Neslušný návrh

Celú noc sa v posteli prehadzoval. Bol nesmierne unavený, ale zakaždým, keď zatvoril oči, videl útržky ktoré mu predhadzovala myseľ. Vytvárala nepríjemne obrazy temného priestoru a Keetha. Spájala ich dokopy a nedovolila Joshovi poriadne zaspať. Za celý ten čas spal dokopy približne tri hodiny.

Ráno keď zišiel dole schodmi, zistil, že Keeth odišiel. Presne pred jeho nosom, zahliadol jeho hnedé vlasy. Pripomínali mu kakao. Presne tú úžasne krásnu a sladkú farbu kakaa. Výrazná farba. Vlastne sa nečuduje vôbec nikomu kto túžil po Keethovi. Bezchybná pleť, jemné, hnedé oči, ktoré mu pripomínali čokoládovú penu na vrchu kapučína. Alebo mal len veľký hlad.

„Dobré ráno… musím do práce, bože musím do práce.“ Sadol si za stôl v kuchyni a pohliadol na Ambieho s pohárom v ruke. „Už teraz meškám. Šéfová ma zabije.“

„Povedz jej, že si bol s klientom.“

„Si môj klient?“ pousmial sa unavene Josh. „Nezvládnem to ani odšoférovať.“

„Oh chudáčik.“ Nahol sa k nemu Ambie, „teraz mi je ťa úprimne ľúto, ale vieš ako sa hovorí; kto sa bojí, do lesa nechodí.“

„Ja viem, viem… si učebnica príkladov vzorov a tapiet a kobercov…“ Josh, ktorý si opieral hlavu o ruku pomaly začal kĺzať dole a tak isto sa mu vykĺzla hlava z ruky a buchla o stôl. To jeho trojsekundový spánok ukončilo a on bol zrazu úplne hore a vystretý ako pravítko.

„Páčilo by sa mi byť vzorkovník kobercov.“

„Mmmm taký huňatý a mäkký koberec… pomiloval by som ťa.“

„No… pansexuál…“

„Aaaaah,“ zasmial sa Josh, „čo tí ľudia nevymyslia. Môžem… dostať prosím niečo napiť? Kávu?“ Poprosil s čiastočným zívnutím ktoré zakryl do ruky.

„Jasné.“

„Odvezieš ma domov? Pretože sme tamto… tvojim autom tu.“

„Jasné.“ Prikývol druhý krát Ambie. Tento krát sa mu ukázal na tvári úsmev.

„A už si v pohode, s tým?“ Otočil sa aby sa ubezpečil o Joshovom stave. Do hrnčeku nasypal dve lyžičky kávy a cukor.

„Nie. Mám chuť… chuť na obrovský kus čokoládovej torty. Toľko čokoládovej plnky medzi kúskami cesta, že by si sa v nej utopil.“ Opísal vášnivo svoju túžbu.

Ambie pustil lyžičku do hrnčeka. Príliš živá predstava sa dostala aj do jeho mozgu. „Sladká, čokoládová plnka…“

„S jahodami…“

„Mmm asi si nejakú tortu upečiem dnes.“

„Mmm,“ usmial sa príjemne Josh, „čo? teda… aj ja chcem!“  prebral sa zo zasnenia a okamžite bol na nohách. „Budeme piecť spolu?“

„Prečo?“ Opýtal sa Ambie s hrnčekom v ruke.  „Teda ty vieš piecť Josh…“

„Toto je fakt divné.“  Obaja na seba hľadeli chvíľu bez slova. Dokonca sa začala variť aj voda a čajník pišťal nedočkavo na plynovom sporáku.

„Tu máš kávu.“ Vtisol mu do ruky hrnček Ambie a prešiel okolo neho preč z kuchyne.

