Nekonečná záťaž

Nocou sa ozývalo bubnovanie kvapiek o rímsy okien. Za tými oknami svietilo večerné umelé svetlo, ktoré dopadalo na jeho zvitky a knihy. V televízii bežalo niečo nepodstatné, nejaká zábavná hra alebo čo. Vedomostná? To už bolo jedno. Mal pred sebou prácu, televízia bola len tichý podmaz aby mu to ticho nevystrelilo mozog z hlavy. Nenávidel ticho spojené so samotou. A samotu spojenú s tmou. Vyjde mu to tak, najhoršia vec na svete je samota. Na stôl zaškrabká pazúrikmi čierne klbko. Malý kocúrik, ktorého si doniesol z jednej misie. Vezme ho na ruky a prenesie do kuchyne, kde ho položí na zem k miske a do nej vyleje smotanu z chladničky. Čierny kocúrik…. podvedome vie, prečo má kocúrika, čierneho kocúrika… pripomína mu jednu jedinú osobu, ktorú tak volal…

„Kocúrik…“

Ľahostajne mykne plecom a prejde späť do obývačky, kde sa posadí k svojej práci.

Musí vymyslieť niečo zaujímavé pre tých troch. To bude ťažké. Nejaký tréning, ktorý neokopíruje od Kakashiho. Prečo sa mu len nedarí myslieť? Najradšej by sa na všetko vykašľal.

Vie, kedy mu to šlo naposledy dobre…kedy… Ale čo je skrátka už moc, je moc. A tohto je moc.  Z kuchyne začuje bolestivé zamňaukanie, preto sa postaví a pohliadne na svojho kocúrika, ktorý stojí zježený pod oknom. Naruto sa zamračí a podíde k nemu.

            „Čo sa deje? Aki?“

Akoby mu mohol kocúr odpovedať. Ten len odbehne preč z kuchyne. Nepáči sa mu to. pohliadne von oknom, no jediné, čo vidí, je tma a kolísajúce sa stromy v svite Mesiaca. Skvelé. Takto sa necháva rozptyľovať. Nikdy týmto tempom ten program nedokončí. Zhasne v kuchyni a sadne si späť na zem pred televíziu. Lenže tá mu stále oberá pohľad. Takže si sadne na druhú stranu stola, televízii chrbtom. Teraz je tu zase kuchyňa. Jej čierna papuľa. Postaví sa a zavrie jej dvere. Znova sa usadí. Prehliadne si okolie. Hádam ho už nič nebude rušiť.

            „To nie je možné toto!“

            Zájde si rukou do plavých vlasov a vydýchne.

            „No tak Naruto!“

Zatiahne si za vlasy.

            „Prinúť sa už niečo robiť konečne!“

Začuje jemný škrabot z kuchyne. Nie, tak toto rozhodne nie. Ak sa niečo za tie mesiace strávené v Sasukeho spoločnosti naučil, bolo to ignorovať strach. Lenže to bol v Sasukeho spoločnosti, čo sa dalo nazvať i tak, že ten strach neignoroval, ale ho potláčal, pretože bol s ním Sasuke, a s ním sa nebál. Nie, nebude to počúvať. Zvýši hlasitosť televízora a vezme do ruky ceruzku. Pár nápadov by už mal. Tento krát sa v kuchyni niečo rozbije. Ruka mu vyletí a spraví hrubú čiaru cez polovicu papiera. Nie, nesmie na to myslieť. Je to proste len zo stresu. Je to len v jeho hlave. Skutočne sa to nedeje. Okno je zavreté, a kocúrik je tu pri ňom. Nikto v kuchyni nie je. Zase ten jeho hlúpy strach z tmy.

Vezme gumu a vygumuje nechcenú čiaru od ceruzky. Toto všetko by sa nikdy nemuselo diať, keby ten blbý Uchiha… znova sa mu to deje. Skloní hlavu a oprie ju čelom o ruku.

            „…on za nič nemôže Naruto…no nemôže…uvedom si to…vždy bol taký, a ty ho skrátka nezmeníš…nez-me-níš ho!“

Stiahne ruku dole a pohliadne na písmenká ktoré zaplnili papier. Trhne ho a mierne skrčí papier, keď začuje ten buchot z kuchyne.

            „Tak už dosť!“

Prevalí sa v ňom vlna hnevu i strachu. Prečo by toto mal tolerovať? Svoj vlastný strach? Strach jeho tela a mysle. Je predsa ninja, ten strach musí vedieť poradiť. Ale čo s ním, keď je vrodený? Skúšal vážne už všetko možné. Nič…úplne nič. Jedine tie Sasukeho drastické metódy. Jeho metódy… prečo musí na neho stále myslieť. Skoro vyletí z miesta, keď sa ozve buchot na dvere. Rázny, prudký tvrdý, akoby do nich niekto bušil. Po zemi zacúva dozadu s vystrašeným pohľadom na kuchynské dvere.

            „Toto sa mi len zdá…nie je to skutočnosť…vážne nie… toto neexistuje! Je to len v mojej hlave, nič sa nedeje…“

            Dvere sa zrazu prudko otvoria a na neho pohliadne živá, obrovská, čierna papuľa tmy.

