Nevyslovená pravda

Slnko sa kotúľalo po oblohe len na kraji. Veľkým oblúkom obchádzalo oblohu a šírilo chlad jesene. Modrá obloha bola stále teplá, ale vietor ktorý vial dovnútra skrz otvorené okno v kancelárii bol chladný a nepríjemný. Pre Josha, ktorý sedel kreslom otočený k veľkému oknu to bol príjemný  a svieži priateľ. Pomáhal mu chladiť bolesť hlavu a usušiť slzy. V živote neprelial toľko sĺz ako v posledné dni. Mozog mu pred oči vysúval spomienky, nejasné obrazy ktoré mizli za závojom sĺz. Oprel si hlavu o ruku a zatvoril oči z ktorých padlo ešte viac sĺz.

„Josh, vypracoval som ti obhajobu… bude to dobré. Dúfam, že vyviazneš len s podmienkou keďže máš čistý register trestov.“ Zatvoril za sebou dvere od kancelárie Max. „Hovoril som aj s tou ženskou a…“

„Tá ženská… je Ambieho matka!“ povedal tvrdo a chladne Josh.

„Dobre. Tak s tou pani.“ Sklonil hlavu Max v rozpakoch. Už nevedel ako hovoriť s Joshom, cítil sa ako jeho dvanásty kamarát od nejakej strany. Všetky tie blízke spomienky a vzťah medzi nimi prestal rázom existovať a Josh sa ponoril do vlastného sveta.

„Necúvne. Ani o centimeter necúvne Josh. Je pripravená z teba spraviť vraha. Vždy ste mali taký vzťah medzi sebou?“ Oprel sa o stôl Max  a ruku vložil do vrecka od nohavíc.

Josh sa jemne pousmial. „Spočiatku nie. Ale vždy bola taká. Koniec koncov je Ruska. V Ambiem je presne tá jej temperamentná časť ktorá rozdáva facky a ide si tvrdo za svojim.“

„Kde je jeho otec? Neukázal sa.“

„Ambie a jeho otec sa nevídajú už pár rokov. Pohádali sa… alebo skôr sa k nemu jeho otec nepriznáva. Rodičia sú rozvedení kvôli tomu.“ Otočil sa kreslom dopredu na Maxa ktorý uhol pohľadom na bok aby nevznikla trápna situácia a otázka ohľadom Joshových červených očí a sĺz na tvári.

„Máme ale ešte menší problém.“ Vážne bolo Maxovi mizerne pridávať ďalší problém k tej kope ktorá vznikla Joshovi na stole. Zrazu miestnosť zaplnil opakujúci sa zvuk. Drevený a tikajúci: metronóm. Max otočil hlavu k tej drevenej veci. Vedel, že to Josha upokojuje. Nikdy sa nevzdal toho klavíru aj keď naň nedokázal hrať. Nikdy nevyhodil z bytu jedinú časť. Snažil sa ho tak veľmi odtrhnúť od minulosti, ale to miesto bolo ako hrdza. Držalo sa ho statočne a trpezlivo.

„Stewartsová ťa nechávala sledovať.“

„Max,“ prerušil ho Josh a postavil sa od stola, „povedz mi pravdu.“ Postavil sa pred neho. „Čo s tým máš spoločné? Podstrkuješ mi svoju kamarátku, odporučíš ma nejakej zazobanej paničke, tváriš sa ako veľmi mi pomáhaš.“

Joshov jasný, zelený pohľad bol príliš na to aby ho ustál, preto Max odvrátil hlavu. „Tak to nie je. Bol som na nejakom šialenom podnikovom večierku môjho otca. Chodila okolo a pýtala sa či niekto nepozná schopného dílera umenia.“

„A čo? To chcela vystavovať obrazy? Dobre vieš, aká je moja práca… o čo sa tam jedná. Nemám v popise práce identifikovať ľudí z obrazov a prijímať šialených dedov!“ Zvolal Josh a nahol sa k nemu.

„Chcel som…. len som ti chcel spraviť dobrý kšeft.“

„Moja šéfka sa na mňa díva ako na mafiána!“ Znova zvolal.

