Pochop ma, prosím…

Ja som celý čas myslel, že neexistuje nikto… absolútne nikto… na tomto svete… nikto z nás…

Celý ten čas, strávený v jednom tieni, v niekoho prítomnosti…

horšie než najhoršie…

Stráviť prítomnosť, budúcnosť i minulosť s niekým koho milujete… koho nado všetko zbožňujete… stáť po jeho boku a vedieť, že sa nikdy v živote s ním viac nezblížite.

Osoba o ktorú tak moc stojíte… po ktorej tak nesmierne túžite… osoba, ktorá vás ale ignoruje… po prípade, vám nie je súdené s ňou ostať…

Možno, to najhoršie na tom všetkom môže byť to, že vás využije a kráča ďalej… alebo je horšie to, že vás využije, a naďalej sa tvári ako váš najlepší priateľ? Prečo len priateľ, keď chcete viac?

Prečo tieto veci dokážu tak moc zraňovať?

Tak únavná noc. Tak dlhá, únavná noc nabitá jediným pocitom: samotou.

Niekde uprostred tohto celého šialenstva exituje ten jeden človek, pri ktorom by si dokázal predstaviť svoju ďalšiu budúcnosť. Lenže ten niekto je od neho tak ďaleko a pri tom tak blízko.

Privrie oči… je čas vstávať.

Jedáleň je tak prázdna, a uprostred nej, ten jeden človek. Tie plavé vlasy ktoré vynikajú medzi každým a oproti nemu sedí on! Jeho protiklad. Tmavé havranie vlasy mu padajú zviazané cez plece. Ako je vôbec možné, že sedia spolu a nejdú si po krku? Nemôže to byť tým Allenovým zvláštnym chovaním? Len čo sa zvrtne téma na Kandu, je celý nesvoj a snaží sa čo najrýchlejšie vykľučkovať. A teraz dokonca pri ňom sedí.

Nebude riskovať! Ani dnes, a ani nikdy, aby mu niekto ukradol miesto pri Kandovi. Nikdy!

Zájde k Jerrymu po svoju várku raňajok, ani nevie čo na tom tanieri presne má, jeho pohľad uhráva jedine k tomu stolu kde sedia tie protiklady. Hovorí sa predsa, že protiklady sa priťahujú, že?

Zavrie oči a zhlboka sa nadýchne. Zvládne to! Prečo by nemal?

Usadí sa vedľa Kandy, na čo na neho pohliadnu dve šedé oči spoza belasých vlasov. Ten pohľad ktorý býva obvykle tak priateľský a milý, ten úsmev, ktorý každého upokojí. Tieto dve láskavé oči teraz na neho hľadia spoza toho závoja bielych prameňov a prebodávajú ho nenávisťou. Prečo sa len Allen tak tvári? To už vari nie sú priatelia? Teda, spresní to, to sú priatelia len vtedy, keď v blízkosti nie je Kanda? Čo je to za priateľstvo? Ale ak chce takto Allen pokračovať, tak mu to oplatí! Dobre vie, čo pre ne ho Kanda znamená.

Na Allenov nevraživý pohľad sa usmeje ani slniečko. Na rozdiel od Allena vie presne čo Kanda potrebuje. Žiadne vražedné pohľady, žiadne nové a nové vyhrážky, potrebuje presne svoj opak ale to i v chovaní. A nemyslí, že Allen sa nejak nadmerne dokáže pri ňom usmievať. Predsa len, je to citlivý človek, a akákoľvek nahrážka, alebo proste osobná vec, ktorú začuje od človeka ku ktorému niečo cíti, mu ublíži.

„Ako si sa vyspinkal? Yuu?“

Zatiahne sladko Lavi a vezme do ruky vajíčkom obalený toast. Kanda na neho prekvapene pohliadne. Odkedy sa Lavi pýta tieto veci? A práve jeho?

Chcel by mu povedať tak jasne, že nech je kýmkoľvek, vždy bude s ním. Privrie oči a znova sa zahryzne do chrumkavého pečiva.

