Ospalé srdiečko

                        Nebolo to tak dávno… vážne nie… mohol si sa usmiať, spoločne sme sa mohli na všetkom smiať. Lenže naše životy, akoby vzal do rúk niekto iný. Nikdy som neveril na osud, nevedel som ani čo to je. Nie je to to isté ako karma? Ako život sám o sebe? Ideme dopredu, robíme proste všetko automaticky. Dokázali sme skryť chyby. Ale tieto, sú príliš veľké na ukrytie. Príliš veľké aby sme ich dokázali prehliadnuť.

                        Si ako ruža s príliš veľkým tŕním… ruža, ktorá nikdy nerozkvitne…

            Vždy si myslel, že vkročiť do nového dňa správnou nohou sľubuje všetko. Pokoj a ako takú úľavu. Dnes ani nevedel, ktorá noha vkročila prvá, keď sa dvere otvorili. Ale vedel, že slzy začali padať skôr než čokoľvek stihol povedať, či vidieť. Ruka pustila kľučku dverí, ktoré sa otvorili dokorán a Naruto ostal stáť pred prahom. Nech tam bolo čokoľvek, cítil, že sa to strácalo. Absolútne všetko okolo toho. Akýkoľvek chuť. Len tma… bez zmyslu, len bolesť. To jednotvárne pípanie prístrojov. To jednoduché znamenie, že ešte žije.

                        Shinobi musí vedieť utekať, ale človek nesmie… nesmie…

            Vedel, že keď spraví krok dopredu, nebude cesty späť. Uvidí všetko, uvidí to, čo trhá jeho myseľ a srdce na kusy. Všetko dookola sa prepadne v ničotu. Ostane stáť za priepasťou ktorá ukončí jeho svet. Všetko bude zrazu preč, vec minulá, úplne k ničomu, hodná len na spomienky. Tak ako konce bývajú. Môžete si ich púšťať znova a znova, ale nič s nimi neurobíte. Stále budú rovnaké. Do písmena a obrazu rovnaké. Nič sa nezmení, a nič viac tam vsunúť nedokážete.

                        Vždy sa nájde niečo, čoho sa budeš báť viac…

            Má pocit, že momentálne sa bojí celého sveta. Absolútne každého kameňa a zrnka piesku. Tak ďaleko ako len môže ísť… stále ďalej…

                        Nedokážem tomu utiecť… snažím sa, vážne sa snažím… ale nejde to…

                        Budem s tebou, v akejkoľvek temnote… budeš v tej temnote, i ty si so mnou?

            „Budem.“

Jediný krok, za ktorým sa všetko rozpadlo. Do neznáma, do diaľok, ktoré nedokázal viac zmeniť. Len to padalo dole… hlbšie a nižšie za neho, strácalo sa to do pozadia. I tá myšlienka spred minúty bola už preč, ďaleko… príliš ďaleko.

Sklamal som ťa… vo všetkom, v úplne všetkom Sasuke. V každom kroku ktorý som spravil. S každým gestom s ktorým som sa  na teba díval… sklamal som ťa… nedokázal zastaviť… nebol som s tebou keď si ma potreboval… odpusť mi…

Odpustenie je ako oblaky… prchavé, mizivé, a keď odoznie, vždy sa chyba môže vrátiť… ale odpustenie rovnaké už nebude.

Cítil slanú pachuť vo svojich ústach. Nesnažil sa zastaviť slzy. Nesnažil sa byť viac silný. Neexistoval spôsob, ani človek ktorý by ho priala prestať plakať. Pretože každý krok bolel. Bolel ako prvé kroky dieťaťa, ktoré sa snaží chodiť po tých slabých nôžkach. Stále padá a vždy sa snaží zdvihnúť, ale vždy to bolí. I keď mlčí, bolí to…

            Nechcel som ťa sklamať, nikdy…

Ruka sa natiahla k bledej tváre, pripojenej na umelé dýchanie. Zvuky kardiografu oznamoval, že stále je to on, stále žije… ale žilo i jeho vedomie? Bolo s ním? Či sa snažilo opustiť telo, ktoré bolo nasilu držané v tomto svete, v tejto realite.

            Žiješ vôbec?

*****

Nechcem byť ten, ktorý ťa zlomí, ten koho sa budeš báť, i keď myslím, že som ťa niekde stratil, nikdy som ťa vlastne nemal…

Len so mnou hovor, akoby si tu bol, akoby si vnímal moju prítomnosť… ja viem, že to cítiš…

Možno, keby som znova otvoril oči a pohliadol na teba… uvidel by som kúsoček svetla, ktoré ma neodháňa. Alebo by som videl smútok, pre ktorý žiť nechceš… a ja tiež nie. Vždy je nejaké východisko. Vždy sa môžeme znova a znova zdvihnúť, a bez plaču kráčať ďalej.

Ale ty to vieš… emócie sú ako dážď, ako búrka, prídu kedy sa im zachce a skončia kedy sa im zachce… a po každej búrke, vyjde slnko…

*****

„Sasuke…“ nikdy nevnímal svoj hlas… tak tichý, pridusený slzami a bezmocnosťou. Udusený žiaľom. Nikdy nemyslel, že existencia môže bolieť. Ani to, ako láska môže bolieť… ako bolí, vtedy, keď sa nesnaží zraňovať.

