Pád hviezd

            Asi nikdy v živote si nevidel to čo ja… nikdy si neprežil to čo ja… ale to nevadí, stále môžeme zdieľať ten istý osud. Žiť v tom istom svete a narábať s tou istou vecou. A sme na to celkom sami… len my, a je jedno, kto proti nám bude stáť, vždy budeme na to len my. Nás pár, proti celému svetu… i keby som mal ísť proti nemu sám…

Tmavým a tichým lesom utekala postava. Nevnímajúc všetky postavy, ktoré stáli pri kraji. Vznášali sa tak jemne a jednoducho pri kraji. Obyčajné duše, jednoduché preludy. Zo zeme vystúpil zelený opar hmly, ktorý ponáral chodníky do tajomstva, takže vôbec nevidel kam a po čom uteká. Riadil sa len svojim inštinktom, ktorý ho už toľko krát nesklamal.

            „Určite poznáš rozprávku o Šípovej Ruženke…“ ozve sa za ním dievčenský hlas. Tak jasný a čistý, prenikavý. Akoby mu rozprávala priamo do ucha. Les hustol a stával sa čoraz menej neprechodným, ale neprestával. I keď prestal bežať, holými rukami si presekával cestu pomedzi kríky a vysokú trávu. Uhýbal konárom. A keď sa dievčenskému hlasu pridával ďalší a ďalší a miesili sa spoločne do chóru ktorý mu rozprával jednu a tú istú vec, rozprávku o Šípovej Ruženke, konečne vstúpil na čistinku. Jeho kroky vírili opar mlhy. Zastal, dívajúc sa do neznáma do tmy. Niekde tam pred ním obaja boli. Nadprirodzená tma sa rozohnať nedá inak než nadprirodzenou silou. A čím viac by svojej sily minul, tým slabší by bol. Čo by znamenalo, že by ich nemusel vládať zachrániť, ak sú v nebezpečenstve.

            Hlas zrazu stíchli a jediné čo bolo počuť bol šuchot lístia. Nevial ani vietor, a nedalo sa nič z toho, čo sa tu nachádzalo vysvetliť.

            „Vidíš to miesto pred tebou… si pár metrov od pekla… boli sme tam všetci Bookman…“

Peklo huh? To by ho zaujímalo ako to u nich vypadá. No, je bookman, čisto zo zvedavosti. Ak by sa vrátil napísal by o tom knihu. Na tvári sa pozdvihne v trpkom zmysle kútik a jedno očko sa privrie. Je jedno, kde sa nachádzajú. Ako čisto pozorujúci by zhodnotil, že sú v kaši a potrebujú pomoc.

            „A čo bude, až ich nájdeš? Bookman? Čo bude potom?“

Všetky neznáme tváre, všetky hlasy ktoré zabila vojna. Stretli sa na mieste, kde mohli jeden druhému rozprávať svoj životný príbeh. Možno ich všetkých poznal. Možno to boli tí, ktorým nemohol z princípu bookmana pomôcť. A jednoducho, nech sa snažil o čokoľvek, vždy ostal na strane. A mŕtva vôľa, bola lepšia ako mŕtva duša. To aspoň znamenalo, že mal túžbu pomôcť.

            Kráčal celkom náhode naproti. Bez plánu. Proste nájsť a nechať odvíjať sa príbeh ďalej. A i keď to na bookmana neprišlo, jednoducho to musel podstúpiť. Skočiť na slepo pred seba.

Čo s tým má pre boha Šípová Ruženka?

            „Kam to kráčaš Bookman?“

            „Pravda, Bookman by mal vedieť, kam ide…“

Lavi ignorujúc hlasy sa pomaly blížil k miestu, ktoré ho priťahovalo. Nebola v tom zvedavosť. Vari len niečo, čo ho nútilo byť pozorným a ísť ďalej a ďalej bez rozmyslu. Odolával túžbe sa proste rozbehnúť a skočiť tam.

            „Allen?“ všetko okamžite zmĺklo. Akoby sa slovne dopustil najväčšieho hriechu a všetci pohoršene zmĺkli a ostali sa dívať. I keď to boli len prízraky, cítil ich pohľady zaseknuté v sebe. Ten pocit, ktorý vystreľoval do jeho tela. Do každej končatiny, do každej bunky. Všetko vládlo tým istým pocitom, nervozitou.

