Nie som hračka!

            Díval sa na neho tým zvláštnym pohľadom a spôsobom. Niečo čo pravda nedokázala viac trpieť. Mal pocit, že celé toto je len jeden veľký vtip. Od kedy mu vlastne klamal? Do kedy si myslel, že bude mu hltať tieto pekné slová? Čo si vlastne o sebe myslel?

            „Akira…“ ozvalo sa šepotom od kuchynského stola.

            „Ideš mi povedať ešte niečo dôležité?“ založil ruku v bok a druhou buchol po stole. „alebo to budú tak či tak len dôležité lži?“

Michio sklonil hlavu a oprel sa o operadlo stoličky. On nevie o čo sa pokúša, netuší prečo sa vôbec o to pokúša. Prečo potrebuje jeho… toľko otázok sa mu objavilo v hlave. Je to prehnaná reakcia alebo len jeho nervy toho majú už dosť. On nie je človek, ktorý so sebou nechá zametať. Človek, ktorý nechá so sebou manipulovať a využívať.

            „…dlžíš mi to! Dlžíš mi to všetko. Zachránil som ti život ak sa nepletiem. Alebo možno, ani si to nepotreboval. Možno to tak máš rád! Dvoch chlapov v parku ktorí to robia tvrdo! Možno to bola všetko len hra a využil si to vo svoj prospech aby si predo mnou nevyzeral ako psychopat!“ zvolal po Michiovi a odtiahol sa od stola. Nemá na to žiadne slová? Nič čo by mu povedal? Toto ho vždy vie tak dokonale vytočiť! Klamstvá! Lži! Pretvárka, využívanie. To všetko čo celý čas robil jeho otec, čo robili ľudia s jeho dôverou. Neverí! Už neverí a nikdy veriť nebude!

            „Ako mi to môžeš povedať!“ zložil si ruky i hlavu na stôl Michio.

            „Ja ti aspoň niečo hovorím! Ty len mlčíš a tváriš sa ako úplný anjelik. Nieže si prekonal svoje dvojnásobné znásilnenie, ešte sa usmievaš ako by ti dali darčekový kôš! Čo si to za človeka!“ zvolá po ňom Akira vytočene. Založí ruky za hlavou a zatvorí na okamih tie búrkové oči, v ktorých sa odohráva dokonalá búrka citov.

            „Nenávidím, keď sa niekto so mnou zahráva…“ oprie sa ramenom o zárubňu dverí v kuchyni. Chrbtom k Michiovi. Nedokáže sa na neho pozrieť. To posledné čo by od neho čakal je toto. Klamstvo. Čo mu ešte povie? Čo všetko sa má ešte dozvedieť?

            „Hlúpy, hlúpy Akira…“ povzdychne si a odtiahne sa od dverí. „Oi, Michio…“ stále mu stojí chrbtom s pohľadom do tej nevkusnej obývačky.

            „Hai?“ šepne potichu Michio zdvihnúc hlavu zo stola.

            „Ak mi povieš pravdu… teraz na mieste, možno si to rozmyslím. Možno ti odpustím. Ale musí to byť pravda. Ak mi budeš ešte niekedy klamať…“ ani nedopovie. Nemá slová pre to, čo by urobil, akoby sa zachoval, keby mu Michio opäť klamal.

            „Ja som ti predsa neklamal, len som ti to nepovedal…“

            „Netrep!“ okríkne ho Akira od stola. „tvrdil si mi, že je to len kamarát! Že sa poznáte cez internet a stretli ste sa raz v živote! A pravda je taká, že ste spolu chrápali v tamtej posteli a bohvie kde ešte…“ odtiahne ruky od stola. Michio skloní hlavu a pohliadne na linku ktorá je bokom od neho.

            „A vôbec! Prečo ťa to tak trápi?“ vráti mu rovnakou notou Michio. Akira sa na neho zadíva. Chvíľu mlčí a na to založí ruku v bok.

