Po dvoch rokoch – 2

V tú noc som dlho nedokázal zaspať. Spomínal som na to najdlhšie a zároveň najkratšie leto, ktoré som prežil  s ním. Chodili sme na výlety, turistiku (ach krásne naše Tatry), na kúpaliská, na bicykloch sme prešli mnoho kilometrov a prebdeli veľa nocí (čo sme asi robili?). Boli to najlepšie letné prázdniny.

Zo spánku som sa vyľakane strhol na zvonenie telefónu.

„Kde si? Za chvíľu sa začína turnaj,“ hulákal do mobilu Sebastian aby ho bolo vôbec počuť.

„Nieee. To aj dnes sa hrá?“ zastonal som.

„Áno, všetky tri dni.“

„Zahrajte to bezo mňa, mne sa nechce,“ popravde som uvažoval, že celý deň nevyleziem z postele.

„Peter je totálne neschopný, bez teba sa nedostaneme ani do finále. Nevymýšľaj a príď, zase si trochu zarobíme,“ zasmial sa. Ach jo. Mal som kúpený trojdenný lístok.

„No dobreeee,“ pustil som mobil na zem a slimačím tempom som sa začal obliekať.  

Hral som len tri hry a všetky sme ich prehrali. Vedel som sa dokonalo sústrediť, ale bolo mi to taaaak jedno. Yashiro nepríde a to bolo jediné na čom mi záležalo.

„Choď do p*** Kubo, si dnes nemožnejší ako baba s krámami,“ nadával mi Sebastian. Bez záujmu som mykol plecami.

„Padaj z tadeto ak ti je život drahý, lebo prisahám, že ťa zabijem ak dáš ešte jednu takúto hru. A zavolaj Peťa, aj on je lepší než tieto tvoje nálady,“ bol taký nahnevaný, že sa na mňa nemohol ani pozrieť, iba rozzúrene čumel do počítača. Ok, tak ja idem.

Spokojne a bez akýchkoľvek výčitiek som odišiel z hráčskej zóny a bezcieľne sa potuloval. Uvažoval som čo idem robiť, bolo len pol jedenástej, keď mi zavibroval mobil.

„Anime zóna, miestnosť C3,“ stálo v správe od Yashira. Nechápavo som pozeral na mobil, veď písal, že nemôže prísť! Žeby nakoniec predsa len prišiel? Srdce sa mi rozbúšilo nadšením. Predstava, že je Yashiro tu a že ho za chvíľu stretnem ma naplnila vzrušením a šťastím, aké som už veľmi dávno necítil.

Rýchlo som v mape hľadal danú miestnosť a takmer sa tam rozbehol. Bol som zvedavý či si zo mňa robí len srandu, alebo naozaj prišiel. C3 bola miestnosť kde sa neustále premietalo anime. Vošiel som dnu a snažil sa rozhliadnuť, bola tam však totálna tma a silné svetlo z premietania ma dokonalo oslepovalo. Odrazu ma ktosi chytil za predlaktie a začal ťahať k posledným radom stoličiek.

„Yashiro?“ neisto som zašepkal a potkol som sa o kohosi tašku. Osoba, ktorá ma viedla však neodpovedala. Došli sme až na koniec miestnosti, hrubo ma pritlačil ku zadnej stene, na tvári som zacítil jeho ruku a následne náruživý a trochu nešikovný bozk na perách. Nasledovali ďalšie, teraz už istejšie bozky a moje telo zaplavilo obrovské vzrušenie.

Bol som však zároveň zmetený. Vôbec som si nebol istý s kým to tu práve riešim, aj keď samozrejme, takmer všetko nasvedčovalo tomu, že to je Yashiro. Ako som si ale mohol byť istý keď som nič nevidel (okrem Durarara!!!) a keď doteraz nič nepovedal?

„Sakra… Yashi… počk…,“ snažil som sa rozprávať pomedzi bozky.

„Drž hubu ty idiot,“ zasyčal a na perách som cítil jeho dych. Zablúdil rukou pod moje tričko, položil mi ju na bok a slabo ma uhryzol na krku tesne pod pravým uchom. Ticho som vzdychol.

„Kvôli tebe neodovzdám seminárku načas,“ zašepkal mi nahnevane do ucha.