„Fajn! Prepáč!“ Odtiahol sa od stola Max. „Prepáč, že som ti tak skurvil život! Dobre?“

„Budeš ma obhajovať Max a tým to celé končí.“

„Končí čo?“

„Všetky tvoja klamstvá a lži.“

Max sa bez slova rozišiel preč z Joshovej pracovne. Keď však otvoril dvere, tak sa zastavil a otočil sa späť na Josha. „Vieš čo je vtipné, že som Ambieho začínal mať rád.“ Pokrútil hlavou. „Mal by si sa občas pozrieť na svoje chyby Josh a nie na chyby druhých. Tie ti v živote nepomôžu. Ak sa potrebuješ živiť na smútku iných a hovoriť si aký si frajer… prosím.“ Dokončil a zatvoril za sebou dvere.

         Zaparkoval auto pred Ambieho domom. Rýchlo vystúpil a pribehol k dverám. Zvonil, búchal, ale nikto sa mu neozýval. Začal hľadať nejaký skrytý kľúč na miestach ako kamene, podložka, špáry a rímsy.

„Krucinál!“ Znova začal búchať na dvere. „Keeth! Keeth otvor dvere!“ Zvolal Josh hore k oknám. „Počuješ?! Keeth otvor dvere musíme odísť!“ Vytiahol mobil z vrecka a znova sa mu snažil dovolať. Modlil sa, aby tu nebol ako druhý, posledný. Ak bolo teraz v jeho živote niečo na čo ho mohlo naplniť, tak to bola ochrana Keetha.

„Čo sa deje?“ Dvere sa pootvorili a v nich sa objavil vyplašene Keeth.

„Musíš ísť so mnou. Okamžite sa zbaľ!“ Odsunul ho od dvier Josh a rýchlo ich za sebou zabuchol.

„Kde je Ambie?“

„Stále v nemocnici.“

„Počkaj, čo sa deje?“

„Stewartsová ma dala sledovať, zrejme vie, kde bývaš.“

„Počkaj… Josh… hej!“ Zvolal za ním Keeth keď sa Josh rozbehol hore po schodoch.

„Ak chce prachy tak jej ich pokojne dám. Nebaví ma toto divadlo už.“ Vybehol hore schody za ním.

„Ja veľmi dobre viem čo chce!“ Zvolal Josh na chodbe, pretože nevedel ktoré dvere sú ktoré.

„Tak čo chce?“

„Teba predsa. Neviem nič.. jednoducho sa nepýtaj a poď so mnou!“ Otvoril dvere vpravo a vošiel dovnútra. „Tak sa zbaľ!“

„To je Ambieho izba.“

„Fajn tak bež do svojej!“ Potisol ho chodbou k dverám ktoré otvoril. „Pár vecí a doklady. Šikovno no tak!“ Popohnal ho rukou Josh a vrátil sa do druhej izby.

Privrel za sebou dvere a ľútostivo pohliadol na prázdnu posteľ. Nevnímal absolútne nič len ten prázdny priestor na ktorý Ambie každú noc líhal. Celkom sám, so svojimi vlastným myšlienkami. O čo všetko prišiel len kvôli nemu. Až mu zmizne zo života bude mať všetko čo kedy chcel. Stále hospitalizovaný a neschopný vidieť konečne po troch dňoch prehovoril. Vtedy Josh len stál v izbe, ruku si tisol k ústam a dusil vzlyk.

„Čo som to za človeka.“ Sadol si na okraj postele a dlaňou prešiel po perine. Usmial sa keď ucítil vôňu po celej izbe.

„Nie je predsa mŕtvy.“ Ozval as od dvier Keeth. „V živote sa dajú veci stále napraviť.“

Josh sa smutne usmial. „Samozrejme, že dajú.“ Niekedy je zbohom posledná možnosť.

Zločin z vášne tomu hovorili. Keď niekto z afektu ublíži osobe ktorú miluje. Niekto tomu hovorí aj nehoda, alebo provokácia. Vždy sa hádali, niekedy nemali pekného slova pre toho druhého, ale tých krásnych okamihov bolo oveľa viac, boli intenzívne. Spomienky nikdy neumierajú, niektorých ľudí živia a dodávajú im silu.

         Pripravoval sa na súdny proces, keďže cestou zmierenia a teda, mimosúdnou to nešlo. Ambieho matka bola zatvrdená a nevidela na Joshovi ani jednu z tých dobrých vecí ako kedysi. Niekde vnútri bol Josh zmierený s akýmkoľvek stavom a rozsudkom. Zaslúži si ho koniec koncov. Bude hovoriť len pravdu a od Maxa chce len toľko aby ho bránil v rozmedzí skutočnosti a žiadnych citových výlevov.

