopredu. Je z toho unavený, vyčerpaný. Všetko sa raz skončí, i toto končí.

„…odpusť mi, Mana… ja už nemám silu…sklamal som ťa…všetkých som sklamal…“

Stiahne ruku z dverí i čelo. Ruky položí na kolená. Na rub dlaní dopadajú slzy, akoby sa nedokázali zastaviť, a nikdy ani vysušiť.

„…tak sebecký…“

Položí ruky dlaňami na zem, pri čom sa o ne zaprie. Stále sediac na zemi. Skloní hlavu dole, že sa končeky vlasov dotýkajú kamennej dlažby Archy.

„…mám chuť umrieť…“

Allen! Musíme to dotiahnuť do konca!

„Ja nemôžem…“

Za pamiatku Many!

„…nemôžem…“

Zavrie pred návalom sĺz očí. Nedokáže ísť ďalej. Skutočne už nemôže ísť ďalej. Prešiel tú celú diaľku, všetky tie roky, tú bolesť a strach. Tie boje. Na hranici smrti a života. Toľko utrpenia a bolesti. Toľko dopadov na psychiku. Všetko čo sa stalo. Všetko raz skončí. A jeho cesta sa príliš zakľukatila, a tým i predĺžila. Cieľ je stále tak isto ďaleko ako bol na začiatku. Ak vôbec nejaký cieľ existuje. Nemá silu sa zdvihnúť a kráčať ďalej. Nemá to cenu… sklamal… všetkých tak moc sklamal. Po tom všetkom sa im nedokáže pozrie do očí.

Musíš sa postaviť a ísť ďalej!

„…ničomu nechápeš…“

Šepnú pery.

Duša…moja duša… kam pôjde? Kam sa uchýli? Za nič nemôže… za nič nemôže!!! To všetko ja! Ja! Nie moja duša… kam sa uchýli?

Dvere vrznú. Prepustia do Archy chlad a tmu. Cíti ho… každý jeho nepatrný pohyb, každý nádych, i pachuť cigaretového dymu. Jeho pohľad na sebe. Tak moc to bolí, každý pohľad, nádych. Nechce sa už dívať, ani dvíhať, nechce kráčať. Chce utiecť. Cúvnuť, chce utiecť pred tým všetkých, po tej vyhľadenej ceste späť. Chce sa vrátiť. Späť k svojmu bezstarostnému životu.

„Allen… Allen…“

Ohorok cigarety dopadne na zem. A podrážky topánok sa ozvú v uliciach Archy. Zrazu zvuk utíchne.

Allen pocíti na tvári ruku. Prsty ktoré sa dotknú jeho slzami zmáčanej tváre. Jemný tlak, ktorý prsty spôsobujú, ho nútia zdvihnúť hlavu hore.

„…si odpustenie… si noah, ktorý má silu skutočne odpúšťať… máš takmer božiu silu… prečo nedokážeš odpustiť sám sebe?“

Ruky ktorými sa zapiera o zem sa mu rozochvejú. Pevne zavrie oči, čím padnú dole tvárou nové slzy. Zatne zuby, drží tak v sebe ten posledný výkrik, tú silu, ktorá je posledná na to aby sa dokázal postaviť. Len vstať a ísť. To je všetko čo by mal urobiť. Automaticky ísť.

„…ako si mám odpustiť? Všetkých som zradil! Úplne všetkých…“

Prenesie s hnevom. A ten hnev, cíti len k sebe samému.

„Som k ničomu! Prekliate decko ktoré rastie aby zahubilo tých ktorých najviac miluje!“

Slová ktoré vygradovali sa ozvali v Arche, ako boží hlas.

„Zničím všetko čoho sa dotknem! Všetkým by bolo bezo mňa lepšie! Vtrhol som do ich životov ako vírus! Ako nevyliečiteľný mor! A oni mi dôverovali! Prichýlili ma k sebe! A ja…ja som ich… všetkých som ich ZRADIL! Zaslúžim si umrieť! Som kacír! Som odporný! Sám sebe sa hnusím… ja som…“

Tikkyho ruka pevnejšie zovrie jeho tvár.

„…preto si predsa od nich odišiel, pre ich vlastné dobro…“

„…zradil som ich…“

„…práve teraz si tým kým si… toto je tvoje skutočné Ja…“

Moje skutočné Ja… to, kým som… som Allen… Allen Walker… človek, ktorý musí ísť v pred… človek, ktorý je predurčený na to aby kráčal dopredu… nezastavoval sa…

„Máš pravdu…“

Tikkyho si oddýchne. On má vždy pravdu… teda skoro vždy. Nebolo to také ťažké. Allen je v tomto ohľade skutočne slabý. Tvrdá schránka, zraniteľné vnútro. Vie, kam zasiahnuť, keď sa bráni a búri.