Josh sa za ním otočil na malý okamih. Prešiel k sporáku a vypol platničku. Zalial si hrnček vodou a nasypal dovnútra dve lyžičky cukru. Zamyslene sa oprel o linku a začal miešať lyžičkou tmavú tekutinu. Držal pevne uško akoby mal ruku zaliatu v betóne ani sa mu nechvela. Len premýšľal. Premýšľal o tom, ako Ambie zvláštne zareagoval. Ako sa otočil, ušiel… pretože bol v rozpakoch? Žeby kúsok z toho nevinného a hravého Ruso-Angličana v ňom ostalo? Len malý kúsoček.

Usmial sa.

Odtiahol sa od linky. Bol rozhodnutý zatlačiť, možno len troška, sladko a nevinne. Ako taká šľahačka ktorá ostane na špičke nosa. Len ľahučko sa dotknúť.

Na prízemí nebol však k nalezeniu, tak vyšiel hore po schodoch. Lenže to už sa ozvalo ding-dong a ani nevedel ako rýchlo Ambie prebehol okolo neho dole schodmi k dverám. Len sa stihol napiť a zísť dole schody tak ho zastihol druhý šok behom tak krátkeho rána. Vo dverách stál absolútne…

„Poď dovnútra.“ Sledoval Ambieho ako pustil dovnútra pre neho absolútne cudzieho chlapa. Čo chlapa to bol Dionýz, to bol Herkules, to bola socha Dávida. Dokonalý kus chlapa.

„Ambie?!“ zvolal Josh s prízvukom škrípania dverí. Prichytil sa pri tom ako pevne drží uško šálky a má chuť ho hodiť po Dionýzovi a rozbiť mu hlavu. Prijať ho trpieť za to, že sa vôbec usmieva, za to že jeho existencia sa tu vyskytla.

„Hm?“ nemal nijako potrebu sa na Josha otočiť. Začal sa zhovárať so svojim hosťom.

„Sľúbil si ma odviezť domov.“

„Fajn, fajn…“ mávol rukou do vzduchu, akoby bol Josh nejaká otravná a nepodstatná postava. Možno konal ako decko, choval sa ako pubertiak, ale bol si vedomí svojho postavenia v živote Ambieho. A možno to bolo len postavenie žiarlivého ex, stále bol v jeho živote. Dokonca aj v tej sekunde kedy sa ten boh vína na neho usmieval.

„Hneď!“ zvolal Josh.

         Celú cestu mlčali. Dokonca aj keď sa Josh pokúšal naviazať nejakú konverzáciu, nedostal žiadnu odpoveď. Vedel veľmi dobre čo sa šoférovi momentálne odohráva v hlavičke. Určite to nebola cesta, dopravné značenie, ani stromy. Bol to prašivý Dionýz. Ten svalnatý, sexi aj keď bledý ako stena, ten boh sexu. Mal na jazyku nepríjemnú otázku, ale vopred vedel, že by nebola zodpovedaná, tak trpezlivo mlčal kým Ambie nezastal pred domom.

„Môžem s tebou hovoriť ešte na pol hodiny hore? Prosím?“ otočil hlavu znova na Ambieho. Ten jeho hlboký povzdych typu – kedy mi už dáš pokoj – bol bolestivý.

Navzdory tým bolestivým grimasám, Ambie nasledoval Josha do bytu. Nemal náladu sa s ním dohadovať ani ho pol hodiny vyhadzovať z auta ak by k tomu došlo.

„Tak?“ ostal stáť na chodbe Ambie, „čo potrebuješ?“

„Kto je ten chlap?“ vyrukoval Joshn hneď ako zatvoril dvere od bytu.

„Kto?“

„Ako kto? Dnes ráno… pred pol hodinou…“

„Adam.“ Odvetil krátko. Ani sa na neho nepozrel. Odvrkol potichu akoby ani nechcel aby to Josh vedel. Jediné čo ho odrádzalo od toho mu to nepovedať, bola Joshova neodbytnosť. Nepotreboval hodinu stráviť presvedčovaním zo strany Josha.

„Tak Adam… a ty sa tváriš ako zamilovaná školáčka. Nevravel si mi, že nikoho nemáš?“

„Čo je ťa vôbec do toho Josh?!“ zvolal naštvane Ambie. Aj keď v tomto momente mal odísť a tresnúť Joshovi dverami do nosu, ostal tam stáť.

