Nenávidím, že ťa tak milujem…

Sedeli sme vo vlaku. Ja a Yuu. Skončili sme ďalšiu misiu a svet zbavili pár akumov. Píšem si do notesu priebeh misie, ako bookman musím všetko zaznamenať. Som unavený, ale viem, že keď to nenapíšem teraz, tak sa k tomu nedokopem. Yuu sedí oproti a pozerá von oknom, ktovie o čom premýšľa. Je taký zvláštny, nechápem ho tak, ako by som chcel. Dvere kupé, ktoré sme mali pre seba, sa pomaly otvorili. Zdvihol som pohľad, ktože nám to sem zavítal. Yuu zostal nehybne sedieť a jeho pohľad bol stále upretý na krajnu, ktoru sme práve prechádzali. Do kupé vošla mladá žena, s nápojovým vozíkom, pozrela sa na mňa a potom na Yua.
„Dobrý večer, obchádzam kupé, nechcete niečo na pitie?“ spýtala sa milo.
„Nie ďakujem,“ odpoviem.
„A vaša pani?“ spýta sa ešte s milším úsmevom a pohľad uprela na Yua. Obaja s Yuom stuhneme. Ja zadržaným smiechom. On zlosťou a snahou ovládnuť sa, aby navitiahol svoju katanu a neštastníčku neprebodol hneď na mieste. So zlosťou v tmavomodrých očiach sa na ňu pozrel a ľadovým hlasom povedal:  „Nie, ani ,jeho pani‘ nič nechce.“ Žena sa začervenala keď si uvedomila, že Yuu je muž.
„Go-gomenasi,“ odvetila ako cúvala von z kupé. Aby mohla ujsť tomu mrazivému pohľadu, ktorým sa na ňu pozeral.
„Ale no tak Yuu-chan“ zatiahnem. Viem, že to neznáša, ale ja ho tak rád provokujem. Odložím notes a prisadenm si k nemu. Nevolaj ma tak,“ odpovie. Veselo ho ignorujem a sadnem si ešte bližšie a chytím ho za prameň vlasov, ktoré má ako vždy uviazané v chvoste. Prekvapí ma ich hebkosť. Ztuhne. Usmejem sa naňho
„vieš Yuu-chan nemôžeš sa jej čudovať, maš také dlhé vlasy…“ Vytrhne si svoje vlasy z mojho zovretia a s vražedným pohľadom pozrie na moj, momentálne prekapený výraz.
„Ak sa ma ešte raz dotkneš Usagi a nazveš ma Yuu-chanom, zabijem ťa.“ Myslel to vážne. Stiahol som ruky k sebe a zdvihol ich do obranného gesta.
„Gome Yuu nemyslel som to zle,“ usmejem sa na neho ešte viac.
„No veď práve, že si nemyslel…“ odpovie a svoj pohľad opäť otočí von oknom. Nechápem, čo som zase sparvil zle. Nemyslel som to zle s tými vlasmi, veď Yuu je krajší ako ktorákoľvek žena. Ale je taký upätý, nevie sa ani zasmiať, tak aby to nevyznelo ako výsmech.
„Ach škoda, že nemám misiu s Alanom, s tým je aspoň sranda,“ smutne si povzdychnem. Čo sa stalo potom. Ja. Nečakal som takú reakciu.

