Lost way

            Premýšľal ako zamiesť všetky tie veci za seba a plne sa oddať len svojej práci. Lenže človeku sa to ľahko povie a ťažšie urobí. Čokoľvek kedykoľvek chcel spraviť, spoliehal sa najmä na seba. Lenže v tomto prípade, to bolo viac než nemožné. Pretože jeho strach. Strach toho, nebojácneho ninji, ktorý dokazoval svoju silu a odvahu… tak kde sa vzal ten strach? Tá chorobná šialenosť a silné búšenie srdca?

            Tmou sa niesol krik ženy. Nedokázal nijak určite kde sa nachádza. Všade len samá tma. Ticho a tma. Len ten krik tej ženy, ktorý sa k nemu predieral cez tmavé koruny stromov a kríkov. Obloha bola tak tmavá, bez Mesiaca a hviezdy boli tak moc ďaleko, vzdialené. Odrezaný od sveta, preč, samotný. Jeho zmysli stále vnímali ženin krik, jej prosbu a bolesť v hlase. No nech sa snažil akokoľvek, nedokázal určiť smer, odkiaľ prichádza. Les ho úplne zmiatol. Všetko sa odrážalo, vytváralo ozvenu. Bolo to tak mätúce, že sám nevedel kde sa nachádza a kde je východ. V živote nezažil niečo tak tmavé, tiché a bezvýsledné. Len nekonečná tma a ticho. Prázdnota zaplnená nemými spoločníkmi, ktorý ho pozorovali.

            „Pomôžem Vám!“ zvolal do lesa, a jeho hlas sa odrazil a vrátil späť do jeho uší. Znova sa ozval ten bolestivý krik ženy. To miesto… bol ako uprostred pekla. Nedokázal určiť kde je. A krik neustával. Neustále, dookola, stále. Krik, všade navôkol, akoby bol všade, prichádzal z každej strany.

            „…nájdem Vás…“ šepol sám sebe povzbudivo, ale moc sa do toho nemal. Ten krik, tma, ticho. A stále tie isté veci dookola. Vybehol sa smerom, sám nevedel kam mieril. Proste utekal. Cez kry, stromy, ďalej a ďalej a ten hlas neustával, kričal a kričal a stále bol rovnaký.

            „Naruto!“ zvolal ten hlas bolestivo. Oprel svoje telo o strom a viac ho už nepočul. Posledné slovo od ženy, ktorá potrebovala jeho pomoc… jeho meno…

            „Vieš, Naruto…ľudia sa strácajú, ľudia umierajú a kričia. Či je to tvoje meno, či meno boha, vždy to bude koniec. A niekto ním trpieť bude.“ Keby len vtedy, keď ho Sasuke našiel vedel, akú bude mať sakra pravdu. Tá žena po niekoľko dní umierala v jeho snoch, s jeho menom na perách. Kričala ho a preklínala. Ukazovala svoju hrôzou a bolesťou stiahnutú tvár. Zašlo to až tak ďaleko, že ju začínal vídavať i za obyčajného dňa. V noci, keď nastalo ticho a tma. Jej tvár sa za ním plížila, jej slová prenikali pod kožu. A on napriek tomu, že ju v živote nevidel, ju začal vídavať v tvárach bežných žien, čo kráčali po ulici. Každou sekundou. Každým okamihom… stále…

            Zahodiť spomienky. Vykašľať sa na všetko. Na minulosť, žiť pre dnes, pre prítomnosť, pre ľudí, ktorí sú s ním. Len s prítomnosťou v mysli. Žiadny strach, pretože so strachom stojí život za nič. I keď mnoho krát, dokáže práve tento pocit zachrániť život. Ale nehovorí sa tomu i inak? Zbabelosť?

            „Pozerám, že stále žiješ?“ ako náhle zacítil tú korenistú vôňu a dym z cigarety, uprel svoj zrak na nízku ženu pred ním.

            „…Aeris…“ kľudne a tíško. Akoby čakal niekoho iného. Ale pravda bola opakom. Možnože, čakal skutočne hocikoho, a pri tom ju, alebo nikoho.