„Proste žiarlim! To nevidíš?“

„Povedal som ti, že medzi nami nič nebude!“

„Nejaký Adam ktorý sa ti votrie-“

„Prestaň s tou komédiou!“ najhoršie bolo to, že Ambie bol ten kto kričal tentokrát. Josh pokojne stál a snažil sa nezvyšovať hlas, byť pokojný, aj keď… len možno z malej časti jeho dušičky ktorá sa teraz chvela, mal na to právo – byť naštvaný a žiarlivý.

„Takže randíte.“

„Nie.“

„Chodíte už spolu?“ nahol sa k nemu Josh.

„Nie.“

„O čo ide?“ opýtal sa pokojne.

„Chcem s ním randiť.“

„Ale on nechce,“ usmial sa Josh, „má deti, manželku? Je hetero?“

„Do toho ťa nič nie je.“

„Možno, ale do teba ma niečo je.“

„Akože čo nás dvoch ešte spája mi vysvetli.“ Joshov cynický úsmev ho začínal iritovať. Chcel cúvnuť k dverám a keď by Josh k nemu podišiel vraziť mu nimi do hlavy. Možno nebol iný spôsob ako mu natrepať rozum do gebule.

„Láska.“ Odvetil pokojne Josh.

„Oh vážne? Aký druh lásky? Miluj blížneho svojho?“

„Psychická a fyzická láska medzi nami dvoma.“ Poukázal najskôr prstom na seba a potom na Ambieho.  Snažil sa hovoriť pokojne a nezačínať s tak nenávideným krikom ktorý všetko zhorší. Lenže to bola jeho povaha, temperamentná a rýchlo sa nechal rozrušiť. Hlavne keď vedel svoje a tvrdohlavo si to začal obhajovať voči už i tak tvrdohlavému Ambiemu.

„Nestratil si pamäť náhodou?“

„Takže si nikdy na mňa nemyslel?“ prikročil k nemu bližšie Josh. „Keď si zatvoril v noci oči a pokúsil sa zaspať, nikdy si ich znova neotvoril? Nepozrel si sa k oknu  a nič vnútri ťa bolestivo nezasiahlo? Nikdy si si nepriložil ruku k srdcu a nepokúsil si sa zastaviť jeho splašené údery? Nikdy si netúžil aby som ťa zovrel v náručí a táral tie svoje nezmysli ktoré ťa ochránili od krutosti tvojho otca? Netúžil si sa otočiť s tým pocitom, že uvidíš moju spiacu tvár? Nikdy si sa nedotýkal sám seba a netúžil po mojich dotykoch?“ Oprel sa rukou o stenu pri Ambiem, ktorý sa vôbec nepohol. Nevyjadril žiadnu emóciu nad Joshovou sentimentálnou rečou. „To si ma prestal milovať okamžite?“

„Ako dlho žiješ v týchto spomienkach?“ pokrútil hlavou s obavami Ambie.

„Dosť dlho na to aby som ťa chcel vedľa seba v posteli.“

„Vtipné aký nostalgický tvoj život je.“ Znovu pokrútil hlavou.

„Je ti to vtipné? Chlap ktorý ťa miluje je ti na srandu? Zruinoval som vlastný život. Som v šoku dobre? Stále som v šoku, môj mozog a srdce nepoberajú minulosť ako minulosť. Zrejme trpím nejakým druhom mánie a popieram sám sebe skutočnosť je to tak? To hovoril môj psychológ. Je to následok rozchodu ktorý nedáva zmysel?“ Josh vymenil ľavú ruku za pravú aby zadržal Ambieho pokus o útek. Zatarasil mu tak cestu k dverám.

„Chceš potlesk?“ začal mu pomaly a sarkasticky tlieskať.

