Krvavá chuť

Z tmavých kríkov vyskočilo niekoľko svalnatých postáv s vražednou grimasou. V rukách držali sekery a pokrivené tyče, ktoré boli trocha od krvi. Bolo ich asi dvadsať. Všetci boli z psieho klanu.
‚Očividne je u nich bežné napádať niekoho… ‚ skomentovala jej v hlave Shiki.
‚Očividne… ‚

„Takže si tú sviňu našiel, Kao!“ zasmial sa jeden z nich. Vysoký ako hora, svalnatý… vyzeral ako nabúchaný croissant. S vyholenou hlavou a jazvou cez oko…. (badass… :DD a v izbičke bude mať zbierku plyšových hračiek! 😀 )

Kao sa mierne zamračil, no na odpoveď len pokrčil plecami a prešiel k nemu.
„Trvalo vám to!“
„Drž si jazyk na uzde, inak ti ho urvem, jasné?!“
Prekrútil očami, odvrátil od neho hlavu a pobral sa ku kamošom.
„O čo tu ide?“ spýtala sa ho Greenys. S rukami založených vo vreckách sa k nej otočil.
„Zabila si niekoľko ľudí od nás. Myslíš, že ti to prejde len tak?“ pousmial sa.
Podišiel k nej bližšie, naklonil sa k nej, tak, že keby sa ešte o pár centimetrov nahol, vrazil by jej nosom do nosa.
„Trest ťa neminie, no potom sa k nám môžeš vrátiť…“ chytil ju za bradu a donútil ju trocha zdvihnúť hlavu, keďže bol od nej vyšší „….Budeme sa môcť aspoň pobaviť.“  Hľadel na ňu a premeriaval si ju pohľadom. V očiach mu hrali úchylné iskričky. Pustil ju, odklonil sa od nej a so zákerným smiechom odkráčal od nej.

Nezvládala sa pohnúť. Zaťala mu pohľad do chrbta a sledovala ako odchádza. Neuvedomovala si, že sa jej kamaráti približujú k nej a takmer slintali už len z pomyslenia, že ju budú môcť zmlátiť. Nepočúvala Shikine vrieskanie na ňu. Nevnímala poriadne ani tie rany tyčami do jej chrbta, kopance do brucha… Ani nevedela, kedy sa zvalila na zem.

Ťahali ju za vlasy cez les. Bolelo ju celé telo, bolelo ju, ako jej ťahali vlasy a aj to, ako sa jej drobné kamienky zarývali do krvácajúcich rán. No nevládala sa  pohnúť, nechala sa len tak ťahať a nechala si aj to hrubé zachádzanie, bolo jej to jedno…

Hodili ju dole z kopca. Neboli tam žiadne stromy, iba ostré skaly, ktoré sa jej zapichovali do kože a vytvárali nové bolestné rany. Keď dopadla tvárou na rovnú zem, nezmohla sa už na nič, rany ju pálili a keď sa chcela dvihnúť, telo jej vypovedalo službu.  Ani Shiki jej nedala žiadne poznámky k tomu. Zatvorila jedno oko, keďže jej jeden prúd krvi stekal cez oko. V ústach cítila krv a zrak jej pomaly chcel tiež vypovedať službu. Posledné čo videla bola už len zem. Suchá zem bez trávi a stena neďaleko nej. Jediné čo cítila bol chlad noci, pálenie rán a bolesť.

Prebudila sa v nejakom dome. Ľahký drevený domček, ktorý pôsobil útulne… Pokúsila sa posadiť, no do hlavy jej udrela tupá bolesť a tela sa jej odmietalo pohnúť. Pokúsila sa aspoň pretočiť hlavu do boku, čo sa jej aj podarilo. Prekvapene hľadela na starenku, ktorá stála pred domom pri menšom ohni a niečo varila. Nemala žiaden chvost… nič podľa čoho by sa dalo spoznať, z akého klanu je.

Chvíľu ju pozorovala než sa starena otočila a vybrala k nej. Podišla k nej a začala jej dávať dole obväzy a natierať rany zelenou teplou zmesou.
„Kto ste…?“ spýtala sa po chvíli mlčania a pozorovania Greenys. Starena jej však neodpovedala, naďalej sa venovala jej ranám a dávaniu nových čistých obväzov.

