Neznámy

Celý čas v aute, i keď bolo zapnuté vykurovanie, cítil jeho vôňu. I cez kolínsku ktorá prenikala z látky košele k jeho zmyslom. Musel byť úplne pobláznený, nebolo možné aby mohol cítiť prirodzený pach človeka cez toľké vrstvy pachov. Jeho mozog si musel zapamätať Ambieho vôňu a vždy, keď ho zazrel sa mu vybavila. Vystúpila na povrch ako slnečné lúče spoza hustých mrakov. Vôňa rannej rosy. Oči v žiari slnka ako jantár. Jemne zvlnené vlasy farby najtemnejšej noci ktoré padali okolo bledej tváre. Na strane ich mal zopnuté dozadu, takže vystupovali z tváre do popredia oči. Keď sa usmieval, tvorili sa mu drobné jamky na lícach. Na Rusa mal nežný špicatý nos a skoro žensky vykrojené pery. Ambie meral len meter sedemdesiat sedem. Na muža priemer. Na Rusa primálo. Kedysi Josh počul o chlapcoch z Ruska, ktorí spievali soprán. Dievčenské črty, nežné tváre a plavé vlasy.

Ambie bol však sladký. Na pohľad sladký, temný, medový, karamelový a čokoládový ako celý svet v ktorom Josha zanechal napospas.

Celú cestu domov mal hlavu naklonenú na stranu, aby dobre na Ambieho videl. Díval sa mu do tváre z profilu. Okamihmi sledoval jeho prsty ktoré pretáčali volant a boli obohatené o dva prstene na ľavej ruke a jeden na pravej. Nechcem ísť domov. Do toho príšerného sladkého sveta kde chýba celá sladkosť. Len nechutný obrázok bez chuti. Nechcem byť opäť Monštrom v klietke.

„Pamätám sa ako si miloval olizovanie uška. Vždy som ti zubami sťahoval náušnice z lalôčiku. Priadol si ako mačiatko.“ Chcel zdvihnúť ruku a dotknúť sa toho istého uška ako to robil pred rokom. Prejsť po ňom prstami, okontúrovať ho špičkou jazyka. Vytiahnuť z lalôčiku strieborný kamienok.

„Pokúsiš sa o niečo a vyhodím ťa z auta!“ Presekol snenie Josha napoly.

„To mám zakázané už aj spomínať?“

„Spomínaj si v hlave.“ Otočil volantom do uličky. Josh cítil ako spomalil. To znamenalo len jedno: domov. Sladký, chladný a vražedný. Akoby v ňom strašilo hejno duchov. Nechcem tam ísť a byť znova sám.

„Poď so mnou Ambie. Nemôžem tam znova ísť. Zasvietiť a tváriť sa, že tento život je v poriadku.“ Už by bol schopný prespať aj von na chodníku. Vzal by si hotel, len aby nemusel do toho chladného miesta.

„Je potešenie lepšie ako láska?“ Otočil hlavu na Josha. Toho evidentne otázka zaskočila. Len mlčal a snažil sa pochopiť význam práve vypočutých slov. „Si hlupák, že o tom vôbec premýšľaš. Vystúp si!“

„Ambie!“ Takmer zúfalo fňukol Josh, „chcem sa s tebou rozprávať. Trebárs o knihe. To je jedno. Potrebujem počuť tvoj hlas. Po tých listoch, ktoré do mňa vrhali otrávené šípy je tvoj hlas, i keď je naštvaný, ako balzam na rany.“ Naklonil hlavu na bok. Pokúšal sa svojim smutným pohľadom nejako obmäkčiť ľadové srdce svojho ex priateľa.

„Nie, to vážne nemám v pláne, uľaviť tvojej bolesti.“ Zvrtol kľúčom od auta. Zdalo sa, že to bude trvať istý čas, kým to hlúpe a tvrdohlavé stvorenie dostane von z auta.