            „Kde máš svojho princa?“ až teraz od nej odvráti tvár.

Vždy a všetci musia presmerovať rozhovor, práve na Sasukeho? Keby mohol všetkým tým ľuďom ublížiť. Niekam ich poslať. Keby mohol… snaží sa zabudnúť a oni to ignorujú. Vlastne ako vždy. Ako všetko čo kedy urobil. Jeho sny, jeho túžby. Absolútne všetko. Zvykol si, že nie je stredobodom vesmíru, že je len jeden a samotný. A zrejme to tak i navždy ostane.

            „…bože, bože…kde sme sa to dostali po toľkej námahe?“

To keby vedel. Keby mal odpoveď aspoň na túto otázku. Kde sa nachádza? Aký má vlastne zmysel, to čo robí.

            „…ja neviem. Ale…nemám silu, ani náladu, ani chuť, niečo urobiť. Nejako sa dať do kopy a snažiť sa od začiatku. Tých začiatkov je príliš mnoho. A ja už nevládzem znova začínať. Všetko sa to posralo… roznieslo… je to úplne mimo všetkého… nevládzem to dať znova do kopy, napraviť to…“

Tak tomu sa hovorí absolútna nechuť do niečoho. Keby ho nepoznala, pomyslí si, že stretla trosku Sasukeho riadena a zábavy. Ale človek nikdy nevie. Hlavne pri Sasukem. Ten parchant  je ako mora. Letí za svetlom aby si ho ukradol čo najviac a potom sa vyparí. Nie, je ako kobylka. Prelieta z miesta na miesto a ničí.  Už by to konečne chcelo zmenu v chovaní. Vlastne zmenu v úplne všetkom. Ale akosi sa zdá, že Sasuke zabúda rýchlo. Hlavne, vie, že to miesto kde sa nachádza nie je práve raj a dovolenková rezervácia.

            „Aeris…ja sa nenahnevám. Viem, že ti Sasuke povedal kam ide i pravý dôvod. Môžeš mi to povedať.“ 

Prečo sa jej len zdá zlomený viac než ostatní? Než ktokoľvek. Úbohý to chlapec. Ale sľub je sľub. Svoje sľuby drží a hlavne, nechce mať čo dočinenia s Uchihom. Stačilo jej to raz. Je ako tornádo. Ničí a ničí. A mimo to, takto je to dobre. Viac než dobre. Premyslel si to, a ona to berie. Rešpektuje jeho prianie.

Dlho si potiahne z cigarety a vydýchne modrý obláčik dymu k nebu.

            „…sklamem ťa…ale bohužiaľ…hovoril len niečo o prísne tajnej misii.“

            Život už občas vážne nemôže byť horší, než je. Existujú určité hranice, ktoré by sa vážne nemali prekračovať. Ale on a jeho blbosť, trúfalosť a znova ignorácia a namyslenosť. Bože, kedy sa tá jeho éra blbosti len skončí? Jediné dobré, čo ho v živote stretlo, bol Sasuke. Sakra, tak prečo sa ho tak ľahko vzdal? Prečo musí byť vážne taký pako? Tak neschopný a… dobre, seba obviňovaním nič nezíska a hlavne. Nechce si nadávať, zníži to už i tak jeho dosť nízke sebavedomie. Všetko sa tak neuveriteľne kráti a zmenšuje. Život tak isto. Ubúda a ľudia starnú. On takisto. A nechce ho stráviť len hľadaním a vyčkávaním. Však už našiel a pustil. To bola jeho najväčšia chyba v živote, ktorú si nikdy ale nikdy neodpustí. Bude s ním všade. Úplne všade. Ako rakovina, ktorá mu nedá spať. Ako ten strach z tmy a hlas ženy… strach, že navždy ostane sám.

**********

            Za ten celý čas, čo tu je, sa mu nesníval ani jediný sen. Ani jeden jediný, malý obrázok ktorý by si pamätal. Niečo, čokoľvek pozitívne na tomto mieste. Miesto zapadákova. Už aby odtiaľto vypadol. Ale pred ním sú ešte dlhé mesiace, ktoré bude musieť stráviť nezmyselnými misiami a aktivitami. Nemá na výber. Buď tento tábor, alebo väzenie. A kto by šiel dobrovoľne do väzenia?

