Nevypovedaná pravda

Sedel v izbe a pozeral von oknom. Jeho jediným spoločníkom boli smutné myšlienky. Nezabudol, ako si všetci mysleli. Nikdy nechcel zabudnúť. Na tie krásne oči, príjemnú tvár obkolesenú hrivou z červených vlasov. Nikdy. Na tie ruky, pofŕkané krvou mnohých nepriateľov, ale tak jemné, keď boli sami. Miloval ho. Už je to tak dávno, čo mu to mohol povedať. Tak dávno, čo videl jeho tvár. Na ten posledný deň nikdy nezabudne. Ani na tú bolesť, čo cítil, keď pochopil, že je koniec. Že tie oči, vždy tak vášnivé, ale aj plné nehy, sa už nikdy neotvoria. Najradšej by skoncoval so životom. Ale nemohol. Sľúbil mu to. Sľúbil mu, že sa postará o to malé treštidlo. Niekedy ho za to až nenávidel. Zobral mu všetko, zostala z neho len prázdna schránka a ten sľub mu nedovoľoval ju zničiť.

„Deidara-senpai,“ ozvalo sa odo dverí. Nereagoval. Nebolo treba. Ten vyšinutý skrčok, ktorý mu bránil v umieraniu, zo seba aj tak nikdy nedostal poriadnu, súvislú vetu. Deidara to chápal. Rovnako ako on, bol zronený zo straty Sasoriho. To malé oranžové klbko sa k nemu pomaly prikradlo. Sadlo si k nemu na zem k jeho nohám a vložilo mu hlavu do lona. Takto, bez rečí, si vzájomne pomáhali a utešovali sa.

Deidara sa usmial a jemne jednou rukou zašiel Tobimu do vlasov. Ten zavrnel a ešte viac sa k nemu pritiahol. Dokázali takto sedieť celé hodiny. Obaja zabratí vo svojich myšlienkach, ale s pocitom spolupatričnosti k tomu druhému.

Blondiačik si ticho vzdychol. Tobi sa naňho zahľadel so súcitným, ale nechápavým pohľadom. Deidara len s jemným úsmevom pokrútil hlavou a pohladil ho po líci. V Tobiho očkách sa zaleskli slzy. Ani jeden z nich nič nevravel, len sa na seba dlhé hodiny dívali, až Tobiho premohla únava a zaspal v Deidarovom lone.

Z tejto intímnej chvíľky ich vyrušil zvonček. Blondiak by v tej chvíli najradšej zašliapol toho dotyčného, ako otravný hmyz. Keďže ale nechcel zobudiť Tobiho, vykašľal sa na to a aj na toho pri dverách. Ale keď zvonček neprestal zvoniť ani po pár minútach, dostal od nervov tik do oka. Nežne zdvihol oranžovú hlávku zo svojho lona, postavil sa a položil ju naspäť na mäkký vankúš. V tichosti prešiel izbou a zamieril k vchodovým dverám, ktoré otvoril s obrovským hnevom.

Za nimi stáli Hidan, Itachi a Kisame. Deidara len ticho zavrčal a zabuchol im dvere pred nosom. To ale nemal robiť, lebo tým naštval Uchihu , ktorý mu ich bez problémov vyrazil. Blondiačik sa zľakol, či ten rámus náhodou neprebudil Tobiho. Vbehol do izby, kde to oranžovovlasé stršidlo spalo ako zabité. Vedel, že tí traja nebudú len na chvíľu.

Vzal Tobiho na ruky , položil ho na posteľ a zykryl ho dekou, aby mu nebola zima. Tento proces slebovali jeho traja kamaráti, ktorým až išli oči vypadnúť z jamiek nad tým, aký je mrzutý a vždy nepríjemný Deidara nežný a starostlivý. Dotyčný sa otočil, a keď zbadal tých troch v Sasoriho izbe, ovládol ho hnev. Previnilci sa radšej zdekovali do obývačky, kam ich nasledoval aj pán domu.

„Čo chcete?“zavrčal na nich s nenávistným pohľadom, keď sa všetci usadili.

„Ale Dei-Dei, nebuď na nás taký zlý. My sme sa len chceli uistiť, že si v poriadku. Dávno si sa neukázal a Pein si začínal robiť starosti,“ začal Hidan a pritiahol si ho do náručia, na čo mu Deidara strelil, až chudáčik odletel dobrých pár metrov.

„To už stačí, Deidara!“ zrúkol naňho Itachi a skrútil mu ruky za chrbtom, až blondiačik sykol od bolesti.

„My ti len chceme pomôcť! To, ako sa správaš, nie je normálne. Áno, viem, Sasori je mŕtvy. Čo si myslíš, že si jediný, koho jeho smrť zranila? Nie si na to sám, ale namiesto toho, aby si nám veril, nás od seba odstrkuješ,“ zatriasol ním, a aby mu svoje slová viac zdôraznil, strelil mu facku, až sa Deidara zviezol do kresla.

Nič nepovedal, len zavrel oči a čakal. Čakal na to, kým vypadnú a konečne sa prestanú starať do jeho života. To, čo mi Itachi povedal, bola pravda, ale ešte bolo príliš skoro, aby si to uvedomil.

SASORI! Ozvalo sa celým jeho vnútrom. Každá jeho časť po ňom túžila.

Na tvári sa mu zračila bolesť. Itachi si len vzdychol, pokynul Kisamemu, aby zobral otraseného Hidana a vybrali sa preč. Ale skôr, ako odišli, Itachi vytiahol pero a papier, načmáral trojslovný odkaz, ktorý položil na stôl pred Deidaru, a pobral sa za Kisamem. Nad jeho spýtavým pohľadom len pokrútil hlavou, ešte raz sa pozrel na blondiaka a zabuchol za nimi dvere.

Ani jeden z nich už potom Deidaru nikdy nevidel. Niekto mu v ten deň z nepozornosti podpálil dom a on bol príliš zabratý v myšlienkach na Sasoriho, aby si to všimol. Ale umrel šťastný. Spolu s ním zahynulo aj malé oranžové klbko, ktoré sa zadusilo dymom. Deidara aj Tobi sa pobrali za Sasorim. Na zemi ale ostal človek, ktorého blondiakova smrť veľmi zasiahla. Nikdy mu to nepovedal, ale miloval ho a robil všetko pre to, aby bol šťastný. A po jeho smrti zostala na zemi jedna stratená existencia, ktorá sa nikdy nedozvie, či si jeho láska prečítala odkaz, ktorý mu pred smrťou zanechal.