old Linden and Spring

     „Hlboko v severských lesoch uprostred nórskej a fínskej divočiny žili oddávna lesné bytosti podobné luďom. Obyvatelia ich mali vo veľkej úcte a pokladali ich za strážcov a ochrancov lesov. Vznikli o nich mnohé báje a tajuplné príbehy a aj odvážni anglickí a holandskí bádatelia, ktorí putovali týmito lesmi v túže po poznaní nových rastlín a zvierat, zvykli rozprávať o svojich zážitkoch so strážcami lesov. Nikdy ich síce nevideli, no mnohokrát im pomohli, alebo im dokoca zachránili život.“

     „Ako potom vedeli, že vizerali ako ľudia?“ opýtala sa ma Alice.

     „Ach… Alice. Musíš vždy dávať tak ťažké otázky?“

     „Ja sa len pýtam. Fakt by som rada vedela, ako na to prišli, že sú podobní ľuďom, keď tých… ochrancov lesov nikdy nevideli, a teda ani nedokážu dokázať, že existujú.“ filozofovalo osemročné dievča. Sedela pri okne, sledovala, ako dažďové kvapky narážajú do okenných skiel a stekajú nadol. Konečne som sa to rozhodla urobiť. Rozhodla som sa, že je už čas povedať jej ten príbeh. Čaka som na znamenie, že je pripravená počuť to. Stalo sa to pred dvoma dňami, keď ku mne Alice pribehla v pyžame, červená od vzrušenia a celá zmätená začala pliesť nezmysli.

     „Solitude.. ja… ja… Anis, ja nie som normálna… niečo so mnou je… preskočilo mi?“ vravela rozrušená a triasla sa ako osika. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

     „Stalo sa niečo Solitudemu?“ opýtala som sa.

     „Anis…!“ zvolala Alice, pevne ma chytila za ramená a zúfalo sa na mňa pozrela. „Prosím… prosím… nesmej sa mi…“

     „Čo? Hádam si ho nepobozkala…“ Alice skamenela a nechápavo sa na mňa pozrela. „Uhádla som?“ zhíkla som od prekvapenia.

     „To ani náhodou!“ vyhlásila Alice okamžite.

     „Máš len osem rokov, dieťa. Na frajera a vzťahy si trochu primladá. No chápem ťa, ver mi. Nájsť si v tomto meste frajera je ako… hľadať živého dinosaura.“ vravela som ďalej a upravovala som kvety vo váze.

     „Nepobozkala som ho!“ skočila mi Alice do reči.

     „Ty máš aspoň to šťastie, že chodíš do školy mimo mesta. V triede vás je dvadsaťpäť, takže máš šancu nájsť si niekoho…“

     „Anis, buď ticho a počúvaj ma!“ vykríkla Alice zúfalo.

     „Kľudne pokračuj, ja ťa počúvam.“ nahlas vzychla a chvíľu váhala, kým začala.

     „Asi sa mi niečo stalo, Anis… ja som… ja… počula som, ako mi Solitude…p-povedal…“ chúďa, bola z toho tak mimo.

     „Páni, máme hovoriaceho kocúra.“ povedala som nadšene. Hodila po mne nahnevaný pohľad. Fakt si myslela, že jej straší vo veži, no narozdiel odo mňa to zatiaľ znášala celkom dobre.

     „Povedal mi… : „Vizerám, ako úchylák, krvavá hlava? Prezliekaj sa kde chceš, len nie v mojom zornom poli.“ t-to mi… povedal. Hneď som sa rozbehla za tebou. Nie je to normálne, však?“ snažila som sa, no výbuchu smiechu som už nemohla zabrániť. „Tebe je to smiešne? To si dobrá sestra.“ sfučala sa Alice.

     „Nič si z neho nerob. Solitude vždy narovinu povie čo si myslí.“ snažila som sa utešiť ju, no zjavne to zobrala skôr ako výsmech a urazila sa.

     „Ozaj, Anis.“ otočila sa ku mne pred tým, ako odišla z kuchyne. „Čo frajer? Mala by si si už niekoho nájsť. Máš osemnásť a ešte ťa nikto nepobozkal.“ začala mi to Alice vracať a zákerne sa usmievala. „Vraví sa, že ak dievča nedostane svoj prvý bozk do konca osemnástky, navždy zostane panna.“

     „S chlapmi sú len problémy. Láska je pekná, no často viac zraní ako zohreje a poteší, preto som spokojná s tým, ako to je.“ odpovedala som a snažila som sa, aby to znelo múdro a presvedčivo.

