Milujem ťa

Stála u dverí, nervózne sa obzerala a jednou rukou podopierala o rám dverí. Pôsobila vystrašene, nesvoja. Bojazlivá. Ako keby vedela čo ju čaká. A nie je to prvý krát. Ani druhý, tretí. Opakuje sa to pravidelne dookola. Už ani nevedela, či to robí naschvál alebo fakt aby na seba upozornila.

 Aby si ju všimol.             

Aby jej pozrel rovno do očí.

Pohľadom skĺzla na svoju ruku. Ťahali sa na nej dlhé nepekné jazvy. Či staré tak i nové, vytvorené tupým nožíkom. Ten stískala v druhej ruke tak pevne, že jej beleli prsty. Necítila poriadne ani zlomok fyzickej bolesti. Stále prevládala tá psychická, ktorá ju zožierala do poslednej bunky. Celým telom kričala. Chcela ho znova u seba. Cítiť na svojej pokožke jeho ladné prsty, jeho živočíšnu vôňu, prísny karhavý hlas, chladné oči. Lenže on neprichádzal.

Neudržala zármutok a pustil sa jej po tvári v podobe sĺz. Uvoľnila stisk ruky, nôž dopadol s rinčaním na zem. Za ním sa zliezla jej bytosť, malátne telo jej pridržiavali len rám dverí. Mešká. Zas typicky mešká. Uvažovala či to i cez tie ospravedlnenia robí zámerne. Asi sa mu očividne páčil pohľad na jej zničené končatiny a žiaľ.

Zaryla hlavu do dlaní, vzlykala. Celý byt bol tmavý, nemala pustenú ani televíziu, ani rádio. Nesvietilo žiadne svetlo. Tmavé súkno jej halilo uslzený pohľad, nič nevidela. Nič. Prosila aby to skončilo. Nech zaspí únavou, alebo omdlie bolesťou. Len nech to nemusí vnímať.

Započula otvorenie dverí. Na to zareagovala prudkým obzretím a hlasitejším nariekaním. Už nevedela, či nemá sluchové vidiny alebo je to skutočnosť. Keby si to mohla nejako overiť. Lenže nemala ako. Temnota jej to zakazovala. Počula kroky. Smerovali bližšie a bližšie. Skrčila sa viac. Nemusel to byť ani on. Dvere boli odomknuté. Zlodej by nemal problém sa dostať dnu.

Kroky zastali v obývačke. Presne tam kde polovične ležala a sedela u dverí smerom do ich spálne. Zrazu niekto zasvietil lampu, prudké svetlo ju oslepilo a pomedzi plač i zakňučala a znova zaryla tvár medzi prsty. Cítila, ako som sa triasla.

„Myerel,“ oslovil ju známy hlas. Jeho hlas! Znel naštvane a zároveň zničene, ako keby sa ho dotkol obraz, ktorý práve videl. Dokaličené dievča, nariekajúce s zničenými zápästiami a nožíkom u boku, na ktorom zaschýnali čerstvé stopy krvi.

„Myerel-,“ znova ju oslovil, lenže sa na neho nepozrela. Ako keby ani neverila, že tam je. Že tam stojí a sleduje ju svojimi tmavými očami. Urobil nepatrné kroky k jej osobe, až u nej nebol úplne a kľakol si. Stále nereagovala. Natiahol opatrne prsty a prešiel poduškami po jej spánku a opatrne dal pár prameňov vlasov za jej ucho.

V ten moment sa prudko vyrovnala a červenými očami pozrela do jeho. Ten krátky moment ostali potichu, sledovali sa. Slova v tento moment neboli potrebné. Sledoval ako jej slzy stále hľadajú cestu po brade dole. Rukou jej ich opatrne zotrel, druhou sa zapieral do vlastných kolien.

„Čo si to zas porobila so sebou?“ povzdychol s náznakom hnevu. I keď skôr ho to viac viditeľne trápilo.

„Sama to chceš,“ dodal s povzdychom, opatrne k nej natiahol ruky a zodvihol jej telo na ruky. Neprotestovala, bola ako bábika, ktorá si nechala so sebou robiť čokoľvek. Šiel s ňou do kúpeľne, dvere otvoril jednoducho nohou, ju pohodlne položil na pračku. Opatrne chytil jej doráňanú ruku a natiahol k sebe. Sledoval ako krv stekala po zápästí, kvapkala na jej sukňu a jeho nohavice.

Neodolal. Natiahol sa k červenej tekutine a jazykom ju zotrel po hlavnej, najväčšej rane. Len zakňučala, zaštípalo ju to a myklo ňou. Druhou rukou jej pevne stisol stehno, čím ju uzemnil a zároveň dal pozor, aby nepadla. Znova prešiel špičkou jazyka po jej rane. Znova a znova. Hľadal každú kvapku, ktorá by mu dodala energiu. Ona sa mu pod rukami zvíjala, sem tam zaprosila aby bol aspoň jemnejší. Ale on neprestal. Nechcel prestať. Musel ju potrestať.

„M-Milujem ťa,“ zakoktala sa ešte s bolesťou.

Keď ruka ostala suchá, znova upriamil oči na jej tvár. Znova bola mokrá, oči mala pevno stisnuté, nie a nie ich otvoriť. Ruku jej neustále držal natiahnutú, len sa natiahol k nej a perami sa dotkol jej čela. Ostal tak dokým sa úplne neupokojila. Potom perami pomaly prešliel k jej ušku, tam ju znova pobozkal a zašeptal: „To nie je koniec, práve opak.“ Znova sa zachvela, pokúsila sa mu vytrhnúť ale každé pevnejšie stisnutie podráždilo jej rany a zvýraznilo bolesť.

