Let’s play

Z pier psieho chlapca unikol tichý povzdych, prejavujúci náhlu neochotu voči akejkoľvek aktivite. Jediná vec, ktorá ho držala v tom, že to hľadanie cukríkov predsa len na niečo bude, bol Narutov smiech. Ibaže na druhú stranu to bolo presne to, čo ho tak moc zráňalo.

Pretože si bol až príliš jasný tým, že mu Naruto uniká z dosahu.

Dostal tú neústupnú trpkú príchuť ktorá si vyžadovala samotu. Bolesť, fyzikú, ktorá by prekryla tú psychickú, aj keď by šlo len o búchanie päsťou do steny. Aj to bolo niečo. Aj to sa rátalo. Alebo si ľahnúť do snehu a nič nerobiť, a nechať chlad nech ho prevezme do svojej náruče. A skrátka zabudnúť, nechať to všetko ísť pomimo neho. Prečo to nešlo kým tam stál, v miestnosti s kúrením a svetlom, a s ľuďmi okolo?

Chcel nadávať. Celému svetu aký je idiotský a nefér. Pretože skutočne tomu veril, že svet je nefér. A niekde hlboko v sebe si tíško želal, aby nikdy Naruta nestretol. To želanie však bolo také tiché a nevýrazné, že si ho dokázal pred sebou zaprieť, a prekryť želaním aby Naruto nikdy nestretol Sasukeho.

Ostatní už vyšli po schodoch, keďže všetci sa evidentne rozhodli začať v Nejiho izbe. On sa len chvíľu díval na schody, ako keby premýšľal, či fakt má, ale vybavil si Narutovu tvár… Naruta, ktorý sa postavil pred neho a zabránil mu odísť z miestnosti. Toho blondiaka pre ktorého ReBeli znamenajú celý svet.

Kiba, naozaj to chceš rozbiť?

Musel sám sebe položiť tú jedinú otázku. Tú otázku, ktorá ho snáď bolela viac než samotná žiarlivosť. A boli to práve tie slová, čo sa ozvali v jeho hlave a boli zakončené otáznikom, ktoré ho prinútili konečne sa pohnúť v pred.

Čo je zlé na tom nasledovať základné princípy toho, prečo sú vlastne všetci spolu? Dali sa dokopy za jediným účelom – baviť sa. Neustále si to pripomínal. Pretože zabúdal. Zakaždým, keď čo i len na sekundu myslel na niečo iné, tá jednoduchá podstata ich bytia spolu mu prekĺzala pomedzi prsty. Rovnako ako jeho vlastné pocity, ktoré už nebol schopný ovládať.

Bál sa toho. Straty kontroly nad sebou samým a toho, k čomu to povedie. Ale zároveň sa bál toho, čo sa stane, ak sa to aj napriek tomu všetkému pokúsi ignorovať a nič neurobí. Ak sa mu podarí zahnať svoje pocity do úzadia.

Viac než čímkoľvek si bol istý, že v tomto bole už neznesie len stáť bokom a byť tichým divákom. Nedokáže uniesť Naruta po boku Sasukeho, kým on je odstrčený na bok s odopretím toho, po čom túži. Len samotná predstava v ňom vyvolávala pocit zúfalosti, ktorý ho zaháňal do kúta.

Premýšľal, ako sa usmievať. Pamätal si, že to bývalo jednoduché. Usmiať sa. Lenže keď sa o to pokúsil, podarilo sa mu len zamračiť sa. Všetko, absolútne všetko bolo zrazu zle.

Spravil len pár krokov vpred predtým, ako ho zastavil Shikamaru. Úplne zabudol na jeho prítomnosť, predsa len Shikamaru neprešiel popri ňom ako všetci ostatní. Bolo to ako keby na niečo čakal. Ako keby čakal kým všetci odídu, a kým sa Kiba konečne pohne, aby ho mohol zastaviť.

„Hej…“ tón jeho hlasu bol až prekvapivo jemný. On bol vždy ten, ktorý rozprával inteligentne a chytro. A práve taký druh rozprávania zvyčajne nenesie moc citu. Ale tá náhla nečakaná zmena v jeho hlase Kibu zarazila.

Obrátil sa a dovolil ich pohľadom stretnúť sa. Doteraz sa snažil o presný opak, ale to jedno jediné slovo vyslovené správnym tónom celú jeho snahu narušilo. A z ničoho nič si želal, aby bol Shikamaru bližšie, a aby bol schopný zastaviť všetky jeho myšlienky. Bolo mu jedno, akým spôsobom, ak by ich utíšil.

