Mám tušenie

Všetko sa to zdalo byť tak nespravodlivé. Tak k ničomu. Keby mohol, tak mu nakričí do tej peknej hlávky. Chytí ho za ramená a vytrasie z neho tie jeho myšlienky. On vie čo si myslí. Vie to, že je k ničomu keď nebude môcť chodiť, k ničomu, že takto skončil. Nebude sa môcť ľuďom pozrieť do očí, určite cíti zahanbenie., že Uchiha takto dopadol!

Predsa len hovorí sa, hrdinská smrť v boji. Tí čo prežijú takí hrdinovia už moc nie sú. Najmä v takom boji. Ani nechce vedieť ako to tam vypadalo. Ale bol sa tam pozrieť. Spálená zem, krvavé stopy ešte doteraz. To je tým, že ani nepršalo. Smrťou napitá atmosféra. Z kopca v diaľke videl veže, a potom na pravé poludnie sa z nich ozvali zvony. Zašiel sa tam pozrieť. Prešiel cez lávku ktorá viedla cez potok až k dedinke obkolesenej stromami. Taký pokoj a kľud. Tá vôňa rozkvitnutých starých líp. Cítil tú upokojujúcu arómu vo vzduchu. Na uliciach ani nebolo veľa ľudí. Nejakým zvláštnym spôsobom ho to miesto priťahovalo, volalo ho k sebe, hlbšie a hlbšie, akoby bolo nekonečné.

            Chcel si šťastný koniec? Žiadny vrah, ho nikdy nezažije…

            Máš svedomie, poznáš ho… priznaj sa… priznaj sa…

            Ani nezachytával ich pohľady. Akoby tam ani nebol. Nikto sa nedíval. Niekto ho ani nepočul, ani ako sa zdalo vidieť či počuť nechcel. Čím hlbšie a dlhšie kráčal, mal pocit, akoby to miesto nemalo konca. Nekonečné rady domov a ulíc, tá istá dlažba, akoby opakujúce sa domy. Bol by prisahal, že videl i rovnaké tváre viac krát. Tú istú kaviareň. Varí chodí dookola? Nie, však stále kráča vpred ani jediný krát neodbočil. Čo sú to za triky? Zastavil na mieste a obzrel sa. Vari kráča na mieste, alebo čo? Slnko už viselo tak nízko na oblohe. Mal by sa vrátiť. Proste sa otočiť a kráčať späť, stále rovno a potom vyjde. Lenže niečo mu hovorilo, že bude kráčať ešte moc a moc dlho, kým sa dostane niekde. a skutočne, čím dlhšie kráčal vpred, stále a stále vpred, nezdalo sa, že by mal niekedy vystúpiť z toho miesta. A tak sa rozbehol, utekal vpred, za chrbtom slnko, ktoré padalo západom, pred sebou rozprestierajúca sa tma. A on utekal práve jej v ústrety. K východu, kde slnko už dávno neukazovalo svoju tvár. Stále k východu, do tmy. Čím dlhšie a rýchlejšie utekal, tým mal pocit, že to miesto je nekonečné, akoby vstúpil niekam… jeho vnútro začalo prepadať a padalo, a padalo, do prázdnoty, do zúfalstva. Ľudia sa z ulíc stratili, a nevypadalo to tak, že by mu mohol niekto pomôcť.

            Prečo? Prečo? Sasuke! Kde si, prosím… pomôž mi… Sasuke…

            Z modrých očiek sa spustili slzy, ktoré sa skotúľali dole tvárou. Oči sa zaliali slzami a hľadeli na prichádzajúcu tmu, ktorá ho začala pohlcovať.

