Leslie

            Prebudil som sa na divoké dunenie v hlave. Moja ruka vystrelila smerom dopredu a vrazila do niečoho tvrdého. Zrejme stena. Prekotúľal som sa na bok a otvoril oči. Okolo mňa bola tma. Čo asi znamená, že je ešte noc? Úžasné… môžem spať ďalej, pomyslel som si. Ono by to fungovalo… toto sa mi stalo…

Keď som totiž znova otvoril oči, stále bola tma. Zadalo sa, že nezáleží kedy prebudím, tá tma bude stále. Možno západ slnka, pomyslel som si, tak som spal ďalej.

Do tretice to už nebolo vtipné, chytala ma hrôza. Rozhodil som rukami a keď som si chcel pošúchať oči čosi mi bránilo. Prudko som sa posadil a strhol si z tváre čosi látkové. Čierna látka na mojom ksichte. Noc? Samozrejme, v mojom mozgu je také zatmenie, že by sa človek divil…

            „zlato… med… čaj, kávu… cukor…“ vypratal som sa spod tej hromady oblečenia. Kolenkujúc po zemi som obišiel znechutene kaluž bohvie čoho a dostal sa k pootvoreným dverám od izby. Viac som ich roztvoril a vyšiel ďalej kolenačky do obývačky.

            „Med, čaj, kávu, cukor…“

            „Scar…“ môj hlas bol zachripnutý z toho kriku, chľastu a cigariet z noci. Čiernovláska sa na mňa otočila ležiac rozvalená na gauči v tom bodreli fliaš a smrade z nich. Na zemi ležali ešte dvaja chlapi a jedna žena v kresle. V izbe odkiaľ som sa vyplazil, som slúžil zrejme ako koberec keď na mňa nahádzali oblečenie. Viem, že tam mal ktosi sex, len to, že som chcel tiež, ale spadol som a už sa nepostavil. Bol som prechľastaný a cítim to ešte stále v žilách. Lenže z toho pachu alkoholu, cigariet a spotených ľudí sa mi začínal zdvíhať žalúdok.

            „hm… dala by som si sendvič s klobásou.“ Ozvala sa Scar. No tak ďakujem pekne. Natiahol ma dostatočne na to aby som svoje telo prijal kolenkovať po zemi k záchodu. Toto pôjde splavom niagarov do tichého, čierneho mora. Sklopil som dosku a zachytil sa okrajov misy. Tak je to správne… občas si človek musí pchať do krku prsty aby to z neho vyšlo. Ja som akási pumpa sama o sebe. Mal som chuť si spláchnuť hlavu spoločne s tým. Oprel som sa o stenu a vydýchol. Ten zvuk vody ktorá splachovala moje pozostatky tráviacej sústavy bol oslobodzujúci.

            „…kurčiatko  moje…“ otočil som hlavu na Scarlet ktorá sa ku mne plazila snáď ako Samara z televízora. Otrel som si pery do chrbta ruky. „…poď si zasexovať…“ samozrejme to je to, na čo mám teraz chuť. V hlave mám zbor opíc klepkajúcich banánmi o bubny a idem sexovať. To tak. „No tak…“ ťahala ma k sebe a pučila, lízala a ktovie čo všetko ešte. Začínal som byť znásilňovaný!

            „Scar prestaň…“ pritisol som jej ruku na tvár a odtískal od seba. Ona sa však nezdávala a ďalej sa dožadovala mojich genitálií. Dokonca som jej prstom zašiel nechtiac do nosnej dierky, a skoro vypichol oko, ale ona nič! Nadržaná sa po mne siapala. Už sa to vážne nedalo vydržať. Zatláčala ma k záchodu div mi tam fakt nestrčila hlavu.

            „uhnite…!“ vrútil sa k nám Jake s plnými lícami bielo zelený a červenými ušami. Pripomínal mi vlajku Talianska. Skoro sa o nás potkol ale pustil to dostatočne dobre na to, aby zvratky dopadli na moje rameno a kúsok na líce. Scarlet začala nadávať a plaziť sa preč, vraj sme nechutní magori. Ja za to môžem! Ja za to tak môžem kurva fix!