Prevalí sa na bok. Znova nemôže spať. A zaspať s otvorenými očami je i tak nemožné, aspoň u neho. Pred očami sa mu už po niekoľký krát premietajú obrazy, ktoré nechcú prestať. Je to ako živá panoráma v jeho živote. Krv, krik, vraždy, smrť… to všetko čo kedy urobil, a ešte i urobí. Je to nezmyselné. Veľký nezmyselný kolotoč. A zatiaľ ten, po kom tak túži, koho chce vidieť, nemá ani poňatia, čo sa skutočne deje. To je ďalší kolotoč. Plný lží, kriku, plaču, a obviňovania sa. Avšak ten čas, keď sa majú oba kolotoče zastaviť, je ďaleko. Ak vôbec nastane.

Zatvorí oči a povzdychne si. Existuje toľko vecí, ktoré by teraz chcel robiť, a nemá možnosť. Pretože ten, s kým ich chce robiť, tu nie je. A nie je to na okamih, je to po dobu nekonečna, ktoré ho tu nenasmeruje, pretože nemá poňatia ako sa veci majú. A možno  ich raz zistí a potom. Potom by sa radšej nemal ukazovať v Konohe, inak ho to  blonďaté tornádo zabije. Pousmeje sa. Hádam už zaspí.        

            Tmavým lesom sa ozýval krik. Tak ako vždy, pri záchrannej misii. Dvaja ninjovia po jeho boku zoskočili dole na zem, o niekoľko metrov preskákaní po stromoch i on. Nejako sa mu to nepozdávalo, preto sa držal pomedzi kríkmi a vysokými trávami. Ten krik mu prišiel nejaký namáhaný. Jeho sharinganu teda rozhodne neujde. Červené oči sa zablysli na okamih v tme noci. Vie presne odkiaľ to prichádza. Každý krôčik dobre zvážil. Dokonca neskočil na ani jednu z halúzok. Každý nastražený drôt či výbušninu preskočil. Dostal sa tak blízko ako potreboval. Svojmu týmu zavelil, nech sa ani nepohne z miesta, pokiaľ im nevydá znamenie. Myslel si, že sú v bezpečí…myslel…

Chápal ten krik. Vedel, že bude umelý, na prilákanie. To si vybrali zlý deň na svoje žartíky a lovenie ninjov. Povytiahol katanu z pochvy, keď ucítil za sebou pohyb.

            „jede pohyb, a tvoji priatelia spočinú na dne priepasti…“ ozve sa hrubý hlas prichádzajúci spoza jeho chrbta. Len sa pousmeje. Aké úbohé. Mohli by si vymyslieť niečo poriadne. Niečo čo ho skutočne zastraší. Vyhne sa tomu chabému útoku a prerazí katanou nepriateľovi hruď. Spraví prvé kroky dopredu, pri čom na jeho osobe spočinú prvé pohľady.

Ďalej? Nič…nič tam nie je…nepamätá si. To je ten okamih, kedy sa jeho spomienky stratili. Bol unesený, a ďalej vie len to, že sa prebudil v nemocnici v Konohe. Vraj, ho našli v jaskyni a všade okolo neho mŕtvoly. Možno sa udrel, alebo niečo také. Ale niečo sa mu nikdy na tom nezdalo. Prečo má pocti, že urobil niečo čo nemal? A oni tak isto?

Od tej doby mu hovoria, že sa chová divne. Ale on nevie ako divne. Príde si, že je celkom normálny.  No, to si väčšinou podivní ľudia prídu, celkom normálny. Nie, nechce na to myslieť. Chce spať a mať príjemný sník…moc príjemný, taký, ktorý ho prebudí, a bude sa cítiť príjemne.