S Alanom? S Moyashim? S tým prekliatym deckom?
„Keď is chcel mať misiu s Moyashim, mal si povedať Kumoimu, že nechceš mať misiu so mnou. Ja som ťa do toho nenútil,“ zavrčal som. Asi som ho dosť prekvapil. Pozeral na mňa ako keby neveril, čo som povedal. Potom sa na jeho tvár vrátil úsmev a hodil sa po mne, nečakal som to.
„Ale Yuu-chaaan, nemusíš žiarliť, veď vieš, že mám rád len teba,“ povedal a objal ma. Opäť som ztuhom, ako už nespočetne veľakrát v jeho blízkosti. Odhodil som ho na druhú stranu sedačky.
„Čo som ti povedal? Nevolaj ma tak a už sa ma nedotýkaj!!!“ zavrčal som po ňom, snažiac tak zakryť svoje rozpaky. Keď som videl, že sa konečne upokojil, a že z jeho strany nehrozia útoky na moju osobu, v podobe obímania, otočil som svoj pohľad von oknom. A dal sa pozorovať krajnu, ktorá sa rozprestierala okolo trate nášho vlaku. Po takej pol hodine som ucítil mierny tlak na svojich nohách. Prekvapene som sa pozrel tým smerom a zbadal jeho tvár. Spal. Jednoducho zaspal. Asi bol dosť unavený, po takej misii akou bola táto sa mu ani nedivím. Zahladím sa do jeho spiacej tváre. … Nenávidím ho. Nenávidím, keď ma obíjma. Nenávidím, ten jeho úsmev. To ako vždy privre oko, keď sa na mňa usmieva tým úsmevom. Ako ma volá Yuu-chan, keď dobre vie, že to neznášam. Ako sa nebojí mojej prítomnosti, mojho pohľadu, mojej samoty. Nechcem aby sa ma dotýkal, lebo keď to spraví ešte raz, ja … neovládnem sa.
Zaspal som. Bol som strašne unavený. Keď som sa zobudil, v kupé som bol už sám. Kam sa podel Yuu? Vystrčím hlavu von z kupé. Nikoho nevidím. Vijdem na chodbu, ale nikto tu nie je. Nakoniec vybehnem z vlaku von. Bola tma. Večer. Čo ma tu nechal? To hádam nie. V tom zbadám dlhé čierne vlasy a modrý plášť exhorcistu. Yuu. Dobehnem k nemu.
„Čo sa stalo, Yuu?“ spátam sa ho s otáznikom v očku.
„Nič, pred 10 minútami, vlak zastal, oznámili, že ďalej už nepôjdeme,“ odvetil a ani na mňa nepozrel. Chcel som vedieť viac.
„Prečo?“
„Pretože, na druhej vlakovej stanici, sa zrazili dva vlaky. Ďalej sa nedostaneme, musíme prenocovať tu. Pokým to tam nespravia. Vodič povedal, že odchod je zajtra ráno. Išiel som sa pozreť po niejakom hotely…“
„A prečo nemôžeme spať vo vlaku?“ skočil som mu do reči. Vzdychol.
„Tomu ani ja sám nerozumiem, povedali, že si máme nájsť niečo na prenocovanie a zajtra ráno o siedmej nás čakajú.“
„Aha, a už si niečo našiel?“
„Nie.“
„Tak poďme,“ chytil som ho za ruku
„Načo čakáš Yuu.“  

Ruku som mu po chvíli vytrhol. Išli sme k malému hostincu.
„Dobrý večer páni, čím môžem poslúžiť?“ spýtal sa pevný hostinksý.
„No viete vedúci, nutne potrebujeme niejakú tu izbu. Uviazli sme v tomto meste,“ povedal Lavi s úsmevom.
„Ahá vy ste z toho vlaku, však?“ Ako to vie? prebleslo mi hlavou.
„Páni! Máte pravdu, ako ste na to prišiel?“ spýtal sa Lavi, na otázku, ktorú som si kládol aj ja.
„Viete, nie ste prvý. A nevyzeráte ako domáci,“ odpovedal.
„A máte niečo pre nás?“ spýtal sa s nádejou Lavi.
„No ako som povedal, boli tu viacerí z toho vlaku a veľa izieb mi už nezostalo, vlastne zostala mi len posledná izba…“ začal zo seba pomalyčky súkať.
„Berieme to,“ povedal som.
„Ale…“ znova začal hostinksý. Nemal som náladu sa s ním tu naťahovať, bol som unavený.
„Povedal som, že to bereme,“ povedal som mierne podráždene.
„No dobre tu máte kľúč,“ odvetil urazene. Lavi mu zaplatil a niečo mu prehodil o tom, že som mal dlhý deň. Nechápem načo ma ospravedlňoval. Neprosil som sa o to. Po tom sme sa spoločne vybrali po chodbe, k našej izbe. Lavi otvoril dvere a zastal.
„Čo je…“ odtisol som ho. Vtedy som pochopil, čo ešte chcel povedať ten hostinský. Bola tam len jedna posteľ. Len jedna. Manželská. Ja. … Mám strach, či sa dokážem ovládať.
Otvoril som dvere. Jedna posteľ? Tak toto nám chcel povedať hostinský.
„Čo je…“ Yuu ma odtisol. Pozrel som na jeho výraz. V očiach sa mu mihol strach. Strach? Počkať! Yuu a strach? To sa bojí so mnou spať? Nie. Zavrtím hlavou. To sa mi len zdalo. Pomaly prejdem na posteľ a rozvalím sa na nej.
„Neboj Yuu, je dosť veľká, zmestíme sa obaja,“ potľapkám voľné miesto vedľa seba. Prebodne ma jeho ľadový pohľad.
„Idem do sprchy,“ viac nepovie. Vydá sa smerom k druhým dverám. Ešte štastie, že v hostinci, je v každej izbe maličká kúpelka.
„Nemiň mi všetku teplú vodu Yuu, pôjdem po tebe,“ zakričím za zatvárajúcimi dverami.
„Hn,“ nič viac.