„Don’t let go, never give up it’s such a wonderful life…“ Potichu si pospevoval pieseň ktorú si púšťal Keeth na notebooku. Na krku proces, za zadkom šialená ženská ktorej tajomstvo ešte stále neodhalil. Josh sa rozhodol, že všetkému bude čeliť osobne. Vyriadi si súdny proces a ak sa mu podarí vyjsť s podmienkou a finančnou pokutou, tak pôjde za Stewartovou. Lži a provokácie musia skončiť.

Nemal na výber, než Keetha nasťahovať k nemu domov. Ani jeden sa nesťažoval. Hlavne Josh potreboval spoločnosť vo svojom malom medovom svete ktorý sa mu lepil na nohy a nechcel ho pustiť z nostalgickej éry jeho života. Na druhú stranu Keeth si vychutnával centrum Birminghamu, Joshovu pohostinnosť a výhľad. A hlavne, bezpečnostné dvere.

„Nikomu neotváraj keď budem preč.“ Upravil si sako Josh. „A obleč sa. Vypadáva mi podlahové kúrenie.“ Ďalšia vec ktorú bude musieť vyriešiť. Keeth len prikývol a venoval sa ďalej svojej práci na notebooku. Nechcel Joshovi prezradiť na čom pracuje, no jeho írska hlavička mu hovorila, že možno píše nejaký príbeh.

„Keby niečo zavolaj alebo napíš.“

„Budeš na pojednávaní ako ti tam môžem zavolať?“ Pokrútil hlavou Keeth a napil sa čaju z veľkého hrnčeka modrej farby. Pôvodne bol na kávu, ale keďže by Josh tak veľký objem kávy pil dva dni, začal hrnček používať na čaj.  

„Pravda. Ale to je jedno, zavolaj, napíš, to je jedno, ja pribehnem.“ Uviazal si kravatu pod golier ktorý napravil.

„Pôjdeš za Ambiem do nemocnice?“ Opýtal sa zrazu Keeth.

„Vieš, že nemôžem aj keby som chcel.“

„Všetko ide keď človek chce.“ Pohliadol na neho spoza notebooku Keeth. „Pôjdem za ním až sa vrátiš. Chcem aby si šiel so mnou.“

„Nepustia ma k nemu.“

„Ale pustia.“

„Keeth nerob žiadne hlúposti!“ Pohliadol na neho prísne Josh. „Mám na krku súdny proces, porušiť zákaz vstupu k Ambiemu do izby mi nepomôže.“

„Takže čo je pre teba dôležitejšie?“ Založil ruky na stole. Pieseň dohrala a ticho sa rozliahlo po celom byte. Otázka ostala visieť vo vzduchu. Josh dobre vedel čo stálo za obsahom jednoduchej otázky na ktorú bola príliš ťažká odpoveď. Keeth viac nerozviedol svoju otázku, videl viac než jasne v zelených očiach, že ho otázka ranila a viac ju rozviesť a dať jej mená by ho vhnalo do temného kúta.

„Toto mi nerob Keeth.“ Povedal celkom vážne.

„Nechceš ukázať jeho matke ako veľmi ho miluješ tým, že porušíš všetko a ohrozíš svoju slobodu len preto aby si ho videl?“

„Nie sme v nejakom filme! Ako mu pomôžem keď pôjdem sedieť?!“

„Všetko záleží na Ambiem. On jediný môže donútiť svoju matku aby stiahla žalobu. Ale to neurobí, pokiaľ tu budeš chodiť od okna k oknu. On ťa potrebuje mať pri sebe. Možno až ťa začuje začne kričať alebo hodí po tebe niečo, ale stále ťa netrafí. Máš možnosť. Máš obrovskú možnosť!“ Takmer sa postavil od stola ako sa zapálil do svojej reči.

„Myslíš si, že je pre mňa jednoduché čeliť tomu čo som urobil?!“

„Nie, ale mal by si prijať zodpovednosť. On ti veril. Skutočne ti začal znova veriť.“ Stíšil svoj hlas Keeth. Chcel sa znova ponoriť do práce, lenže jeho stabilita bola o chvíľu rozhodená. Veril, že nikto na svete by sa nedokázal teraz radšej vrhnúť Ambiemu k nohám než Josh. Nikto nemal väčšiu túžbu za ním utiecť a objať ho. Veril tomu, lenže Josha ovládol strach a zodpovednosť ktorá na neho tlačila mu sklonila hlavu a pripútala ho do kúta. „Donútim ťa za ním ísť ak to takto pôjde ďalej.“

„Musím ísť na pojednávanie.“

„Veríš Maxovi?“ Opýtal sa dodatočne Keeth, keď Josh vyšiel z pracovne do obývačky.