„Allen? Si v poriadku? Vyzeráš akosi pobledlo.“

„Hai, som v poriadku.“

Žiarivo sa usmeje. Veľmi dobre prišiel na podstatu Laviho hry. Oplatí mu to rovnakou kartou.

„Yuu… dnes máme spolu misiu…“

Prehodí len tak náhodou Lavi, zatiaľ čo Allen zodvihne z taniera špajchlu s dango knedlíkmi a hneď na to ju znova položí. Pozrie na Laviho ktorý sa tvári akoby nič nebol povedal.

„Vážne? Tak to by si si mal dávať pozor, Kanda… aby sa Lavi zase nepohral s tvojimi vlasmi.“

Lavi odpije z čaju a pohliadne na Kandu. Ako sa zdá, ten ich ani nevníma. Ale môže sa mu to len zdať. Po pravde, ani nevie, nikto zrejme na tomto svete nevie vyčítať niečo z jeho tváre.

„No keď sa bojíš len toho Allen, tak sa posnažím Kandovi nemeniť účes.“

Kanda pevnejšie zovrie hrnček, čo ale ani jeden z nich nevidí. Nevidí to ani jeden z nich, čo s ním robia. Ich reči, ich slová, ich postoj, ich tón hlasu. Všetko je tak skutočné a nesmierne realistické. Všetko je to naozaj. Po pravde, ani moc nechce s týmto všetkým začínať. Prečo zrazu majú všetci o neho takú starosť?

Prečo sa všetci tak starajú? Veď vedia, že to nemôže vystáť.

Kanda sa postaví a vezme i svoj tác s prázdnymi miskami. Obaja, Lavi i Allen na neho pohliadnu ako bez slova kráča k Jerrymu zaniesť misky.

„To sa ti skutočne podarilo! Lavi!“

Allen zlomí špajchlu z dango knedlíkov, na čo Lavi na neho pohliadne smaragdovým očkom. Niečo sa mu na tom všetkom nepáči. Práve v jeho pohľade je smútok a istá zodpovednosť. Skutočne to spôsobil on? Predsa, keby neprišiel…

„O čo ti ide?“

Opýta sa ho nakoniec Lavi. Bielovlasý mladík na neho zdvihne tak trocha zmätený pohľad.

„Kanda je takýto stále!“

„Pokiaľ si sem neprišiel, tak nebol!“

Presne ako tušil. Zase sa to stalo. Ako náhle sa ocitol v jeho blízkosti, všetko prestalo mať zmysel. Buď sa v jeho prítomnosti chová ako magor, ako veľké decko, alebo všetko pokazí. A to on nechce. Už viac nie.

„Možno by si sa mal nad tým zamyslieť, Allen… času máš dosť, zatiaľ čo Yuu a ja budeme na misii.“

Do ruky vezme ďalší už posledný toast, a s ním i prázdny tanier položený na tácke. Odnesie to Jerrymu a dohryzie raňajky. Hneď za tým zmizne z jedálne.

Veľká izba… prázdna izba… veľká izba… prázdna izba…

Veľká izba… plná jeho vône… plná jeho celého.

Veľká izba a v nej leží presne ten po kom túži… tak moc…

Innocence tak zvláštna a dôležitá vec. Misia, na ktorej môže ktokoľvek prísť o život vďaka svojej neopatrnosti. Ktokoľvek vyroní slzu… úplne ktokoľvek až na neho…

Prečo to nedokážeš? Teba nič nezlomí?

Prečo to tak je? Ja a ty… dvaja rozdielni ľudia s podobnou povahou…

Hovorím podobnou?

Nechcem aby ťa niečo zlomilo… čo sa stane, keď niečo zlomí teba? Čo bude potom s nami? S tými slabšími?