„Tak nech ma to bolí,“ nahol sa Ambiemu k uchu, „hryz ma, bi ma, zviaž ma… rob so mnou čo chceš. Ale toto telo, potrebuje tvoje teplo inak neprežije. Moja myseľ, potrebuje tvoje slová inak sa zblázni.“ Oprel si čelo o Ambieho rameno.

„Prečo by som mal tomu zabrániť? Ešte mi to vyhovuje.“

„Príliš kruté. Mal som chuť… Nadať ti, ublížiť ti za tie všetky listy, stres, hnev, smútok, strach… zahrávaš sa so mnou ako s bábkou.“ Pohol rukou. Brušká prstov sa nežne dotkli stehna čiernovláska. „Potrestaj ma. Ale nenechávaj ma viac trpieť bez teba.“

„Prečo sa s tebou vôbec bavím?“ Pokrútil hlavou a znova naštartoval, „Idem domov, ak nevystúpiš tak auto pred domom zamknem a teba v ňom.“

„Pokojne, budeš sa musieť do neho raz vrátiť.“ Pritisol sa viac k horúcemu telu, „prestaň hrať drámu Ambie. Tento chladný chlap, ktorého v sebe pestuješ, ti nepristane. Nie si to ty. Ubližuješ si.“ rukou pohladil stehno až dovnútra.

„Prestaň sa ma dotýkať!“ Skríkol vytočene. Buchol do klaksónu ktorý hlasno zatrúbil na nočnú, pokojnú ulicu. „Vypadni  z auta a už mi daj konečne pokoj!“ odstrčil zúfalé telo od seba. Bol dokonca schopný vyjsť z vlastného auta a ísť peši len aby sa Josha zbavil.

„Nekrič. Nebuď ako ja, to Monštrum.“ Vzal Ambieho pevne za ruku, „Slávik spieva. Krásne spieva.“ Druhou rukou pohladil tvár. Palcom prešiel po chvejúcej sa spodnej pere, „ššš… slávik spieva krásne… môže vidieť len krásne veci.“ Pritiahol si jeho telo bližšie k sebe.  „Nezvládol som to láska. Absolútne som to nezvládol a zničil som všetko čo sa dalo.“ Pohladil bledú tvár. Na bruškách prstov ucítil vlhké stopy sĺz ktoré kvapli z lesknúcich sa hnedých očí. „Nenáviď ma, ak to tvoje srdce potrebuje. Rob to tak dlho, pokiaľ sa ti neuľaví. Ale potom, až tú nenávisť vyčerpáš, začni ma opäť milovať. Celým svojim srdcom.“  A keby sa dalo, tak celý život. Vtisol bozk na spánok. Nežne sa otrel spodnou perou po špičke nosu, cestou hore na čelo, ktoré pobozkal, „láska, je lepšia ako potešenie. To musí vedieť každý.“

Nenávidel  jeho plač viac než čokoľvek na svete. Každá slza, bolo ako nekonečné plytvanie živej vody. Pomaly a určite, zo seba vyplakával život. Nič nie je tak skutočné ako pokropené dlane. To, čo z nich človek vysuší, ostane navždy ich vôňou. Preto mu vždy voňal po rannej rose. Tento krát, len ako mŕtva duša sklamaného umelca. Ľudia, ktorí píšu o láske, akoby dokázali milovať len raz v živote. Pritom lásku spájajú s nenávisťou viac než ktokoľvek iný. Vo svojom vlastnom reálnom svete, by urobili čokoľvek aby nemuseli nenávidieť. Preto každý z tých listov, ktoré mu poslal, boli ako ponor do sveta vlastnej fantázie; toto cíť, toto pochop, tohto sa potrebujem zbaviť. Nedokážem ti to povedať, môžem ti to len ukázať.

         Nijako nedokázal prijať Ambieho aby s ním šiel do apartmánu. Len mu so zvláštnym pohľadom vykĺzol z dlaní. V ten moment nemohol viac zostať v aute. Medzi nimi sa vytvoril tmavý priestor cez ktorý by zaručene prepadol a už sa nevynoril. Človek by mal vedieť, kedy je nutné odísť.