„Kiba,“ oslovil ho Shikamaru, s akousi starosťou v hlase. Zdalo sa, že premýšľa, bolo v ňom vidieť váhanie, taký ten miniatúrny zlomok ktorý sa len ťažko rozpoznáva. Váhanie, ktoré pre neho ani trochu typické nebolo. „Chceš to vzdať?“

Psí chlapec sa mimovoľne posunul o malý kúsok dozadu, aj napriek tomu že pred malou chvíľou si želal byť v Shikamaruovej absolútnej blízkosti. Bol to inštinkt vyvolaný slovami a spomienkami, ktoré nasledovali. „… Vzdať sa Naruta?“ spýtal sa pomaly a opatrne, tak opatrne ako keby si myslel, že by jeho opatrnosť mala zabrániť súhlasnej odpovedi. Že ak nezvýši hlas, tak nebude nasledovať kývnutie.

Ibaže Shikamaru prikývol.

Nič nepovedal, len skrátka prikývol, bez slov a s tým vážnym pohľadom zaseknutým do toho Kibovho.

Pohľadom, ktorý vyžadoval reakciu, a odpoveď na svoju otázku.

Zahryzol si do pery s tým náhlym zaváhaním, ktoré sa v jeho dušičke objavilo. Ako keby jeho odhodlanie dostalo zásah nestálosti. Prečo ho Shikamaru núti pochybovať o tom, čo robí, bez ohľadu na to, čo to je? „Shikamaru…“ vyslovil jeho meno, tíško, prosebne, takmer ako keby ho žiadal o to, aby prestal.

Shikamaru ako keby mu to vyčítal v myšlienkách spravil dva kroky vpred, až sa dostal do jeho blízkosti, a Kiba ako na pokyn sklonil hlavu, oprúc sa o jeho plece. Možno to bola tá opora, ktorú v tú chvíľu tak moc potreboval. Keď boli jeho ideály a nádeje surovo rozbité, priamo pred jeho očami.

„Chcel som…“ začal, ale zmĺkol. Shikamaru nič nehovoril, dávajúc mu čas. Nemal dôvod ponáhľať sa. Nad ich hlavami sa ozval nejaký buchot, a veľmi tlmený smiech prichádzajúci z vyššieho poschodia. „… som idiot,“ vzdychol si, snažiac sa zabrániť tej zúfalosti hromadiacej sa v ňom preniknúť do jeho hlasu. Shikamaruova otázka zostala nezodpovedaná. To Kiba z neho niekedy skrátka dostával ten pocit. Že mu netreba odpovedať, pretože všetko vie.

Poznanie, že Shikamaru mlčí, sa doňho zarylo. On mal vždy niečo chytré, čo by mohol povedať. Či už to zráňalo alebo nie. Väčšinou mal pravdu. Vždy ju mal.

„Pre Naruta nikdy nebudeš tým, kým chceš byť. Môžeš byť s ním, môžeš byť pri ňom, pretože si jeho kamarát. Ale ak budeš pokračovať… tak zruinuješ i to, čo máš…“

V Kibovej hlave sa opäť ozvali jeho slová, tie slová, ktorým vtedy odmietal veriť. Bol varovaný, prečo to teda ignoroval?

„Kiba,“ oslovil ho Shikamaru, vyžadujúc si jeho pozornosť. „Ak myslíš na to, že by si..“

Nedopovedal, lebo bol prerušený. „Hej!“ zavolal na nich Naruto zo schodov a divoko mával rukou. Usmieval sa. Smial sa. Vyzeralo to tak jednoducho. Tak… bezbolestne. Kiba zdvihol hlavu takmer až neochotne nasledujúc jeho hlas. Želal si, aby mu mohol ten úsmev vrátiť. Aby sa mohol tváriť a predstierať, že sa nič nestalo.

Aby to všetko, čo sa snažil udržať pokope, nemusel tu, v tomto bode, vlastnoručne zruinovať.

Predsalen Shikamaruove prirovnanie ku kartám nebolo až také zlé. Osoba ako domček z kariet… sú ľudia, ktorí prikladali svoje časti a súčasti, a stavali vyššie. Ale predsa len nezáleží na tom, koľko má opory, pretože aj niečo tak jednoduché ako ľahký závan vetra či postrčenie je schopné spôsobiť tvrdý pád.