            „Prečo všade, kde vkročím je tma…“ natiahol ruky pred seba, pri čom narazil na konár. Rukou ho bezpečne odtisol z cesty a ďalej pokračoval pomocou hmatu a opatrných krokov. Rozhodne sa nechcel niekam prepadnúť. Prepadávania má už na celý život akurát tak po krk. Snažil sa nevnímať to šušťanie a šepot, ale predsa počúval. Čo ak sa v ich slovách nachádzalo niečo, čo by mu pomohlo?

Jedným jediným krokom vystúpil z tmy. Noha dopadla na zelený chodník ktorý sa ťahal pomedzi stromy. Tvár sa vynorila z čierneho porastu a oko sa zalialo svetlom, pred ktorým sa zúžila zornička.  Takže, má prvý bod. Je na svetle. Teraz musí chytiť stopu, ktorá ho dovedie na miesto určenia. Zhlboka sa nadýchne a vykročí po ceste, ktorá akoby nikdy nekončila. Znova ten horizont nekonečna, ktorý sa stráca v prichádzajúcej temnote lesa.

            „…čo hľadáš Bookman?“

            Nie, jeho žiadne hlúpe hlasy nedostanú. On je Lavi, bookaman Jr. a čoskoro bude Bookamnom a nikto mu v tom nezabráni. Historicky prvý bookman, ktorý je v každom smere iný.

Lenže ako sa zdá, po tých dvoch nie je ani stopa. Ani ten spôsobom ktorým sa tu on sám ocitol, nebol moc príjemný. Uprostred boja, z ktorého ho vytrhla tá presladená adolescentka s lízankou v ruke. Rozhodne nebudú ďaleko. On si to navsugeruje, aby ďaleko neboli.

            „Allen! Yuu!“ skoro ho šľahne konár do tváre, ako sa rozbehne za tými dvoma ležiacimi v tráve v objatí ruží. Zastaví tesne pred nimi a ani sa nepohne. Tak o tomto hovorili tie hlasy. Šípová Ruženka. Lenže tu sú dve. Tak čo s nimi? To ich má teraz pobozkať a oni sa prebudia.

            „Baka Lavi!“ bacne sa do čala. Na čo to len myslí. Začne listovať v stránkach svojej mysle, či sa s niečím takým už nestretol, ale márne. Keby tu bol Jijji, tak by to bolo iné. Ten je ako chodiaca encyklopédia exorcistov a má i tie stránky navyše.

            „Takže, kľud… teraz musím premýšľať.“ A to rozhodne nejde keď mu do toho blábocú tie hlasy. Koho to zaujíma, že majú problémy? On má tiež, a to nikoho nezaujíma. Maximálne tak jeho žalúdok.

            „Ah, čo s vami.“ Sám ich neodtiahne. Musí ich nejakým spôsobom prebudiť. Ale bozkávať ich teda nebude. I keď… Nie! Ani by to nebolo z čistej lásky predsa… hlúposť! Absurdná! Potrasie hlavou. Tak čo? Tie tŕne vypadajú tak neškodne, až ho to láka sa dotknúť! aha! Tak to bude! Už to má! Narazí pästičkou do dlane.

            „Toxíny.“ Určite tie tŕne obsahujú nejaké uspavadlo. Nejdú tu predsa zaspať na sto rokov. I keď, pre Noah by to bolo prínosné. Toľko protikladov sa mu v tom kríži. Proste ich musí detoxikovať. To sa diví, že Kanda na to skočil. Baka jeden. Prevráti očkom a povzdychne si. U Allena sa niet čomu diviť. To bol vždy taký malý harant, ale Kanda? Ten veľký Yuu-chan? Uškrnie sa. Keď už mu tak hovorí, tak to tak vážne nie je. Pochybuje, že tu nájde nejaké byliny. To by bolo pekne od veci. Najlepšie by ich bolo naliať vodou, ale keď oni nebudú chcieť v spánku piť. Sadne si koreň ktorý sa ťahá spod zeme a založí tvár do dlaní. Mohol by ich prefackať.

            „Lavi…“

            „Teraz nie Allen…“ poklepe prstami po stehne, pri čom druhou rukou si opiera hlavu.

            „Lavi…“

„Allen mám prácu…“ aký Allen? Však ten spí? Pohliadne na Allena, ktorý vypadá ako vrecko múky hodené na zemi. Tak ako to, že počuje jeho hlas?