„Tá jeho vôňa,“ zosunul sa v kresle nižšie, „tá jeho nádherná vôňa.“ Zasnívane si prešiel prstami cez pery. Počkať! To nie je dobré! Odišiel som bez toho, aby som si pýtal od neho číslo, alebo adresu!

„Sto bodov pre debila Josha.“ Priložil si ruku na čelo. Skĺzol dole na zem a ostal bez pohnutia sedieť. Proste pôjdem spať! Spať. Pozviechal sa zo zeme. Rozišiel sa smerom do spálne. Celý tento deň bol príliš vyčerpávajúci. Mal by sa osprchovať, lenže v sprche je príliš veľa priestoru na myšlienky.

Tmou v byte sa rozoznelo ding-dong. Zvonček sa ozval ešte raz, kým Josh otvoril dvere.

„Ahoj.“ Usmiala sa čiernovláska. Zdalo sa, že pozabudla na dáždnik, pretože jej blúzka modrej farby bola prilepená k telu. Presvitala a tvárila sa abnormálne sexi. Teda ak to blúzky ešte dokážu. „Pustíš ma dovnútra? Zastihol ma lejak. Myslela som, že by som sa u teba zahriala.“

Josh ešte chvíľu bez slova a možno aj tak trochu hlúpo na ňu hľadel. Celý ten výzor zmoknutého kuraťa by prišiel iným chlapom nesmierne sexi. Lenže čo on s tým? Ustúpil jej od dvier aby mohla prejsť dovnútra. „Prinesiem ti osušku.“  Stále nemohol pochopiť, ako mohla vyjsť v tomto počasí len v blúzke von. Je síce z časti blonďavý, ale nie je hlúpy natoľko aby uveril tejto nevinnosti ktorú má slečna v tvári. Ah áno, a volala sa Loree. To už muselo niečo znamenať. Žena s hlbokým výstrihom sa volala Loree. Loree, Loree. Teraz mu to meno strašilo v hlave aj keď prvú noc s ňou si nedokázal jej meno vôbec zapamätať.

„Ten tvoj apartmán je krásny.“ Myslel, že ju zanechal v obývačke. Ako nejaká medúza už stála za jeho chrbtom. Prsiami sa tisla k jeho chrbtu a pritláčala ruky k jeho ramenám. Vlhká, po daždi zamokrila jeho košeľu a k tomu sa tvárila, že môže po daždi voňať a tak prebiť Ambieho. Si hlupák Josh. Však o Ambiem ani netuší! Tak jej to povedz radšej!  

„Mala by si odísť.“ Odtisol ju od seba. Ten pocit vlhkého oblečenia nemohol vystáť. Ešte horšie to bolo, keď bol mokrý. Vtedy na parkovisku mal pocit, že sa zblázni.

„To ma chceš vyhodiť takúto premočenú?“

„Vyber si; buď prestaneš na mňa siahať, alebo ťa odtiaľto vyhodím!“  kedykoľvek by som ťa za neho vymenil. Hocikoho iného! Podal jej osušku a tmavo hnedý župan zo skrine. „Kúpeľňa je za tými dverami. Môžeš tu ostať cez noc kým ti neuschnú šaty. O ôsmej odchádzam do práce takže už buď hore.“ Zatvoril pred ňou dvere od spálne a usadil sa na posteli. Čokoľvek, len nech už je pri ňom. Len ho chce opäť vziať do náruče a objať. To je všetko. Nesmie vzdorovať.

         V kancelárii si otvoril okno dokorán aby vyhnal ten nepríjemný, víkendový puch.  Usadil sa za stôl a popri zapínaní počítača, si vytiahol zo šuplíka zložku z ktorej vypadla na zem fotka. Zohol sa po ňu aby vzápätí zistil, že fotka patrí mladíkovi, ktorého mal vyhľadať na obrazoch. Oprel sa o opierku kresla a prstami si prešiel po brade. Atraktívny a mladý, pokojne by mohol robiť model aj profesionálne.

