Missing

Kiba stál pred tabuľou a pokukoval po všetkých, ktorí zazerali naňho. Čo to asi vymyslel. Provizórny scenár spísali za noc, ďalší deň ho opravovali, dopĺňali a škrtali, nakoľko ešte nedoplnili záver. Deň po tomto dni, to bol práve tento deň, deň, v ktorý mali vybrať hlavné postavy a pripraviť sa na znovuprepisovanie niektorých úsekov. Ibaže, nikto nevedel, podľa čoho zvoliť hlavné postavy, ale Kiba rozhodol, že on to vedieť bude. A tiež to vedel, a práve sa to chystal zdeliť ostatným.

„Yooooshi!“ zvolal z ničoho nič po chvili ticha. V jednej ruke držal akýsi zrolovaný papier, ktorým si udrel do dlane druhej ruky. „Tákže, chystáme sa urobiť divadlo. Námetom je princ, ktorý opustil svoj zámok a urodzenú rodinu, aby sa mohol vybrať hľadať lásku. No a po ceste stretle anjela a s ním aj démona, za, ehm, určitých okolností…“ odkašľal si. Nechcel hneď vyzradiť všetko.

„Kto to rozhodol?“ ozvala sa Ino. „Prečo to máme robiť?“

„Chm. Rozhodla tak Tsunade!“ informoval ich Kiba bez toho aby čo i len spomenul svoj podiel.

„A kto to bude hrať?“ spýtala sa TenTen.

„Presne k tomu sa chcem dostať,“ namieril na ňu Kiba tú rolku papiera. „Malo by to byť v staršom štýle, viete, keď mužské i ženské postavy zastávali len muži…“

„Prečo nemôžeme hrať i my?“ nedalo Sakure.

„Proste lebo,“ zamračil sa na ňu Kiba.

„To nie je odpoveď!“ skrížla si ruky na hrudi.

„Vadí?“ veselo sa usmial. Naozaj, mal dobrú náladu. „Ale aby som sa dostal k veci..“

„Ono je na tom i nejaká vec ku ktorej sa dá dostať?“

„Kto to povedal?!“ vyštekol psí chlapec, ale nikto sa neprihlásil. „Dobre,“ vzdychol si. „Teda ide o rozdelenie úloh osobám. Aby to bolo fér, bude sa hlasovať. Na tabuľu napíšem, ktoré tri postavy sú potrebné, a vy na papier napíšete ku každej meno osoby, o ktorej si myslíte, že sa na to najviac hodí.“

„Na aký papier?“ zamľaskal Choji.

„Nejaký snáď máš, nie?“ pozdvihol Shikamaru obočie.

„Hmm,“ Choji nadvihol zošit plný omrviniek, ako keby si myslel, že sa na lavici pod ním zjaví nejaký papier.

„Hey, hey!“ snažil sa ich utíšiť Kiba, keďže sa dosť rozhovorili, a napísal na tabuľu tri slová do riadku vedľa seba. „Hocijaké útržky papierov, len prosím čitateľne!“ Oprel sa o katedru. Stačí počkať, a potom zrátať hlasy.

Netrvalo to príliš dlho. Ako sa dalo čakať, na niektorých lístkoch boli niektoré kolónky prázdne. Zdržali sa hlasovania, ale to je ich vec, nech sa potom nesťažujú že vyhral ten, kto vyhrá. Vzal do ruky prvý, naozaj malý a naozaj naškriabaný, a odpísal z neho mená pod všetky kolónky.

„Hinata, máš hrozné písmo,“ zafrflal a daná osoba prešla z bledej farby na výrazne červenú.

„A-ako…?“

„Proste viem,“ uškrnul sa Kiba. Nebolo až také zložité prísť na to, že to písala ona. Prvá osoba, od ktorej by očakával, že napíše Narutove meno do kolónky „princ“. Nečakaným prekvapením bolo meno jeho samého – Kiba Inuzuka – v kolónke „anjel“, no a už menej prekvapujúce bolo posledné meno figurujúce na konci, Sasuke Uchiha pod označením „démon“. Zasmial sa nad tým, hoci nikto nechápal, na čom sa smeje.

Vzal ďalší lístok a zapísal mená, a ďalší a ďalší, občas sa objavili i papiere veľkosti A5, ktoré medzi tými maličkými naozaj vynikali. A stĺpce sa postupne plnili. Kto by bol povedal, že nepochopia fakt, že mená sa nesmú opakovať? Sakura či Ino a im podobné napísali na všetky tri možnosti toho istého človeka.