            Smrdel som. Bol som si toho vedomí viac než čohokoľvek čo šírilo okolo mňa divný puch. Napríklad tie hovná na parketoch. Deň nevyvenčený pes. Zvieratá ma musia nenávidieť už len čo ma zacítia. Kymácajúc sa zo strany na stranu som prešiel až k Oli, svojej fene podivuhodného kríženca. Okamžite čo ma začuchala snáď akoby cítila prasknutú žumpu, sklonila uši a odbehla odo mňa.

            „Tak čo baby dobrého máme na obed?“ prebehla okolo mňa.

            „ženské…“ ah áno, všetky odo mňa utekajú. „osprchujem sa… nemusíš byť hneď taká mrzutá…“ zašmatlal som sa do kúpeľne. „kde máme čisté uteráky?“ všetky viseli na žinke ako vlajky padlých indiánskych kmeňov. Jeden bol dokonca zafarbený na zeleno z posledného karnevalu kde som si dával na svoje hnedé vlasy zelený šampón. Tak to nedopadlo vôbec zle ale ktokoľvek by mohol povedať… že moju pečeň po mojej smrti nebude chcieť ani keby k nej pribalili zelený čaj, balíček šumivých cukríkov a špagety. Zhodil som zo seba ten grc rovno do práčky a napchal do toho aj všetky uteráky až na tej jeden ktorý som z toho vybral. Taký ktorý nebol vlhký, nesmrdel, a nebol podivne zafarbený. Divím sa, že mi tu medzi nimi nenarástla pleseň a nezmutovala v zelené monštrum s tikadlami ktoré by ma každú noc chodilo obšťastňovať svojimi básňami o špine za nechtami a medzi kachličkami. Zaliezol som si pod horúcu vodu, ktorá ma skoro uvarila do tvaru obloženého chlebíka. Pridal som studenú a nechal svoje smradľavé telo detoxikovať.

            Šúchajúc si vlasy som prešiel nahý do obývačky. Oli na mňa opäť zdvihla hlavu a olizla si nos. Tak takto to máš rada čo? „prepáč baby, nemám chuť teraz som grogy…“ ako som šiel do kuchyne otočila za mnou hlavu a opäť ju položila na zem. Vytiahol som si gumené rukavice a pozbieral tie hovienka a utrel výkali. Nemôžem jej to dávať za zlé. Som tyran a ona je tak úžasná.

            „Oh zlato ja viem…“ riekol som keď som sa postavil ako som na ňu vytŕčal holý zadok. „je to dobrý pohľad čo?“ len si zívla unavene zažmúrila tými hnedými okálmi. „toto!“ ukázal som na ňu ukazovákom v gumenej rukavici žltej farby, „bolo to najnevkusnejšie odmietnutie aké som kedy zažil. Chceš podať o rozvod? Fajn! Ja tiež! Podám žalobu za urážku mojej sexuálnej príťažlivosti!“ založil som ruku v bok „chceš deti?! Chceš ich! No tak to sa ešte uvidí!“ zašiel som do kúpeľne a všetko to spláchol a poriadil. Môj žalúdok začal vyhrávať ako hladný čerti. Musel som s ňou však von. Natiahol so si boxérky, na to džiny, ktorých tvar a podobu som nevládal spoznať. Ani som nevedel, či sú moje, ale podobali sa na niečo čo by mohla moja skriňa obsahovať. Natiahol som si tielko a prešiel tľapkajúc bosými chodidlami po parketách. Oli znova zdvihla hlavu kukajúc na mňa. Na nohy som si natiahol vietnamky a vzal voditko. Keď som ho spustil karabinkou dole ožila ako vesmírna príšera po pachu mäsa. Zazubil som sa a zakýval s ním. Bola u mňa tak rýchlo akoby ste lákali kačky na chleba. Nie, ju ste k ničomu nútiť nemuseli. Typická žena, ktorá robí len to čo chce inak sa donútiť nedá.

            Nevedel som, čo je nepríjemnejšie či to slnko čo na mňa praží, alebo Oli ktorá ma ťahá ku každému rohu ktorý uvidí. Robí to ako za trest. Ženy ťahajú k obchodom, ona ku každému rohu.