„Viac-menej.“

„Veríš mu viac než Ambiemu?“

„Nie.“ Odvetil priamo Josh. Obul si topánky a upravil rukávy na saku.

„Tak kde je problém? Prečo za ním nevbehneš a nepožiadaš o pomoc?“

„Vieš kde je problém?!“ Vtrhol dovnútra vytočene Josh po otázke ktorá ho trafila do hlavy ako šíp, ktorý možno chcel trafiť úplne inú časť jeho tela, alebo ho len obísť a zanechať za sebou zvláštny pocit. „Moja vina je tak ťažká, že nemám právo ísť k nemu žobrať! Čo môžem urobiť je to, že sa postavím na vlastné nohy a dokážem mu, že mám silu niesť tú vinu a zbaviť sa jej. Dokázať mu, že sa viem obrániť a nevzdal som to!“

„Ja viem.“ Odvetil krotko Keeth. Nepoznal Josha dosť dobre na to aby robil závery, preto padali len otázky okolo nich. Vlastne ho nepoznal vôbec. Videl len jeho infantilnú stránku ktorú mu ukázal v blízkosti Ambieho. Mal pocit, že tento chlap ktorý na neho doľahol absolútne zodpovednou a dospelou odpoveďou sa menil na nevinné dieťa vždy keď bol Ambie v jeho blízkosti. Ako prvýkrát zamilovaná školáčka.

„Keeth, vysvetlím ti jednu vec, aby nedošlo k nedorozumeniu. Viem presne čo ti Ambie povedal o našom vzťahu, o mojich žiarlivých záchvatoch a našich tak slávnych hádkach, ale nikdy v živote, ani na malý okamih som ho nezačal milovať menej, alebo viac. Vždy som do toho dával celé svoje srdce. Moja žiarlivosť ničila moju dôveru vo vzťahu.“

Keeth sklopil zrak ku klávesnici. Počul toho dosť, ale Ambie mu vlastne nikdy nepovedal nič čo by mohol dať dokopy. Nikdy nehovoril o jeho vzťahu s Joshom takto otvorene. Nikdy nič nepriznal, len sa utápal vo svojom smútku a frustrácii ktorá pramenila z tajomstva. Vždy vedel, že keby sa vyrozprával, nakoniec by sa cítil lepšie. Ale dostali sa mu len záblesky, príbehy a pointy ktoré nevedel dať dokopy.

„Ja viem, že som bol hnusný bastard. Viem, že som ho ranil mnoho krát a ranil som ho úmyselne kvôli mojej hrdosti.“ Prerušilo ich dvojité zazvonenie. Ding-dong prebilo vážnu situáciu v byte.

„Musím ísť. Dávaj na seba pozor.“

„Máš tie listy?“ Opýtal sa nervózne a opatrne Keeth.

Pár sekúnd Josh mlčal. Mal chuť kopnúť do starej almary a potom ju vyhodiť von oknom. Chcel aby Keeth pochopil jednu jednoduchú vec;. Chcel aby pochopil, že nenávisť ktorá vyvierala z Ambieho listov bola nenávisťou ktorú mu nemohol povedať do očí, pretože ho vyhnal zo svojho života a Ambie má tiež svoju hrdosť.

„Musím ísť.“ Odvetil jednoducho namiesto toho aby konečne vyslovil svojich tisíc myšlienok.

         Max mu stále dookola niečo opakoval. Prvé uzmierujúce pojednávanie malo za pár minút začať. Pokiaľ by sa obe strany nezhodli, zasadol by súd s porotou. Ublíženie na zdravý bolo dočasné a podľa lekárskeho posudku nebolo úmyselné ani trvalé. Pacient sa zotaví do niekoľkých týždňov úplne bez trvalých následkov.

„Počúvaš ma čo ti hovorím krucinál?!“ Drgol naštvane do Josha ktorý trhol hlavou  na bok.

„Musím stále myslieť na tú ženskú prekliatu.“

„Josh, to vyriešime až vyriešime tvoju žalobu. Pomôžem ti s tým, sľúbil som ti to. Akákoľvek právna stránka v tej záležitosti bude v mojich rukách. Nech sa tá ženská pokúsi napadnúť Keetha akokoľvek, postavím okolo neho hrubú stenu.“ Ubezpečil ho o svojej nadchádzajúcej snahe Max.