No čo, inteligencia sa nezaprie.

Predposledný si vedel domyslieť, od koho bol. Dva krát tam bolo Naruto Uzumaki a raz Kiba Inuzuka. Prebodol Sasukeho pohľadom. Pekné od neho. Ževraj on, dobručký psí chlapec, je démon? Cha. Žiarlivosť.

Posledný, ktorý vzal do rúk, mal Saiovo meno ako princa, Narutove ako démona a Nejiho ako anjela. To bolo divné, ale aspoň niečo, čo roztrhlo stereotyp. A koniec-koncov, Hyuuga mal zvláštne oči, takže to postavenie získal asi vďaka nim.

Dopísal a pozrel sa na tabuľku. Niečo sa mu nepozdávalo, a tak si povedal, že zahlasuje aj on. Dopísal tam úplne to isté, za čo hlasovala Hinata. On ako anjelik, Naru-chan ako princ a Uchiha ako démon. Vrr.

Celé to podškrtol a pozorne si prezrel všetky hlasy, či sa nezmýlil. Napokon napísal konečný výsledok, zhodný s jeho vlastným hlasovaním.

„Keďže Sasuke Uchiha sa objavil vo všetkých troch kolónkach najčastejšie-“

Bol prerušený nadšeným jačaním vzrušených dievčat, pre ktoré bola vyššie zmienená osoba ich idolom.

„… avšak môže hrať len jednu rolu…“

Sklamané „oooch“

„Preto získava postavu démona,“ zaklopal o tabuľu kde svietilo zakrúžkované jeho meno. „Ďalej ako anjela som zvolil Kibu Inuzuku,“ uškrnul sa, „teda seba, pretože moje dva hlasy prebili jeden Nejiho, nakoľko všetky Uchihove sú naďalej neplatné, vzhľadom na to, že je démon,“ znova poklepal na Sasukeho zakrúžkovaného meno.

„Toto bude zaujímavé,“ povedal si sám pre seba Shikamaru keď zachytil Kibov pohľad.

„A princom sa stáva Naruto Uzumaki!“ vyhlásil Kiba na koniec. „Pretože mal tri hlasy, ktoré… no proste vyhral.“

„Naruto?!“ zajačala pobúrene Sakura a vstala, ukazujúc na blondiačika, no pozerala na Kibu.

„Hai,“ odvetil ten pokojne ako keby sa nič nedialo.

„Nie nie nie nie nie!“ krútila hlavou.

„Možno by pomohlo, ak by si všade nenapísala len jedno meno,“ sladučko sa usmial psí chlapec.

Ružovovláska vyzerala, že doňho niečo hodí, a do Naruta by asi tiež chcela, ale len si so zafunením sadla na miesto. Citeľne urazená.

„Tak to by sme mali,“ Kiba bol nadmieru spokojný, zamieril na svoje miesto, a medzitým ešte len tak do neurčita zahlásil: „Zotrite niekto tabuľu…“

„To to vážne budeme robiť tu?“ neustále sa obzeral Naruto kým kračali dolu nie príliš strmými schodami. A pred ním, tam žiarilo pódium. „Čo je to?“

„Pódium, na tom sa hrá, vieš?“ rýpol si doňho Kiba, akože vzal jeho otázku za slovo.

„Myslím tút-“

„Divadelná sála,“ skočil mu do reči znalecky Sasuke, ktorý kráčal po jeho druhom boku.

„To si nevedel že tu máme, čo?“ Kiba bol na seba pomerne dosť hrdý, že mu to tu mohol ukázať.

„Vedel!“ zahlásil Naruto nepresvedčivo a prekrížil si ruky na hrudi, na čo zabudol, že idú po schodoch, a bojovne sa vrhol k zemi. Psí chlapec spustil smiech.

„Určite,“ dostal zo seba pobavene a následne sa zohol v páse, pričom sa rukami oprel o kolená a pozeral na blondiačika. „Vstááávaj.“

„Sa mi nechce,“ zafrflal Naruto, ktorý mu chcel z trucu urobiť napriek.

Kiba za znova rozosmial. „Ako chceš,“ a šiel ďalej.