Po tom, ako na nich Naruto zavolal nech sa neflákajú, a opäť vyšiel po schodoch, sa Kiba uchechtol. Tíško, spôsobom, aký nebol správny. Ako príliš priehľadný pokus o to niečo zamaskovať. „Ako som si mohol myslieť, že mám šancu…?“  Pravda, na ktorú narazil po tom, ako si ju celú večnosť odmietal pripustiť, bola oveľa viac krutá, než by očakával.

Obrátil sa Shikamaruovi chrbtom. Nečakal, že sa vráti k tej vete, ktorú začal hovoriť, a nechcel, aby sa opäť vrátil k danej nezodpovedanej otázke. Shikamaru ho sledoval s bolestivým výrazom. Snažil sa prísť na niečo, čím by zastavil to, čo sa deje. On bol vždy dobrý na to, aby našiel východisko. Tak kde bolo teraz…?

Kiba  sa pohol vpred, v snahe utlmiť svoje myšlienky a sústrediť sa na niečo iné.

Hľadanie cukríkov.

Naozaj to mala byť jeho posledná rebelská akcia…?

Miestnosť sa zdala veľká len dokým sa do nej všetci nenahrnuli. To, čo robili, bolo len hromadné presúvanie z izby do izby. Aby sa uistili, že náhodou nevynechajú tú, v ktorej cukríky budú, a aby ich nenašiel niekto iný. Bol to najjednoduchší spôsob, akým si všetko udržať pod dohľadom.

O kontrole sa už dalo pochybovať.

Naruto skočil na posteľ, aby mal lepší výhľad na celú miestnosť ponad ostatných, zatiaľ čo Kiba otváral skrine a prehrabával poličky. Shikamaru chodil v kruhoch uprostred v nádeji, že si všimne niečo, čo si nikto pred ním ešte nevšimol. Lee pobehoval od jedného predmetu k druhému, označujúc ich všetky za podozrivé, až kým príliš prudkým trhnutím nevytiahol šuflík zo stolíka a nehodil si ho na nohu. Sasuke sa tváril, že presne vie, kde sa cukríky nachádzajú, ako keby im chcel svojou nečinnosťou povedať, že sú v zlej miestnosti. Neji skrátka stál pri dverách a všetko pozoroval. Bolo voči nemu nefér, že ho vyradili z hry a ešte k tomu obrali o polovicu balíku cukríkov, ale na druhú stranu to stálo za to. Bolo osviežujúce vidieť ich baviť sa, všetkých pokope.

Lee tíško fňukal a skackajúc na jednej nohe sa pokúšal zasunúť šuflík späť na svoje miesto. Uchiha si sadol na posteľ, na čo sa ozvalo tiché vrznutie a Naruto, stojaci na nej, stratil rovnováhu a spadol medzi vankúše. Shikamaru vzdal svoje krúženie ako družica okolo planéty, a vydal signál pre ostatných presunúť sa do ďalšej miestnosti.

Bolo až podozrivé do akej veľkej miery bolo ich zdanlivo systematické hľadanie absolútne chaotické.

„Hej, Neji,“ oslovil ho Naruto zamyslene, neuvedomujúc si, že si jeden z vankúšov zobral so sebou. „Aké sú to vlastne cukríky? Sú dobré?“

Neji chvíľu mlčal, zvažujúc či je múdre podať mu odpoveď. Určite by sa mu podarilo trafiť Narutovu obľúbenú príchuť, čo by mohlo mať za následky prejavy hyperaktivity a zvýšenú motiváciu hľadať skrytý poklad. Lenže čo vlastne bolo na tom také zlé, vidieť Naruta konečne v hyperaktívnej nálade? Možno by sa o to mal aspoň pokúsiť. Možno by to zastavilo vývoj udalostí, a smer, akým sa to celé teraz uberá.

„Skús hádať,“ vyzval ho po chvíli ticha prerušovaného krokmi po chodbe a následným otvorením dverí do ďalšej miestnosti. V jeho hlase sa mihol postranný zámer, ktorý postrehol snáď asi len Shikamaru.

„Šu- …“ začal namiesto Naruta Lee, ale zarazil sa, ako keby si nebol istý. Snažil sa spomenúť si na obal, ktorý videl len na malú chvíľu, ale Nejiho zamračený pohľad ho tak nejako uisťoval, že má pravdu. „Šumienkové bonpari!“ vyhlásil, čím odobral Narutovi šancu hádať, a čím zrujnoval Nejiho postranný zámer.