            „Áno zlato ja viem… nemal som ťa opustiť na takú dlhú dobu…“ za to ma potiahla ešte viac k hydrantu ktorý očuchala, zavrtela pri tom chvostom a ťahala ma ďalej. Nič nie je krajšie ako pocit, že ste maximálne ovládaný ženou. Ešte sa ma niekto zaiste opýta, čo mám za komplex. Potom ako ma moja drahá povláčila po všetkých rohoch sme sa konečne dopracovali k parku kde mohla močiť a ostatné veci ktoré len chcela. Odmietal som ju však pustiť. Behať za ňou v tejto obuvi ma vážne nikdy nebavilo. I keď som sa naposledy vyzul, skoro som sa prizabil. Človek nikdy nezistí koľko a kde to sklo je rozhodené. Ono, Oli nebývala nikdy záletníčka, psi chodili za ňou a ona sa nechávala obskakovať. Dokonca i ľuďmi sa vždy nechala obskakovať. Nie je to bohvie čo…

            Rozhodol som sa všetko dospať. Kým nedostanem známy abstinenčný príznak takzvaný príznak piatkovej noci. Tento príznak sa u mňa neobjavuje len v piatky ale každý boží deň. A keď ma zastihne v triezvom a živom stave začne to mnou trieskať. Dalo by sa povedať, že to k životu proste potrebujem. Povinnosť som si splnil. Svoju drahú som zaopatril granulami a vodou. Seba som zaopatril kuracím šalátom a posteľou. Nie je nič lepšie ako voňavá, vlastná posteľ a k tomu keď je ešte mäkká.

Asi po troch hodinách som zaspal, mi začal vyhrávať a vibrovať mobil. Preklínal som sa za to, že som si ako zvonenie dal metal.  Na slepo a pomaly i dosť nervózne som rukou šmátral po stolíku. Hlavu som mal otočenú na druhú stranu, takže i keby som chcel, uvidím tak jedine zatvorené okno zatiahnuté závesom. Nakoniec som tú vibrujúcu vec chytil do ruky a pritiahol si ju k uchu so zapnutím gombíka ktorý som po pamäti rozostavenia telefónu stlačil.

            „Haló?“ ozval som sa ako mŕtvola, ktorú práve prebudili.

            „…Leslie!“ bola to mamka. Jej rázny hlas s britským prízvukom ktorého sa nezbavila ani po dvadsiatich troch rokoch života v Santa Mocine by som spoznal i keby na mňa kričala z Washingtovnho pamätníka.

            „Hm?“ aj tak som nejako nedokázal vnímať čo mi hovorí. Čo presne mi hovorí. Môj mozog sa hral s modrým klbkom a kotúľal si ho pekne po okolí. Mäkučké modré klbko do ktorého zarýval svoje pazúriky a pomalinky…

            „Rozvádzame sa!“ …som zaspával.

            Čas na dobrú večeru! Pomyslel si môj žalúdok a vytiahol ma z postele. Ako som sa posadil čosi podo mnou luplo. Nadvihol som sa z boku a vytiahol spod zadku mobil. Ja som telefonoval? Telefonoval som? Nevedel som si spomenúť ani čo som urobil pred desiatimi sekundami. Odhodil som mobil za seba a postavil sa. Poškrabkal si svoje hladné bruško cez jemné chĺpky pri pupku a s výrazom dobre vyspinkaného mačiatka som si došiel do kuchyne. Svojim spôsobom mám rád výlety na Pasadenu. Aspoň si vždy nakúpim do chladničky. Síce je pravda že je pol desiatej a večera vyzerá byť dobrým nápadom v skorších hodinách, lenže… povyťahoval som potrebné potraviny ako paradajky, papriku, olej, cibuľu, korenie a špagety. Chýbal mi len syr, ale s tým sa nedá nič robiť. Hold…

            Začal som si plniť bruško svojim novodobým výtvorom špagiet. Namotal som špagety na vidličku. Robil som to už od malého decka. S bratom sme tak vyvádzali pri stole. Namotávali sme si na vidličku špagety a hrali sa, že sú to múmie. Potom sme si s tým behali po tanieroch. Matka vždy zúrila, lebo sme jej zafŕkali obrus, misky, proste bordel deti. Bývali to dobré časy!

