Nedotýkať sa!

            Nikto nepočul o tých ľuďoch ktorí sa stratili. Vyznie to šialene, ale kdesi v podvedomí vás to bude trápiť. Stratení ľudia… tá otázka, prečo sa stratili, kto im ublížil, kde sa nachádzajú, ako sa cítia… človekom to prejde ako vlna čistých pocitov. Tých pocitov, ktorým sa každý človek bráni. Nikto z nás nechce pociťovať strach o svojich blízkych… o ľudí… ktorých miluje…

Ale ja ho cítim…

Necítite nič… žiadny strach, pokiaľ nikoho nemáte… tá špirála pocitov vo vnútri je na určitých miestach prázdna. Odišiel… a tie nové  pocity, vždy prídu… odíde… a ja mám strach… strach, že sa už nikdy nevráti… viac než kedykoľvek predtým… pretože moje pocity, sú čisté… teraz áno… a bolia… pretože ich nemôžem nijak potlačiť… nemôžem ich zatlačiť do úzadia ako som to dokázal pred tým mnoho krát a ďalej byť bookmanom. A viete, čo je na tom najhoršie? …on ma nikdy nepočúva!

            Ošetrovňa bola tiché miesto. Áno, teraz bola tichým miestom. Potom ako Kanda sa vzoprel a okamžite čo sa dokázal dať do kopy odišiel. Žiadna sila rádu ho tam neudržala. K tomu, Komui nemal v pláne prísť o ďalšieho Komurina. Na tom lôžku ho dokonca neudržal ani Lavi. Nech sa snažil akokoľvek. Mohol by mu byť i strážnym anjelom, i tak by ho nepočúvol. Nepočúvol by nikoho na tejto planéte, ani v celej slnečnej sústave. Tvrdohlavejšieho jedinca ešte nestretol, a že ich stretol už dosť…

Hlavne neprovokovať… hlavne… zbytočne netlačiť na rany. Je ich dosť i bez toho.

„…Yuu! prosím… už nie…“

Lavi sa zloží na posteľ. Rukou si zakryje oči a vydýchne. Nechce sa hádať, ale Kanda ho dovádza do šialenstva. Miestami by najradšej ušiel, vyskočil z toho okna. Kanda… jeho veľká láska, ktorá ho privádza do šialenstva. Zrejme by sa dalo povedať, že sa dá rýchlo odmilovať tak rýchlo ako sa dá zamilovať. Len sa pousmeje a stiahne ruku z tváre.

„Yuu… hádame sa ako dvaja hlupáci… nič v tom nie je… hlúpe hádky…“

Posadí sa mu na posteli a pohliadne na neho. no áno, trucuje, ako inak. Vždy to robil, a nepustí ho to. Akoby ho len dokázal niekedy zmeniť, že? Vylúčené!

„Necháme to tak…“

„…je to problém!“

Zavrčí na neho Kanda. Lavimu padne úsmev z tváre a povzdychne si.

„Yuu… je to nepodstatný problém… i keď je známe, že z nepodstatných problémov sa stávajú dosť často podstatné… ale ja to fakt teraz nechcem riešiť…“

Kanda sa od neho znova odvráti. Jediné čo robí je, že sa díva cez farebné sklíčka okna vonku. Všetko vidí tak farebne. Lavi si prejde rukou po krku a privrie oči. Celkom ho to znamienko, ktoré mu urobil Kanda bolí.

„Yuu…“

Natiahne medovo.