„To by som ti radil, pretože je to tvoja vina.“

„Dobre, fajn, všetko na svete je teraz moja vina. Posral som ti život. Môžeme sa sústrediť na proces?“

„Keby si držal hubu, mohli sme všetci byť v úplne inej pozícii.“ Neprestal sa sťažovať Josh. Potreboval tie slovné zvratky niekam vyklopiť a Max – ako najlepší priateľ, sa zdal byť úžasným terčom jeho padajúcej hniloby.

„Milujem tvoju frustráciu ktorú si musíš vybíjať na všetkých ostatných. Tvoje chyby ktoré zrazu patria všetkým ostatným ale nie tebe. Už ti určite niekto povedal, že by si si mal uvedomiť svoju zasrane arogantnú povahu.“ Otočil sa od neho Max potom, čo do zelených očí úprimne vychrlil pravdu.

Josh chvíľu mlčal, „niekoľko krát. Ale som neuveriteľne nenapraviteľný.“

„To patrí do tvojej egocentrickej nátury.“

„Ďakujem a vieš čo Max? Po pojednávaní môžeš ísť za Ambiem a podať si s ním ruku. Máte podobný slovník a názory.“

„Drž hubu.“

„Možno ste odlúčené dvojčatá.“

„Ešte slovo a napchám ti tú stoličku po častiach do zadku.“ Nahol sa k nemu naštvane Max. Keď si obaja vymenili nenávistné pohľady, uvedomili si, že v pojednávajúcej miestnosti, ktorá bola tvorená z dlhého stola a stoličiek okolo neho, už sedelo pár ľudí ktorí ich zaujato počúvali.

„Prečo ťa vôbec obhajujem? Ani mi dostatočne nezaplatíš.“ Posťažoval sa Max a otvoril si spis a poznámky k prípadu.

„Oh, môj najlepší priateľ ide zrazu po prachoch od najlepšieho priateľa. Kde sme nechali slová: si kamarát, netráp sa tým.“

„Nechali sme ich tam, že tento tvoj najlepší priateľ sa živý ako právnik a potrebuje peniaze aby prežil. Prestaň sa chovať ako írska metla v škótskom bare a rob čo ti poviem inak sa zdvihnem, napchám ti všetky papiere do huby a už ma neuvidíš. Potom si zháňaj advokáta ktorý ťa bude zastupovať za tých pár libier ktoré si schopný ponúknuť, pretože si si skurvil svoju prácu chľastaním a hľadaním viny vo všetkých ostatných.“

„Prečo sú priezviská Sayer a Ray tak podobné?“ Ignoroval celý protest, obžalobu a vyhrážku Josh.

„Pretože sa slovo ray vyskytuje v mojom mene.“

„Adoptovaný a oklamaný si.“

„Josh prisahám bohu, že…“

„Prosím povstaňte!“ Do miestnosti vošiel sudca so svojou šálkou kávy a kladivkom ktoré bolo zrejme nové pretože si ho obzeral a ťažkal v ruke.

         Po dlhom začiatku a ťažkom dohadovaní, ktoré ústilo v tichú a pokojnú výmenu názorov medzi advokátmi a Maxovom neprofesionálnom smiechu kvôli divnej obžalobe, si Josh dlho a otrávene povzdychol. Ann ho prebodla pohľadom ktorý cítil ako mu prestrelil čelo. Bola na svoj vek krásnou ženou, a ako človek ktorý sa díva očami chlapa musel povedať, že keby ju nepoznal ako matku jeho ex-milenca začal by nevinný flirt. To, že Ann bola mladou matkou, jej neprinieslo vrásky navyše. Mala rovnako hnedé vlasy ako jej syn, pokiaľ sa neprefarbil vo svojej temnej ére – začnem znova. Dokona ich oči boli takmer identické čo bolo pochopiteľné. Najviac ho zaskočilo na začiatku ako veľmi sa Ambie podobá na svoju matku a skoro vôbec na svojho otca.

„Môžem niečo povedať?“ Opýtal sa Josh potichu Maxa.

„Pokojne. Mne to príde celé veľmi zábavné.“ Musel venovať pobavený úsmev právnikovi ktorý sedel vedľa Ann a krútil hlavou.

„Pani Rayová,“ oslovil Ambieho matku, „v prvom rade Vám musím povedať, že ste úžasná matka a vážim si Vás za všetko čo ste pre mňa s Ambiem spravila kým sme boli spolu.“ Odmlčal sa na chvíľu aby svojim slovám dodal váhu a možno zahliadol nejakú reakciu Ann, ktorá však stále sedela ako socha.