„Júúú,“ Narutove očká sa rozžiarili. Takže to boli dobré cukríky. Svoju odpoveď našiel a bol s ňou spokojný, zostávalo ešte nájsť samotné cukríky. Pobehol, čím sa dostal pred ostatných s akýmsi podozrivým zasmiatím a vtrhol do ďalšej miestnosti, po ktorej začal sliediť ako keby zapol nejaký vnútorný radar. Neji na ňom visel pohľadom, snažiac sa pochopiť, či je vážne blondiakova nálada tak ľahko ovplyvniteľná.

Ibaže Neji nebol jediný, kto na Narutovi visel pohľadom. Pár čiernych očí sa Uzumakiho držal ako kliešť, len pre tú zmenu a výkyvy nálady, ktoré mu Naruto neustále ukazoval. Páčilo sa mu to, práve teraz, v túto chvíľu… to svojské, špecifické žiarenie, ktorým blondiak vyjadroval záujem a radosť, keď dokázal všetko ostatné dočasne potlačiť. A Uchiha nechcel, aby ten moment pominul. Aby tie myšlienky, ktoré mu zmažu úsmev z tváre, prišli znovu. Lenže ak to nechcel… prečo sa ho tú otázku spýtal? Prečo nemohol proste čušať, potlačiť to a aj naďalej sa tváriť, že je všetko okej? Prečo…

Mal pocit, že takýmto tempom mu Naruto, ten starý Naruto, ktorého spoznal pred pár mesiacmi, prekĺzne pomedzi prsty. Že on ako osoba s nevinnosťou a tým svojím otravne idiotským charakterom skrátka prejde okolo neho a odíde skôr, ako si to uvedomí. Že skrátka zmizne z jeho dosahu, aj keď Naruto sám zostane po jeho boku.

„Ha!“ ozval sa z ničoho nič Kiba, ktorý vyliezol na stôl aby videl na vrch skrine, ktorá tam bola. Nejim málinko šklblo a obrátil sa naňho. Naozaj si mohol dať na tom viac záležať a skryť ich lepšie, ale on to skrátka považoval za dočasné umiestnenie niečoho, po čo si potom v kľude príde… ako mohol vedieť že to skončí lovom na cukríky?

Z pier mu ušlo tiché „kuso,“ ktoré však bolo dostatočne hlasné na to, aby ho všetci v miestnosti zachytili a zbystrili voči nemu pozornosť. Kiba sa víťazoslávne uškrnul. Naruto si udrel hlavu o posteľ, ako sa snažil spod nej urýchlene dostať.

„Takže prvý dotyk, okej,“ povedal si Kiba sám pre seba a rukou sa natiahol dopredu, aby sa mohol zaprieť o skriňu, stále stojac na stole.

A niekde v tom bode sa dal Sasuke do protioenzívy.

Trhol stoličkou, ktorá bola pri stole, a položil ju priamo pred skriňu. Azúrové očká sa doňho zaryli, keď sa Naruto v duchu pýtal sám seba, prečo to Sasuke robí… prečo, keď on nemá rád sladké, ani cukríky, ani nič podobné. Toľko o ňom vedel, alebo si aspoň myslel, že vie. A to poznanie, tá skutočnosť, že Sasuke sa aj napriek tomu snaží, ho prikovala k zemi, a tak zostal ležať, s hlavou stále napoly pod posteľou.

Ozvala sa v ňom akási spomienka, ktorú nechcel vypustiť na povrch a ktorú rozhodne nečakal. Lenže situácia predsa len bola podobná – pretože šlo o to isté. Sasukeho a jeho súťaživosť.  To, čo si vybavil, boli Saiove slová. Tie slová, ktoré si nechcel pamätať, a v prvom rade ich nikdy nechcel počuť.

*„Vieš prečo nesúťaží. Vraj, je to úbohé. A teba tiež pred tým tak nazval, keď ste sa spoznali. Úbožiak. Vidíš. Podľa neho si len niečo čo nie je hodné jeho záujmu. Príde deň, keď si povie, že toho má dosť, teba a tvojej úbohosti, a je to rovnaké ako s touto súťažou, proste… odstúpi. A vieš, ako to bude bolieť? Ako to bude bolieť teba? A on nebude mať ani výčitky svedomia. Bude mu to jedno. Nemal by si sa naňho tak viazať.“*

Bolo to vtedy. Vtedy mu Sai povedal, že nemôže osobu zmeniť. Že nie je možné, aby sa Sasuke zmenil len a len kvôli nemu a preňho, a že všetko má svoje hranice. Znova to zabolelo. Tie slová mu boli povedané dávno, ale stále cítil akýsi pozostatok toho strachu, ktorý v ňom vyvolali.