Rukou sa natiahol k lekárničke, ktorá bola stále na umývadle, ako keby očakával, čo sa stane keď sa vráti. Vytiahol odtiaľ fľaštičku, keď ju zbadala i ona, začala sa prudko kmitať, začala znova prosiť, chcela sa tomu vyhnúť. Ale to sa jej nepodarí, nechcel aby to prepuklo do zápalu alebo ešte horšieho. Natiahol jej ju nad umývadlo, stále sa napínala. Nič. Ústami fľašku otvoril a menší obsah jej vylial na zápästie.

Kúpeľňou sa ozval jej prudký krik a hlasité uslzené zavzlykanie. Začalo je to tam peniť, sledoval to, dokým nebol  spokojný, jej to opláchol a ošetril čo najlepšie obväzom.

„Si idiot,“ pokarhal ju. Znova si ju zodvihol do náručia a už ju viedol  obývačky. Tam posadil na pohovku, zabalil do deky a na chvíľu vytratil. Netrvalo dlho a objavil sa s čajom. Vedel, že je malátna na to, aby ho vypila sama. Sadol si ku nej, rukou jej položil hlavu na svoju hruď a okraj pohára priložil k perám. Pomaly do nej vlial polovičku hrnčeka a položil ho vedľa.

„ Moc ťa milujem,“ zamumlala po preglgnutí.

„Tak neuveriteľný idiot,“ dodal a silnejšie k sebe pritisol v objatí. Pery priložil k uchu a chvíľu na ňu len dýchal. Upokojovala sa. Dosiahla toho čo chcela. Jeho starostlivosti, dotyku, hlasu. Teraz na chrbte cítila každý detail jeho hrude. Dýchal. Momentálne len pre ňu, jej bytosť. Obtrela sa o neho, on jej rukami prešiel po bokoch rúk až hore k ramenám. Jednu ruku zaryl do jej vlasov, druhou položil na jej krk.

Vyslovila jeho meno, nereagoval. Len ju hladil rukami. Znova už kňučavo. Odpovedal vrčaním, vlasy jej stisol pevnejšie a prudko nimi trhol do boku, aby odhalil v plnej kráse jej ladný krk. Prešiel po nich perami až k uchu, naspäť šiel jazykom. Stále opakovala jeho meno. Dookola a dookola. Snažil sa jej každé písmeno vyslovené jej osobou oplatiť bozkom.

„Milujem ťa,“ znova riekla.

Potom rukou kde držal jej vlasy potiahol dozadu, tak aby v ľahkosti pozrel do jej očí. Pobozkal ju najprv na uplakanú tvár, potom na pery. Vychutnal si ten krátky dotyk, ucítil ako sa i ona s povzdychom prehla v chrbte.

„Zas si hnevala,“ riekol po odtiahnutí. Neodpovedala , len túžobne znova naťahovala k jeho ústam, chcela  ich znova cítiť. Len on ma chytil pevne pod ramenami a mierne od seba odtiahol. Znemožnil  pohyb k jeho telu.

„Vieš čo to znamená,“ jeho pery sa skôr neprirodzene skrivili do úškrnu. Po chrbte jej prešiel mráz, slabo  prikývla. Hruď jej stisla úzkosť. Jednu ruku uvoľnil, jeden prst natiahol k jej brade, jemne ju zodvihol a pritisol pery k jej sánke. Šiel pomaly nižšie a nižšie. U jej výstrihu sa zastavil, znova pomocou jazyka vyšiel až hore. Ruky teraz zakvačil, možno až prehnane bolestivo, do jej ramien a po jej stone ju pobozkal na čelo. Znova zavzlykala jeho meno.

Na to až neľudsky zavrčal a prudko ju pritisol na pohovku a naklonil sa nad ňu. Keby nebola mäkká, pravdepodobne by sa jej vybil dych. Neotáľal, prudko strhol jej nočnú košeľu. Najprv sa len kochal nad tou krásou pod ním, pri ktorej by i Venuša mohla sa pýriť.  

„Si nádherná,“ šepol a rukou prešiel po jej brušku až skoro k lonu, kde zastavil.

„Ľúbim ťa,“ už jej bolo do plaču, že nepočula od neho to isté.

„Až je hriech, keď sa tak ničíš. A dobrovoľne,“ zasyčal pomedzi zuby a zrazu pevne na mieste zaryl necht. Na povrch sa dostala červená tekutina a jej ston. Nechtom smeroval vyššie a vyššie, zanechával ďalšiu jazvu. Zastavil niekde u jej pupku. Na tom miestne sa naklonil a celým povrchom jazyka jej olizol ranu. Prehla sa v páse. Chytil jej ho pevnými rukami. Špičkou jazyka smeroval od rany z podbrušia nižšie, nižšie…

~ ~ ~

Slnko zodvihlo svoje teplé, príjemné lúče a prerážalo si cestu pomedzi okná budov na tichej ulici. Jeden z nich sa dostal i do otvoreného okna do útulnej spálne. Dopadol na čierne vlasy drobného dievčaťa kryjúce sa pod dekou. Tisla sa k osobe vedľa nej. On už dávno nespal. Hladil ju po vlasoch, po tvári, po perách a.. jazvách spôsobné ním a jeho chybou. Každá jediná modrina a chrasta bola jeho pričinením. Buď tým, že nesplnil sľub alebo trest. Až sa mu nechcelo veriť, že spí tak pokojne.

Naklonil sa k nej j a oprel čelo o jej spánok. Jemne jej dýchal na ucho a chvíľu si to užíval. Potom len s jemným náznakom úsmevu na perách šepol: „Tak moc som ti chcel povedať, že ťa milujem ale bol by hriech tak nazvať môj cit k tebe. Sú to až moc chabé slová na veľkosť mojich citov..“