„Kto spraví kostýmy?“ spýtala sa Ino ktorá stála na pódiu.

„Ak si trúfaš tak i ty,“ sotva dopovedal, už naňho čosi zo zadu pristálo. Čosi blonďavé čo sa zdvihlo zo zeme. Musel sa zachytiť Sasukeho aby i s Narutom nespadol, a to ho samo o sebe stálo dosť sebazaprenia. „Máš príliš energie, Uzumaki,“ zavrčal naňho.

„Ja si to môžem dovoliť!“ odvetil Naruto pričom ho nepúšťal.

„Oi, usuratonkachi…“ získal si pozornosť azúrových očí Sasuke, ktorý sa tváril neutrálne ako vlastne skoro vždy. „Zdá sa, že chytanie ľudí je tvoja špecialita…“

Ani poriadne nedokončil, už mu do toho skočil Kiba: „čo takto raz skúsiť tých ľudí i pustiť?!“

„Áááále,“ zatiahol Naruto a otrávene pozeral na Sasukeho. Pravdou zostávalo, že od Kibu o kúsoček odstúpil. „To bol kompliment či nie?“

„Hn,“ zadrel Sasuke neutrálnu odpoveď, takže nad Narutovou hlavou sa zjavil otáznik, ale na tom nezáležalo. Pokračovalo sa v ceste ku javisku.

„Tak ako to skončí?“ dožadoval sa Naruto odpovede, pričom sa rozvaľoval na pódiu. Zem bola tvrdá a všetci okolo neho behali, snažili sa nejako využiť kulisy, ktoré už boli predtým použité na niečo iné. Ale kým sa nikto nesťažoval, že zavadzá, nemienil sa dvíhať.

„Naruto,“ otrávene na neho pozrel Kiba. „Za prvé, sú to spojlery.“

Blondiačik sa posadil. „Ale-“ chcel niečo namietnuť.

„Za druhé, scenár poznáš,“ pokračoval Kiba.

„Ale-“ znova skúsil Uzumaki, avšak s novou pripomienkou k bodu číšlo dva.

„A za tretie, koniec to ešte nemá.“

„A kedy ho bude mať?“ pohotovo sa spýtal so živým záujmom v očiach.

„Povedz mi,“ Kiba doňho zabodol podozrievavý pohľad. „Kde sa v tebe z ničoho nič nabralo toľko energie?“ Tá otázka mu nedala, pretože Naruto bol ako vymenený. Ak si správne spomínal, pred vyše týždňom pôsobil skôr zakríknuto. Alebo jednoducho… bez energie. A z ničoho nič tu skacká, celý šťastnučký. No bola na tom aspoň jedna dobrá vec – zdalo sa, že z hlavy úplne vypustil tú malú aférku, ktorá sa medzi nimi odohrala.

Pohľad mu zaletel k Uchihovi. Ten k tomu ešte nemal žiadne poznámky, a choval sa takmer ako keby sa nič nestalo. Až Kiba začal pochybovať, či to naozaj počul. Pozrel na Akamarua, ktorý mu sedel pri nohách a pozeral na dianie v miestnosti. Že by sa zmýlil?

„A kedy konkrétne sa má začať niečo diať?“ neodpustil si Shikamaru.

„Eh…“ Kiba zbežne preletel dianie v miestnosti. Najaktívnejšie boli dievčatá, ktoré pobiehali hore-dolu a vymieňali si svoje nápady, živo diskutovali a skúšali upraviť scénu. Väčšina chalanov nemala čo robiť, len podaktorí bez zaujatia čítali scenár.

„Ono sa má i niečo začať diať?“ prekvapene sa pri nich pristavil Choji a následne si vložil do úst jeden z mnohých slaných chipsov.

„Ako si hlasoval?“ vrhol sa na Chojiho Lee, ktorý bol priam nadšený všetkým, čo sa okolo dialo.

„No ja-“

„Naruto! Naruto!“ Lee prestal venovať pozornosť Chojimu a priskočil k Uzumakimu, „to tu budeš len tak sedieť?“

Blondiačik zažmurkal.

„Asi čaká, že budeme skúšať,“ poznamenal Shikamaru.

„Hah, to určite,“ odfrkol si Kiba a znovu pozrel na scénu. Dievčatá sa odtiaľ len tak nevypracú, to mohlo byť jasné každému nezainteresovanému náhodnému pozorovateľovi. A ako by to asi dopadlo, ak by niektoré z nich hrali v hre…

„Je tu núúúúdáááá!“ zamrnčal Naruto nahlas namiesto odpovede.