„Ale hlavne chcem povedať, že nech sa medzi nami dvoma dialo čokoľvek nikdy som mu fyzicky neublížil a nikdy som sa o to ani nepokúsil. To, čo sa stalo bola nehoda a je to priznávam, že v mojom zápale som nepočítal, že by sa niečo podobné mohlo stať. Ale je  hlúpe si myslieť, že by som mu ublížil úmyselne. V živote by som si niečo podobné neodpustil.

Ja viem, nechcete so mnou hovoriť, ani sa mňa pozrieť. Urobil som obrovskú chybu ktorá sa nedá ospravedlniť a Vy ako matka chránite právom svojho syna. Ale Ambie so mnou hovorí. Hovorí so mnou stále a keby ste mi dala príležitosť aby som k nemu mohol do nemocnice, určite by sa všetko vysvetlilo. Ja viem, že s Vami hovoril. Viem, čo Vám povedal a viem, že sa Vám to nepáčilo, preto o tom nehovoríte. Nehovoríte o jeho názore a tvárite sa akoby stratil reč navždy.“ Josh zaznamenal ako sa v jeho hlase začala nachádzať nedočkavosť. Chcel vstať, buchnúť po stole a urobiť šialený, citový výlev, pretože si nikto zrejme nedokázal ešte stále uvedomiť, že by za Ambieho položil život. Ale nakoniec, bol by to len jeho ďalší patetický výstup, akoby povedal Ambie. Len patetický, prehnaný výstup.

„Si si tak istý tým, že sa ťa môj syn zastal…“ pokrútila hlavou, „si tak arogantný.“

„Som arogantný, to je pravda, ale pravda je aj to, že sa ma Ambie zastal a Vy tomu odmietate uveriť.“

„Môj syn, nemôže ešte stále poriadne rozprávať ty arogantný zasran. Navštevuje profesionála aby znova našiel svoj stratený hlas. Konečne začal vidieť… ty si myslíš že…“ S hrmotom stoličky sa postavila.

„Pani Rayová, prosím upokojte sa.“ Vzal ju za predlaktie jej právnik. „Nikomu takto nepomôžete.“

„Budem znieť asi hnusne,“ zapojil sa Max, „podľa lekárskeho posudku ktorý vykonal súdny lekár bude Váš syn úplne v poriadku a bez následkov. Viem, že ako matka to beriete ťažko nech už ide o nejaké ubezpečovania alebo nie… ale berte to do úvahy. Povedal Váš syn, alebo naznačil, že si praje aby bol môj klient obžalovaný?“ Pohliadol na Ann. „Alebo sa opýtam inak, vie vôbec Váš syn, že ste obžalovali Josha?“

Sudca zaujato sledoval obe strany. Nezasiahol ani raz aj keď sa Ann tak výbušne postavila.

„Samozrejme.“

„Bude teda v poriadku ak sa s ním, ako so svedkom porozprávam?“

„Hovorím Vám, že môj syn nevie ešte plynulo rozprávať.“

„Dobre tak inak… položím mu zopár ľahkých otázok na ktoré len prikývne a pokrúti hlavou.“ Opravil svoju požiadavku Max.

„Prečo ho chcete otravovať v tom stave…“

„Rád by som si vypočul reakcie na otázky pána advokáta.“ Prvýkrát zasiahol sudca. „Pokiaľ to budú skutočne otázky charakteru áno/nie nevidím v tom žiadny problém pani Rayová.“

Ann potichu odmietala, mala chuť sa postaviť, tresnúť dverami a predtým im nadať do bandy idiotov.

„Alebo sa môžu obe strany uzmieriť a Vy stiahnete žalobu.“ Navrhol mierovú cestu Max.

To, čo sa začínalo odohrávať vo vnútri poníženej a ublíženej matky, bol vrchol úplne celého stupňovania kedy sa jej syn trápil viac než polovicu života. A za väčšinu toho bol zodpovedný Josh. Ako mohlo ho nechať beztrestne odísť, keď bol na dosah? „Dobre vieš, že Ambie proti tebe nepovie krivé slovo.“ Pohliadla na Josha, „chceš mu ešte viac týmto ublížiť?“

„Vy mu ubližujete týmto procesom.“

„Bránim jeho česť!“ Zvolala.