Keď som do seba cucal dlhú špagetu zase sa rozoznel ten metal. Takže… mi už niekto volal, keď si moja myseľ uvedomila slovíčko zase. Odhryzol som a prešiel do izby. Vážne si musím zmeniť zvonenie. Ani sa nepamätám, že by som si tam niečo také dával.

Neznáme číslo… prečo ma otravujú neznáme osoby? „No?“ priložil som si mobil k uchu ako vždy až potom ako som povedal svoje známe no a obvyklé haló.

            „kuriatko…“ jediná osoba je schopná ma volať pomaly ako chicken burger. „Chýbaš mi…“

            „Scarlete?“ opýtal som neurčito, či je to skutočne ona i keď jej oslovenie mi to dávalo najavo. Ja len proste, že radšej sa uistím, lebo… asi som to urobil preto, aby som odviedol pozornosť od jej otázky a presmeroval všetko zlé kamsi mimo moje zóny.

            „Áno?“ ozvala sa smutne. Som len rád, že neplače. To tieto hysterické záchvaty ktoré ju vedia postihnúť…

            „…včera, sme si to vyrozprávali pamätáš? Že nám to neklape a že ten náš vzťah už nie je to čo to bývalo.“

            „Ja viem, ale… chýbaš mi.“ Pokazila sa. Zadrhla sa jej ihla.

            „Ostali sme kamarátmi.“

            „Ale ty mi chýbaš… ako milenec.“ No prosím. Kolovrátok.

            „My sme sa rozišli.“

            „Ale ja nechcem.“

            „Včera sme sa rozišli Scarlet. Prestaň s tým. Nevrátim sa k tebe. Nechcem pokaziť naše priateľstvo tak to čo najrýchlejšie skonči.“ Čakal som, že povie niečo seriózne ale z jej úst vyšlo len ďalšie prekliate, zdochnuté, necivilizované  chýbaš mi. Mal som chuť hodiť mobil do mixéra a urobiť z neho kokteil zabudnutia, prísady made in china.

            „Končím.“ Zrušil som hovor a okamžite zašiel na tichý režim. Toto mi bolo ešte treba k šťastiu. Prešiel som okolo Oli, ktorý sladko búvala vo svojom pelechu v rohu obývačky. Posadil som sa k svojej studenej večeri, ktorá bola už fakt studená. Mamka nám vždy hovorila, že to máme rýchlo zjesť, lebo sa nám to bude, citujem; „rýchlo to zjedzte, neprplite sa v tom, lebo sa vám to na huby bude lepiť. Áno, moja mamka to je číslo reálne i nereálne. Zrejme pôjdem spať s polepenou hubou mami.

            Miloval som nedele. Kedysi to boli fajné dni. Také oddychové pred pochodom do práce. Síce k večeru ma už nervovali, ale mal som ich svojim spôsobom rád. Nikomu som nezdvíhal, nikam som nechodil. Celý deň som sa váľal v spodnom prádle alebo úplne nahý v posteli a čumel do telky. Ah nedele… bez kostolov, bez návštev príbuzných o ktorých som ani netušil a susedov, ktorí ktorých som neznášal. Presne takto to bolo i dnes poobede. Vstal som okolo pol dvanástej. Urobil si rybie filé a zemiaky a sušil sa pri telke. Až potom sa ozval zvonček. Najskôr som to ignoroval, ale keď to zvonenie bolo také neodbytné.  Dotiahol som sa teda v čiernych boxérkach k dverám ktoré som otvoril. Okamžite ma oslepil žiarlivý úsmev a dve slabo zelené oči. Okamžite sa to prebúralo cezo mňa a dvere a vletelo to dovnútra s kufrom na kolieskach a druhým v ruke. Ostal som stáť pri dverách, ktoré sa samy otvorili dokorán.

            „Ale bráško, nestoj tam takto, niekto ťa uvidí.“ Usmialo sa to  na mňa, položilo kufre na parkety a zatvorilo dvere.

            „Vivyen čo tu robíš?“ vyvalil som na neho oči a keby to nebolo proti prírode tak si ich už zbieram spod gauča akoby sa tam zakotúľali.

            „Sťahujem sa k tebe.“ Vôbec mi nešlo do hlavy, prečo sa usmieva ako škriatok s vodnou fajkou. Podišiel som bližšie k nemu a pohliadol do tých zelených očí. On to myslel smrteľne vážne! Fakticky a skutočne.