            „Prečo áno?“ veľmi zaujímavá otázka. Že vôbec mu niečo také položil. On to vôbec nechápe ako mu do čerta mohol položiť takú otázku. Zájde si rukou do vlasov a začne pochodovať od dvier po stôl. On mu vážne položil túto šialenú otázku?  Čo komu kedy také strašné urobil alebo povedal, že ho takto trescú?

            „Nepomohol som ti snáď?“ on už je ako jeho matka. Začína rozhadzovať rukami. Vysvetľuje mu každú vec polopaticky a v malých konkrétnych príkladoch aby sa náhodou nepovedalo, že niečo zle vysvetlil. „Neochránil som ťa snáď? Nešiel som s tebou na toto prekliate miesto i cez to, že som zistil, ako si mi nehorázne klamal Michio?“ spustí ruku dole k telu, „a ty sa ešte dokážeš opýtať otázku prečo ma to tak trápi. Fakt, úžasné…“ odtiahne od stola stoličku a posadí sa. Celé toto miesto mu ide na nervy. Je odporné a špinavé. Bohvie kde všade to vôbec robili. A k tomu sa Michio hral akoby tu v živote nebol. On už vážne nevie, či mu môže dôverovať alebo nie.

            „Tak si len sadni a…“

            „Nechcem sedieť!“ postaví sa zaraz zo stoličke Akira. Nechce sa vôbec dotýkať tohto prašivého nábytku. Chce odtiaľto preč! Prečo to ten Michio nechápe? Odišli len oni dvaja spoločne. Predsa si vystačia. Ale čím viac o tom premýšľa, zdá sa mu, že pozná ten dôvod prečo to Michio urobil. Celý ten jeho drobný plán v hlavičke z ktorého sa stala stratégia na Waterloo v ktorom i tak prehrá! On za to ručí! Nedovolí mu aby tie jeho pochybné plány vyšli a ublížili ešte viac ľuďom.

            „Michio, predsa nám je spoločne dobre, prečo to kazíš?“

            „Ja nič nekazím! Ušli sme, a Este…“

            „Zase Esteban!“ povzdychne si Akira.

            „…a Esteban!“ prudko sa zdvihne Michio zo stoličky „Je jediný koho poznáme v Tokiu! Pomôže nám či chceš alebo nie! Za to, že ty žiarliš, sa ja nebudem pohybovať v bordeloch a hocijakých odporných dierach!“

Akira nakloní hlavu na bok a oprie sa o stenu za sebou. Veľmi zaujímavé. Založí ruky v bok a pohliadne do čierno bielej dlažby, ktorá pripomína šachovnicu. Dokonca i teraz vyzerajú ako protivníci. Šachové figúrky, ktoré napriek tomu, že chceli byť slobodné, sú stále ovládané vonkajšími činiteľmi. Nie je možné, ujsť z tejto šachovnice.

            „No pozrime, anjelik vystrčil rožky.“

            „Akira prosím…“ zúfalo si povzdychne Michio opierajúc sa rukami o stôl. „takto to predsa nemusí byť.“

            „Takže, to jediné čo som ti dal, bol bordel a špinavé diery…“ otočí sa mu bokom a oprie sa ramenom. Má toto ešte vôbec zmysel? Vráti sa domov, nechá Michia nech si je u svojho milovaného milenca a potom sa strelí do hlavy, že premeškal toľko šancí. Všetko sa rúti do pekla. Úplne každá cesta, ktorou sa vydal ho namierila do pekla. I keď sa snažil vykĺznuť, vždy sa mu cesty spojili v jednu. Je to až únavné.   

            „Dokáž mi, že chceš byť so mnou.“

Michio sa odtiahne od stola a postaví sa k nemu bokom. Niečo sa na Akire zmenilo. Celý ten čas, čo hral toho šialeného neskrotného mladíka a rozosmieval ho. Celučký ten čas, keď sa smial a robil hlúposti. Zrazu na neho pôsobí tak dospelo a odhodlane všetok vyriešiť. Lenže je tu taký problém, že Akira sa zdá byť skutočne nevyspytateľným.  Nevie dokedy mu chuť niečo riešiť vydrží.