Ibaže Sasuke, ktorého mal teraz pred sebou, neodstúpil. Nenazval ich hľadanie cukríkov úbohým. Nenazval tak jednu jedinú ReBelskú akciu…

Uchiha rukou siahol nad skriňu. S jedinou myšlienkou. Myšlienkou na to, že tie cukríky sú schopné urobiť Narutovi radosť. Bolo to jednoduché a naivné, myslieť si, že mu to dá viac času. Možnosť byť v prítomnosti Naruta, ktorý sa usmieva a smeje. Cukríky… nemal v pláne jesť ich. Ani jeden jediný. Ale chcel ich, potreboval ich. Len kvôli tomu, že by mu poskytli aspoň niečo. Len pre to, aby ich mohol podať Narutovi a chvíľku dlhšie sledovať ten jeho úsmev.

Prekvapil by ho Narutov výraz, ak by sa obzrel. Ak by sa obrátil a pozrel do jeho tváre, možno by ho to zastavilo. Ibaže on nemal možnosť dozvedieť sa, na čo Naruto práve myslí, alebo pochopiť, čo vlastne chce. On vždy jednal sebecky a aj tak nebol schopný vyznať sa sám v sebe a plne prijať vlastné pocity, nie to ešte chápať čo sa deje v niekom tak komplikovanom ako bol Naruto.

Jeho ruka sa dotkla Kibovej. A obe súčasne našli balík cukríkov, ktorý tíško zašušťal, ako keby svetu oznamoval, že bol nájdený. V tej chvíli obaja daný balík zovreli, a Kibova ruka, ktorou sa opieral o skriňu, skĺzla, keď sa pokúsil dostať cukríky k sebe.

A spolu s ňou sa vytratila aj Kibova stabilita, a státie na hrane stola si vybralo svoju daň. Šmykol sa,  ťahajúc cukríky spolu so Sasukeho rukou, a teda aj Sasukeho, ktorému sa pri tom prudkom pohybe nahla stolička na bok.

Ozval sa zvuk dopadu, taký prudký až sa zdalo, že sa zem pod nimi zatriasla. Kibovi z pier uniklo tiché „itai“ , tesne pred tým, než si uvedomil, do akej polohy ho jeho odhodlanie nepustiť cukríky dostalo. Ležal na chrbte na zemi a nad ním sa skláňal Sasuke, ktorého reflexy boli dosť rýchle na to aby zabránil sám sebe na Kibovi pristáť kompletne.

„Sasu-!“ Naruto sa snažil unáhlene vyhrabať spopod postele a zistiť, či sú v poriadku. Aj napriek tomu že vo svojom pokuse prehovoriť cez tú drobnú paniku ktorá sa v ňom ozvala bol schopný vysloviť len polku Uchihovho mena, bolo to dostačujúce. Len jedno neukončené oslovenie bolo schopné spôsobiť Kibovi viac bolesti, než by si bol ochotný pripustiť.

Ležiac na zemi sa zahľadel do Sasukeho očí a prekvapilo ho, keď mu ten pohľad tmavovlások bez pohnutia opätoval. V tých chladných očiach videl akúsi výzvu, niečo, čo v ňom prebúdzalo inštinkt vzpierať sa a bojovať. Mal chuť ešte chvíľu zapierať realitu, len aby utíšil ten svoj vnútorný hlas ktorý kričal a kričal a kričal… Cítil sa zranene. Aj keď to slovo nebolo dostačujúce na jeho psychické rozpoloženie, s ktorým to šlo z kopca. Snažil si nanútiť myšlienku, že reaguje prehnane, že sa vlastne nič nedeje, že je všetko v poriadku. Ale tie tmavé oči do ktorých sa díval, a zároveň aj Narutov hlas, mu tvrdili opak. Veci sa zmenili. Už od prvého momentu, kedy blondiaka stretol, boli v pohybe a teraz sa blížili ku konečnej podobe. A tá podoba jeho samotného už nezahŕňala.

Krvácal. Nikto to nevidel, ale krvácal.

Aspoň jeho duša sa tak cítila.

„Nevzdám sa ho,“ tiché slová Uchihu k nemu prenikli s ľadovou krutosťou. Boli stručné, obsahovali všetko, čo bolo potrebné Kibovi oznámiť. Všetko, čo bolo potrebné na to aby sa definitívne dostal do bodu, z ktorého niet návratu.