            „Pomôžte mi! Prosím! Pomôžte mi!“

            Jeho kroky začali ustupovať. Ťahali jeho telo späť medzi budovy, hlbšie do útrob toho šialenstva. Tie slová, hlas tej ženy, jej krik, jej neuveriteľne bolestivý krik… znel do jeho uší. Celým miesto, z tej temnoty. Vynorí sa odtiaľ, ona príde a zovrie jeho hrdlo aby sa pomstila… zabije ho… zabije ho… všetci tí, ktorých zabil. Vynoria sa z tej tmy. Prebodnú ho ich chladnými mŕtvymi pohľadmi. Ich studené ruky… usmrtia ho… bude kričať rovnako a prosiť o pomoc, a nikto nepríde… nepríde…

            „Pomôžte mi! Prosím! Pomoc!“

            „Nevolaj na mňa…“ šepli jeho pery. Ale i to mal pocit, že to osoba začula. Rozprestrelo sa ticho a na to znova ten hrôzostrašný bolestivý krik, rinúci sa z temnoty, ktoré ho pomaly celého pohltila.

            „Pomôž mi! Prosím ťa! Pomôž mi!“

Ona na neho kričí, ide to jeho smerom. Začula jeho slová… začula ich… začula.

            „POMôŽ MI!!“

Bledá tvár sa k nemu pomaly približovala. V očiach mŕtvo a prázdno. Modré pery šepotali jeho meno, i keď ho nevyslovili. Jej ruky… bola bližšie a bližšie, tmavá postava so bledou tvárou, ktorá natiahla po ňom ruky…

*****

                        „…bojíš sa jej…“

                        „Nespýtaš sa prečo?“

                        „…nie… ja to viem…“

            Spiaca tvár sa jemne pohla. Viečka sa zachveli a tmavé oči pohliadli do tmavej miestnosti. Stále tu je.. stále, jeho vedomie, jeho telo. Nemôže odísť. Všade je tma, znova.. znova.. stále je zahalený v temnote. Prečo ju niekto nepresvieti svetlom? Prečo niekto do nej nevnesie jediný plamienok? Tma…

I tak je im všetkým jedno, či žije… nikto nevie, že tu je… nikoho to nezaujíma. NIKOHO.

            „Ste nejaký nezhovorčiví. Dva dni ste neprehovoril ani slovo.“

            K čomu by to bolo? Kto by ma počúval?

„…ten mladík, čo za vami bol pred dvoma dňami sa tu už neukázal. Viete kto to bol?“

            Tmavá hlávka sa otočí na doktora v okuliaroch ktorý si niečo zapisoval do jeho karty. Mladík? Pred dvoma dňami? Ľahko zakrúti hlavou.

            „Blonďatý, modré oči…“

            „..Naruto…“

Vidíš, že som opustený,

Prečo by to tak malo byť?

Len preto, že som mŕtvy?

Schovaný niekde mimo…

Nikde preč… tma zahalila moju tvár

            Ako ho len našiel?  Tak ako po každé dni… nájdený, niekde v mračne, spálený prachom, odviaty preč od neho, aby bol v bezpečí, tak ako vždy. Unikol, prenechal ho životu v bezpečí a krehkom stave. Možno mu mal povedať pravdu, možno prišiel za ním, aby sa dozvedel pravdu. A kde je? Kam šiel? Kde odišiel? KDE?!

            „Prosím, len ležte…“ zatisol ho doktor dlaňou späť na posteľ.

            „Kam šiel?“ vydralo sa zo zosušeného hrdla a vyprahlích úst. Tak moc to potreboval vedieť. Viac ako túžil po vode. Prebral sa, ani nevedel prečo, možno len tak… možno mu podvedomie niečo šeptalo, ukazoval, a on na to už zabudol. Vždy bolo možno, alebo… keby… a keby bolo teraz to jediné slovo, ktoré mu kričalo v hlave ako neprehlušiteľná siréna.

            Som tak k ničomu! Ani sa nedokážem postaviť… ani sa nedokážem postaviť z tej posranej postele! Nedokážem to proste!

                        Vstávaj a bojuj! Bojuj! Neutekaj!

                        Ale… ja chcem utiecť… chcem! Bolí to… chcem konečne utiecť!

                        Vstávaj a bojuj!!! V bitke života sa neuteká!!!