Shikamaru kývol hlavou, keďže nemohol nesúhlasiť.

„My sme si všimli,“ zareagoval Neji mierne sarkastickým tónom.

„A viete vy čo, ja idem preč!“ vyhlásil Kiba a hneď sa aj zvrtol na odchod.

„Ty?“ nadvihol Shikamaru obočie. „Režisér?“

„Nikto ma tu nepotrebuje. Až sa to tu ukľudní, môžete mi zavolať,“ oznámil im, pričom Shikamarua potľapkal po pleci. Milučký výraz spolu s tým gestom pôsobili ako „spolieham sa na teba, tak tu zostaň trčať namiesto mňa“. Skôr, než by ho stihol ktokoľvek zastaviť, sa rýchlym krokom vybral k východu, a Akamaru sa rozbehol za ním.

„Áááá, to nie je féér!“ posťažoval sa Naruto. Ako také veľké trucovité dieťa.

„Zvykni si, život nie je fér,“ ozval sa spoza neho hlas, po ktorom ním prebehli zimomriavky. Príliš tichý, než aby ostatný vedeli, čo povedal, ak si vôbec všimli, že niečo povedal.

Mimovoľne sa obzrel, aj keď nechcel vidieť tie čierne oči. „…Sai…“ hlesol. Trucovitosť i vzdor opadli, zostal len zvláštny pocit že mu niečo hrozí. Niečo pred čím by chcel utiecť. Meravo sa pozrel znova pred seba, ale jeho pohľad na sebe stále cítil.

„Tak bude sa niečo diať?“ spýtal sa pomerne mrzuto Choji.

„Ja tiež padám,“ oznámil z ničoho nič Naruto, prudko vstal a takisto náhlivo sa pohol smerom preč. Ako je možné, že ho niečo také toľko rozrušilo? Alebo má zlú predtuchu? Vážne si začínal namýšľať, že sa niečo stane. Bolo to pomerne desivé, keď sa jeho podvedomie snažilo jemu samému nahovoriť, že niečo nie je v poriadku. Doteraz to statočne ignoroval, znova sa zahral na toho hyperaktívneho idiotského chlapca, akým bol i v prvý deň keď sem prišiel. Ale Sai ako keby to niečo v ňom prebral.

Nepáčilo sa mu to. Každý má z času na čas právo na taký ten pocit predvídania zlej budúcnosti, ale v jeho prípade je to o čosi horšie. Ako keby to bolo silnejšie než on, niečo, čo zažil len pár krát v živote.

A vždy pred tým to malo opodstatnený dôvod. Nakoniec jeho podvedomie vždy malo pravdu.

Vyletel von a hneď ako sa za ním zabuchli dvere sa musel oprieť o stenu. Každá bunka jeho tela protestovala proti spomienkam na minulosť či myšlienkam na nie príliš vzdialenú budúcnosť. Ticho pretínali len jeho nádychy.

Nevšímal si okolie. Ani si neuvedomil, že Kiba, ktorý medzitým došiel na vzdialenejší koniec chodby, zastal a pozerá naňho. Skúmavo i spýtavo, samému sa mu to nezdá. Ale neozval sa.

A zrazu sa do toho celého ozval hlasný rytmický zvuk predstavujúci zvonenie Narutovho mobilu. Uzumakim až trhlo. A pesnička hrala ďalej, kým on sa venoval prázdnemu pozeraniu na protiľahlú stenu. Otázka z Hamleta – byť či nebyť, v tomto prípade znela asi zdvihnúť či nezdvihnúť.

Ale keď niekto volá, väčšinou to vezmete. A zvlášť ak by to malo byť niečo vážne, naliehavé. Pri uvedomení si práve tejto veci Naruto z vrecka pomalým váhavým pohybom vytiahol mobil. Keď si ho ale dvíhal k uchu, jeho ruka šla rýchlejšie. Tak, ako sa na začiatku bál hovor prijať, tak sa teraz bál, že by ho prepásol. Nechal ho zvoniť príliš dlho na to, aby neočakával, že každú chvíľu stíchne.