            „Ako?“

            „Povieš mi, čo sa skutočne stalo v tom parku.“

            „Do kedy to tam budú ešte robiť?“ zívne si na plné ústa bez snahy si ich zakryť Eiji. Oči mu klipkajú ako starému dedkovi. V ruke drží už druhý hrnček kávy. Dva dni už poriadne nespal a nepomáha ani tento tmavý zabijak. Má pocit, že tie kruhy čo mu rastú pod očami už nie sú ani kruhmi ale nejakými studňami. Keby nepil kávu tak ho k tomu začne bolieť i hlava. Pošúcha si tvár celou dlaňou. Všetko svrbí. Ani nevie kedy bol doma naposledy. Je z toho úplne mimo, akoby vyšetrovali nájomného vraha. Znesie sa nižšie po gauči v kancelárii technika, ktorý po ňom očkom kukne a znova sa začne venovať svojej práci. Vyzdvihli Michiov počítač z domu a previezli sem. Tu majú viac možností. Napichnúť ho na policajnú sieť a rôzne tie škatule čo tu sú. On tomu nerozumie, ale už by chcel mať i výsledok.

            „Niečo som našiel.“ Eiji rozlepí oči. Zišli by sa mu zápalky, aby si podoprel viečka. S hlasným puknutím v chrbte sa postaví a prejde k mužovi, ktorý sedí v kresle za počítačom.

            „Čo to je?“ už dobre fakt nevidí. Oči mu slzia ako dva obláčiky.

            „Správy. Konkrétne e-maily. Dopisoval si s niekým z Tokia. Pomocou policajnej databázy som sa dostal k administrátorovi stránky a vypýtal si osobné údaje. Mám jeho meno.

            „Ako vieš, že je pravé?“

            „Práve to overujem.“ Muž začne niečo vypisovať na klávesnici. Samé prístupové heslá a pár viet. Diví sa, že ten chlap nenosí okuliare ako väčšina týchto počítačových šprtov. Ale keď sa to tak vezme, vyzerá celkom i k svetu. Hlavne tie ruky, ako rýchlo píšu. Určite by zvládli iné veci v celkom dobrom tempe.

            „Už to budem mať… Esteban Pavliet. Mám už i jeho adresu.“ Eiji sa usmeje.

            „Dobrá práca.“ Priloží ruku na rameno chlapíka. „veľmi dobrá práca. Môžeš… môžeš mi to vytlačiť?“ pošúcha si pravé oko. Muž na neho pohliadne.

            „Mal by si sa vyspať.“

            „Niet času…“

            „Kurosawa tam zájde…“ Eijimu div nepreblesknú v unavených očiach blesky. O to viac je nebezpečný i keď zabudnutý, keď je unavený. Ale dokáže sa rýchlo naštvať.

            „Jasné, rozumiem, nemusí metať po mne svoj hnev.“ Tlačiareň sa rozhýbe a vytlačí na bielom liste pár slov a číslic.

            Michio sa usadí s teplým čajom ktorý si uvaril na gauč. Akira stále stojac na neho pohliadne. „ako môžeš sedieť na tej koži?“

Michio prehltne smiech. On sa vážne nezmení ani keby im pred očami umrela stovka ľudí, i tak bude mať pokušenia hovoriť o niečom čo ho deprimuje a štve. Akira je proste… pre neho skutočný priateľ. Najlepší priateľ.

            „Vieš predsa, že to nie je koža.“

            „Akoby som tomu veril…“ zamrmle si popod nos. Ale kde to len skončili. Dosť bolo vtipov a uľahčovania okolností. Chce sa baviť vážne. I keď dlho vážny celkom nedokáže byť. „Tak spusti, som jedno velikánske ucho.“

Michio radšej z neho odtrhne zrak z predstavy tak veľkého ucha mu prebehnú zimomriavky po tele. Keby mal hovoriť do tak veľkého ucha, tak by musel šepkať, lebo také veľké ucho všetko by počulo viacnásobne predsa.