Bol som v šoku. Keď som zbadal tú jednu posteľ. Bude tak blízko. To nie je dobré. Snažil som sa rýchlo ovládnuť. A on sa ešte rozvalí na celej! Prečo ma tak provokuje! Prečo! Zbabelo som ušiel do sprchy. Že mu nemám minúť teplú vodu? Osprchujem sa v studenej. Potrebujem sa schladiť.

O 10 minút konečne vyšiel Yuu z kúpelne. Vlasy mal pustené, a na sebe len spodky. Pyžamá sme nemali. Netušili sme, že niekde prespíme. Bol krásny. Temné vlasy mu rámovali jeho krásnu smútkom poznačenú tvár a jeho telo. Jeho telo, v živote som nevidel nič krajšie. Odvrátim od neho očarený pohľad. Ja. Ako to zmýšľam o ňom? Musím vypadnúť. Pôjdem do sprchy. Len dúfam, že si nič nevšimol.

Keď som vyšiel z kúpelne, Lavi sedel na posteli. Ale, čo ten pohľad? Rýchlo vbehol do kúpelne. Ja si idem ľahnúť. Musím rýchlo zaspať. Nemôžem naňho už viac pozerať. Nevydržal by som to. A som taký unavený, že by to nemal byť problém

V kúpeľni som bol dlhšie ako som čakal. Na sebe som mal spodky a tielko. Keď som vyšiel Yuu už spal.
„Yuu, spíš?“ zašepkal som. Nič.
„No tak Yuu-chan nehraj to na mňa, ja viem, že nespíš,“ skúsil som znova. Nič. Žeby vážne spal? Ľahol som si k nemu. Oprel sa na lakti. Pozrel som na jeho tvár. Len keď spal, bol taký kľudný. Len vtedy si myslím, že mu rozumiem. Usmial som sa. Nahol som sa k nemu viac.
„Yuu-chan spíš?“ zašeptal som potichúčky. Nič. Vtom mi spadla kvapka vody z vlasov na jeho krásne krojené pery. Usmejem sa. Rukou sa priblížim k jeho ústam a palcom mu prejdem po tých hriešnych perách a zotriem neposednú kvapku. Chcem ho pobozkať. Nakloním sa. Som tak blízko, že cítim jeho dych na tvári. Kúsok od pier sa zarazím. Čo to robím? Ja, čo som to chcel spraviť? Sčerveniem. Odtiahnem sa.
„Prepáč Yuu,“ šepnem, rýchlo sa otočím a prehodím cez seba perinu. Z nej mi trčia len vlasy. Ešte štasie, že spí. Za toto by ma určite zabil.