„Mal by som ho vypátrať.“ Zašomral si pre seba. Znova však fotku odložil na bok. Nemohol by sa sústrediť na hľadanie, ešte ani nerozoslal fotku svojim kolegom. Jediné čo mu lezie po rozume a dostatočne ho zahlcuje, je Ambie. Malý parazit, ktorý vŕta a vŕta. Tuneluje mu mozog.

„Už si tú knihu prečítal?“ Vytrhli ho slová zo zamyslenia. Max sa pred ním objavil ako zlodej. Potichučky, v tom svojom drahom obleku ktorý tak rád nosil na verejnosti. Inak to bol obyčajný povaľač, ktorý sa vo vyťahaných teplákoch a tričku z univerzity váľal na gauči a popíjal pivo pri futbale.

„Čo tu sakra robíš?“ Opýtal sa celkom pokojne, ale zato nevľúdne Josh.

„Prišiel som sa ťa opýtať, či si prečítal tú knihu.“ Sadol si do kresla.

„Nemáš náhodou nejakú prácu?“ Josh si položil predlaktia na stôl a pohliadol na Maxa spoza privretých viečok. Ten pohľad sa snažil ho prebodnúť a vytiahnuť z neho odpoveď nasilu.

„Ja sa len starám o tvoje najlepšie dobro. Len o to mi ide Joshua. Mal by si si tú knihu prečítať celú. Ja som skončil včera.“ Pohliadol k otvorenému oknu, ktoré prepúšťalo slnečné lúče. Spokojný s tak krásnym počasím, bol Max odhodlaný, že si nikým a ničím nedá pokaziť dobrú náladu.

„Vážne? Zaujímavé, že čítaš Ambieho knihy.“ Oprel sa v kresle Josh a založil ruky na hrudi.

„Je to síce baby doll face, ale Boh ho obdaril talentom. To uznám i ja a to som právnik.“  Odkašlal si po vtipe na vlastnú osobu. „No, tak či tak si to prečítaj.“ Vytiahol si škatuľku cigariet a jednu z nich vytiahol. Len ju vsunul medzi pery, nepripálil ju. Potreboval mať len pocit, že niečo robí keď si uťahuje z vlastnej osoby.

Josh sa zmohol len na zazeranie. Musí si tú knihu prečítať skôr než sa začnú diať divné veci. Začítal sa a skončil ani nie v polovici, takže kým ju dokončí sa udeje ešte mnoho vecí. Toto všetko pôsobí jedna kniha? „Vy dvaja ste rovnakí!“ Otočil sa na kresle a založil ruka za hlavou.

Max vypľul cigaretu na bok a postavil sa s buchnutím dlaní po stole. „Prirovnávaš ma k tomu decku?“

„Správne.“ Odvetil s pokojom Angličana.

„Chceš dostať na hubu?“ Zavrčal Max. Natiahol sa k svojmu kamarátovi cez stôl a pritiahol si ho k sebe za rameno. Skoro musel vyliezť z časti na stôl. „To ma teraz akože tajne miluješ?“

Josh sa prekvapene pozrel na Maxa. Nikdy by nečakal, že mu môžu napadnúť práve takéto slová pri porovnaní s Ambiem. Ale reagovali rovnako a to ho miatlo ešte viac. Predsa sa len hovorí, že protiklady sa priťahujú a rovnako nabité častice sa odpudzujú. Čím viac sú si podobní tým viac sa odpudzujú a neznášajú. Alebo je to len obyčajný prírodný pud.

„Dnes ťa nezmlátim.“ Rozmyslel si inteligentne právnik. Postavil sa a upravil si kravatu. „Ale už nerob takéto vtipy. Je iné, keď si uťahujem ja zo seba a keď si uťahuje niekto zo mňa.“  Vložil ruku do vrecka od nohavíc. „Nerád to priznávam a dajme tomu, že som to nikdy nepovedal, ale na tak  mladého chlapíka má talentu požehnane. Začínam čoraz viac veriť na Boha. Takže zajtra ty zberateľ umenia.“ Mávol mu Max. Tento krát odišiel s buchnutím dverí, ktoré sa priečilo tichému preniknutiu do Joshovej kancelárie. I keď mal pocit, že bol tak zamyslený v ten okamih, že by mohol Max dovnútra vniknúť aj pomocou granátometu, nevšimol by si ho.