            „Michi nezamýšľaj sa nad veľkými ušami a hovor ku mne.“

Tak predsa vie na čo aj myslí. Vážne, Akira je tak zvláštna osoba.

            „Je to presne tak ako som ti to povedal, ako si to videl a ako som to povedal polícii. Nič viac v tom Akira nie je. Tak ma prosím ťa nenúť o tom hovoriť.“ Odpije zo svojho čierneho čaju, ktorý si osladil dvoma lyžičkami cukru.

            „Mne sa to celé nejako nezdá Michio. Tí chlapi tam boli len tak?“

            „Povedal som ti to už milión krát predsa. Prečo si myslíš, že za tým je niečo viac?“

            „Pretože Esteban.“

Michio si povzdychne a oprie sa o operadlo. Toto snáď nie je možné. „Nemôžem za tvoju averziu voči nemu Akira. Pre mňa za mňa si ho podozrievaj, ale nič s tým spoločné nemá.“

Samozrejme, a jemu mama hovorí škvrňa pretože je malý. No to určite! Prejde si k Michiovi na čo sa odhodlá si sadnúť ale okamžite sa postaví. Mŕtve zviera. Michio na neho nechápavo pohliadne. Čo tu šaškuje?

            „Už ma fakt bolia nohy.“

            „To kreslo nie je z kože.“ Povie neutrálne Michio. Lenže Akire ide skôr o to, že to kreslo patrí Estebanovi, a mohli sa v ňom pokojne toto… mohli v ňom sexovať.

            „Prečo musíš byť tak tvrdohlavý Akira? Hovorím ti pravdu. Nemám dôvod ti klamať. Mrzí ma, že som ti nepovedal pravdu o Estebanovi, ale bál som sa tvojej reakcie. Bál som sa, že keby si to zistil, nechcel by si ho vyhľadať. Ale mi vážne nemáme nič iné. a nie sme v pozícii, kedy by sme si mohli vyberať.“

No áno, ten špunt má v niečom pravdu. Sadne si do kresla a pokrčí nohy. Má ich úplne stuhnuté z toho státia. Komu tu on vôbec nadáva do špuntov? Obaja sú špuntovia.

            „Ja len…“ pohliadne na parkety Akira „…mám pocit, akoby tí dvaja chlapi a Esteban mali niečo spoločné. Hovor tomu ako chceš, ale ja…“ je to len silný pocit a predtucha. Niečo v ňom, čomu vôbec nerozumie sa mu snaží nahovoriť tieto absurdné veci. A k tomu, Michio o tom len mlčí. Čakal nejakú odozvu typu nech nerozpráva hlúposti. Nedočkal sa ničoho. Preto svoje kalené šedé oči odvráti na Michia, ktorý okamžite od neho zrak odtrhne. Žeby nakoniec na niečo prišiel?

            „Sľúbil si mi, že budeš úprimný. Máme len seba Michio. A ja nemyslím, nech si mal s Estebanom čokoľvek, že sa mu dá stále veriť.“

            Eiji si dá facku z oboch strán tváre. Celkom to i zaštípalo. Nadopuje sa ďalšími tabletkami proti spánku a prejde si niekoľko papierov. Rukou naslepo nahmatá slúchadlo pracovného telefónu, keď chce začať šťukať, telefón zadrnčí. Ah super už mu volajú. Priloží si slúchadlo k uchu.

            „Akurát som vám chcel volať. Tak mi povedzte čo ste o ňom zistili.“

            „…tu je Waruiboya.“ Ozve sa pokojný hlas. Eiji pohliadne na monitor a potom len tak z ničoho nič na gombíky telefónu.

            „Vám som nechcel volať.“ Zamračí sa a chce položiť, keď sa mu v slúchadle dopraví do ucha zvláštna informácia.