So zaspatím, by nemal byť problém, lenže bol. Počul som kvapky vody dopadajúce na zem. Predstavil som si ako sa sprchuje. Nastal problém. Nie! Spi Kanda! Ohriakol som sa sám. Odignoroval som problém, ktorý sa naskytol v mojom rozkroku. A sanžil sa myslieť na niečo strašné. Netrvalo to dlho, stačilo si spomenúť na môj osud a vzrušenie opadlo. Počul som otváranie dverí. Upokojil som svoj dych. Volal na mňa, myslel si, že nespím. Že len predstieram. V podstate mal pravdu. Povedal mi tou blbou prezývkou, čakajúc, že sa preberiem a vynadám mu. Ovládnem to. Ja, nemožem sa prebudiť. Nemôžem ho vidieť. Nie teraz. Aj keď chcem, nemôžem. Nevydržal by som to. Ucítim ako posteľ pod jeho váhou zapraskala. Snažím sa dostať svoj dych pod kontrolu. Nakloní sa. Niečo mi hovorí. Neviem čo to bolo. Jedniné čo som dokázal vnímať bola jeho blízkosť. Zrazu mi niečo kvaplo na ústa. Nepohol som sa. Hneď na to ucítim jemný dotyk na perách. Prečo mi to robí? A potom, naklonil sa ešte bližšie. Stratil som kontrolu nad svojím dychom, zrychlil sa. Moje srdce búšilo tak, ako keby chcelo uniknúť z hrude. Odtiahol sa. Miešajú sa vo mne pocity úľavy a skalmania. Čudujem sa, že si nevšimol a nepočul tlkot môjho srdca. Srdca, ktoré bije len pre neho.
„Prepáč Yuu,“ pošeptá. Neviem, čo by som mu mal odpustiť. Otočil sa na bok. Zakryje sa perinou. Vtom otvorím oči dokorán. Viem, že dnes nezaspím a bude tak ťažké sa ovládnuť. Do pol noci som ležal na tom istom mieste.
„Milujem ťa Yuu-chan,“ povie Lavi. Zreničky sa mi zúžia, nechápem to. Vtom sa na mňa pritisne. Pozreiem naňho. Spí. Bol to len sen.
„Si pre mňa jediný,“ dopovie a obíjme moju ruku. A je to jasné dnes sa už neovládnem.