„Nevera je pre teba niečo čo nedokážeš v živote odpustiť chápem tomu.“

„Oh dostali sme sa niekde konečne.“ Založil ruky na hrudi Ambie. Po roku riešiť niečo čo malo byť dávno vyriešené, sa zdalo ako nekonečný bludný kruh. Ten istý kruh ktorý Josh porušil v jednu noc a v jednu chybu ktorú bude ľutovať dlhé roky. Možno jedného dňa sa postaví a všetko zahodí za seba. uvedomí si, že Ambie nie je jediný na svete ktorý by mohol zaplniť prázdne miesto – ale to bol omyl. Omyl ktorý si Josh myslel a nedokázal ho vyvrátiť.

„Nikto na svete mi ťa nedokáže nahradiť. Viem, že sme sa hádali. Každý sa háda. Viem, že som žiarlivý, ale môžem sám sebe pomôcť. Viem…“

„Josh dosť!“ zvolal rýchlo Ambie a nadýchol sa zhlboka, „ty si jednoducho neuvedomuješ, že ma zraňuješ týmito slovami? Ako sa mám chovať? Rozplakať sa ako ženská a padnúť ti do náruče? Nie som žena. Mám svoju chlapskú hrdosť a tá ma nikam nepustí. Nesnaž sa ísť na mňa s tou nostalgickou pesničkou a tristo stranovým brakom nejakej neurotickej spisovateľky, ktorá celý život blábolí o pravej láske.“

„Milujem ťa. Keby si vedel ako veľmi ťa milujem. Ako šialene ťa milujem.“

„Josh prosím ťa. Pre boha prosím ťa, prestaň si ubližovať.“ Prešiel si rukou po tvári. Za celý ten čas nemal takú potrebu vydať svoje zúfalé pocity na povrch. Nevedel ako donútiť Josha aby šiel ďalej vo svojom živote. Našiel ho v tom bordeli ktorý bol okolo neho, bez cesty. Vyviedol ho von, ale Josh sa bál od neho odtrhnúť a ostať znova sám.

„Nezaslúžim si vari trpieť?“

„O akom utrpení hovoríš? Toto so mnou už nemá nič spoločné. Tvoj život, ktorý si ničíš za to nestojí.“

„Nestojí za nič, keď som ťa z neho vyhodil. Preto trpím a trestám sa za to.“ Oprel sa oboma rukami o stenu. Pritisol svoje telo na Ambieho. Perami skĺzol nižšie k uchu na ktoré vydýchol. Pomaly sa presunul ku krku, pritisol nežne pery k lahodnej a jemnej pokožke.

„Netlač na mňa Josh. Nerob to.“

„Tlačím na teba?“ šepol medzi jednotlivými bozkami.

„Chceš so mnou sex?“

„Chcem.“

„Skvelé, ako hlboko sme zase klesli.“ Povzdychol si Ambie. Nemohol však potlačiť ten hlboký cit ktorý začal vyvierať zvnútra pri každom Joshovom bozku.

„Balím ťa to nevidíš?“

„Aj cítim.“

„Je to ako na začiatku. Tvár sa, že sa vidíme prvýkrát a nič sa medzi nami ešte nestalo.“ Poprosil Josh keď jeho ruka skĺzla zo steny dole a zastala na Ambieho boku.

„Josh si patetický!“ odvrkol už otrávene Ambie „Strašne moc patetický. Nad hranicu!“

„Ďakujem.“ Odtiahol sa od neho Josh so zraneným úsmevom.

„Nechaj ma odísť.“ Zvrátil hlavu na bok Ambie.

„Prečo tá zmena? Páčili sa ti… každý jeden z tých bozkov sa ti páčil, viem to. Čo sa snažíš predo mnou skryť?“ snažil sa mu pohliadnuť znova do tváre. Ambie sa mu však vždy vykrútil a keď mu vzal tvár do dlaní a zahľadel sa mu do očí, možno na okamih videl ako urputne sa zvnútra snaží táto silná osoba ubrániť svoje krehké vnútro.

„Nechcem aby si sa ma dotýkal!“ odtisol ho naštvane Ambie rukami. „Už nikdy viac! Choď do čerta aj s celou svojou patetickou láskou!“ Zvolal vytočene. Cítil ako mu srdce znova začalo naliehavo búchať v hrudi, jeho dych sa zrýchlil.