„An-“ chcel sa ozvať, ale zmĺkol. „…Hai… H-hai…“ zastretý pohľad venoval linoleu, na ktorom stál. „Kde?!“ vyhŕkol z ničoho nič. „Ale č-…? Eh, hai…“

Po nasledovnej krátkej slovnej výmene, ktorá pozostávala zo záplavy informácii zo strany volajúceho, a niekoľkých nedokončených viet a slov z Narutovej strany, sa ozval tón typický pre koniec hovoru. Blondiačikovi sa triasli ruky a ešte chvíľu si držal pípajúci mobil pri uchu, a len tak-tak mu nevykĺzol. A to pred chvíľou bol svet takmer ideálny. Slniečko a pod ním niekoľko veselých smajlíkov. Bodka, nič viac. V tom prípade slnko zakryl malý mráčik, ktorý bol iba nad Narutom, a z neho začalo pršať.

Taký je ten pocit, keď sa zlá predtucha splní. Zlá, zlá, veľmi zlá.

Keď ruka s mobilom konečne klesla, a onen predmet sa pomaly dostal späť do vrecka, Naruto sa ako keby spamätal z paralýzy. Jeho pohľad oživol, i keď jediné, čo sa v ňom mihlo, bol strach a prosba. Rozbehol sa smerom k východu z budovy.

A cítil v sebe i výčitku. Pretože bol vlastne istým spôsobom rád, alebo presnejšie mu odľahlo, že nejde o Sasukeho. No tento chvíľkový rozmar zatienila iná myšlienka.

… Prosím, buď v poriadku…

Čierne oči mladšieho Uchihu prebodávali tmavý priestor nočnej oblohy. Hviezdy sa strácajú, ako keby nebola potreba svietiť nad osvetleným mestom. Ako moc by si želal vidieť ich, tak jasné a vzdialené. Pripomínalo mu to jeho, blonďavé trdlo, ktoré tu nebolo. Niekoho, na kom mu záležalo, a ani nevedel, kedy sa to stalo. A už od začiatku ako keby Naruto vedel niečo, čo nikto iný nevie. Predsa len, zameral sa na neho, Sasukeho Uchihu, čo by len tak hocikto so zdravým rozumom neurobil. Ale on áno, cieľavedome a tvrdohlavo, až sa mu podarilo vydobiť si svoje miesto niekde v ňom. Odovzdal mu kúsok seba, takže sa stali neoddeliteľnými. Bolesť jedného je bolesťou druhého, pretože ich duše sú spojené.

„…Doko…?“ tichá otázka, vyslaná hore k mesiacu. Otázka, na ktorú mu bolo odpoveďou len ticho. Sklonil hlavu, odvrátil sa od tmavej atramentovej oblohy. „…Naruto…“

Chladný vzduch, ktorý dýchal, ho upokojoval. Stál v izbe pri otvorenom okne, opretý o parapetu, s hlavou vyklonenou von. A čakal, stále čakal na zvuk otvárajúcich sa dverí, keď sa Uzumaki vráti. Čakal na to, kým bude môcť zaspať pri pohľade naňho, kým sa bude môcť započúvať do pravidelných nádychov a výdychov.

Potreboval ho vidieť. Kam šiel? Kam? A kedy sa vráti?

Ticho. Len ticho, a žiadna odpoveď.

Keby nešlo o Naruta, nikto by si ani nevšimol, že tam nie je. Lenže blondiačik príliš zasiahol do ich každodenného diania na to, aby sa dala jeho prítomnosť tak jednoducho odignorovať. Ľudia stojaci na pódiu si začínali šepkať. Posledná osoba, hlavná postava, bola nezvestná.

„Kde toľko trčí?“ zavrčala si Sakura.

„Možno sa niečo stalo,“ hlesla tichučko Hinata.

„Naruto je určite v poriadku,“ vyhlásil Kiba, ktorý to začul, a obrátil sa k dievčatám.

„Ale počul si to predsa…“ neveriacky naňho pozerala TenTen.

„Huh? Čo by som mal počuť?“ nechápal Kiba.

A Sasuke si zrazu spojil dve veci do súvislosti. Súvislosti, ktorá sa mu vôbec nepáčila. Stál kúsok od nich a tváril sa, že ich nepočúva, pohľad ignorácie ovládal dokonale. Ale teraz predsa len bolo v jeho pohľade badať rozrušenie. Nezvyčajné. A zachytil to práve Sai.

