Nový člen v gilde.

                Bola daždivá noc. Nad temným hradom sa zlovestne blýskalo a dážď nemilosrdne bičoval čierno čierne kamenné steny. Vietor búchal na sklenené platne u každého z okien ktoré tam ešte bolo. Cez škáry a diery do vnútra pretekala voda a kde tam sa tvorili kaluže.

I keď v sa tento hrad mohol zdať prázdny predsa sa v ňom našli dve postavy ktoré smerovali chodbou k veľkej sále.

Týmito dvoma postavami neboli nikto iný než lord Oročimaru a jeho verný asistent Kabuto. Oba zahalený do plášťov s kapucňami boli takmer nezbadateľný pre svet. Ale pozorné oko by si postrehlo že už sú obaja na úrovni Sannína. (Pustovník)

Dorazili k veľkým starým dverám a hrdo vstúpili do Slabo osvetlenej sáli. Nasmerovali si to do veľkého kruhu v strede mramorovej podlahy. Luster nad nim ho ledva osvetľoval. Po stranách boli v štvrť kruhu dve tribúny pozvoľna obsadené postavami zahalenými plne do svojich plášťov. Pred nimi bolo niečo ako nízke pódium s pár schodmi. A Vysoko na stene bola obrovská tapiséria s bielim hadom v erbe.

Niet pochýb že toto je zraz gildy Bieleho Hada.

Na pódiu bolo zopár postáv a niet pochýb že toto boli členovia rady.

Lampy vedľa nich ich letmo osvetľovali. Zľava doprava tam bola neskutočná čiernovlasá kráska s dokonalými krivkami ktoré vhodne ukazovala sporými sexi šatičkami. Okolo jej ramien bol dlhý biely plášť s honosnými výsadkami kapitána lode. Bola rozvalená na dlhočiznom bielom hadovi s červenými škvrnami a lebkou rohatého tvora na jeho hlave, ktorý bol teraz šikovne stočený tak že tvoril dáku tu pohodlnú pohovku.  Jej dlhé lesklé vlasy, zlaté náušnice v tvare hada, nevinná tvárička a zvodná póza v ktorej sa nachádzala pôsobila priam magicky. Kde kto by sa do nej zamiloval. Pred ňou bola jasne zreteľná menovka Boa Hancock (Hankok), hadia princezná z Amazon Lili.

Vedľa nej stál chlapík v čiernej jukate s dlhým bielim plášťom s tak dlhými rukávmi, že mu zakrývali i dlane. Z jeho plášťu vytŕčala vpredu biela rukoväť jeho katany. Jeho bielo šedé vlasy mu padali do vysmiatej tváre. Ale to mu zrejme nevadilo pretože nikdy neotváral oči. S tým jeho neprirodzene roztiahnutým hadím úsmevom pobavene postával. Na menovke pred ním stálo Gin Ichimaru (Ičimaru) z Las Noches. (Nočes)

Ďalej tam stál chlapík s krvavo červenými vlasmi v štýle Sonika. Na zamračenej tvári mal pravé oko zavreté a priečne cez neho výraznú starú rovnú jazvu. Zelené tričko červené nohavice a  rozopnutý dlhý bieli kabát s čiernymi páskami na rukávoch v oblasti bicepsov. V ktorých mal po jednom červenom drahokame dopĺnali jeho vyzáš rodeného výtržníka. Za ním sa týčil mohutný fialový had s krídlami . Na menovke mal Erik Cobra (Kobra) z Crime Sorcière.

A ako posledná tam znudene stála žena s blond vlasmi z ktorých mala dlhé len dva pramene vpredu a tie zapletené do copu na jej hrudi. Odetá do čierneho úboru bez rukávov silno pripomínajúceho priľahlú teplákovú súpravu na cvičenie. Na jej rukách boli vytetované dva segmentové hady. A ako jediná z nich bola bosá. A i keď mala na hlave širokú kapucňu, ktorá mala po stranách nakreslené dve jednoduché značky oči, nesiahala jej do tváre. Takže bolo zreteľne vidieť jej totálne znudený výraz. Menovka pred ňou tvrdila Medúsa Gorgon zo Shibusenu. (šhibusen)