            „Lavi… viem, že ťa to trápi.“

„No, tak na to si prišiel pomerne skoro…“ keby sa už chceli prebudiť. Hlavne, že ich našiel. I keď stále netuší ako ich dostať von. Prvoradé je ich prebudiť a potom spoločne niečo vymyslia.

            „Lavi…“ tie prízraky sú ale mazané. Myslia si, že ho na toto namotajú. No tak, budú musieť zjesť ešte veľa duchovskej kaše.

            O dve a pol hodiny…

            Nestávalo sa často, že tak skoro vypenil, ale bohužiaľ. Tento krát to už bolo na neho moc. Neustále k nemu hovorili tie postavičky, a k tomu sa prekrikovali. Jeho už začínala z toho pomaly bolieť i hlava. Tí dvaja si tu spia ako po fláme a on sa tu musí trápiť. Mimo to, žiadna návšteva Noah. Toto je neobvykle podivné.

            „A mám toho dosť!“ rázne sa postaví, i tak ho už bolí zadok z toho koreňa. Vytiahne svoju innocence a pretočí si kladivko medzi prstami. O chvíľu sa zväčší rozžiari a vyvolá pečať. No, nielen oni majú nové techniky. On si tiež jednu zaslúžil.

            „Vstávajte do čerta!“ pečať dopadne na zem, kde sa vpália päť cípe hviezdy a znova vyvstane hore ako bledé svetlo až vystrelí do oblohy, ktorá bola akoby nedosažiteľná. Skoro žiadna. Len nekonečne ťahajúce sa čierno. Toľko svetla, ktoré dokázal vytvoriť zahnalo prízraky z jeho blízkosti. Hviezdy sa stiahli a Lavi s neurózou v očku pohliadol na tých dvoch. K zemi sa začal vznášať drobný zlatistý prach z hviezd, ktoré zmizli v nedohľadne v nekonečnom nebi.

            „Oi! Moyashi! Bakanda!“ zvolal po nich, na čo sa Allen pomrvil.

 „…baka Lavi…“ zamrmle si popod nos.

„Oi! Allen-san!“

            „Baka Usagi…“

            „Oi! Yuu-chan!“ v Laviho očku sa objavia hviezdičky, div nie i slzičky.

            „Ste hore, a živý a zdraví.“ Allen rozlepí jedno očko a za ním druhé. Moc toho nevidí. A i to málo mu zakryje z hora vyškierajúca sa tvár ryška.

            „Lavi…“ Allen sa usmeje a znova zatvorí oči. „…zaspal som.“

            „Hai, hai…“ Lavi sa premiestni nad Kandu. „Yuu-chan, žiješ?“

            „…škoda…“ zafrfle Kanda a posadí sa a až potom otvorí oči, ktoré nechá prižmúrené. Následne mu veľmi rýchlo dôjde, čo sa stalo. Zhrnie si z tváre krátke pramene vlasov a vydýchne. „čo to kurva malo znamenať?“

            „Oh, tak ty nevieš? Že si odpadol ako Šípová Ruženka.“ Zachichoce sa Lavi, na čo mu na hlave pristane Kandova päsť.

            „Ako si sa sem dostal Lavi?“ opýta sa ho Allen, ktorý sa ešte stále nerozpamätal, a nedošlo mu, čo sa stalo, a prečo tam ležal a akým spôsobom.

            „No, to Road…“

            „Takže sme všetci v pekných sračkách.“ Skonštatuje Kanda a pohliadne k chodníku.

            „Alebo skôr v bludisku…“ oznámi Lavi.

            „Čo je to za podivný prach?“ Allen medzi prstami premiesi zlatý prach, ktorý padol z Laviho hviezd.

            „To je moja nová technika.“ Povie hrdo a postaví sa. Kandovi div nezatepe žilka.

            „…trbliecem sa ako zlatá rybka.“ Lavi sa rozosmeje a Allenovi to vyčaruje na tvári úsmev. No áno, Kandove tmavé vlasy. Ten prach je v nich krásne vidieť.

            „Ako hviezdy na nebi…“ Usmeje sa Lavi. Mali by sa už niekam pohnúť, keď sú takto pokope a viac hláv viac vie.

O chvíľu všetci traja stoja na cestičke, ktorá vedie do neznáma ak nie večne do nikam.