Sny sú pre hlupákov a realita pre zmierených…

Nemal silu mu niečo vyčítať, niečo mu povedať, len tam byť a vnímať. Každú emóciu, každý záchvev. To mŕtve ticho a obrovský strach, ktorý sa šíril všade. Prestupoval každou jeho bunkou. Hlbšie dovnútra, ďalej do srdca.

To sme vážne na svete len preto aby sme sa niečoho báli?

Čoho sa neustále bojíš? Tak čoho sa tak bojíš?! Naruto?!

„Toho, že ma opustíš!“ Narutova ruka padla na tú Sasukeho nehybnú. Telo sa znieslo k zemi a hlava klesla na posteľ.

„…toho prekliatia… kdekoľvek si bol, akákoľvek temnota, bol si so mnou. Práve tam. Vedľa mňa… nebuď zbabelec… Sasuke… nebuď ako ja…“

            Mám o teba strach, vieš to? Kedykoľvek, vnoríš svoju tvár do temnoty, kedykoľvek sa zaleskne v nej tvoja slza… mám strach, že sa mi z nej nevrátiš…

Každá bolesť je cítiť. Vždy inak, pretože v nás sa ukrýva neskutočné množstvo podnetov, ktoré nás rozplačú. Bolesť či strach. Niekedy je bolesť spôsobená strachom. Nikdy by nebolo tak krásne prežívať šťastie, keby sme ho dokázali od niečoho rozoznať a dodať mu svetlo. Zistiť, a vážiť si ho, keď dni smútku a bolesti skončia. Vážiť si každý šťastný okamih.

„Prečo sa s tebou rozprávam? Prečo? Nezáleží ti na mne… prečo musíš byť tak…“ plavá hlávka sa zdvihne a modré slzami potiahnuté oči pohliadnu do kľudnej spiacej tváre. Vždy to tak bolo. Keď on plakal, Sasuke bol ten silný, držal ho a viedol ďalej. Lenže, toto je choré. Nevníma ho, nedokáže ho zovrieť, objať, povedať, že všetko bude fajn. Úplne zbytočné.

            Pretože, dnes musíš byť ten silný ty! A dať mi dôvod znova žiť!

Chýbalo mu to zovretie. Každý dotyk, tá myšlienka, že sa ho už nikdy nedotkne, neobjíme, ho doháňala do kolien. Bola ako tŕň v oku. Príliš bolestivý a ničil pohľad na to, čo túžil celý život vidieť. Všetko sa vzďaľovalo, a i keď to bolo blízko, nevidel, nedokázal sa ho dotknúť. Nedokázal vnímať. Len šialene metať rukami a kričať šialenstvom.

            Neodchádzaj mi…

Zovretie ruky zosilnelo a jediné čo dokázal cítiť bol hnev a nenávisť.

„Prečo si mi to nepovedal?! Čo si si myslel, že robíš? Prečo si ma zradil? Prečo si mi tak ublížil?!“

            Ak ma už nikdy neuvidíš, nebude to vadiť… každá temnota, ti ma prinesie späť…

Dokázal s ním hovoriť. Proste to nešlo. Čokoľvek sa mu dralo na jazyk boli len výčitky, výčitky hnevu zo strachu. Z toho jediného a dôležitého strachu, že ho raz stratí. Tak jednoducho a proste ho stratí. Niekde, kde sa nebude môcť vrátiť. Pretože ten strach sa naplnil. Sasuke sa stratil. Niekde v tom svete ktorý sa nedá už vrátiť. V tom svete, ktorý je za tou priepasťou. Tým, že spravil krok dovnútra, ho tam nadobro nechal. Mohol žiť navždy s tým, že sa jedného dňa vráti. Mohol s tým do smrti žiť.

            Zvedavosť mačku zabila…

„Milujem ťa… proste a jednoducho, všetko na okolo… tak jednoducho a jedinečne ako len dokáže človek milovať…“

            A potom všetkom, až sa vrátiš a vystúpiš z tmy, budeš vedieť, že som všade tam, kde sa bojíš, aby som ťa ochránil.

Spravili sme kopce hlúposti. Brali sme niečo, čo nám nepatrí… ale vždy šlo o dobrú vec, nie? Dobrú… alebo nie?

Je dobré, brať druhým život?

Tak prečo ho vzali oni tebe?

„Sasuke…“ Naruto sa nadvihol a kľakol na kolená, do oboch rúk vzal tú jeho a nahol sa k jeho bledej tvári.