Neohrozene prišiel k nemu. „Kde máš Naruta?“ spýtal sa, ako keby šlo o hračku alebo psa.

Kiba, v ten deň nejaký priveľmi všímavý voči konverzáciam iných ľudí, počul aj to. „Ak chceš rýpať, tak choď niekam na ulicu,“ ukázal popudovo na dvere. Vyhadzoval ho odtiaľ, bez pocítenia najmenšieho náznaku previnilosti. Ak si dobre spomína, tak kedysi nenávidel Uchihu, a teraz stojí za ním. Nevedel, či to bola tolerancia, alebo dokonca priateľstvo, v každom prípade, jeho nenávisť sa preniesla na Saia. A Sasukeho nemal rád už len kvôli jednému dôvodu, ktorým bola žiarlivosť.

„Kiba!“ zavolal naňho Shikamaru z druhej strany miestnosti a privolal ho kývnutím rukly k sebe. Práve prišiel, mal na sebe dokonca bundu, a v tvári mal zvláštny výraz. „Naruto tu ešte nie je?“

„Nie,“ odvetil Kiba zmätene. Čo sa to tu deje? Podišiel ku Shikamaruovi.

„Tak počúvaj toto. Mestom sa šíri správa o únosoch..“

Sotva dopovedal, už to posledné slovo Kiba zopakoval. Poriadne nahlas a nechápavo. „Únosoch?!“

„Tichšie,“ sykol Shikamaru.

„Tu to už aj tak asi každý vie,“ zašomral Kiba nespokojne, ale potichu. „Okrem mňa..“

„Vraj šéf organizácie, v ktorej je náš psychopatický účiteľ chémie-“

„Deidara?!“

„Áno a neskáč mi do reči… teda, šéf toho ich gangu – Akatsuki – ževraj uniesol niekoľko ľudí v našom veku. A nikto nevie, čo s nimi bolo potom, zmizli a…“

„Musíme ho nájsť,“ skočil mu do toho pre zmenu Sasuke. Neveril tomu, že by niekto uniesol Naruta, ale aj tak chcel vedieť, kde je. Mohlo sa mu niečo stať. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol, nebál sa. Ale potreboval istotu.

„A kde ho chceš hľadať?“ zjavil sa pri nich aj Neji.

„…niekde…“ zaznela odpoveď.

Pravidelné pípanie nemocničných prístrojov, by ho priviedlo asi k šialenstvu, ale naprosté ticho tiež nebolo práve výhrou. Zvláštne bledé oči, ktorých farba sa pohybovala medzi modrou a zelenou, sa po dlhom čase znova otvorili a pohliadli ku stropu, čisto bielemu so zabudovanými podlhovastými svetlami, ktoré v tú chvíľu nesvietili. Vedel, prečo tu je. Spomínal si na motorku, a ľudí, ktorý sa mu postavili do cesty. A potom chvíľa tmy.

Ďalšou vecou, ktorú naisto vedel, bol telefonát s jedným starým priateľom.

Pomaly obrátil hlavu ku oknu a zadíval sa von. Slnko jasne svietilo a roztápalo sneh na sivé mláky. Jeho pohľad skĺzol nižšie, na osôbku ktorá sedela pri posteli, s rukami prekríženými na nej a čelom opretom o ne. Striedanie nádychov a výdychov a zotrvávanie v rovnakej polohe značili, že spí.

Posunul sa trochu vyššie, aby sa mohol posadiť, alebo aby skrátka nemusel ležať. Nezdalo sa mu, že by s ním bolo niečo vážne, i keď sa cítil slabý a vyčerpaný. Pozeral na blondiačika. Ako dlho tu už je?

„…Naruto,“ oslovil ho potichu, čo stačilo, aby sa Uzumaki prebral.

„Huh?“ zdvihol hlavu a rozospato naňho pozrel. „Hey!“ vystrel sa a na perách sa mu nákazlivo rozprestrel úsmev. „Už si sa prebral..“

Červenovlasý chlapec len prikývol.

„Tak čo sa stalo? Aká nehoda?“ skúmavo naňho pozeral Naruto, no odľahlo mu, že je živý a zjavne bez akýchkoľvek bolestí.

„Vie niekto o tom, že tu si?“ dostalo sa mu namiesto odpovede.