„príjemný sník…“

Ucíti dotyk. Znova sa ho dotýka. Ten pohľad na to nahé telo pred ním. Ako sa vždy bál. Čo len vystrčiť na svetlo, alebo v tme. Bol proste zvláštny, čo iné? Ale tie dotyky sú príjemné. Mrazivé a pri tom teplučké. Vyvolávajú v ňom rozpor. Hlavne tam vnútri. Tam dole.

Vezme ho za ruky a pritiahne k sebe, pri čom sa dotkne jeho nahého tela. Pritisne svoje pery na lákavú pokožku na krku. Je tak zvláštny. Tak bledý, a zaspatý. Ale úplne mu odovzdaný. Ten pohľad modrých očí, zastrené oparom chtíču. Chce ho, musí ho mať. A pri tom, chce sa na ten výraz dívať večnosť…je to niečo nadprirodzené. Buď s bude dívať, alebo milovať. A prečo nie všetko naraz?

Položí ho do mäkkých bielych perín. Jeho telo tak krásne s nimi splýva a pri tom žiari ako hviezda. Chce ho cítiť. Každučký kúsoček jeho tela. Perami kĺže po hrudi smerom do lona, ktoré len čaká na jeho pozornosť. A prečo nie, že? Pohltí jeho penis do hĺbky svojich úst a pohliadne tmavými očami do tých modrých. Každučký záchvev tela pod ním, hrubnutie… všetko to vníma tak moc intenzívne. I ten ston, ktorý sa derie spomedzi pier, ktoré sú mu teraz vzdialené.

Jeho neodolateľná chuť vyvrcholenia. Telo prehýbajúce sa v orgazme, to jediné čo kedy chcel. Docieliť u niekoho tento pocit uspokojenia a nádherného zážitku.

Následné milovanie a splynutie dvoch tiel v jedno…

*********

            Tak a je to tu zase. Ten sen… to je presne tým, čo tak nenávidí. Úzkosťou a smútkom. Je mu za ním smutno. Tak moc smutno, i keď sa snaží na neho myslieť čo najmenej.  Začuje kroky po kuchyni. Srdce sa mu rozbúši, ale vzápätí rovnako utíchne. Pred časom, vzal k sebe spolubývajúcu. Vlastne je to práve Sakura, kto u neho býva. Vraj nič proti tomu nemá, tak prečo nie? Nemohol viac bývať u Sasukeho. Proste to nešlo. Príliš moc spomienok, príliš moc smútku a všetkého čoho sa chcel zbaviť. Tým bol celý Sasuke. Musí proste zabudnúť a bude to.

Spustí nôžky z postele. Pri dverách sa zastaví. Takmer sa zabudol obliecť. Sakura nemá rada, keď sa promenáduje po byte len tak v spodnom prádle. Oblečie si čierne tri štvrťové kraťasy a vyjde z izby. Do nosu mu okamžite udrie vôňa raňajok. Vajíčka. To je doba, čo mu niekto naposledy prichystal večeru.

            „Dobré ráno…“ zaspate si pretrie očká a sadne si za stôl. Sakura sa usmeje a postaví pred neho tanier s praženicou a čaj.

            „Zajtra si na rade…“ postrapatí mu vlásky a sama si sadne k jedlu. No áno, zajtra je na rade on s chystaním raňajok. Teda, toto mu príde akoby boli manželia. A vôbec, prečo nie? Však ju mal vždy rád, i keď občas to s ňou bolo na nevydržanie. Je to jedno, možno s ňou i zostarne. Vezme si ju, budú mať deti a všetko bude v poriadku. Nebude musieť každý deň čakať. Nie, on už nechce čakať. Sasuke odišiel. Nevie, či hovoril pravdu, alebo to boli zase len nejaké tie lži ako inak. Ale jedno vie, nebude na neho čakať navždy. Nebude na neho čakať ani rok. Nech si o sebe nemyslí.

„Prosím, počkaj na mňa…“

Zase tie slová. Prečo mu vždycky toto musí naraziť do mysle, keď sa snaží pohnúť z miesta? Pretože to slovo počkaj ho tam drží. Na tom jednom mieste a núti ho skutočne čakať.

„Sasuke…“