„Oh áno, láska začala byť patetická. Ty a tvoje zlomené srdce! Na koľko častí som ti ho zlomil, že ho každému rozdávaš?!“ Vzal ho za ramená a pritisol k stene. „Som jediný, kto ti ho môže dať späť dokopy rozumieš? Veľmi dobre cítim tvoje reakcie! Tak prestaň hrať túto zasranú komédiu a postav sa k tomu ako chlap!“ zvolal naštvane Josh.

Chvíľu sa obaja dívali sebe do očí. Hlboko, hnedý a zelený pohľad sa vlievali do seba. Josh to nevedel a nemohol to ani tušiť, že jeho slová zanechali v Ambiem len ďalší hlboký šrám. Aj keď sa snažil čo to dalo, zaprášiť ich, skryť alebo prelepiť, Josh vždy zadrel znova a znova do jeho doráňaného srdca.

„Nenávidím ťa.“ Odvetil chladne Ambie.

„To sú mi novinky… skôr než ma budeš chcieť z nenávisti zabiť, buď aspoň na chvíľu úprimný.“ Nahol sa mu viac k tvári. K tej kamennej a možno trošičku detsky nafučanej tváričky. Ako mu len chýbali jeho hnedé, prirodzené vlasy, keď mohol beztrestne zaboriť prsty do nich a s úsmevom ho bozkávať celé dlhé minúty. Až tak smutne, nostalgicky mal nutkanie ho objať a znova si ho privlastniť.

„Chcel som aby sme boli priatelia Josh. Všetko vždy tak skurvíš.“

„Nehovor mi to znova.“ Sklonil hlavu Ír.

„Si absolútne nenapraviteľný. Chcel som ti pomôcť, začal som ti veriť a ty to všetko skopneš akoby nič z toho čo som urobil nestálo za to!“

„To nie je pravda zlato.“ Potichu mu ďalej odporoval zatiaľ čo túžba v jeho tele rástla a rozpínala sa.

„Ponúkol som ti viac než si zaslúžiš!“ hlas Ambieho rázom nabral na grádoch.

„Nekrič na mňa!“ zvýšil hlas Josh s tým, že zdvihol hlavu a pohliadol Ambiemu do očí. Absolútne bez výčitiek, chladne, bez toho sladkého, medového domova ktorý sa tam vždy odrážal – našiel sa Josh opäť v pozícii nostalgického romantika.

„Je to k smiechu rozumieš?! Celý si k smiechu! Keď sa konečne začneš chovať ako rozumný, dospelý človek vyjde z toho len obyčajná fasáda. Nie si schopný žiť svoj život hodnotene ako hrdý človek!“

„Tak kurva prestaň!“ vzal ho znova za ramená a buchol s ním o stenu. Hlavne bol Josh o pol hlavy vyšší a jeho svaly ktoré síce začali slabnúť po jeho opileckých výletoch, už tiež neboli bohvie čo, stále to bolo zrejme viac než mal Ambie.

„Prestaň ma urážať. Ja viem, že som ti ublížil, veľmi som ti ublížil a stále sa tým trápiš… ale kurva miloval som ťa celým srdcom! V živote som necítil niečo tak šialené, dokonalé, čisté a pri tom zvrhlé a divoké. Vždy som ťa miloval, aj keď v mojej hlave začali veci pracovať nesprávne ani na okamih som ťa neprestal milovať! Tak mi nehovor tieto slová, tieto veci… nehovor mi, že som hlupák, pretože ty by si hlupáka nikdy nemiloval.“ Dokončil svoj monológ. Postav sa k tomu ako chlap. V očiach sa mu zaleskli slzy a rázom keď ho Ambie od seba odstrčil a chcel odísť, tak ho vzal za rameno a pritiahol ho k sebe.