            „Zopakujete mi to?“

            „Esteban Pavliet… prišli ste na rovnaké meno?“ opýta s Waruiboya v telefóne. Eiji akoby zrazu ohluchol. Niečo ho napadne preto sa vráti späť k hovoru.

            „Áno. Vy ste teraz v Tokiu?“ opýta sa a vezme si bloček ktorý položí pred seba. Vezme pero ktoré šťukne a skúsi či píše pár ťahmi po linajkovom papieri bloku.

            „A môžem vedieť kde ste?“ začne si zapisovať adresu. Ide za ním! Okamžite.

            „Prosím, nespúšťajte ich z očí. Ja idem okamžite teraz za Vami!“ zloží slúchadlo, ktoré pristane celé krivé na vidlici. Vezme svoje sako a vybehne von z oddelenia. Úplne úžasné dokonalé. Ešte stihol napísať odkaz a prilepiť ho na monitor. Kurosawe zahučal, že ak by mu niekto volal, nech to láskavo zdvihne a odvolá ho na jeho mobil.

            „Vanilka šialená..“ zahundre si pre seba Kurosawa.

            Mladý detektív Waruiboya si pošúcha jazvu na líci a na to pretočí stránku novín. Na toto bude potrebovať menšiu pomoc. Tí dvaja už neraz okabátili políciu. On si ich odchytí na takom mieste, kde nebudú mať na výber a budú musieť s ním hovoriť. Chce počuť celú pravdu. Má dobrý pocit z toho, že zavolal toho nováčika. Je hlboko zainteresovaný. I keď by to tak správne nemalo byť, ale vie, že jeho nasadenie bude plné. Len dúfa, že sa mu tu niekde nevysype. Jeho hlas znel akoby sa dovolal do mauzólea k päťsto rokov starým mŕtvolám a nie na policajnú stanicu. I tak sa tu nedorúti skôr než za také štyri hodiny. A to možno mu ešte polepšil.  

Stiahne sa nižšie na lavičke keď sa dvere od baru znova otvoria. Dnes odtiaľ tento chlap vyšiel už tretí krát. Mal by sa presunúť inak bude príliš nápadný. Založí noviny a postaví sa. Pochybuje že Esteban vyjde hlavným vchodom. Vyberie sa preto dozadu za bar a ostane stať pri stene. Žeby zlaté prasa? Schová sa za roh s uchom nastaveným k Estebanovi ktorý práve vyšiel zo zadného vchodu telefonujúc.

            „Hovorím ti, že to nejako nepasuje. Možno ma niekto okráda.“ Rozhorčí sa a začne pochodovať z miesta na miesto „čo ja viem? Možno zamestnanci.“

Waruiboya sa mierne stiahne. Nechce byť odhalený. Pre istotu občas mrkne čo sa deje okolo neho.

            „Teraz vážne nemám čas o tomto debatovať. Zavolám ti neskôr. Mám totiž návštevu, musím sa o ňu postarať.“ Vypne hovor a ostane chvíľu stáť vonku. Na to sa rozhodne, že si zapáli cigaretu. Nič zaujímavé až na tie posledné slová. Návšteva hm? Takže pôjde zrejme domov. Michio a Akira budú u neho. Musí ho sledovať!

            Za hodinu a pol už Esteban nasadne do svojej toyoty a rozíde sa po ceste. O pár sekúnd po ňom, nasadne do prenajatého Opelu modrej farby Waruiboya. Tesne sa drží za tmavo červenou toyotou. Cestu majú voľnú až na dve prekliate križovatky ktoré ich zdržali. Pri státí v kolóne napísal správu na mobilné číslo Eijiho aby vedel kde sa pohybuje.