Oro s partákom zastali v strede kruhu a Oročimaru  spustil svojím vyschnutým hlasom. „Zdravým vás. Ja Sannin Orochimaru, som priviedol svojho učeníka Kabuta Yakushiho. Už ho nemám čo naučiť a je plne pripravený stať sa plnohodnotným vyšším členom gildy Bieleho Hada.“

Z tieňa na pódiu sa pomaly vyšuchtala piata osoba. Zhrbená postava holohlavého starca bez nosa a len s nozdrami ako u hada sa zlovestne kimácala vpred. Od jeho bielej lebkovitej hlavy a sa odrážalo svetlo ako od hadích šupín. Odetý do tmavo zelenej magickej róby a s prútikom v ruke sa postavil do čela. Riekol ticho kúzlo, aby jeho hlas zosilnel natoľko, aby ho počuli všetci prítomný. Nabral dych aby spustil svoju reč slabým chorľavým slizkým hlasom. „Nech teda započne promočný ceremoniál.“

Okraj kruhu sa vznietil zeleným plameňom a začala hrať temná hudba dokonale podtrhujúca atmosféru v cechu.

„Do riti!“ Nespokojne zahlásil Cobra celkom nahlas. „Lord Voldemord, nerád vás prerušujem, ale na hrad sa rúti légia spravodlivých.“

„Ako sa opovažujú rušiť nás v tento moment?“ Naštval sa Lord. „Okamžite všetci vyrazia! Pozabíjajte ich do posledného!“

Na rozdiel od jeho očakávania sa ale rozľahlo hlasité remčanie a odvrávanie. Z nespokojných prítomných padali skvostné komentáre ako: „Som príliš krásna na to aby som šla bojovať.“, „Nemám náladu sa tu zdržiavať bojom keď ma doma čaká toľko zvrhlých experimentov na nič netušiacich študentov.“, „Bude aspoň popkorn?“, „Mne sa nechce chod si sám.“

„Tichor52;“ Rozúril sa majster cechu.

„Majster, čo keby sme rovno hlasovali?“ Spýtal sa Gin s tým jeho nechutným roztiahnutým úsmevom a neskrývanou drzosťou.

„K čertu s týmr52; A Nálada je v kýbli!“ Na moment sa odmčal. „Tak teda dobre. Aj tak musím ešte zakrútiť jednému skrčkovi krkom a osobne natrhnúť prdel zopár osobám.“ Chrapľavo sa nadýchol. „Je niekto proti?!“

Ostalo ticho.

„Faj! Kabuto Yakushi, týmto ťa menujem do vyššieho kruhu gildy bieleho hada.“

Zamával prútikom a zelený oheň sa zmenil na hada, vydal sa k lustru ktorý zožral a zmenil ho na jasnú ohnivu zelenú guľu. Prítomný utvorili široký kruh okolo  Ora s Kabutom. Vzápätí pozdvihli pozlátené čaše z vínom ktorá majster vyčaroval.

Voldemort tú svoju pozdvihol najvyššie a zahlásil. 

„Na zdravier52;“

Všetci na pokyn hodili svoje čase na zem a rozliate víno búrlivo a hlasno zašičalo. Jedovaté pary sa zmenili do dymu a ten nabral tvar bieleho plynného hada. Za moment ten had zamieril k lustru a zožratím ho uhasil.

„A teraz vy smradi vypadniter52; Nič a nikoho tu nenájdur52; DEPARTOr52;“

Nasledujúci okamih bol skvostnou ukážkou najrozličnejších špeciálnych efektov, ako osoby mizli jedna za druhou z miestnosti. Za chvíľku sála potemnela. Namiesto tribún boli len hromady zhnitých polien a dosiek. Namiesto pódia boli len sutiny a na stene kde predtým bol pyšný znak cechu zostali len zhnité útržky tapisérie dákej dávno zaniknutej kráľovskej rodiny. Rozbitá dlažba už dávno stratila svoj lesk a všetko pokrývali pavučiny a prach.

Takže až dorazili prenasledovatelia mohli hľadať ako len chceli ale nenašli jedinú stopu, že by tam vôbec niekedy bol dáky cech hada. A z toho vyplýva, že nejestvuje jediný dôkaz, že by sa tento príbeh vôbec niekedy udial….

Koniec.