         Zamkol kanceláriu pri čom si pridržal tašku pod pazuchou. Ponáhľal sa takže pár fotografii mu začali kĺzať zo spisu, ktorý si nezaložil do tašky.  Ubezpečil sa, že sú dvere zamknuté a otočil sa na odchod, keď skoro vrazil do starého pána. V okamihu spoznal, že je to muž, ktorý ho prosil o vyhľadanie toho chlapca.

„Ah prosím, ospravedlňte ma, ale ponáhľam sa za klientom.“  Prešiel okolo Sanderza. Ešte sa za ním otočil aby vyjadril svoju ľútosť, takže skoro vrazil do steny.

„Ale pokročil ste?!“ Prebehol za  Joshom drobný mužík. Nasledoval ho až do výťahu. „Našiel ste ho?“

„Ešte nie, musíte pochopiť, že mám veľa práce ako vidíte.“ Začal si urovnávať fotografie na ktorých boli obrazy do spisov a tie vložil následne do spisovej tašky.

„Už som z toho zúfalý, pochopte, ja ho musím vidieť!“ Naliehal na Josha.

„Ah pane, ja Vás chápem, ale…“ pohliadol na neho, „ja mám na práci aj iné veci.“ Riekol krátko a stroho. Sanderzov výraz tváre bol nepríjemný, mračil sa a vrásky v jeho tvári sa akoby prehĺbili. Nemo tak dal najavo Joshovi, že je rozzúrený jeho neschopnosťou. „Ak s tým máte problém, dajte si ho vyhľadať komukoľvek inému. Prosím!“  Chvíľku si medzi sebou ešte vymieňali pohľady. Sanderzov šedý, nahnevaný a Joshov chladný, zelený pohľad. Ticho ktoré sa miesilo len s hlukom výťahu prerušilo jeho cinknutie. Josh s čistým svedomím a svojou kamennou tvárou vyšiel z výťahu a rovnako opustil aj budovu.

„Do čerta!“ Hodil tašku dozadu do auta a prebehol na stranu vodiča. „Dedo jeden bláznivý, čo si myslí, že nemám inú robotu.“  Zvrtol kľúčom v štartéry  a otočil hlavu dozadu aby vycúval, keď sa auto pohlo dopredu, niekto mu buchol na kapotu auta. Josh sa strhol, že skoro stúpil viac na plyn a zrazil Sanderza, ktorý ho prebodával pohľadom.

„Nájdite mi ho! Dám Vám čokoľvek!“  Odtiahol sa mu od auta a prešiel cez cestu akoby sa nič nestalo – ako obyčajný chodca, ktorý Josha nikdy nevidel.

„Max, začínam pomaly veriť v boha a diabla aj ja.“ Povedal si pre seba a konečne vyšiel na cestu.

         Cesta za klientom bola tak trochu nepríjemná a dlhá. Najskôr ho zdržali dve zápchy na ceste a potom uzatvorená cesta. Klient býval za mestom v rodinnom panstve. Patril mu obrovský pozemok vrátane lesa a niekoľkých pastvín. Vždy si mohol vybrať lepšieho a kvalifikovanejšieho dílera umenia, než bol Josh. Bez otázok sa však chytil klienta a vyrazil na dlhú cestu za mesto.

Dom už od príjazdovej cesty vyzeral viac ako vila než dom. Mal dve vežičky na východe a jednu vežu na západe. Snažil sa spočítať koľko zhruba môže dom obsahovať okien zo severnej strany, z ktorej prichádzal. Zastal pred bránou s hrotmi na vrchu. Otvoril okno a natiahol ruku k zvončeku ktorý stlačil. Brána sa mu bez slova otvorila len na tiché zabzučanie.

„To ma podrž mami.“ Zaparkoval pred domom a vystúpil z auta. Zaklonil hlavu aby pohliadol na ten monument ktorý sa nazýval domom. Keby mal klobúk, tak si ho pridrží na hlave.