                        Ale ja…

            Tak moc sa túžil postaviť, utekať za ním, nájsť ho a znova zachrániť. Jeho chyba, všetko je to jeho chyba. Natiahlo sa to, nepočítal s tým, a celý plán mu krachol. Skončil presne tu, na tomto mieste. A akosi vedel, že si to za to všetko zaslúžil. Každú ranu, každé zranenie, obraz, spomienku… a to bolo to najhoršie… vedel to, ale nedokázal sa s tým nijak zmieriť… a kto by to len dokázal?

Nie je, a nikdy ani nebol. To bol celý ten problém. Proste nebol… tak moc ho túžil vidieť, ospravedlniť sa mu, všetko mu to vysvetliť… ale nebol… proste nebol a keď bol, on tu nebol. Všetko to bolo tak zamotané. Zrazu neboli ani jeden z nich nebol. A pri tom, obaja túžili po tom istom, nájsť toho druhého. V tento okamih určite.

            „Nájdite ho, prosím…“ ozval sa znova ten zachrípnutý hlas z jeho hrdla. Tak moc túžil sa postaviť. Proste vyjsť vonku, utekať, cítiť pod nohami zem, nájsť ho a objať. Túžil.. ale túžba sa často od reality líši…

            „Uvidíme, čo sa dá robiť…“

            úsmev, je to on čo ma delí od bielych stien? Alebo je to len snaha o to, aby som prežil? A ak sa snažia dosť, prežijem to… ale čo ak sa nesnažím dosť na to ja? Keby som chcel umrieť, i tak sa dokážu dostatočne snažiť, aby ma zachránili?

            I ty, Naruto… i ty si sa snažil… tak prečo nie ja?

            Necítil sa nijak. Ani jeho myšlienky nedokázali ubiehať k stavu tela. Stále len ten istý obraz pred očami, v ušiach ten istý hlas… všetkými zmyslami sa orientoval len a len na Naruta… ktorý…

            „Kde si?“ zavrie tmavé oči a vydýchne.

            „…už som hore…“

*****

            Nevedel, kedy vyšlo slnko, ale na svojej tvári ucítil teplé slnečné lúče, ktoré ho zahrievali a nútili otvoriť oči. Keď sa jeho telo prebudilo, a začalo vnímať vonkajšie podnety, ucítil pod sebou chlad rannej rosy, z ktorej mu zvlhlo oblečenie. Tráva… zeleň, stromy, cez ktoré presvitalo slnko.

Oči si pomaly začali navykať svetlu a modré hĺbky sa zadívali na nebo rovnakej ešte svetlej rannej farby, po ktorom plávali biele obláčiky.

            Prvé čo mu prišlo na um… jednoduché slová… ako, kde to som? Čo sa stalo?

Nadvihol sa na predlaktia. Jeho telo ovanul chladný ranný horský vietor. Ako sa vôbec dostal sem? Pamätal si dedinku… nekonečnú dedinku a potom, len mlžne tmu, postavu, nejaké chladné ruky a mŕtve oči. Čo bolo ďalej?

Prudko otočil hlavu smerom k lesu, ktorý obkolesoval lúku. Tiché miesto, ktoré prehlušoval len spev vtákov. Ticho hôr, v ktorých skrývala temnota. Tma a podivné zvuky ktoré v samote naháňajú pocit šialenstva.

            Lesy… to miesto… v rýchlosti sa postavil na nohy a chaoticky sa začal obzerať, možno i orientovať. Odkiaľkoľvek mohla vyjsť, mohla sa po ňom natiahnuť. Nevnímal nič iné, len sa sústredil na ňu. Čo sa stalo? Tak čo? V noci, odvtedy, čo pocítil jej chladné ruky na svojom krku?