„Som…Allen Walker…“

Odstrčí od seba Tikkyho ruku. Prehne sa dozadu, pri čom jeho ruky ostávajú na mieste. Posadí sa a ruky položí do lona. Vlasy mu stále zakrývajú tvár.

„…budem kráčať tak dlho, pokiaľ nevyplním svoj osud… svoj život… svoje sľuby… svoje túžby… budem tu tak dlho, pokiaľ moje srdce bude biť! Tak dlho, pokiaľ tu budú ostatní, ktorým na mne záleží! Pretože ja…“

Mierne zdvihne hlavu. Na tvári sa mu objaví úsmev, ktorý Tikkyho prekvapí a hlavne i znervózni.

„…som exorcista!“

Pohliadne spod ofiny na Tikkyho zaskočený výraz.

„…a zabijem všetkých, ktorých exorcista zabiť musí!“

Ulicou sa prenesie bielo-zelené svetlo.

„Úplne všetkých… Tikky Mikk…“

Strachom a zaskočením doširoka otvorenými očami prejde nemá otázka. Prečo sa to stalo? Nemohlo sa to stať… on predsa, Allenovi chcel len pomôcť. On chcel… vždy, chcel len mu pomôcť… prečo cíti bolesť? To teplo ktoré sa v ňom vytráca?

Chcel mu len pomôcť? Prečo to urobil? Za čo to je? Za pomoc… za čo to je? Prenesie sa znova nemá otázka jantárovými očami.

„…neodpúšťam ti… Tikky Mikk… nikdy v živote! Ti neodpustím!“

„…to-to… bolo… nefér…“

Riekne drapľavo, pri čom mu pramienok krvi stečie dole z kútika úst na bradu.

„…zase, podvádzaš… Allen…“

Telo spútané crown beltom sa zachveje. Ten pocit tepla uniká. To pálenie v jeho hrudi, ten nedostatok energie a vzduchu. Kam sa to podelo? Kde to je? Cíti, že mu niečo steká dole po hrudi. Pomaly sklopí zrak. Na čiernom kabáte sa zaleskne vpitá krv. A z hrude, vychádza Allenova ruka. Dlhé ostré pazúre sú potrieštené krvou.

„Máš pravdu… je to krásny pocit, cítiť v rukách niečie srdce…“

Ruka zatlačí a tlak spôsobí rozdrtenie životného orgánu…

Srdce praskne…

„Nikto ti už nepomôže…“

            Naše životy sú dlhé… tak dlhé ako chceme aby boli dlhé. Žijeme preto, aby sme ochránili všetkých ktorých milujeme. Žijeme preto, aby sme pocítili skutočné pocity… žijeme preto, že bojovať sa oplatí… bojovať za tých, ktorý to potrebujú… bojovať pre tých, ktorý to nedokážu… bojovať, spoločne, až do konca…

Nohy sa im zabárali do snehu ani do mäkučkej vatovej pláne. Mráz, ktorý večernou hodinou udrel, im zatváral oči, a bral ich o dych. Práve preto sa museli stále hýbať. Neustále, i keď nevládali. A Kanda by i tak nepriznal, že nevládze. Šiel by na jeden dych i na koniec sveta keby mohol. Tak ako si teraz predsavzal, že nájde Allena, tak ho nájde. On vie, že ho nájde, pretože ak to niekto dokáže tak je to len a jeho odhodlanie nepochybiť. Jeho sebavedomie, ktoré mu nedovoľuje byť neúspešným. Ísť ku predu…

Sú si tak podobní… tak moc podobní… obaja…

Laviho zastaví vystretá ruka, ktorá patrí Kandovi. Vločky im sťažujú viditeľnosť v tejto večernej zasneženej krajine, ale predsa, toto sa nedalo prehliadnuť. Príliš známe svetlo i obrysy. Niečo purpurové, čo hneď na to zhaslo.

„…nemyslíš, že…“

Kanda ho ľahkým gestom ruky utíši. Lavi spozornie na postavu, ktorá vyšla z archy. Ani nie je moc vidno, vďaka tej tme, a silnému vetru, ktorý si veje na všetky strany ako sa mu hodí. S vločkami vytvára akúsi šarádu.

Postava sa k ním priblíži. A Kandova ruky padne späť k telu. Obaja sa nezmôžu na slovo, len sa dívajú…

„…ohayo… som doma…“

Ten úsmev… ako zbožňujem ten úsmev… Bože… ako zbožňujem ten hlas… Bože… odpusť…