            „Prečo by si sa mal ku mne sťahovať?“

            „No, rodičia sa rozvádzajú predsa…“

Pozdvihol som obočie a prešiel si ho pohľadom. Potom som od neho odstúpil a prešiel okolo neho ku gauču. „Ah vážne?“ založil som ruku v bok.

            „Mama ti včera volala. A keďže ona sa bude sťahovať do Sacramenta, tak som prišiel za tebou. Nechcem ostať s otcom.“

            „Toto všetko čo mi tu vykladáš myslíš smrteľne vážne?“

Rozosmial sa a pribehol ku mne ako nejaký psík. „Ale samozrejme… ty si zase mimo bráško.“ Štuchol ma do boku a pricupkal späť ku svojim kufrom ktoré vzal do ruky „kde si to môžem odložiť?“

Nejako mi zmizli slová z jazyka. Nepoberal som určité skutočnosť, ktoré sa javili skutočne skutočné. Akože… prečo neviem o tom, že mi mamka volala a povedala, že sa rozvádzajú? Ako ja viem, že to v poslednej dobe dosť škrípalo, ale… prečo sa všetko dozviem až posledný? A vôbec… prečo Vivyen a toto všetko?  Ale predsa musí nejako.

            „Nemôžeš tu ostať.“ Otočil som sa zrazu na svojho mladšieho brata. Ten otočil na mňa hlavu. Uprel na mňa tie svoje veľké zelené oči a smutný výraz, ktorým ma obaľoval ako pavúk muchu. Bol som proti nemu bezbranný. „no proste… kam sa chceš dať? Mám tu len jednu izbu a pracovňu.“ Zamyslene si prehliadol svoje okolie. Pustil kufre a otvoril dvere od pracovne. Začínal som si byť istý na čo myslí.

            „Je celkom veľká.“

            „No tak počkať Vii.. moju pracovňu ti nedám.“

            „Ale dáš…“

            „Prečo by som mal..?“

            „Pretože som ti povedal aby si ma nevolal ako hernú konzolu, inak budem zlý!“

Založil som ruku v bok a naštvane si ho prešiel pohľadom „skús to a si mŕtvy muž!“ štuchol som ho do hrude. Len sa usmial. „ale samozrejme, že si to skúsim.“

Znova sa rozišiel do obývačky. Začal som si pripadať ako na vodítku alebo ovládaný jeho feromónmi. Oli zdvihla zvedavo hlavu a znova ju položila. Ženská jedna, keď potrebujem pomôcť tak bude hrať znudenú.

            „Vii ja to myslím vážne!“

            „Ja tiež!“ Otočil sa na mňa s naštvaným výrazom ktorý o malú chvíľu vymenil znova za žiarivý úsmev. „neboj sa bráško.“ Pobúchal ma chlapsky po hrudi, „Ja sa tu zabývam, teda občas my…“ otočil sa do kuchyne.

            „Čo myslíš tým my?“ začínalo to znieť hrôzostrašne.

            „No… ja a môj priateľ.“

            „Ktože?“ oprel som sa rukami o stôl a div tie slová ktoré sa mi norili z mozgu nezačal po ňom hádzať ako pľuvance.

            „Adrien, môj  priateľ.“

            „Ty si tu chceš vodiť frajera?“

            „No…chodieval i k nám domov, mama s tým problém nemala…“ mykol plecami. Až potom som si všimol, že mi ukradol z chladničky jogurt a z drezu lyžičku.

            „Tak počkaj chvíľu…“ začínalo toho byť na mňa priveľa. Pošúchal som si čelo dlaňou a zavrel na okamih oči.

            „Odkedy vôbec máš priateľa?“

Ah áno, ja som ukážkový brat, ktorý sa zaujíma o všetko. Syn, ktorý nevie, že sa jeho vlastný rodičia rozvádzajú, brat, ktorý nevie, že jeho brat má frajera. Pán ktorý zabúda na svojho psa a oslovuje ho miláčik, drahá milenec, ktorý musí oznamovať na desať krát, že sa rozišiel a vôbec  je dnes vážne nedeľa?