Hneď po tých slovách Sasuke vstal, šklbnúc rukou a získajúc si tak balík cukríkov pre seba. Nečakal, že Kiba dobrovoľne uvoľní zovretie. Ako keby si to psí chlapec už ani neuvedomoval, šlo to pomimo neho a jeho prsty skrátka nechali balíček vykĺznuť, odsúdiac sa tak na prehru.

„Posledná…“ vykĺzlo mu z pier tak potichu, že to jedno jediné slovo nemohol nikto zachytiť. Zvyšok vety sa vytratil niekde za závojom jeho myšlienok keď, stále ležiac na zemi, obrátil hlavu na bok.

Obklopila ho čierna a biela. Nezáležalo na tom, kam sa pozrel, videl biele steny a čierne predmety, rozostrujúc sa a unikajúc pred jeho pohľadom. Zvnútra ho rozožieral chlad, aj keď jeho pokožka jasne vnímala teplo miestnosti. Bitie jeho srdca znelo hlasnejšie, naliehavejšie. Jeho myseľ žiadala o záchranu keď jeho telo už toho nebolo schopné.

Nezvládal to. Uvedomoval si to, ale nedokázal s tým nič spraviť. Nemohol zastaviť tú bolesť šíriacu sa jeho telom ako jed, nemohol spomaliť svoj rozrušený dych, nemohol utlmiť tie myšlienky na to, že už skutočne nemôže nič spraviť. Ako keď topiacemu zmizne zo zorného poľa svetlo hladiny a v jeho tele nie je dostatok vzduchu na to urobiť ďalší pohyb – keď je jeho vedomie na hrane temnoty a on vie, že nemá šancu sa zachrániť. Bolelo to. Pálilo to. Túžill po oblohe, po azúrovej oblohe a čerstvom vzduchu, chcel sa nadýchnuť, aj keď vedel, že to nejde.

Topil sa v niečom, čo pre ostatných nikdy neexistovalo. Vo vlastnom svete pocitov, ktoré doliehali na jeho hruď a dodávali jeho telu väčšiu váhu, sťahujúc ho hlbšie a hlbšie. Dole. Ku dnu. Preč od hladiny, od oblohy. Preč od spásy, ktorú nemohol dosiahnuť.

Mal pocit, ako keby jeho telom prešiel elektrický šok a prebral ho, keď sa jeho pohľad stretol s Narutovým. Jeho reakcia bola okamžitá – prudko sa posadil a s až príliš živým pohľadom si premeral okolie, absorbujúc všetky informácie. Ako keby si až teraz uvedomil, čo sa stalo – pád, tie slová, ochromenie vlastnými pocitmi, ktoré už dávno prestal zvládať, a chybu, vďaka ktorej sa mu úspešne podarilo prehrať.

„Kuso…“ zanadával si, pričom si rukou nespokojne zašiel do vlasov.

Ešte chvíľu.

Ešte chvíľu musí predstierať, že je v poriadku…

Vstal a zamračil sa na Uchihu, len na krátky moment kým vyslovil tie slová, prijímajúce jeho prehru: „vyhral si.“

Sasuke sa zľahka uškrnol, arogantným spôsobom, aký uňho Kiba už dávno nevidel.  Mal pocit, ako keby práve viedli tajnú konverzáciu, aj napriek tomu, že ich  tentokrát všetci ostatní mohli až príliš dobre počuť.

Všetkých pozornosť visela na Sasukem, v tichom očakávaní že dostanú podiel. Kibovi to tak vyhovovalo. Dávalo mu to možnosť dostať sa nepozorovane z miestnosti. Aj keď ostatní boli v poriadku, pre neho medzi tými stenami existovala príliš dusivá atmosféra než dokázal zniesť. Potreboval preč, niekam, kde ho nikto neuvidí. Prechádzajúc popri Narutovi ho opäť bodlo v hrudi. Blondiačik si jeho blízkosť nevšimol, nijako nezareagoval, pozornosť mal príliš priamo upretú na Sasukeho. A pritom bol tou jedinou osobou, ktorej pozornosť v tú chvíľu Kiba chcel a vyžadoval.

Čo si ale on sám neuvedomil bolo to, že z miestnosti nevyšiel až tak nepozorovane, ako predpokladal. Vyprevádzal ho Shikamaruov pohľad, veštiaci príchod niečoho zlého…

Rozpadu, ktorý nebude možné zvrátiť.