„Dám ti dôvod ma nenávidieť keď chceš. Skutočný dôvod.“ Rameno mu zvieral tak pevne, že cítil ako sa svaly pod jeho prstami a dlaňou napínajú a hýbu. Začal ho ťahať od dverí cez malú chodbičku do obývačky a z nej do spálne. Hneď ako Ambie zazrel veľkú posteľ zaprel sa ešte viac a vytrhol sa Joshovi zo zovretia.

„Nenechám ťa odísť!“ zvolal Josh poblúznene. Natiahol svoju dlhú ruku smerom za ním. Podarilo sa mu chytiť ho vzadu na košeľu a to stačilo aby Ambie stratil rovnováhu keď sa napriahol dopredu. Vytrhol sa síce Joshovi ale prepadol na zem a udrel si hlavu o temeno.

„Am? Ambie? Zlato?“ iritujúci hlas so sladkou príchuťou sa mu prihováral a snažil sa ho prebudiť. Bol by prisahal, že za tie okamihy v bezvedomí by teraz bol vraždil. Zelené oči ktoré pomaly opúšťal strach sa na neho usmievali akoby sa nič nestalo.

„Magor.“ Bola prvá vec ktorú Ambie povedal. Akoby mu niekto šľahol lopatou skrz ksicht. V hlave mu dunelo a miestami ho bodala nepríjemná bolesť ktorá vystreľovala v pravidelných intervaloch.

„Nechcel som aby si si ublížil.“

„Daj sa liečiť.“ Posadil sa na posteli a ruku si priložil na čelo.

„Budeme to znova riešiť?“

„Daj as liečiť.“ Zopakoval mu Ambie.

„Sám si za to môžeš vieš? Chováš sa tak irelevantne. Na jednu stranu z teba všetko kričí ako: vezmi si ma, ber si ma! A na druhej strane: dotkneš sa ma a zabijem ťa. Tieto dve časti keď ich vidíš na raz sú tak sexi na tebe…“

„Daj sa liečiť!“ odvrkol Ambie.

„Vieš prečo pijem? Vieš prečo som naštvaný, zúfalý a nedokážem si už ani pomaly plniť svoje povinnosti? To je kvôli tebe! Mňa, ten kto sa s tebou rozišiel – mňa ten rozchod vzal viac než teba!“ zdôraznil naštvane. Bola to vec, ktorá ho dokázala vytáčať na Ambiem najviac a možno to bola jediná vec, pretože s ňou sa násobili ostatné veci. Prečo sa tak jednoducho preniesol cez ich rozchod? Prečo to bol on kto ostal potopený, smutný na dne a zlomený?

„Každý máme svoj spôsob ako sa vyrovnávame s rozchodom.“

„Oh, áno,“ povzdychol si Josh, „zabudol som aká chladnokrvná mrcha sa z teba stala.“

„Možno, ale to neničí moju inteligenciu a život.“

„Znova som patetický?“ usmial sa Josh a sadol si k nemu na posteľ. „Chápem, zaslúžiš si Adama a Nobelovu cenu za literatúru.“

„Josh, ja nehovorím, že som dokonalý. Nikdy som nebol, ale do čerta prečo nevidíš svoje chyby ako chyby ktoré ovplyvňujú okolie? A prines mi ľad!“ cítil ako sa mu formuje hrča na hlave k tomu ho začali bolieť oči.

„Sľúb mi, že keď sa vrátim s ľadom, budeš tu.“ Naklonil hlavu na bok s prosbou v očiach.

„Kam by som kurva šiel? V hlave mi duní a nevládzem ani pomaly sedieť! Dones mi ten ľad okamžite!“ panovačnosť ktorá prichádzala z bolesti donútila Josha sa postaviť a priniesť mu ľad.

Konečne sa cítil v poriadku. Hlava ho prestala bolieť ale ľad na hrču už veľmi nefungoval. Keď si len pomyslel, že mohol mať z toho otras mozgu, alebo inú neplechu, mal chuť na Josha skočiť a začať ho škrtiť s rytmickým mumlaním – imbecíl, imbecíl, imbecíl.

„Mal by som ťa zažalovať!“ naštvane si stiahol obklad z temena.