„Prosím, tadiaľto.“ Objavil sa vo dverách majordómus. Bol to typický postarší pán so fúzami v čiernom obleku a v bielych rukavičkách. Nasledoval ho cez veľkú miestnosť, ktorá mohla byť sálou, hore po schodoch, po chodbe, ktorá bola z oboch strán obvešaná obrazmi, až do pracovne.

„Pán Irving, posaďte sa.“ Usmiala sa majiteľka domu. Už na pohľad vyzerala ako dáma, upravená, v saku a sukni si popíjala čaj. „Meškáte, ale na tom zvyknutá, dostať sa sem to dá zabrať.“ Ponúkla ho letmo rukou čajom. Majordómus nečakal a už nalieval do šálky čaj. Nenápadne cúvol a odišiel z pracovne.

„Vyzeráte úžasne Pani Stewartsová.“ Zložil jej automaticky poklonu ako pravý Brit.

„Milujem Anglicko, pán Irving, muži sú tu slušní, ženy krásne.“ Odložila šálku na stolík a zložila ruky na stehno preloženej nohy.

Josh si spočiatku myslel, že telefonuje s nejakou starou pani, jej hlas bol unavený a tichý. Teraz pred ním sedela niečo cez tridsať ročná mladá dáma. Plavé vlasy v jemných vlnách mala sčesané na stranu. Sýte orieškovo hnedé oči vyzdvihovali drobné pehy okolo nosu a krásne vykrojených pier.

„Moja žiadosť, ako viete, je patrične nevšedná.“ 

„Áno, veľmi dôkladne som si prečítal Vašu žiadosť madam.“  Vytiahol zo spisovej tašky spis a položil ho na stôl. Tašku uložil vedľa kresla.

„Ste pracovitý. Odporučil mi Vás môj známy. Určite ho poznáte, jeho meno je Maximilian Sayer.“ Zdalo sa mu, že úsmev dámy sa na okamih zmenil na hravý a prchavý. V tých orieškovo hnedých očiach bol ukrytý plameň do ktorého stačilo dúchnuť a z dámy by povstala vášnivá žena. Spôsob akým si preložila nohy, zdvihla jeden kútik úst a otočila hlavu ku knižnici aby sa jej štíhli krk napol a vyzdvihol jeho zákutia ktoré dokresľovali tiene.

„Max, áno, je to môj veľmi dobrý priateľ.“ Ale prečo mu Max nepovedal, že ho niekomu odporučil? Je to vôbec jeho dobrý priateľ, alebo len žrút, ktorý sa chodí pravidelne k nemu stravovať?

„Viem, že zvyčajne niečo také nerobíte, ale ja by som ho veľmi chcela vidieť na obraze. Môj osobný maliar sa s ním snažil skontaktovať, ale bez úspechu.“  Josh žiadanú osobu až veľmi dobre a o to viac mu to nahrávalo do kariet, pretože onen neznámy, nebol nikto iný, než Sanderzov chlapec.

„Viete, že nie ste jediná, kto sa po ňom zháňa?“ Napil sa čaju a pohliadol jej do hnedých očí.

„V skutku, zaujímavé.“  Znova si preložila nohu cez nohu.  Odvrátil od nej zrak a zahliadol známu obálku knihy. Len tak ležala na stole pri stolnej lampe. To je nejaké prekliatie! Kde sa pohnem, tam je Ambieho kniha!

„Ale ja  mám niečo, čo Vy nemáte, pán Irving. Ja mám, jeho meno.“ Usmiala sa tajomne.

         K nebi sa vystreli dve štíhle, bledé ruky a k zemi padlo čierne pierko. Hlboký výdych sa preniesol až do sna mladíka, ktorý zaspal v tráve. Slnko sa sklonilo a natiahol tiene ktoré vrhal dom a stromy. Usmieval sa zo sna, prijímal jeho prítomnosť ako niečo magické a nechal sa kolísať jemnou vôňou trávi. Tvoja láska je najlepšia. Jedinečná. Chcem len tvoju lásku, nikoho iného.