Sníval sa mi krásny sen. S Yuom. Neviem, už o čom bol. Začal som sa preberať. Preberať na vlastné vzrušenie. Vzrušenie?! To ma prebralo. Pocítil som chlad. Zvláštne, veď som sa zakryl. Vtom som ucítil niečo vlhké na svojom prirodzení. Otvoril som oko, v ktorom sa zračila hrôza. Čo sa tu deje? Opatrne som sa pozrel dole. Uvidel som len záplavu hodvábnych čiernych vlasov.
„Y-yuu?“ nesmelo som vykoktal. Nie, to určite nie je on. Ale kto iný by to bol? Neznámy zdvihol pohľad. Moje oko sa stretlo s tmavomodrým pohľadom. Yuu sa práve s jazykom hral s mojou špičkou. Začervenal som sa. Takže to je on. Uprel na mňa pohľad a jemne sa usmial. On sa usmial? Ja sčervenal som ešte viac. Pohľad otočil späť k môjmu vzrušeniu a začal sa s ním opäť hrať. Bol som v rozpakoch. Prečo to robí? Nevládal som normálne uvažovať, vlhko jeho úst, bolo nepopísatelné. Nedýchal som, bál som sa, že by som ho tým odradil. Zodvihol pohľad a priblížil sa ku mne. Srdce sa mi rozbúšilo, ako by to mali byť posledné minúty jeho života. A ono sa snažilo zo seba dať najviac. Keď bol úplne pri mojej tvári, prešiel peramy po mojich.
„Dýchaj.“ Ak to povedal, zhlboka som sa nadýchol a nasal jeho lahodnú voňu. Voňal tak neskutočne. Stále som mal pocit, že som sa neprebudil a toto všetko je len sen. Ten sen, na ktorý som si nevedel spomenúť. Zohol sa a pobozkal ma, najskôr jemne, ani som to necítil. Ako keby sa mi motýlie krídla otierali o pery. Hneď na to ma pobozkal znova, tentokrát vášnivejšie. Bolo to také neskutočné, nič som nedokázal spraviť. Len sa podvoliť tomu bozku. O chvíľu mu taký bozk nestačil. Mne tiež nie. Ucítil som, ako sa jeho jazyk snaží dobyť do mojích úst. Pustil som ho. Začali sme sa bozkávať ešte vášnivejšie a dravejšie, už som nedokázal len tak nič nerobiť. Zapojil som sa. Bozk mohol trvať hodinu ale aj sekundu. Bolo to čarovné. Odtrhol sa od mojich pier. Zastretým pohľadom som sa na neho pozrel. Kľakol si nado mňa. Bol nahý a ja tiež. Musel ma vyzliecť keď som ešte spal. Chcel som sa ho dotknúť, vlastne po ničom inom som ešte tak netúžil. Položil som pravú ruku na miesto kde má srdce. To miesto mu zdobilo tetovanie. Cítil som jeho srdce ako naráža zbesilo do mojej ruky. Pozrel som mu do očí. Videl som v nich túžbu, chtivosť a niečo, niečo, čo som nedokázal identifikovať. Tieto oči, ako keby patrili inému Youvi akého poznám. Potom som pohľad uprel na jeho telo, ruku som pomaly posúval nižšie a nižšie. Jemnými dotykmi som mu prechádzal po svaloch a zastavil na jeho prirodzení. Pomaly som po ňom prešiel, chcel som mu odplatiť tú starostlivosť, ktorú venoval on mne. Lenže chytil mi ruky. Nechápavo som naňho pozrel. Len sa usmial a mne viac nebolo treba, jeho úsmev vo mne prebúdzal pocity, o ktorých som ani netušil, že mám. Ruky mi položil vedľa tela. A pomaly sa presunul viac nado mňa. Jeho vlasy ma začali štekliť, vzrušenie sa vo mne len stupňovalo. Privrel som oči, nikdy v živote som nebol taký vzrušený. Zrazu som ucítil okolo svojho mužstva tlak. Otvoril som oči. Yuu sa snažil posadiť na moj vzrušený úd. Chcel som ho zastaviť, ale nedalo sa. Bol som príliš vzrušený. Začal som zrýchlene dýchať. Yuu si konečne sadol na moje mužstvo. Dlaňami sa oprel o moje bruško, predýchaval bolesť. Chcel som ho pohladkať, ale zase ma pošteklili jeho vlasy. Dokázal som len vydýchnuť. Začal sa pomaly nadvyhovať a dosadať. Zatmelo sa mi pred očami. Toľká slasť. Položil som ruky na jeho boky a pomohol mu v nadvyhovaní. Už mi na dýchanie nestčil nos, musel som dýchať ústami. Bolo toho priveľa. Pozrel som na Yua ten bol na tom rovnako. Tempo sa zrýchľovalo. Cítil som, že dlho nevydržím, tak som chcel dopomocť k orgazmu aj Youvi. Chytil som jeho úd do ruky a začal ho treť. Opäť mi v tom zabránili jeho ruky, ako mi chcel pritlačiť ruky k telu, znova ma pošteklili tie jeho vlasy. Nevydržal som to. Dosiahol som vytúžený orgazmus a vyvrcholil. Ako zo mňa vstával začal z neho unikať dôkaz môjho vrcholu. Vtedy mi došlo, čo sa stalo. Miloval som sa s Yuom. Začervenal som sa. Yuu sa nado mňa naklonil a pobozkal ma. Odtiahol sa. Pozrel som na jeho neukojené mužstvo, ktoré sa dožadovalo pozornosti. Tajomne sa usmial. Natočil som hlavu na bok. Nechápal som. O chvíľu som pochopil.

