Po dvoch rokoch

„Vstávaj Kubo hore, na baňu klopajú.“

„Neee,“ zase ma budí dákou trápnou piesňou. Minule spieval, že som svetlo jeho očí.

„Ale áno, za chvíľu sa ti začína prednáška.“

„Urob mi láskavosť a zabi ma,“ zaplakal som.

„To je programovanie až také hrozné?“ čudoval sa spolubývajúci. Pričuchol k tričku a znechutene ho hodil naspäť do skrine. Vytiahol ďalšie a po čuchovej skúške si ho obliekol.

„Som strašný ko**t.“

„OMG! Watch your langugae, man!“ ani po polroku si nevedel zvyknúť na moje nadávky.

„To som ešte povedal pekne,“ uistil som ho. Dávid sa zamračil a sadol si na posteľ.

„Stalo sa včera niečo na východňare párty?“ začal hneď správne tušiť.

„Rozišli sme sa.“

„S Katkou? Ty si fakt sprostý,“ súhlasil nahnevane.

„Ja viem. Tak ma už zabi,“ rezignovane som sa na neho pozrel.

„Čo sa stalo, že ste sa rozišli?“ túto otázku som nechcel počuť. Ale vyhnúť sa jej asi nedalo.

„Opil som sa.“

„To robíš v poslednej dobe často, tým to asi nebolo.“

„Ako prasa.“

„A dačo si vyviedol?“

„Som strašná ľudská bytosť,“ cítil som sa fakt zle.

„No čo si spravil?“ prísne sa na mňa pozrel. Chvíľu som váhal či mu to naozaj poviem.

„Riešil som s chalanom,“ povedal som zahanbene. Dávid na mňa šokovane vyvalil oči a jeho biela koža nabrala ešte belšiu farbu. Na chvíľu celkom stratil reč.

„Pred ňou…“ vydýchol.

„Neuvedomil som si to.“

„Neuvedomil? Ako si si to mohol neuvedomovať?“ zasmial sa.

„Neviem. Myslel som… na niekoho iného. Možno bol najvyšší čas rozísť sa,“ uvažoval som.

„Veď je to úžasné dievča, dobre varí, je zlatá…“

„Nič k nej necítim,“ povedal som potichu a umlčal tak Dávida. Zatváril sa smutne a rukou si zamyslene prehrabol krátke kučeravé ryšavé vlasy. Katy, ako som ju volal, bola super. Stretli sme sa raz v meste na hudobnej akcii a stali sa z nás dobrí kamaráti. S nápadom aby sme spolu chodili prišla ona, ja som nad ňou nikdy týmto spôsobom neuvažoval. Nebol som zamilovaný, ale rozhodol som sa vyskúšať to. Rodina sa už dlho čudovala prečo stále nemám priateľku, tak som im asi chcel vyhovieť a presvedčiť samého seba, že som normálny, že sa mi páčia aj dievčatá.

Boli chvíle keď som cítil čosi ako lásku. Mal som ju rád, to áno, ale nakoľko som už raz bol poriadne zamilovaný, vedel som, že to proste neklape. Mal som denne myslieť na ňu, namiesto toho som myslel na neho. Mal som si pozerať jej fotky na facebooku a ostatných sociálnych sieťach. Namiesto toho som neustále stalkoval jeho. Život nás rozdelil, šli sme na vysokú školu do vzdialených miest, ale myslieť som na neho neprestal nikdy.

„Ospravedlnil si sa jej aspoň?“ z prúdu myšlienok ma vytrhol Dávid.

„Nestihol som. Len mi vylepila, nakričala na mňa, že sa so mnou rozchádza a odišla preč,“ bolo mi to strašne ľúto, nechcel som jej niečo také hnusné urobiť. No ten chalan mal rovné čierne vlasy, hnedé oči a ja som sa tak celkom neovládol.

„Čo to do teba vošlo? Mám sa začať báť, že sa v noci vrátiš opitý a budeš ma obťažovať?“ s humorom sa opýtal Dávid a začal si obliekať rifle.

„Hmm… myslím, že nie. Nie si môj typ,“ odpovedal som vážne. Dávid nadvihol obočie.

„To ako fakt?“ vyzeral poriadne zarazene.

„Ty to myslíš vážne,“ s úžasom si uvedomil. Nič som na to neplánoval povedať, a tak som zatvoril oči a chcel ďalej spať.

„Nepovedal by som na teba, že si… no..“

„Čo?“

„Že sa ti páčia muži,“ vyzeral, že mu táto téma nie je vôbec príjemná.

„Iba jeden,“ odpovedal som a videl ako sa v ňom vynorilo milión nových otázok.

„Nechcem o tom hovoriť,“ otočil som sa na druhý bok a ukončil tak náš rozhovor skôr než sa začal pýtať.

Dávid bol najlepší spolubývajúci akého som na internáte za dva roky mal. Bol to tretiak, študoval na strojárskej fakulte a bývalo sa sním veľmi dobre. Robil trochu bordel ale dokázal aj upratať, nerobil na izbe párty a nerušil keď bolo treba učiť sa. Téma Yashiro však bola niečo, čo som nechcel rozoberať s nikým.