„…no tak…nič sa nestalo!“

            Možno ešte vtedy bol čas to zastaviť… to obdobie totálnej hrôzy ktorá sa ho začala zmocňovať. Možno už vtedy som mohol k nemu podísť, objať ho a povedať „všetko je v poriadku…“ povedať to jemu, len a len jemu… aby tie slová patrili LEN jemu… možno som mohol urobiť niečo skôr, než sa to všetko spustilo… skôr, než sme obaja odišli… ale obaja, rôznymi smermi…

            Na celom svet, koho stretol, tak ten niekto nemal silu odolať mu. Jeho povahe, jeho vtipom, jemu… ale keď sa po rokoch niekto taký našiel a bol celkom pri ňom, bol tu menší problém, ktorý si uvedomil až potom, čo s ním začal žiť, a spoznávať ho viac a viac. Ten problém, ktorý nastal… pretože, ak s niekým žijete, dozvedáte sa o ňom veci… ten niekto by mal byť ten s kým strávite všetky svoje dni. A Lavi potreboval energiu, potreboval úsmev, potreboval žiť… namiesto toho, Kanda sa len bránil, nadával a keď niečo Lavi chcel tak sa zvrtol a odišiel. Takýto vzťah si nepredstavoval. K tomu to podozrenie, že stále má niečo  s Allenom sa jedného dňa potvrdilo.

K čomu to vlastne celé bolo? Zažehnať problém, prispôsobiť sa niekomu, kto nie je prispôsobivý? Možno to bolo tým. Ale on mu nemôže stáť za zadkom a dúfať, že jedného dňa, ráno, keď sa vedľa neho zobudí, sa zrazu usmeje, pobozká ho a popraje mu dobré ráno, miláčik… nemôže na to čakať, pretože sa nikdy nedočká. K niečomu takému musí človeka ako je Kanda doslova dokopať. Ukázať mu iné stránky života, i keď sa bude brániť!

„No tak, vieš, že budem pri tebe… vždy, nech sa deje čokoľvek…“

Objíme ho okolo ramien s úsmevom.

„…vždy s tebou…“

            Keď odišiel, myslel, že len málo vecí sa zmení, ale zmenili sa všetky. A to odišiel len na pár dní, ako vždy, na jednu z misií v inom štáte. Lenže ten priestor, ktorý vznikol bol na tých pár dní pre neho veľký. A cítil, dúfal, že to jeho Yuu cíti rovnako.

Vlezie si do jeho vôňou napitej postieľky a zavrie oči. Nechce na to myslieť. Nechce myslieť na tú skutočnosť, že Yuu odišiel bez toho aby ten problém vyriešili. I keď práve on chcel… znova sa mu podarilo niečo pokašľať.

Tak vôbec nevie čo má robiť. Či plakať, alebo sa smiať. Niekde tam vnútri cíti, že sa to všetko stáva ešte ťažším než to bolo. Celý ten deň a noc prežil ako v tranze ďaleko od ostatných, len sám so sebou. Vydýchne na čo si znova spomenie na ten problém. Nechce na to myslieť, vôbec nie! Nechce! Prehodí si vankúš cez hlavu. Prečo sa musí len trápiť? Kanda to chcel riešiť, ale on… vraj vždy všetko len počká, sám vie, že to nie je pravda. Nechce aby sa trápili, chce prežívať len v šťastí, radosti, láske… a on to takto pobabre! Tak nesmierne moc to pobabre!

Bolo zaujímavé, ako sa Allen začal chovať, keď zistil o tom zvláštnom vzťahu medzi Lavim a Kandom. Neprijateľné! Tá noc, a vôbec, všetky tie noci, to všetko… ako to môže len tak skončiť? Tomu neverí! Ani sekundou tomu neverí! Musí byť pre to nejaké vysvetlenie, prečo to Kanda robí a Lavi… zase všetko len Lavi! Štve ho s tým, ako si len príde a všetko mu vezme.
„Allen-kun?“

Hlas zelenovlásky je starostlivý. Ešte nevidela také mráčiky v Allenovej tvári.

„Deje sa niečo?“

„Iie…“

Nahodí svoj úsmev, pri čom zahliadne Laviho, ktorý práve vošiel do jedálne.

Toľko dní! To je k plaču. Toľko dní, čo ho čakal, a neprišiel ani jediný krát! Ani jeden jediný! Ale predsa len, ako sa hovorí, tichá voda brehy myje. V tomto prípade, je tým tichučkým vtáčatkom Allen. Prečo si len nepomôcť? Predsa len, nikto neuverí tomu, že práve on by mohol…

„Lavi!“

Zamáva na neho s veľkým úsmevom.