„Až otvoríš oči, budem tu. Budem tu len a len pre teba.“

Nedokážem byť tvojim svetlom v temnote…

To nevadí, si tam so mnou, a to mi stačí…

„Uvidíš ma, že sa nevzdávam. Že to všetko znesieme spoločne…“

            Cítil, že do miestnosti niekto vošiel. Biela… biela, prečo bola všade biela? Aby vyjadrovala, že všetko bude zase v poriadku? Pretože on bude kričať ak to tak nebude. Všade bude znova a znova tá červená. Hnusná červená. Biela a červená. Krv a sneh… všetko bude znova také isté… horšie…

            „Môžem s Vami hovoriť?“

            Prečo chcú všetci aby od neho odchádzal? Aby sa čo len od neho vzdialil? Pretože tak umierajú hrdinovia, o samote a s cťou? Hrdina, ktorého sa snažia priviesť späť k životu, nikdy viac hrdinom nebude.

                        Neblázni Sasuke…

            „Prosím, ste jediný, kto o neho prejavil záujem okrem dozorcov z tábora.“

Tábor, tábor, všetko je to pravda! Prekliata hnusná pravda!

                        Prečo si mi nedovolil trápiť sa s tebou? Prečo si mi nedovolil vziať kus tvojho bremena? Vždy sme boli my dvaja… len a len my dvaja… prečo ty smieš chrániť a ja nie? Prečo ty smieš trpieť a ja nie?

„…odpúšťam ti… úplne všetko čo sa dá…“

*****

            A vieš kedy prišlo znova svetlo? Ten slabý plamienok, ktorý spôsobil tiene? …tieňov sa predsa báť nemusím… sú to len tiene, ktoré hádže na steny tvoje svetlo… a to je teplé, príjemné… a toho sa nebojím…

            A bol si to vždy ty… len a len ty… kdekoľvek v akejkoľvek príležitosti…

*****

            Nemôže z neho spustiť oči. Prečo by mal? Čo ak by ho už nikdy neuvidel? Čo ak, keď sa vráti, už nebude dýchať a ten samozrejmý zvuk sa natiahne? Čo ak bude neskoro pre všetko a on tam nebude.

                        Niečo ti dám… môj posledný výdych… len a len tebe…

                        Tak nevrav… nikto umierať nebude…

„Počkaj na mňa… Sauke…“

                        „Počkaj na mňa… prosím…“

Prečo len nemá rád, keď sa mu snaží niekto niečo povedať s takým výrazom? Všetko vždy môže byť ešte horšie než to je. Tak ako vždy… a pri jeho drobnom šťastí, ktoré je nestabilné… krehké.

            Doktor nechal otvorené dvere, len s ním vyšiel na chodbu. Všetky pohľad, tá biela.. vari vážne má ukľudňovať?

            „…to, čo Vám teraz poviem…“

                        Budeš sa smiať…

                        Nie, nebudem…

                        Ale mal by si sa…

„Najskôr sa opýtam, v akom vzťahu ste s pacientom?“

            „Sme priatelia…“

                        Nežartuj o takých veciach…

                        Ja nežartujem, len hovorím pravdu…

„Sme, milenci…“

                        Tak ťa mám rád…

Doktor na neho pohliadol spoza okuliarov, ale nič viac nepovedal. Bude to ešte ťažšie než si myslel. Vždy je všetko ťažké. Všetko na tomto svete je proste ťažké.

            „Je mi to ľúto… ale zdá sa, že Váš priateľ, ak aj sa preberie z kómy, nebude nikdy chodiť… jeho pravá noha je ochrnutá…“

                        Ty vieš, že to nie je dôležité…

                        Pre mňa áno…

                        Nechceš byť so mnou?

                        Viac než čokoľvek na svete…

            Slová majú dve podoby. Tá, ktorá reže, tak čisto a jemne ako skalpel, zarezávajúci sa do duš. A tá, ktorá je jemná ako pierko, pohladí a ošetrí dušu.

            Kóma? Ochrnutie? Čo je horšie? Čo horšie sa môže stať človeku ako je Sasuke?

                        Tak vidíš čo som ti hovoril?

Naruto bez jediného slova vojde späť do izby, kde leží práve ten človek. Tak jediný a sám… ak sa preberie, a jeho telo…

            „Nie… tak vidíš… je to tu…“ slzy stečú znova po tvári.

            „…nikdy som si nemyslel, že sa nebudeš chcieť prebudiť…“

                        Chcem byť s tebou… ale takto to nejde… nestihol som, netušil som… že môžem utekať. A keby som utekal, nestihol by som ťa…

                        Odpusť mi… moc túžim byť s tebou… ale… vidíš, bolí to… mám strach… tak veľký strach ťa opustiť či s tebou ostať…

„…späť do svetla… ku mne…“

            Čím hlbšie to všetko padlo, tým vyššie stúpal on. Všetko sa to vzďaľovalo. A keď bude dostatočne vysoko, padne, bude padať dlho ale, zakaždým padne nízko. Pretože ten, kto vysoko lieta, nízko padá. A keď dopadne dole, na dno, ponorí sa späť do spomienok. A minulosťou žiť… a minulosťou sa žiť nedá…

                        Poď ku mne… prosím… poď ku mne…

Nechcel som byť ten, kto ťa zlomí, o koho sa budeš báť, pre koho nebudeš môcť spávať, viem, že som ťa stratil, niekde… ale je to v poriadku, nikdy som ťa nemal…