***

Na školu som sa v ten deň necítil. Po obede sa však kamarátom podarilo vytiahnuť ma na con pre gemblerov a rôznych ďalších geekov (divných ľudí milujúcich divné veci). Stretol som tam elfov, Narutov aj rôzne neidentifikovateľné ľudské bytosti bez súdnosti a štipky sebaúcty. Zdalo sa, že sa všetci bavia. Ja som tam prišiel s opicou a jediným cieľom. Zarobiť si dvesto euríčok na turnaji v počítačovej hre a odpútať myseľ od Katky.

„Kubo, sústreď sa, chcem tých dvesto eur, madafaka,“ zlostil sa kamarát.

„Veď hej,“ zamrmlal som a pošúchal si boľavé spánky. Popri nás prešla skupinka ľudí v kimonách. Nepoznám nič vtipnejšie a trápnejšie ako je Európan v kimone. Proste nie. To Yashiro, ten v ňom vyzeral ako keby sa narodil len pre to aby nosil kimono. A aby ho zo seba pomaly sťahoval popri tom ako ma spaľoval pohľadom. Ach mal tak krásne chudé ruky a krk stvorený pre bozky…

„Ty idiot, čo to robíš? Prečo si sa nechal zabiť?“ vybuchol kamarát. Práve mi v hlave prebiehal jeden  z najvzrušujúcejších momentov života, no premotivovaný človek ako Bastian, ktorý žije len na hrách (nolifer) by to nepochopil. Kebyže mu poviem na čo som myslel, otrieskal by mi monitor o hlavu a do konca života ma volal perverzákom.

„Kľud, Bastian, potiahnem nás, len buď taký láskavý, prestaň nadávať a začni hrať,“ pokojne som mu odpovedal. Yashiro sa mi začal tlačiť do hlavy a nechcel dať pokoj, no tiež mi spomienka na neho dodala sebavedomie. A hoci som sa sústredil len ťažko, vyprášili sme nakoniec protihráčom kožuchy. Hmm, čo urobím s dvesto eurami? Žeby suši? Yashirova mama robila úžasné suši. Akurát sa na mňa vždy tak zlovestne dívala, že som sa bál či mi do neho nedala namiesto lososa jedovatú rybu fugu. Vedel som si veľmi živo predstaviť s akým záujmom by sa pozerala na moje pomalé umieranie. Nie, väzenie by ju netrápilo, iste by jej to stálo za to.

* * *

 „Veľkú porciu suši poprosím, bez toho nazeleno zafarbeného chrenu, ak budeš taká zlatá, a tiež mochi a minerálku,“ servírka sa pri mojej zmienke o zelenom chrene uškrnula.

„Hneď to bude,“ usmiala sa lišiacky a odbehla preč. Sedel som sám v záhradnej reštaurácií v rámci conu a poprosil kamarátov aby ma nechali tak. Povedal som im, že je to kvôli Katke, no vy dobre viete aká je pravda. Uvažoval som prečo sme si s Yashirom prestali písať a volať. Prvé dva mesiace po začiatku školy sme sa pár krát stretli no rýchlo sme zistili, že to nepôjde. Cesta z jedného mesta do druhého trvala päť hodín a obaja sme mali plno práce. Yashiro študoval dva odbory naraz (šialenec) a ja som si popri škole našiel prácu(si dospelý, plať si živobytie už sám). Najskôr bolo strašné zvyknúť si na to, lebo to bolo rovno po lete, ktoré sme celé strávili spolu. Vraví sa však, že človek si zvykne na všetko. Asi je to pravda.

Začal som rozmýšľať ako by sme sa mohli čo najskôr stretnúť. Vytiahol som mobil a rýchlo niečo napísal. Bola to romantická gebuzina dlhá na päť sms-iek, s kopou preklepov. Nie! Najskôr sa musím najesť.

Ryža bola až príliš lepkavá, ryby neboli zrovna najčerstvejšie ale mochi ušli. Vytiahol som znova mobil a rozmýšľal. Túžil som ho znovu vidieť, dotknúť sa ho a milovať. No boli to dva roky a nemohol som si byť istý či aj on ku mne stále cíti to čo pred tým. Prešla hodina kým som konečne niečo poslal. Ruky som mal vlhké a chveli sa mi keď som stláčal príkaz na odoslanie.

„Máš tento víkend voľno?“ znela správa.

Oprel som sa o operadlo a zahľadel sa na stromy. Bol príjemný jarný deň.

„Možno,“ prišla odpoveď po nekonečných desiatich minútach.

„Čo ti sakra trvalo tak dlho? Je to päť blbých písmen, s ešte debilnejším významom,“ rozčuľoval som sa potichu.

„Možno? Go fu*k yourself!“ napísal som a zase to vymazal.

„Super, čiže máš voľno. Čakám ťa zajtra na cone v hlavnom meste. Ubytovanie nerieš, mám na izbe spacák.“ Poslal som mu nakoniec.

„Musím písať seminárku z biológie, prepáč.“ odpísal. Sklamanie a smútok. Hľadel som na mobil a stále kontroloval, či to naozaj prišlo od neho. Už som robil plány. Tešil som sa. Potreboval som ho. To predovšetkým.

„To je škoda, fakt by som ťa rád videl, už je to tak dávno,“ napísal som mu.

„Nabudúce 🙂 Musíme to lepšie naplánovať keď obaja budeme mať čas,“ prišla mi od neho správa takmer okamžite. Sklamane som vzdychol. Nabudúce, a potom zase nabudúce, a potom nikdy. To poznám.