           „Michio, prosím vypadnime odtiaľto. Mne sa nepáči čo sa tu deje. Vidím to na tebe, na tvojej tvári. Ty si nechcel aby sa ťa Esteban dotýkal. Prosím ťa, poďme odtiaľto preč. Ak už nebude žiadne iné východisko, vrátime sa do Osaky. Ale ja vážne nechcem aby sa ti niečo stalo.“  V Akirovej tvári sa objaví zúfalý výraz, ktorý priam prosí. Jeho pocity sa úplne miešajú a vibrujú. Toto miesto nie je bezpečné. Esteban sa mu nezdá úplne v poriadku. Možno sa mýli ale proste… tak si bude potom fackovať, lenže teraz je z toho úplne vedľa.

            „Ja sa do Osaky vrátiť nechcem.“

            „…o toto ti šlo? Ako sa dostať do Tokia? Prečo si to nepovedal hneď? Už v Osake si mi mohol povedať, že ma chceš využiť na to, aby som ťa doviedol do Tokia k Estebanovi.“

            „O čom to hovoríš? Keby som chcel, tak do Tokia pôjdem aj sám.“ Vyvráti mu jeho myslenie Michio.

            „Možno si sa bál. Veľký Akira ochranca sa už raz osvedčil.“

            „Akira prosím ťa prestaň! Za koho ma máš?!“

            „Miluj sa so mnou!“ ticho ktoré nastalo akoby švihnutím čarovného prútika sa nechcelo skončiť. Michio doslova zízal na Akiru, ktorého neoblomný pohľad modro sivých očí ho prepaľoval.

            „Toto vážne ja už počúvať nebudem.“

            „A prečo nie?!“ zvolá za Michiom ktorý sa pobral do spálne, „keď som sa ťa v moteli dotýkal a hladil ťa, bolo ti to príjemné. Povedal si to i vtedy vonku. To si už nepamätáš? Alebo je tvoje telo odteraz chránené ochranou známkou Esteban all reserved?!“

            „Si hnusný Akira!“ buchne mu dverami pred nosom, ktoré nestihne ani zatvoriť.

            „Ja? To ty ma stále odmietaš! Zdržal som sa pretože, viem o tvojej bolesti. Zdržal som sa už toľko krát, že to číslo ani nepoznám. Ale ty i tak po všetkých hádžeš tie svoje pohľady a úsmevy. Prečo sa tak nepozrieš na mňa? Ale tak skutočne!“

            „Mal by si sa vyspať, zjavne blúzniš.“ Vmetie mu do tváre Michio.

            „Ja blúznim? Dovolil si mu nech ťa obchytkáva i keď si to nechcel. Prečo to robíš?!“

            „To je moja vec!“ zvolá po ňom rozdráždene.

            „Nemyslíš, že je to aj moja vec? Najskôr mi dávaš nádej a potom ma pošleš hlavou do betónu?“

            „Akira prosím ťa…“ zúfalo fňukne Michio sadnúc si na posteľ. „už ma netráp prosím ťa.“

            „Tak prečo ma nechceš? Povedz mi prečo?“ nahne sa k nemu. Priloží obe dlane na jeho tvár. Podvihne si hlavu k sebe a zadíva sa do slabo hnedých očí. „povedz mi pravdu.“

            „Nie je to tak, že by som nechcel, ja…“

            „Som doma!“ dvere sa otvoria. Obaja pohliadnu na Estebana ktorý s úsmevom odhodí svoju bundu na posteľ a založí ruky v bok. „ale čo to vidím? Dáš tie ruky dole z môjho Michia?!“ úsmev je rázom preč. Akira vrhne na neho nepriateľský pohľad.

            „Tvojho? Odkedy sa ľudia privlastňujú?“

            „Odkedy si tu ty!“ Michio pohliadne z jedného na druhého.

            „Vážne? Ja už pôjdem… už totiž odchádzam.“

            „To som veľmi rád.“

            „Ale Michio ide so mnou!“

            „Ah, vážne? A ako to chceš dokázať…Akira?“ uškrnie sa Esteban stojac medzi dverami. Akire znova vysvitnú tie svaly a vypracované telo. No, ľahké to rozhodne nebude.