            „Je mŕtva… mŕtva, mŕtva…“ na nič nečakal a rozbehol sa dole kopcom von z hory. Nech to bude trvať akokoľvek dlho, bude utekať stále vpred, kým nenájde východ. Vpred, na to miesto, preč od nej do bezpečia, k Sasukemu…

                        „Do kedy chceš utekať pred svojim strachom?“

                        „Tak dlho, pokiaľ sa ho budem báť…“

Míňal stromy, uhýbal zlomyseľným konárom, ktoré sa mu stavali do cesty. Stále ďalej k východu k svetlu, ktoré čakalo na konci. Lúka uprostred hory, cez ktorú musel prebehnúť.

            Čo tu robím? Čo?!

            Zastal až na čistinke. V kopci sa vynímala jaskyňa, ktorá na neho cerila ostré zubiská v tmavej papuli. Na jej stene bol zaujímavý znak. Už ho niekde videl, preto pristúpil bližšie majúc sa na pozore. Červený znak… prešiel po ňom prstami. Kanji znak  pokoja.

                        „Nepamätám sa na nič… len nejakú jaskyňu… ľudí, kopec mŕtvych… a les… to je všetko…“

            Odtrhol prudko ruku od znaku. Tento les… bol to rovnaký les. Obaja zažili svoju nočnú moru v rovnakom lese. Toto prostredie, vedel, že tu už niekedy bol. I tá dedina, hotové šialenstvo. Ako z iného sveta.

Rovnaké miesto utrpenia… iná situácia v tom istom čase, keď si sľúbili, že sa obaja vrátia domov, a budú v priadku. Ten sľub, že sa Naruto vráti pred súmrakom domov a Sasuke bude znova s ním. Len hlúpo budú sedieť a dívať sa na telku… obidvaja, keď ešte nepoznali strachy. Žiadna tma, žiadna amnézia… nič, čo by ničilo ich životy, tak ako teraz.

            „Kurva!“ skríkol smerom k jaskyni z plného hrdla.

 Ako sa Sasukeho zachránili… priviedli späť po únose, zmenil sa. Bol uzavretejší než pred tým, a on sám? Prepadol do tieňa… nekonečného tieňa. A v tom tieni, sa dokázali obaja nájsť.

            „Seriem na to!“ znova skríkol rovnakým smerom. Na to naštvane sa otočil a vybral sa preč z lesa. Žiadne utekanie, žiadny strach. Nie, už bolo toho dosť! Všetkého akurát tak dosť!

            Nech to chcelo čokoľvek, túžilo to späť dostať rešpekt. Strach, ktorý mizol, a túžilo to po ňom. Túžilo to nasýtiť sa jeho krikom, jeho pohľadom. Bolo to s ním stále. Tma, temnota, oči, tvár, dlhé prsty, ktoré sa po ňom naťahovali. Tie isté, ktoré mu zachádzali až do tela. Hlbšie a hlbšie do jeho vnútra. To niečo cítilo, že jeho strach slabne, a to všetko bolo kvôli nemu. Tomu človeku, ktorý leží pripútaný k posteli. Prečo sa ho nezbaviť a znova si nevziať späť to čo mu vzal? Strach… bude znova všetko po starom…

Démoni vždy túžili v strach… živil ich cudzí strach z nich.. a oni, chceli Naruta späť.

****

            „Sasuke!“ Niesol sa po chodbe zúfalý krik, kým blonďatý prechladnutý chlapec vtrhol do izby.

            „Nemusíš tak kričať…“ ozval sa kľudný hlas, ktorý prichádzal z postele. Modré oči sa rozšírili a telo sa zastavilo pri posteli. Vidí ho? Alebo je to len sen? Možno stále leží na tej lúke, alebo v tej dedine… možno je už mŕtvy. Možno…

            „Nedívaj sa tak na mňa, nie som ešte mŕtvola!“ ozve sa nasrdene Uchiha, a Narutovi sa podlomia nohy, pri čom padne dole na zadok. Skloní strapatú hlávku a ruky položí do lona. Po tvári stečie pár sĺz… už ani nevie prečo plače… možno pre ten kameň ktorý mu padol zo srdca… tak veľký, a ťažký, že by prepadol cez podlahu až do pekla…