Bolo to neskutočné, cítiť ho v sebe. Ale teraz prišiel rad na mňa. Musel som sa dobre ovládať aby som sa nespravil pred tým, po čom som túžil od kedy ho poznám. Chytil som ho za rameno a pretočil na brucho. Nechápavo otočil na mňa hlavu.
„Nemysli si, že som skončil,“ zašepkal som mu roztúžene do ucha a stisol jeho lalôčik medzi zubami. V smaragdovo zelenom očku sa mihol tieň strachu aj pochopenia.
„Neboj budem nežný,“ šepol som mu do ucha. Chcel som byť, ale moje vzrušenie mi to nedovolilo. Ako som tak pozeral na neho, ako tak kľačí predo mnou s roztiahnutými nohami. Ja neovládol som sa. Prenikol som doňho bez prípravy. Podlomili sa mu kolená, ale držal statočne. Vydržal ten nátlak. Len chvíľu som v ňom vydržal bez pohnutia, nedokázal som dlhšie. Začal som prirážať. O chvíľu som začul jeho tiché vzdychy. Už si zvykol. Pridal som tempo a vtedy som začal vzdychať aj ja. Cítil som svoj vrchol a preto som natiahol ruku a začal trieť jeho mužstvo v rytme mojích prírazov.

Cítiť ho v sebe bolo zvláštne. Bolelo to. Ale potom bolesť vystriedalo niečo iné. Opať vzrušenie. Naklonil sa nado mňa. Znova ma pošteklili jeho vlasy, vzrušil som sa viac. Chytil moj úd a začal ho treť v rytme prírazov. Vzrušili ma už len jeho vlasy na mojom chrbte a horúci dych na šiji. Netrvalo dlho a vyvrcholil som, pár minút po mne aj on. Keď zo mňa vystúpil zmorene som sa zvalil na posteľ, bol som unavenejší ako pred tým. Zvalil som sa na chrbát a Yuu si ľahol na moju hruď, na miesto kde mám srdce. Srdce, ktoré bije len pre ňho. Zaspali sme.

Ráno som sa zobudil. Bolo šesť. Nemávam dlhý spánok. Pozrel som sa na Laviho a musel sa usmiať. Priznám si to. Milujem ho. Išiel som do sprchy. Keď som z nej vyšiel ešte spal. Nahol som sa nad neho, moje vlasy mu padli do tváre, pokrčil nosom. Šteklili ho. Usmial som sa a prebudil ho bozkom. Keď sa osprchoval, išli sme na vlakovú stanicu a nastúpili do vlaku.

-O týždeň neskôr-

Mal som misiu, ale bez neho. Musel sa venovať svojmu výcviku bookmana. Tešil som sa na neho, na ten úsmev. Bola už noc, ale chcel som ho vidieť. Zaklopal som na dvere jeho izby, nemusel som čakať dlho. Otvoril mi. Ako ma zbadal usmial s na mňa tým úsmevom. Úsmevom, ktorý som tak miloval. Odo dverí som sa na neho vrhol, chcel som dobehnúť stratený čas. Tentoraz však prebral iniciatívu on. Oprel ma o stenu a pomaly začal zo mňa strhávať oblečenie. Po krátkej predohre sme boli už obaja vzrušení a nahí. Otočil si ma chrbtom k sebe a pomaly začal do mňa prenikať. Bolo to iné ako vtedy. Lepšie.

Konečne ho tu môžem mať. Mať pri sebe. Chcel som mu ukázať ako veľmi po ňom túžim. Presne som vedel čo chcem. Nie ako vtedy, prvýkrát. Bol som prekvapený z toho celého, z mojich pocitov a z jeho správania. Tešil som sa na neho. Zrýchľoval som tempo a pomaly začal trieť jeho mužstvo v svojej ruke. Onedlho sme došli obaja k vrcholu. Vystúpil som z neho a otočil si ho čelom. Usmial sa na mňa. Pobozkal ma a trocha sa odtiahol. Vzal si z kabáta sponu, ktoru si chcel vypnúť vlasy. Chcel sa ísť osprchovať. Ako si vypínal vlasy, niečo sa ma spýtal.
„Bolo to oveľa lepšie ako minule. Trénoval si s niekým kým som tu nebol?“ Očervenel som, tá jeho úprimnosť.
„N-nie,“ vykoktal som zo seba. Konečne si vlasy zopol a na tvári mu hral úsmev, ktorý som nemohol vidieť. Stál chrbtom ku mne.
„To som rád, bývam žiarlivý.“ Odišiel do sprchy a mňa tam nechal v rozpakoch stáť.