            A to je čo? On mu máva? Vážne? Po tom všetkom čo urobili sami sebe a navzájom? No ako myslí, ale pozor si rozhodne bude dávať. Ak je tu niekto, kto pozná ľudí, tak je to on. Vezme si svoju porciu jedla od Jerryho a prisadne si k Allenovi a Lenalee. Oboch ich obdaruje veľkým úsmevom.

„Tak ako sa máš? Lavi?“

Opýta sa plavovlasý mladík ktorý sedí vedľa neho s úsmevom.

„Ide to…dá sa…“

Oplatí mu úsmev a práve Lenalee sa zdá, že nie je všetko tak ako má byť.

„Myslel som… vieš, dnes či by si mi nepomohol s tréningom.“

Tréning… čo zlé by za tým mohlo byť? Že sa ho Allen pokúsi zabiť? No to pochybuje. Tak ďaleko to predsa zájsť nemôže.

„Nestalo sa vám nič?“

Preruší ich oboch z dumania Lenalee. Naraz sa k nej otočia s úsmevmi.

„…vidím…“

Okolo šiestej večer sa teda Lavi vyberie do tréningovej haly. No čo, bude to len tréning, nič iné, a Allen nevyzerá na to, že by chcel na ňom spáchať atentát, alebo inú krutú vec.

„Si pripravený?“

Allen sa otočí. Ani nepočul žeby prišiel. Ale usmeje sa. Možno to preháňa, s tým všetkým… no, má čas na rozmyslenie.

„Tak ako sa vám darí?“

Tak predsa s tým začal. A to si myslel, že proste budú trénovať a následne sa v pokoji rozídu. Ale zrejme to tak nebude. Bohvie čo zase Allen zamýšľa. Mal by prestať byť tak paranoidný, pretože to môže nakoniec zle dopadnúť pre neho.

„…ale skvele, skutočne skvele…“

Na dôkaz toho, že medzi ním a Kandom je všetko v poriadku sa usmeje. I keď to tak nie je. Netuší, kedy sa vráti, ale hneď to chce vyriešiť.

On mu dá skvele! Prečo ho to len tak vytáča? Prečo ho to len tak bolí? Ani sa neovládne a vrazí Lavimu silnú ranu do tváre.

„Allen!“

„…gomen…“

Toto v úmysle robiť nemal. Je to len tréning také rany by rozdávať rozhodne nemal. Takto mu len ukázal, že ho to, čo povedal rozhádzalo. Toto sa skutočne stať nemalo.

„…nejak som sa neovládol, teda… prehnal som to, prepáč…ale vždy keď som trénoval s Kandom, tak som bol zvyknutý na inú silu…“

Nevinne sa usmeje, čo Lavimu k úsmevu nepríde. Ani k tomu drobnučkému úsmevu, ktorý by to všetko mohol odľahčiť. Vedel, že tu ide len a len o Kandu, ako inak. Ale tak keď chce vojnu, bude ju mať. Ak si myslí, že sa tak ľahko vzdá.

„Ja nie som Kanda… Allen!“

Pohliadne mu do šedých očí, a tie mu pohľad vrátia.

„…na dnes by to už stačilo nie? Lavi? Zrejme toho viac neunesieš…“

To napätie medzi nimi by sa dalo krájať.

„Máš pravdu, viac neunesiem ten tvoj podlý ksicht!“

„…môj podlý ksicht? Na čo to narážaš?“

Nechápavo a ublížene na neho pohliadne.

„Chápem…“ skloní ublížene hlavu. „…tak toto si ty o mne myslíš, že to robím kvôli Kandovi… ale veď, Lavi… toto je už dávno za mnou, naozaj…“

Priloží si ruku k hrudi a v očkách sa mu zaleskne a pozrie do tých Laviho.