     „Jasneeeee.“ no moja malá sestra na to zjavne neskočila. No čo, je to fakt múdre dieťa… až ma tým niekedy desí…

     Alice začala počuť hlasy zvierat pätnásteho októbra svojho ôsmeho roku. Nikdy som si nebola celkom istá, že ich bude počuť aj ona, no niekoľko nespochybniteľných faktov tomu nasvedčovalo, a tak som čakala. Stalo sa to skôr, ako som si myslela, predbehla ma o tri roky.

     Keď som mala desať rokov, prehovorila som rodičov, aby ma nechali bývať so starými rodičmi v meste na západnom pobreží Nórska. Starý otec mi ako dar na privítanie kúpil nádherné žriebä lipicána, čierne ako eben. Lipicány sú vzácne plemeno koní známe tým, že žriebetá majú čiernu alebo hnedú srsť, no keď dospejú, tmavá srsť im vypadá a začne rásť nádherná biela. Je to vzácnosť a veľká vínimka, keď zostane lipicán čierny a nikdy nezbelie. A práve Whisper bola tou vínimkou.

     Spolu so starým otcom sme ju cvičili. Bola veľmi múdra a chápavá, no vždy, keď sme jej položili na chrbát sedlo posadol ju Amok a nebolo možné ukludniť ju. Jedného dňa, rok po tom ako som prišla do Nórska, som jej česala srsť a potichu som sa jej pýtala, prečo tak nenávidí sedlo. Vravela som to skôr pre seba ako jej a vedela som, že nikdy nedostanem odpoveď. No… tá odpoveď prišla. Moja reakcia vtedy bola tej Alicinej veľmi podobná, ja som sa to však neodvážila povedať nikomu. Whisper bolo prvé zviera, ktoré ku mne prehovorilo a podľa toho som jej dala meno.

     Len čo toho dňa prestalo pršať, vysadla som na čiernu kobylku a zamierili sme smerom k domu na pláži. Mala som o Jamesa strach, keď som od neho v nedeľu odchádzala predsa len nevizeral veľmi dobre. More bolo rozbúrené, nad krajinou viseli ťažké oblaky a trochu popŕchalo. Whisper kráčala pomaly a ostražito, a mimo hlavnej cesty sme radčej šli po asfaltke. Od utorka celý týždeň pršalo, vďaka čomu bola zem rozmočená a blatistá, a Whisper sa občas nepríjemne šmýkalo, alebo sa brodila v mlákach.

     Starší drevený domček stál sám schúlený pod chmúrnymi mrakmi medzi tmavým hustým lesom a hlbokým útesom, pod ktorým hučalo more a silný príboj. Whisper som zaviedla do kôlne aby nestála na vetre a daždi, a potom som zamierila do domu.

     „Anis, Anis, počkaj.“ začula som za sebou tichý hlások. Otočila som sa a uvidela som ryšavú lasičku, ako za sebou vlečie plátené vrecúško. „Minule som ti to zabudol dať.“ povedal mi a vyzval ma, aby som si vrecúško zobrala. Bolo plné lieskových orechov a bol to náš spôsob, ako mi lasičky platili za „prenájom“. Bývali v brlohu za kôlňou no mali prístup do celého domu a v chladničke som im počas zimy vždy nechala vajíčka, keby veľmi hladovali. Dom pre ne znamenal ochranu pred dravcami v lese a v zime teplo, ktoré dom vyžaroval.

     Zobrala som si vrecúško, poďakovala som a rozlúčila som sa. Hneď, ako som prešla vchodovými dverami uvedomila som si, že je tam prekvapivo dýchateľný, no príliž chladný vzduch. Vyzula som sa a zvedavo som šla ďalej. Všade bolo ticho, no Jamesa nebolo ťažké nájsť. Ležal na gauči v obývačke oproti prázdnemu krbu a prikrytý bol asi všetkými dekami čo v dome našiel. Musel spať veľmi tvrdo, pretože ho nezobudili ani parkety vŕzgajúce pod mojimi nohami. Potichu som sa vykradla von a z kôlne som doniesla niekoľko kusov naštiepaného dreva. Poukladala som ho v krbe a rozložila som oheň. Z malého plamienka na novinách sa chytili väčšie kusy dreva a izbou sa konečne začalo šíriť príjemné teplo. Keď sa mi zohriali studené ruky, šla som uvariť čaj.

