Návšteva myšieho klanu

„Kto si?“ spýtal sa myšací chlapec po chvíľke ticha. Dievčina naňho ticho zamrkala a až po pár sekundách jej došlo, že sa pýta na ňu…
„Eh? Ja? … Greenys…“ odpovedala a ľavou rukou si prehrabla krátke zelené vlasy.  S úsmevom na jej tvári sa ukázali malé, ostré očné zuby pri ktorých myšaciemu chlapcovi prešli po chrbte zimomriavky.
„Ja … Ja som Asagi!“ odpovedal po chvíli myšací chlapec. Uvedomoval si jej pohľad na jeho chrbte. Stále si premietal pred očami to, ako zabila tie dve líšky. Celkom dosť sa bál, že sa mu stane to isté. V tomto svete si nemôžete byť ničím istý. V jednu chvíľu máte priateľov, a potom vás predhodia ako návnadu silnejším klanom, len aby tam nemuseli byť oni…

„Rada ťa spoznávam!“ povie Greenys s úsmevom. Keď si však všimne, že myšací chlapec na ňu divne hľadí, skôr duchom mimo, otočí sa.
„Maj sa! A dávaj si pozor!“ povie a ešte naňho stihne spoza chrbta zakývať. Myšací chlapec na ňu konečne pozrel. Zadíval sa na ňu svojimi tmavohnedými, takmer čiernymi očami. Jeden prameň jeho krátkych hnedých vlasov mu padol do čela… Nemal ich veľmi dlhé, no ani veľmi krátke… Taký  roztomilý účes. 

„P- počkaj!“ zakričal po chvíli váhania a natiahol ruku za Greenys- ako keby mu to mohlo pomôcť ju zastaviť.   No zastavila. Otočila sa na neho a ticho ne neho hľadela.  Myšací chlapec k nej pribehol a zahľadel sa jej prudko do očí, čo ju trocha zarazilo. Ešte sa takto s nikým nerozprávala… To tak… Vždy to bolo na obranu alebo slová tesne pred smrťou. Nikdy sa s nikým nerozprávala mimo boja… no teraz…

„Ď –ďakujem za záchranu… N- nechceš ísť so mnou do môjho k- klanu?“ spýtal sa koktavo myší chlapec, pričom sa na jeho tvári objavila červeň.
„Neviem… nenaštvú sa?“ začala premýšľať nahlas. Jej myšlienkam však bránila Shiki…
´Choď! Nebuď zbabelec a choď, ty zelená kapustová hlava!“  na toto však Greenys naskočil tik do oka. Otočila sa do boku od myšacieho chlapca a postavila sa do bojovej pózy.
„Shiki, ty mrcha, drž hubu ! A aká kapustová hlava, ty spálenina na panvici?!“  bola Greenysina odpoveď do vzduchu smerovaná jej hlave. Nie, osobe usadenej v jej hlave, ktorá mala tendenciu sa jej zakaždým šmárať v myšlienkach.  Malý myšací chlapec len zhíkol a nehodlal sa pýtať Greenys na to, s kým sa to tam háda… Popravde, myslel si, že je psychicky narušená… No silná….

´Aká spálenina na panvici, ty špinavá kožušina?!´
„Čo si to povedala, ty stará voš?!“  … podobné veci na seba kričali ešte dobrých päť minút kým sa neodhodlal malý, myší chlapec ozvať.
„Emm… Greenys?“ opýtal sa opatrne. Shiki aj Greenys zmĺkli a Greenys sa  pozrela na Asagiho…
„Čo sa deje?“ opýta sa nevinne Greenys. Ako keby si neuvedomovala, čo pred chvíľou robila. To na chvíľu Asagiho zarazilo… Povzdychol si… ´Radšej sa jej nebudem pýtať…´ pomyslel si a rýchlo zmenil otázku.
„No… to… teda… ideš?“ spýtal sa po chvíli. Poškrabal sa na tvári a pokúsil sa o úsmev. Ten jeho úsmev vyzeral, ako keby mu tri hodiny neustále ťahali pery, potom ich konečne pustili a do kútikov úst mu úsmev vytvorili zo sponiek… Proste, desivo…

´No ták, zelená hlava! Vidíš, ako veľmi sa snaží?! Urob mu radosť!´ skríkla Shiki v jej hlave.
„To je pekné, počuť od teba…“ zamrmlala si Greenys popod nos ironicky.  