„Pravda je taká…“ na chvíľu sa odmlčí „…že ja som skôr, myslel na teba…“

Otočí sa mu chrbtom a rukami si zakryje tvár.

„Ale, ty si len Kanda sem, Kanda tam… nemyslíš na nikoho iného. Pravda je taká, Lavi…“ nadýchne sa a pohliadne hore k stropu „…Kanda mi ublížil…a preto, hľadám niekoho kto je… čestný, slušný a láskavý.“

Otočí sa tvárou k Lavimu s tými smutnými očakmi a trasúcimi sa rukami. Opatrne ho objíme okolo krku.

„Myslíš, že by to šlo? Aby sme boli priateľmi… a možno i niečo viac?“

Tak na toto nepomyslel ani vo sne. Nemal páru o tom, že by Allen niečo také cítil. Ale je pravda, že Kanda sa k nemu zachoval svinsky priam odporne. Ako ku kurve. I keď trocha v pomykove, predsa len mu opätuje objatie. Allenovo na to zosilnie. Príjemne vydýchne a uvelebí sa mu v náručí. Takto o tomto rozhodne ešte nerozmýšľal, že ba Allen mohol… no, je to celkom i realistické. Hlavne preto, čo mu Kanda urobil. Ale, žeby sa ho tak ľahko vzdal? Jednoducho a skutočne, dá si na neho pozor. Človek nikdy nevie čo môže očakávať, a hlavne od takého majstra podvodov, menom Allen.

„Vám to spolu ale pristane…“

Ten hlas… jeden jediný hlas, ktorý by obaja rozoznali v kričiacom dave. Ten hlas, ktorý tak milujú. Ten hlas, ktorý je to posledné, ktoré práve v tejto situácii chcú počuť. Lavi okamžite pustí Allena a otočí sa dozadu k dverám.

„Yuu…“

„Nie si tu nejak skoro?“

Doplní Laviho Allen.

„…chápem…pri niečom som vás zrejme vyrušil…“

Otočí sa na odchod, na čo Lavi za ním vybehne.

„To nie je pravda, Lavi ma len utešoval…“

„Tak utešoval…“

Tak akože mohol by sklapnúť nie? Už teraz je v tom po krk. Dobehne ku Kandovi a zabuchne za sebou dvere.

„…Yuu…“ vydýchne a vezme ho za ruku „…som rád že si prišiel, a tak skoro, vážne…“ usmeje sa i tým jedným očkom ktoré má. Lenže obmäkčiť Kandu? No, na to by potreboval celkom niečo iné. A hlavne veľa toho.

„…vyzeral si, že  sa tak dobre bavíš…“

„Allen… on, chcel trénovať tak sme…“

„Tréning v čom?“

Vidí, že má mierne opuchnutú tvár. Takže skutočne trénovali. Ale čo sa stalo potom? To bola druhá časť tréningu? Tá udobrujúca?

„…to ti tak moc ublížil, že ťa musel utíšiť?… a vlastne, ty si utešoval jeho však?“

Vedel, že sa niečo stane. Celú tu dobu, tušil, že sa niečo stane, len čo sa Allena dotkol.

„Naozaj sa nič nestalo… len som ho objal, bol smutný z toho, že si ho odmietol…“

Len odfrkne „to si ako hľadá za mňa náhradu v tebe?“ pozrie na Laviho a potom pokrúti nechápajúc hlavou. Vydá sa na cestu preč z chodby ktorá vedie do haly.  „…vy ste sa vážne hľadali…“

„Yuu! Prestaň mať také keci…“

Rozíde sa za ním.

„Prečo?“

„Provokuješ ma tým!“

„K lepším výkonom?“

„haha…“

Dvere sa mierne pootvoria a z nich vykukne na chodbu belasá hlávka. Pohliadne za dvojicou ktorá sa mu stráca z dohľadu na tmavej chodbe.

„…uži si to, Lavi… kým to ide…“

Dvere sa znova zavrú a na chodbe nastane tma…