     Za lenivého stúpania pary z hrnčeka som potom sledovala pokojnú Jamesovu tvár osvetlovanú žiarou ohňa. Nebolo na ňom nič pekné ani čarovné, nič z toho, čo sa Alice páči na plagátoch mladých chlapčenských skupín. Mal tmavú opálenú pokožku a vetrom ošlahanú tvár, zanedbanú lenivosťou chytiť do ruky holiaci strojček a párkrát ním prejsť po tvári. Možno nebol pekný podľa Alicinych merítok krásy, no ja som Anis, nie Alice, a naše názory sa často veľmi líšia. V tých hrubých črtách som videla niečo, čo ma nútilo stále sa na neho pozerať a hádať. Čo ma to na ňom tak fascinuje?

     Možno to bolo tušenie, že je vojak a tým vo mne vzbudzoval obdiv. Obdiv v tom, že dokázal prežiť a bojovať o svoj život. Že sa nezbláznil zo strachu, z pištiacich guliek, vybuchujúcich granátov a krutých mín trhajúcich krehké ľudské telá na kusy.

     Trvalo to asi polhodinu kým sa zobudil. Vypila som zatiaľ dva hrnčeky, no pohľadom som ho stále sledovala. Keď ma uvidel, zamračil sa a vzdychol si.

     „Vizerám až tak hrozne?“ povedala som pokojne len aby nebolo ticho.

     „To bol vzdych radosti.“ zamrmlal.

     „Ach tak.“ odvetila som neveriac mu ani slovo.

     „Asi som ťa nepresvedčil.“

     „Hmm…“ veru nepresvedčil.

     „Keď sa ti sníva o pekle, zobudíš sa a uvidíš pred sebou aniela… hneď sa cítiš lepšie.“

     „Takže vizerám ako aniel?“ spýtala som sa ťažko skrývajúc radosť.

     „Skôr ako antisociál čo nepozná hrebeň.“ (keď prší, moje vlasy naberú vlhkosť a vizerajú ešte divokejšie ako zvyčajne)

     „To vraví ten pravý.“ povedala som urazene.

     „Máš niečo proti?“

     „Ak nemáš na holiacu penu, kúpim ti ju.“

     „Radčej mi kúp paralen. Od nedele som všetok už minul.“

     „To ťa stále bolí hlava? Veď je to už skoro týždeň.“ povedala som súcitne.

     „Keby si si nabila hlavu o hranu kuchynskej linky, aj teba by týždeň bolela jak šalená.“

     „Tak takto sa ti to stalo.“ konečne som sa to dozvedela. Mala som rôzne teórie a napadla ma aj táto možnosť.

     „Radšej rýchlo zdvihni zadok a bež mi po niečo… po hocičo, čo pomôže.“ zavrčal spod perín. „A zatiaľ mi podaj lieky na spanie, sú na krbovej rímse.“

„Najlepšie by bolo, keby si šiel k doktorovi.“ navrhla som potichu. „Čo ak máš otras mozgu, alebo niečo ešte horšie?“

     „Buď ticho a nestaraj sa. Je to len bolesť hlavy.“ zavrčal zlovestne a nahnevane sa na mňa pozrel. Strachom sa mi rozbúšilo srdce. Rýchlo som vstala a odišla som, takže som mu nestihla ani podať tie lieky. Vyviedla som Whisper z kôlne a pomaly sme odchádzali.

     „Kam ideme?“ opýtala sa ma kobylka. Ani sama som nevedla. Mala som v hlave veľký zmetok a musela som sa najskôr upokojiť. Keď hlava bolí týždeň, určite to nie je žiadna sranda. Bolesť varuje, že v tele nie je niečo vporiadku, no James odmietal ísť k doktorovi a to mi robilo najväšie starosti. Prečo je taký hlúpy a tvrdohlavý? Hneď od začiatku mi bolo jasné, že mu po žiadne lieky nepôjdem, aj tak by mu nepomohli. Nevedela som presne čo mu je a to bola ďalšia vec, ktorá ma veľmi trápila. Keď je to hlava, môže to byť veľmi nebezpečné a James sa zahráva so smrťou. Chvíľu som to zvažovala, no nakoniec mi to prišlo ako najlepšie riešenie.