            „Dooosť!“

*******************

            Znova nočná misia čo? A tak to ide dookola. Stále len noc, noc, noc…tma… to sú za problémy. Presunie sa potichučky ako myška popri stene na stanovené miesto. O pár sekúnd sa k nemu spustí lano, ktorého sa zachytí a vyšplhá po ňom hore na strechu.

            „Slúžime svojej vlasti vidíš to?“

Sasuke pohliadne na zahaleného ninju. Keby nevedel kto to je, tak mu niečo na to povie. Ale s Ahikom sa zahadzovať nebude. Otvoria opatrne príklop na streche a vhodia do neho lano. Obaja opatrne zošplhajú.

            „Mám blbý pocit, že sa niečo stane…“

Šepne do ticha Ahiko. No Sasukeho myšlienky spadajú celkom niekde inde. Na miesto, ktoré ostalo prázdne. Bez neho, tmavé, vražedné. Ako obyčajná tmavá miestnosť môže človeku ublížiť až ho zabiť. V snahe vyhodiť tie myšlienky o umieraní z tmy, z hlavy, zakopne a ozve sa šušťavý zvuk.

            „Dávaj pozor človeče!“

Nie on to počúvať nemusí. Vážne a čo mu kto urobí, keď odíde? Aha, dobre…odísť nemôže…proste to musí vydržať, všetky tie mesiace. Vraj šľachetná lož vynaložená pre Narutove dobro. Tým si môže upokojovať svoje svedomie. Ale nič iné v tom nebude. Len hlúpe, naivné upokojovanie.

            Dni sa skrátka dokážu tak nenápadne míňať. Utekajú, nedajú sa dohnať a sú strateným časom, ktorý sme premrhali našimi chybami a ich následným riešením. Možno by si mohol povedať to isté. Jeho chyba. Nikdy do toho Naruta nemal namočiť. Zviezol sa…správne…len sa zviezol. Netušil o ničom čo chcel urobiť. Je v tom nevinne, takže ho do toho nezatiahne, i keby tu mal stráviť ešte ďalší rok.

            Vôbec sa mu nepáči ten systém, keď musel na všetko dozerať, a byť poslušným. Človek by si mal vybrať a až potom…no áno, zase premýšľa nad hlúposťami.

            Sediac na okne a hľadiac na vychádzajúce slnko, ako vždy premýšľa len nad jednou vecou, nad ktorou sa musí usmiať.

                        „Tak čo? Myška…už si konečne zaspal?“

Opýta sa potíšku do sveta, v ktorom sa nachádza adresát. Kiežby ho mohol počuť.

*****************

            Sny…mal ich tak moc, ale nikdy nemyslel, že sa všetky zvrhnú do niečoho takého ako je realita. Nie, nikdy ich už nechce zažiť. Jeho modré očká spozorujú prvé lúče východu slnka. Unavene ich znova zatvorí a zloží hlavu dole na koberec. Konečne spánok…môže spať… pokojne, kľudne, bez snov o nekonečnej temnote. Len on a nikto iný.

            „Meškáte Senseeei!“

            Natiahne dievčina menom Ayu i s Kaiom naraz.

            „…a čo teraz s tým? Zvykajte si…“

Uzemní ich a založí ruky v bok. Tak, nemá nič. Žiadny plán. Celá jeho práca cez noc vzišla na vnivoč. Kde sa to len dostal. To sa nechá tak ľahko poraziť od seba samotného! Tak to nie! Už nikdy! Však on príde na to, ako sa tomu konečne efektívne postaviť. A bez Sasukeho, na čo by mu i bol však? Ten čiernovlasý, sexy… zatrepe hlavou aby vyhnal tie nevhodné myšlienky zo svojej hlávky.

            „Dobre, začneme s tréningom…“

Oznámi im, na čo všetci jednohlasne odsúhlasia. Len jeden problém by ešte v tom perfektnom slnečnom dni videl… tréning…nevie čo s ním… ale však on má kreatívne myslenie, niečo už vymyslí, i keď to bude blbosť. Predsa len, je ninja, tak nech robia čo im povie. Ešte aby ho upodozrievali…to tak…

            „Dnešnou náplňou tréningu bude…“

Pohliadne na tri mladé tváre. Prečo sa mu to zase a znova a dookola deje? Vidí v nich seba, Sasukeho a Sakuru. Tak mladí a nádejní. Kam sa dostali?

            „No dobre…naučím vás jednu techniku…“

Vyhrnie si rukávy od košele a podíde k stromu. Pamätá, keď ich to učil Kakashi. Vždy sa takáto vec zíde. Nikdy nie je na ňu neskoro či skoro. Hospodáriť s chakrou treba vždy.  

Založí tuky za chrbát a spokojne si vykráča hore na strom.

            „páni…“

Ozve sa Ayu.  Samozrejme, on reagoval rovnako, keď bol v ich veku. A potom, to súťaženie so Sasukem, kto vylezie vyššie. Časy…ktoré sa tak celkom ešte nestratili. Ostali v jeho hlávke.  Sú tam, a túži, aby na to isté, nech je kdekoľvek, myslel i Sasuke.

            „Však ty sa vrátiš a potom…Uchiha…“

Pohliadne hore k zelenej korune stromu, ktorá prepúšťa zlatisté lúče slnka, smerujúce do jeho modrých očí. Usmeje sa s nádejou do ďalších dní…