„Bolo to nechtiac. Nehoda!“

„Kde začať? Zadržiavanie, pokus o znásilnenie…“

„Ja ti! V živote som sa ťa… dobre, som ticho,“ rezignoval Josh.

„Nebudem môcť ani šoférovať, mám pocit, že sa každú chvíľu povraciam.“ Priložil si ruku na brucho a zhlboka sa nadýchol aby zahnal ten dávivý a nepríjemný pocit, ktorý mu šplhal od žalúdka až do krku. Pohodlnejšie sa oprel v posteli a vystrel nohy.

„Keby si mi dal poslednú šancu. Ľudia sa menia.“ Namietol Josh potichu.

„Ti dám takú poslednú šancu!“ kopol ho nohou to stehna.

„Aspoň sa vyzuj keď si v posteli!“ vrátil mu ranu, ale rukou do stehna.

„Neopovažuj sa ani!“ znova ho kopol Ambie, „ani na mňa… nehovor mi čo mám robiť, ty vrah!“

„Čo sa tak na mňa dívaš? Keby som bol vrah tak ti to neošetrím.“ Posťažoval sa Ír nešťastne. Pomaly začal kvôli tomu incidentu strácať svoju hrdosť. Všetko čo mu predchádzalo! Ani sa nediví, že ho Ambie kope. Nedivil by sa keby mu prerazil lampu o hlavu.

„Nehovor na mňa ti hovorím! Ten tvoj otravný Írsky prízvuk keď na mňa hovoríš…“ Znova ho kopol.

Josh pozbieral ostatky svojej hrdosti a chytil ho za členok. Dostal síce ranu vankúšom do hlavy ale to nebolo nič oproti tým kopancom tvrdou podrážkou z čižmy.

„Nechaj ma!“ Ambiemu sa z toho rozrušenia zatočila celá izba dookola a dokonca sa mu Josh rozmazal na oranžovú machuľu, čo bolo veľmi vtipné preto sa začal pomedzi svoj hnev smiať a pripomínal tak počiatočné štádium bláznovstva. Potiahol svoje telo dozadu takže v Joshovej ruke ostala jeho čižma. Málo kedy si ich totiž poriadne zašnuroval a ak áno tak sa mu to rozviazalo, uvoľnilo a pri chôdze vyzúvalo z päty. Kto by kedy povedal, že to bude raz výhodné keď je človek napadnutý a držaný za nohu?

„Čo… kruci!“ pohliadol na čižmu vo svojej ruke Josh a pohodil ju smerom k Ambiemu ktorý ležal na chrbte na posteli a rukou si zakrýval oči so smiechom. Hlava ho nebolela, ale začínal mať pocit, že prichádza o zrak.

„Ambie… si v poriadku? Mali by sme ísť od nemocnice, vážne. Prestaň sa tomu smiať, nie je to vtipné.“ Vyšiel si nad neho kolenačky Josh a starostlivo sa mu pokúsil stiahnuť ruku dole z tváre.

„…zamordovať si ma chcel!“ zvolal na neho Ambie, zrak sa mu pomaly začal lepšiť, ale stále videl Joshovu hlavu ako veľkú, rozmazanú mrkvu.

„Počúvaj ma ty malý, ruský filištínsky…“ Vzal ho za obe ruky Josh. Aj keď sa mu  nimi chcel Ambie vykrútiť, jeho zrak bol stále rozmazaný a tak nevedel kde jeho ruky poriadne sú, kde tie Joshove ruky sú. Takže táto bitka skončila obťažnosťou: ako prebiť skoro slepého.

„Zavolám sanitku rozumieš?“ pritisol mu ruky pevne k telu.

„Oh, chceš aby ťa odviezli na liečenie?“ zamrkal Ambie so zamračením. Stále ho nedokázal dobre vidieť. Akoby mal kus fólie na očiach. Žmurkal a snažil sa ten povlak odstrániť ale nič nepomáhalo. Jeho oči očerveneli a zvlhli.