     „Whisper…“ pohladila som ju nežne po krku, „vieš kam máš ísť.“ povedala som a pevne som k nej primkla nohy. Otočila sa a zamierila do lesa. Pôda tam bola suchšia a pevnejšia, a tak sa čoskoro pustila do cvalu. Les bol tmavý a ponurý, a moje „nepremokavé“ oblečenie už začínalo pomaly prepúšťať vodu. Cesta trvala dlhšie ako zvyčajne a omnoho dlhšie, ako som si priala. Nakoniec som však uvidela v hmle roztrúsené kamene a ruiny porastené machom a brečtanom. Whisper spomalila a krokom opatrne prechádzala okolo meter vysokých múrov. Pokračovali sme ďalej, až do stredu samotnej stavby, kde kedysi bývalo pravdpodobne átrium. Stála tam samotná stará lipa a pod ňou bolo niekoľko kameňov. Vyvieral z tadiaľ prameň, ktorý ticho bublotal. Zoskočila som z Whisper a len čo som sa dotkla nohami zeme, pošmykla som sa na machu a zletela som kobylke pod brucho.

     „Anis!“ vyľakala sa viac ako ja.

     „Nič mi je“ začala som sa smiať. Pristála som na mäkkom koberci z ihličia a listov.

     „Čo stváraš?“ zvolala plačlivo, sklonila ku mne hlavu a čumákom jemne kontrolovala, či mi nič nie je.

     „Som v pohode. Nič ma nebolí.“ uisťovala som ju so smiechom a oprašovala som si zo šiat lístie.

     „Hrozne si ma vyľakala.“ vzdychla si Whisper a starostlivo si ma obzrela. Keď som ju konečne presvedčila, že sa mi nič nestalo, opatrne som zamierila k prameňu. Mal prekrásnu modrú farbu a jeho žblnkanie príjemne upokojovalo. Nabrala som vodu do striebornej ťapky a strčila som si ju späť pod bundu.

     „A teraz čo najrýchlejšie späť.“ povedala som Whisper, len čo som na ňu vysadla. Šibla chvostom a rozbehla sa krížom cez les, späť k Jamesovi.

     Vodu z prameňa som potom vyliala do pohára a… napľula som do nej. Viem, je to zákarné a hnusné, napľuť niekomu do pohára, no už som mala vyskúšané, že bez toho by sa požadovaný výsledok nedostavil. Mne to síce fungovalo aj bez toho, iným ľuďom však nie. Skúšala som to už na svojej rodine a dlho som skúmala, čím to je. Doteraz som na to neprišla, no hlavné je, že viem čo spraviť, aby voda z prameňa pomohla aj im.

     Pristúpila som ku spiacemu Jamesovi a sadla som si vedľa gauča. Nachádzal sa niekde medzi spánkom a bdelosťou. Keď vás niečo bolí, nedokážete poriadne zaspať, no James bol očividne taký unavený, že nedokázal byť ani poriadne bdelý. Na tvári sa mu odzrkadlovala bolesť a len ťažké pravydelné dýchanie ma každú sekundu presviečalo, že je stále nažive.

     Bol večer a v dome sa rozhostila už úplná tma. Len tlejúce drevo v krbe slabo osvetlovalo obývačku a bledú Jamesovu tvár.

     „James…“ povedala som potichu a jemne som ním zatriasla. Otrávene zamrmlal niečo nezrozumiteľné a pootvoril oči.

     „Doniesla som ti lieky.“ pohár s vodou som mu zodvihla tesne pred tvárou. Pozrel sa na mňa tmavými očami a pomaly, sprevádzaný vzdychmi bolesti, sa posadil.

     „Všetko to vypi!“ prikázala som a podala som mu pohár. Pozrel sa na číru priezračnu vodu, ovoňal ju a potom hodil neveriacky pohľad na mňa.

     „Len do toho. Pomôžeti to, uvidíš. Mám to už odskúšané.“ snažila som sa ho presvečiť a v duchu som prosila, nech to už vypije.

     Hodil to do seba ako panáka, na jeden raz. Potom sa opäť zvalil na gauč a po krátkej chvíli tvrdo zaspal. Chvíľu som pri ňom sedela. A tiež som zaspala.