Po nejakej tej chvíli dokončila svoju prácu a zahľadela sa na ňu. Na jedno oko bola slepá, druhé mala svetlo hnedé, až skôr žlté… Vrásky na jej tvári boli možno až priveľmi ostré a hrany jej tváre tak isto, takže pôsobila trocha desivo.  Naklonila sa k nej a skúmavo si ju prezerala.
„Ty si z psieho klanu?“ spýtala sa chrapľavým hlasom. V tom si spomenula čo sa včera stalo… pichlo ju u srdca, sklonila hlavu a pokrútila s ňou na znak záporu.
„Takže nie si jedno z psov… čo teda pekla si?“
„To by som sa mala skôr pýtať ja…“
„Drž si jazyk za zubami, som vo výhode, kedy ti môžem do rán nakvapkať citrón!“ (hnusná starena D: )
S vydesenými očami na ňu chvíľu hľadela a snažila sa zvážiť možnosti, či to, čo práve povedala, by bola aj naozaj schopná urobiť, no jej výraz jej naháňal ešte viac zdesenia do tváre.
„…Vlk, som jedna z vlkov… teraz si na rade s odpoveďou ty, starena!“
„Ja nie som starena, ty burinová hlava! Volám sa Aishka! A-i-sh-ka! Jasné?!“
‚Pfff… ta starena sa mi začína páčiť! ‚
‚Drž hubu, Shiki…. ‚

„Okay, okay…. teda, z akého klanu teda si?“
„Som jedna zo sov…. no veľká väčšina z nás bola zabitá a žijeme oddelene.“
„Sova?! Prečo si do pekla teda zostala v tomto meste?!“ Snažila sa posadiť no tupá bolesť ju priklincovala k posteli.
„Hovorím, že väčšina z nás je mŕtva, presne kvôli tomuto, snažili sa utiecť…“
„Ale blbosť, v okolí nie je nikto, kto by ich zabil…“
„Hovorí sa, že okolo hliadkujú stráže a čakajú, až niekto z nás vzlietne aby ho mohli zabiť…“

„Počuj, starena… teda, Aishka… ty si sa asi tresla do hlavy, však?“ Podarilo sa jej konečne posadiť a nasadila na ňu unudený výraz, pričom jej do hlavy priletela sladšia rana päsťou, no v jej aktuálnom stave to bolelo ako rana z dela.

„Prestaň byť drzá,  burina!“
„Volám sa Greenys!“
„Grep?“
„Ale hovno, Greenys!“
„Takže Grep!“
‚Css… starenka nemá kreativitu, alebo nepozná neslušné slovíčka, ja by som povedala skôr-‚
‚Zhor v kostole, ty pijavica čierna jedna! ‚
‚Do hája zeleného aj s kostolmi! ‚
‚Do hája zeleného v tvojej riti aj s tvojimi poznámkami! ‚

„O.K. Grep, zostaň tu, idem pre jedlo…“ postavila sa Aishka a vybrala sa von z domu.
‚Ako keby som sa mohla niekam pohnúť… ‚  pomyslela si a zase sa zhodila na posteľ. Očami prechádzala po izbe. Nebola nijak extrémne veľká… Dve postele, poličky, staré potrhané obrazy, stôl kde sa sušili bylinky, dve kreslá a okno… hneď vedľa oddelené tenkou drevenou stenou bola očividne kuchyňa. No dovidela tam len na rozbité poličky a niečo, čo sa podobalo kuchynskému pultu a špinavým hrnčekom.

Po chvíli na ňu padla únava. Hlave jej pulz udieral do lebky. Zatvorila oči a snažila sa na to nemyslieť, no zmes ktorú jej starena dala na rany štípala. Začala premýšľať ako dlho asi spala…
‚Shiki, ako dlho som bola mimo? ‚
‚Jeez, myslíš, že to počítam? Typujem také dva dni možno? ‚
‚Dva dni…. Jeez, nemohla si ma zobudiť?! ‚
‚Už len tebe budem robiť láskavosť, to tak… ‚