„Ak bránite jeho česť, mali ste mi vlepiť pár faciek a kopnúť do mňa. Bolo by to lepšie ako tento nezmyselný súd.“

         Odhodil kravatu na opierku gauču aj so sakom ktoré skĺzlo na zem dole. Nevedel si ani predstaviť aké vyčerpávajúce by bolo keby to bol plnohodnotný súd. Mal však nádej a Max samotný mu povedal, že je právo na ich strane. Nevie čo tým presne myslel, ale znamenalo to určite niečo dobré.

„Aké bolo pojednávanie?“ Vyšiel z kuchyne Keeth s miskou pudingu, ktorý urobil ráno.

„Únavné.“ Vykasal si košeľu z nohavíc Josh a rozopol pár gombíkov. „Tá ženská… nech je to už Ambieho matka alebo nie… tá ženská mi pije krv.“

„Ale má na tvoju krv nárok. Ublížiť jej synovi.“ Pokrútil hlavou pri čom zlizol z lyžičky jahodový puding.

„Som mizerný milenec a žiarlivé hovädo, ale nie som násilný maniak.“ Odvetil Josh naštvane keď vošiel do spálne. Vyzliekol si košeľu úplne a vykĺzol z nohavíc.

„Je to matka. Pre ňu budeš navždy mizerný milenec, žiarlivé hovädo a násilný maniak.“ Zaboril do pudingu lyžičku Keeth a olizol si prsty.

„Keby si vedel ako veľmi ho chcem vidieť. Ja to nevydržím… proste…“

„Čo? Vkradneš sa na piate poschodie oknom?“ Zasmial sa Keeth. „Sám si vravel, že to dopadne dobre. Len to musíš vydržať a uvidíš ho znova.“

„Uvidím a pretiahne ma misou po hlave.“ Vyšiel zo spálne Josh s osuškou a len v spodnom prádle.

„Ahm. Nemyslím si, že potrebuje misu.“ Sledoval ho pohľadom až do kúpeľne Keeth. „Ale zaslúžil by si si to. Som zvedavý ako si to budeš u neho žehliť.“ Otočil sa späť do pracovne. Kto vie, možno jeho práca raz uzrie svetlo sveta.

         Josh sa roloval nespokojne po posteli. Snažil sa stále dovolať šéfovej domov, ale tá ho statočne ignorovala. Začínal mať pocit, že po pojednávaní dostane okamžite výpoveď. Všetky jeho kšefty začal dostávať niekto iný a s akým potešením. Chýbala mu jeho práca. Zapĺňať priestory s obrazmi a dávať stenám pocity a farby. Chcel navštevovať výstavy a robiť katalógy aby sa obrazy skrz nich predávali.

„Nechceš si pozrieť film?“ Objavil sa medzi dverami od spálne Keeth s popcornom v miske.

„Chcem!“ Okamžite sa postavil Josh z postele. Napravil si biele tričko a vyhrnul si vyššie tepláky. Prešiel náhlivo okolo Keetha ktorý ostal očami na posteli ktorá na prvý pohľad vyzerala byť veľmi pohodlná.

„Tak ideš?“ Zvolal Josh z obývačky čo vytrhlo Keetha zo zamyslenia.

„Je tá posteľ pohodlná?“ Opýtal sa keď sa usadil vedľa Josha na gauči.

„Je.“

„Hm…“ Vzal za hrsť kukurice a natisol si ju do úst.

„Chceš ju vyskúšať?“ Otočil hlavu na Keetha.

„Nie, len sa pýtam.“ Pokrútil hlavou aby jeho odpoveď áno neznela úchylne alebo ako pozvánka do postele. Aj keď si nemyslí, že by si Josh na neho niečo skúsil. Pretiahol by ho on misou po hlave skôr než Ambie. Rozhodne nechcel mať nikdy žiadne iné skúsenosti s mužmi. Momentálne si dopisoval s jednou veľmi peknou Škótkou.

„Môžeš si tam ľahnúť ak chceš. Ak sa ti nebude dať zaspať.“ Vzal si od Keetha pukance.

„A tebe by to nevadilo?“

„Nie.“

„Ani troška?“

„Prečo by malo?“

„Kvôli Ambiemu?“

„Nejdeme mať spolu sex.“

„Ja viem, že nie, ale aj tak…“

„Buď pokojný.“ Odvetil nakoniec Josh a ďalej sa venoval filmu ktorý práve začal.

„Niežeby ma to zaujímalo…“ začal po chvíľke znova Keeth.