„Bože ja som ti ublížil.“ Zahryzol si do spodnej pery Josh. Jeho telo ovládol obrovský strach. Z jeho malichernosti a egocentrickosti Ambie prichádzal o zrak.  „Prestaň sa smiať prosím… zlato…“ Sklonil hlavu na jeho hruď Josh. „Budeš v poriadku, znova uvidíš. Všetko budeš znova vidieť, sľubujem.“ Pustil ruky ktoré mu väznil a priložil dlaň na jeho tvár. „Nenamáhaj sa.“

Ambie otočil hlavu smerom kde si myslel, že uvidí Josha, ale stále tam bola len oranžová machuľa.

„Vydrž.“ Natiahol sa cez celú posteľ k stolíku kde mal mobil. Okamžite naťukal tri čísla a priložil si mobil k uchu. Objasniť všetko čo sa stalo netrvalo ani dve minúty. Josh to na dispečera vyvalil všetko naraz a tak sanitka mohla vyraziť čo najskôr.

„Len pokojne lež. Dobre? Nenamáhaj sa.“ Sklonil sa späť k nemu Josh. Tento krát mu jeho bývalý milenec vôbec neodpovedal. Mlčal ani sa neusmieval. „Ambie? Odpovedz mi prosím.“

„Hmm…“ Otvoril ústa, ale nič viac z neho nevzišlo.

„Pane bože čo som to…“  Pohladil Ambieho po tvári. Nedíval sa na neho, zakrýval si oči predlaktím, tá šmuha čo videl bola príliš, začínali sa v ňom šíriť strach a panika. Nemohol rozprávať, to bola ďalšia novinka. Nedokázal sformulovať vetu.

Josh sám už nemal skoro žiadne slová ktoré by povedal, z očí mu začali padať slzy a ani sa ich nesnažil zastaviť. Jeho vina. Vždy všetko je jeho vina pretože je tak horlivý, egocentrický bastard. Vždy všetko je jeho vina.

„Milujem ťa.“ Sklonil sa mu k tvári a jeho perám daroval nežný bozk. Nikdy by nečakal že ich prvý bozk po takej dobe, bude plynúť z tak tragickej situácie.

         Sedel v čakárni už dve hodiny. Doktor mu povedal, čo presne sa prihodilo a tomu Josh skoro vôbec nerozumel. Dočasná strata zraku a reči. Niečo príšerné čo spôsobil on. Ambie sa buchol o hlavu kvôli nemu, kvôli nemu je naštvaný, kvôli nemu sa zmenil.

Vložil si tvár do dlaní a vydýchol. Mal by som sa utratiť. Opakoval si v hlave stále dookola. Nervózny a zbavený akéhokoľvek zmyslu života tam sedel na skoro prázdnej chodbe s hlavou plnou strastí vnorenou do dlaní. Neobťažoval sa ani pozrieť komu patria tie kroky na chodbe, či je to nejaký pacient, doktor alebo vrah. Klepot podpätkov bol rýchli, naliehavý a zrazu prestal. Dusné ticho sa naplnilo jemnou vôňou kvetín a Josh otvoril oči. Skrz prsty videl biele lodičky. Stiahol ruky dole a zdvihol hlavu hore na ženu.

„Ty skurvený bastard!“ žena sa napriahla a strelila mu dobre mierenú facku. A že mala silu až Joshovi otočila hlavou na bok. „Do kedy mu budeš ničiť život?!“ Nekričala a ani nemusela. Jej hlas bol tak plný hnevu a opovrhnutia, že keby začala kričať, tak sa Josh rozbehne a skočí dole zo schodov.

Bál sa prehovoriť, len sedel so slzami v očiach. Líce mal červené a boľavé. Cítil bolesť a bol za ňu vďačný.

Mlčanie prerástlo v ticho tak príšerné, že žena to nevydržala. Vzala ho za golier a pritiahla k sebe. „Budeš sa zodpovedať! Tomu ver! Zažalujem ťa! Pôjdeš sedieť až sčernáš rozumieš mi?!“ tento krát na Josha zvolala a posotila ho späť na lavicu. Rozišla sa rýchlymi krokmi po chodbe.