Povzdychla si. Čo má urobiť? Ak nepôjde, Shiki jej bude ešte ďalšie dva týždne hučať do hlavy, že tam ísť mala a po zvyšok života jej to bude vyčítať.
„Dobre… idem.“ Odpovie Greenys trocha nesmelo.  Na Greenysino prekvapenie začal Asagi natešene skákať. Chytil ju za ruku a vyvliekol ju z tmavej uličky.

´Oi… kde to sme?!´ zaznela v otázka v Greenysinej hlave. Aj ona myslela na to isté. Ocitli sa totiž v myšacom klane. Zvláštne… Pripadalo im to ako klan teplých myší.  Všade na okolo sa prechádzalo nehorázne veľa párov… Problém bol však to, že nie Dievča x Chalan. Greenys išla pomaly za Asagim a sledovala všetky tie pári naokolo. Bolo to pre ňu divné… Neznáme…  

Pomaly kráčala za malým chlapcom, keď v tom sa z ničoho nič rozbehol niekam do diaľky.
„Poč-„ skríkla za ním dievčina keď v tom radšej zmĺkla… Asagi sa rozbehol oproti ďalšiemu chlapcovi, vrhol sa mu okolo krku a na pery mu vtisol jemný bozk. Zarazenej dievčine padla sánka. Keby mohla byť v tej chvíli Shiki vonku , urobila by to isté. Vycivene hľadeli na to, ako sa Asagi bozkáva s ďalším chlapcom. Samozrejme, už aj so zapojením jazykov a zvukových efektov.

´Kde sme sa to… do čerta, dostali?!´ položila svoju otázku dievčina.
„Netuším…“ povedala ešte stále zarazene hľadiac na myších chlapcov.
´Ešte to stíhame otočiť, pohni!´ začala súriť dievčinu Shiki. Už , už sa chcela otočiť a odísť od myšieho klanu, no akosi sa zasekla keď na ňu zavolal malý chlapec. Chytil neznámeho chlapca za ruku a pritiahol ho , s úsmevom na tvári, ku Greenys.
„Greenys, toto je Naru, môj najlepší kamarát…“ Povedal s úsmevom a pohľadom ukázal na chlapca, ktorého ešte stále držal za ruku.
„Naru, toto je Greenys, ona má vo zvyku sa rozprávať sama so sebou…“ odpovedal nadšene chlapcovi menom Naru. Po tejto vete vypukla Shiki do ohlušujúceho smiechu. Bol tak hlasný, že chudák, šokovaná dievčina nepočula čo jej chlapci hovoria. Až keď k nej Naru vystrel ruku aby si potriasli, pochopila, čo asi hovoril… Podala mu ruku tiež a usmiala sa, dúfajúc, že v vete ´rád ťa spoznávam´ nebola doložená aj otázka.

Po potrasení rukami sa chlapec otočil na , o trocha menšieho chlapca, stojaceho vedľa neho.
„Asagi, ideš nám dneska pomôcť s kopaním úteku??“ spýtal sa milo, totálne ignorujúc zeleno-vlasú dievčinu pred ním.
„Eh…? D-dobre… Môže ísť aj Greenys??“ spýtal sa milo a pozrel sa na ňu. Konečne si opäť vyšší chlapec uvedomil jej prítomnosť.
„Eh? Jasné, každá pomocná ruka sa hodí!“ povedal s úsmevom. No jej niečo nešlo do hlavy.
„O akom kopaní sa bavíte?“ chcela vedieť Greenys. Dosť ju to zaujímalo. Nie preto, že by jej vadilo kopať, to vôbec nie, skôr tá časť s útekom.
„No to… emm…“ spustili obaja chlapci naraz…