To bolo ako úder pod pás. Tak on sem príde, vydesený a ustarostený, a on sa ho pýta či niekto o tom vie? Prvé čo ho napadlo bolo uraziť sa, avšak to ho rýchlo prešlo, hneď ako si uvedomil, že sa oňho môže niekto báť. Pohotovo vytiahol z vrecka mobil a pohliadol na displej.

„Naniiii?!“ neveriaco pozeral na tie čísla, oznamujúce čas. Ešte chvíľu a dospeje na ten bod, že tu sedí dvadsaťštyri hodín. „Etoo,“ šibol pohľadom späť na svojho kamaráta, „počkaj chvíľu, musím si zavolať,“ oznámil prosto, vstal a vyšiel z malej izby.

Znova raz sa priestorom ozývalo zvonenie. No tentokrát bol majiteľom mobilu psí chlapec, ktorý zamyslene kráčal po chodbe. Nezniesol pomyslenie na to, že by práve Naruto bol v rukách niekoho takého nebezpečného, a že ostatný sa nemajú k činu, pretože nevedia, kde ho hľadať. Najhoršie zo všetkého avšak znášal predstavu, že ho už možno nikdy neuvidí.

„KRUCI, UCHIHA, ROB NIEČO!“ zakričal si na prázdnu chodbu a zastal.

Hruď sa mu dvíhala a klesala, úzkosť a bezmocnosť sa šírila jeho telom ako nákaza, ochromovala ho a zrážala na kolená. A do toho celého začal zvoniť ten mobil.

Mechanicky ho vytiahol a prijal hovor bez toho, aby zistil, kto volá. V ďalšom momente mu skoro zabudlo biť srdce, keď začul ten hlas. Hlas, ktorý patril asi najdôležitejšej osobe v jeho živote.

„N-Naruto?!“ vyhŕkol. „Kde si?!“

Uistenie, že je v poriadku, a odpoveď, že v nemocnici, zapríčinili, že nevedel čo si má myslieť.

„Počkaj,“ dostal zo seba zmätene, „prečo si v nemocnici?“

Len krátka veta na vysvetlenie toho všetkého spôsobila, že Kiba nevedel, čo má na to povedať.

„A mohol by si… teda, môžeš sa vrátiť do školy?“ spýtal sa opatrne. „Hneď teraz. Prosím,“ posledné slovo už len zašepkal.

Cítil sa previnilo, keď počul ten zlomený hlas. Prosba a potreba sa v ňom miesili a spolu v ňom vyvolávali taký ten pocit, že nebol schopný odporovať. Chvíľu venoval svoje myšlienky a celú svoju bytosť v nich osobe na druhej strane linky, sústrastne zdieľajúc trápenie a túžbu po jej prítomnosti. Určitý druh mrazenia, ktorý sa značne líšil od toho, aký pociťoval pri Sasukem, a pritom mal podobný výsledok. Takže sa blondiačik znova zamotal, neschopný určiť, čo či koho chce, a len jediným súhlasným slovom ukončil hovor.

Vrátil sa do malej nemocničnej izby, sterilne čistej, a pozrel na osobu, ktorá sedela na posteli. Ich pohľady sa stretli, ale ten azúrový uhol.

„Musím ísť,“ oznámil narovinu. Mal toho toľko, čo by mu chcel povedať. Bolo to tak dlho, čo sa nevideli. Ale okolnosti boli iné, a tak ich osud len zaviedol k sebe, a hneď poslal opačným smerom.

„Dobre,“ tiché slovo, so všetkou vyrovnanosťou, pôsobilo ľahostajne. Chlapec na posteli sa obrátil znova ku oknu, ako keby tým definitívne všetko padlo. Žiadna rozlúčka, len očakávanie zvuku odchádzajúcich krokov, a otvorenia a zatvorenia dverí.

„Gaara…“ sivé dni zladené do čierno-čiernej. A znova ten pocit, že niečo nebude v poriadku.

„Uvidíme sa,“ opäť sa ich pohľady stretli, práve pri tom prehlásení. To stačilo, bolo to všetko, čo potreboval Naruto počuť.

„Zatiaľ sa maj,“ rozlúčil sa, a hoci doteraz váhal a odďaľoval chvíľu odchodu, teraz sa už len zvrtol, vyšiel von a jeho náhlivý krok prešiel až do behu. Nechcel, aby sa oňho báli. Kiba či Sasuke, ktokoľvek. A preto chcel byť pri nich čím skôr.