Bol to on, Yashiro. Až pri druhej vete som spoznal jeho hlas. Len čo som si bol istý, ovinul som mu ruky okolo pásu a pritiahol ho k sebe do pevného objatia. Mal na pleciach batoh a keďže si už moje oči trochu zvykli na tmu, zazrel som obrys jeho dlhších čiernych vlasov. Tentoraz som hľadal jeho pery ja, nežne som ho pobozkal a snažil sa dobyť do jeho úst jazykom. Bozkával trochu inak než pred dvoma rokmi, lepšie a spôsobom, ktorý sa mi naozaj páčil.

„Čo sa stalo, že si zmenil názor?“ opýtal som sa keď sme si museli dať pauzu.

„Po tom čo si mi napísal som sa nedokázal na nič sústrediť, v noci som nezažmúril oka, tak som sa nasral a nastúpil na prvý ranný vlak,“ v jeho hlase znela výčitka no zároveň sa chvel vzrušením.

Miestnosťou sa začala ozývať záverečná pieseň a rozsvietilo sa tlmené svetlo. Niektorí ľudia vstali a odchádzali, iní zostali sedieť. Pustil som Yashira, trochu odo mňa odstúpil s zvedavo sme sa začali premeriavať.

„Zmenil si sa,“ hlesol som, aby nezostalo ticho. Bol mužnejší, no stále mal v sebe kus chlapca. Vyzeral poriadne unavene, dosť nahnevane ale v očiach mu horela túžba a pripadal mi ešte krajší ako keď sme sa videli naposledy.

„Nehovor. Myslel som si, že sa človek za dva roky vôbec nezmení,“ poznamenal ironicky. Musel som sa usmiať a konečne som aj na jeho tvári zazrel úsmev, hoci bol trochu kyslý.

„Prídem kvôli tebe o dôležité body, tak sa sakra snaž aby to stálo za to,“ prižmúril oči pri vyhrážke.

„Inak si dám záležať na tom aby si trpel,“ oči sa mu leskli a vravel to dostatočne vážne aby som mu uveril. Naprázdno som prehltol a Yashiro sa temne usmial. Priblížil sa ku mne a chystal sa ma pobozkať, keď sa neďaleko od nás ozvalo tiché zapišťanie. Až vtedy sme si všimli skupinku dievčat, ktoré na nás zízali, slintali a tváre im svietili nadšením.

„Nenechajte sa rušiť!“ vyhŕkla jedna z nich a prudko zamávala rukami vo vzduchu.

„Pokračujte, pokračujte, my tu nie sme,“ vravela druhá.

Ohromene som sa pozrel na Yashira.

„Ach, shounen-ai faninky,“ vzdychol Yashiro a pobavene sa zasmial.

„Čože -nai faninky?“ japonská kultúra je plná divných vecí, ktoré nikdy nepochopím. S nepríjemným pocitom som uvažoval ako dlho nás asi sledovali. Nepotrebujem publikum, hlavne nie pokiaľ ide o mňa a Yashira.

„Poď, ideme preč,“ Yashiro sa pobral na odchod, ja som ho nasledoval a vyprevádzal nás smutný povzdych dievčat.

„Čo myslíte, ktorý je uke a ktorý seme?“ začul som ich ako sa rozprávajú.

„Na seme som najskôr tipovala toho blonďatého, ale podľa toho ako sa správali je zrejme uke.“

„Čo sú to tu za perverzné živly?“ striasol som sa keď sme boli vonku a nasledoval som Yashira do vestibulu.

„O čom sa to rozprávali keď sme odchádzali?“ opýtal som sa ho.

„Uvažovali o tom kto z nás je pri sexe dominantný a kto submisívny,“ povedal absolútne vážne a začal si prezerať tovar v stánku.

„What the fu*k!“ neveriacky som povedal hlasnejšie než som chcel, „robíš si srandu, však?“ začal som ho okamžite podozrievať.

„Nerobím, pozri si to na googli,“ odpovedal nevzrušene. Na chvíľu som stratil reč a rozum mi tiež na sekundu zastal. Kam som sa to dostal, že neznáme dievčatá otvorene diskutujú o mojom sexuálnom živote?