„Len sa opýtaj.“

„Vážne ste sa tak príšerne hádali?“

„Hádali.“ Odpovedal pokojne Josh. „Na celý byt, na celú bytovku. Suseda na nás čumela skrz malú škáru vo dverách keď sme šli domov. Bol som príšerné hovädo a som si istý, že keby som mal príležitosť budem tým hovädom aj teraz ako v prípade Adama.“ Priznal svoje čierne myšlienky Josh a znova si vzal pukance z misky.

„Takže vieš o Adamovi. Vau.“ Neskryl svoje prekvapenie.

„Skurvený Hercules čo? Nenávidím ho.“

„Nie je taký zlý. Hovoril som s ním. Pracuje ako automechanik.“ Nechcel aby to znelo, že sa Adama zastáva ale on skutočne nebol zlý chlap – teda v rozmedzí od do pokiaľ ho poznal. Vzal si do ruky jeden pukanec a chvíľu mlčal pretože sa mu nedostalo žiadnej reakcie od Josha.

„Ambieho má vážne rád.“

„Nenávidím ho stále a nezmení sa to.“

„Len preto, že ho Ambie má rád?“

„Nie, pretože existuje.“

„Josh?“ Opýtal sa potichu s malou dušičkou naštvaného Josha.

„Čo?“

„To si reagoval vždy takto keď sa  Ambie s niekým začal stýkať? Priateľsky myslím.“

„Skoro vždy. Jediný koho som nedokázal od neho vyhnať bol Corey.“

„Kto je Corey?“ Zvedavo otočil hlavu na Josha ktorý sa snažil venovať len telke. Ale neznelo to tak, že by bol otrávený Keethovými otázkami aj keď čo sa týkalo jeho hlasu keď šlo o Adama – ten bol príšerne neúmerný jeho normálnej odpovedi.

„Zaujímavé, že ti o ňom nepovedal.“

„Kto to je? Nejaký jeho bývalý?“

„Nie. Jeho najlepší priateľ zo školy. Odišiel z Anglicka do New Yorku žiť svoj veľký sen. Chcel sa stať spevákom. Kto vie čo robí teraz, či nedrhne riad niekde.“

„Páni.“ Hvizdol potichu Keeth.  „Nedal by sa skontaktovať?“

„Na čo?“ Otočil zrazu hlavu na Keetha prekvapene. Začal si ho skúmať zelený pohľadom, akoby mal Keeth nejaký tajný plán.

„No je to jeho najlepší priateľ.“

„A?“

„Mal by vedieť, že je v nemocnici?“

„Keby bol jeho najlepší priateľ tak to vie a nie je niekde v riti v New Yorku.“ Otočil sa späť k televízoru Josh.

„To je stupídne si myslieť nie? Každý má svoj sen ktorý si chce splniť. Ambie je spisovateľ, ty… robíš s obrazmi a on chce spievať čo je na tom?“

„To ja robím s obrazmi neznelo príliš snovo.“ Odvetil Josh a radšej si znova nabral plnú hrsť pukancov. „Nechcel byť díler umenia. Chcel som byť pilot.“

„A prečo ním nie si?“ Prekvapene ostal na ňom pohľadom Keeth. Nepovedal by do Josha, že by chcel vstúpiť do letectva.

„Nemám dobrý zrak.“

„Ah.“

„Chcem povedať Keeth, že byť na tvojom mieste, tak tu Corayho nevolám aj keď neviem odkiaľ by si sa dozvedel jeho kontaktné informácie. Corey je osobitý a vlastný. Strašne moc protektorátny.“

„Akože by ma zrazu nepustil k Ambiemu?“

„Ale pustil len by si sa na neho nesmel dívať a hovoriť na neho.“

„To je ako zamilovaný do neho?“ Opýtal sa Keeth zvedavo.

Josh chvíľu mlčal na čo vyprskol v smiech. Ani sa ho nesnažil zakryť či ututlať. Proste sa rozosmial a ako rád sa rozosmial po tých celých dňoch. „Už od základnej školy ho miluje ako Barbie svojho Kenna. Ale Ambie je ako skala. Je to môj Ambie. Miluje mňa a vždy miloval len mňa. Coray si hold… hold…“ Zasmial sa  znova. „Ah. Nevadí. Pozrime ten film.“

Keeth otočil od neho hlavu späť k obrazovke. Mal pocit, že Coray by nebol vítaný už len z toho dôvodu, že by sa priplietol už tak do zložitého vzťahu medzi Josha a Ambieho. Ako najlepší a protektorátny priateľ by zrejme nenechal vyjsť Josha suchého z toho incidentu. Hlavne by muselo byť vtipné keby sa Max a Corey stretli na kus reči.

Usmial sa pre seba.