Čo s nami bude… keď ty padneš…

…a pritom ako jasne mu dal najavo, že z ich vzťahu nič nebude. Nie pokiaľ sa bude chovať tak ako sa chová…

Nie pokiaľ…

Pokiaľ vlastne? On predsa nechce byť ten ďalší v rade… nechce zostať sám, opustený v posteli hneď po tom najkrajšom okamihu v jeho živote. Nechce to! To radšej nech ten okamih ani nezažije, ak sa má potom prepadnúť do depresie. Okamih, ktorý bude v jeho živote navždy, ale tak prázdny.

„Yuu? nechceš niečo robiť?“

Lavi sa posadí k nemu na posteľ. Kanda len leží na chrbte a hľadí do stropu posiateho večernými tieňmi. Lavi sa viac k nemu pritiahne a pohliadne do tej bledej a pri tom tak živej tvári. Skôr občas živej, občas mŕtvej, vyhladenej od akéhokoľvek pocitu.

„Ako čo?“

„No…“
Lavi pohliadne do dlaní. Pravú ruku má obviazanú. Nebola to najľahšia misia, a k tomu Kanda mu znova zachránil krk. Takže je viac zranený ako on. Pohliadne na jeho obviazanú hruď. Nevie prečo, ale musí to urobiť. Skôr by to i mal urobiť, on to chce!

„Mal by som ti vymeniť obväzy.“

Prečo je to tak prázdne? Všetko čo je medzi nimi? Žiadny pocit, žiadne slová. A pri tom je ich plný. Pri tom dotyku hebkej kože pod svojimi prstami. Ako kĺžu po jeho chrbte a hrudi. ako sa dotýkajú tej bledej pokožky ktorá je tak teplá na dotyk, tak jemná, rozpaľuje v ňom zvláštny oheň. Odhrnie mu vlasy z chrbta cez rameno. Ruky mu priloží na chrbát a pohladí ho. Vlastne nevie, prečo to robí? Prečo mu proste nevymení tie obväzy a nejde ďalej? Nemôže. Nechce… netuší ani to, prečo ho Kanda necháva… dotýkať sa, hladiť… láskať jeho telo. Vie, že zranenie je už určite v pokročilom stave hojenia, že obväzy ani potrebovať nebude. To je celý Yuu.

„…Lavi…“

Šepnú tie neodolateľné pery. Ale prečo tak znejú? Tak zvláštne tie slová… sú plné akejsi skrytej túžby, akého si zúfalstva.

Lavi skloní na to hlavu a jemne mu pritisne pery medzi lopatky. Ten vytúžený dotyk. Hebkosť ktorú pocíti na perách. Je to tak nereálne, cíti sa tak zvláštne. Cíti svoje divoko bijúce srdce, a je si istý, že Kanda ho cíti rovnako.

„Yuu…“

Posunie sa jednotlivými bozkami vyššie po chrbtici na krk. Zavrie oči a vydýchne. Horúci dych dopadne na bledú kožu a za ňou i bozky, ktoré posievajú krk a presúvajú sa pod uško, kde kožu jemne zhryzne a miestočko ošetrí jazykom i bozkom.

„…si jediný… Lavi…“

Lavi odpojí od jeho krku pery. Pritisne sa svojim telom na to Kandove. cíti ľahké nadvíhanie hrude, tú intimitu ktorú si teraz môže dovoliť. Pohladí ho po vlasoch do ktorých vtisne bozk. Ruky mu prevesí okolo ramien zozadu a obijme ho.

„Yuu, vieš, že môžeme byť spolu…“

Cíti sa tak zvláštne, tak neobyčajne. Cíti a je… Kandove telo, jeho prítomnosť, vôňa, hebkosť. To všetko patrí teraz jemu, a môže toho byť i viac. Vie, že by im nič nebránilo, prežiť spoločnú noc v spoločnej náručí. Ba čo viac, milovať sa… tak nežne a pri tom vášnivo… premilovať sa spolu celú noc… dotýkať sa jeden druhého. Mohol by zbozkávať celé jeho telo, hladiť ho… počúvať jeho ston… priviesť ho k vrcholu. Len on sám… chcel by, túži po tom… podľahne tomu?

Kanda zakloní hlavu, pri čom si ju oprie o Laviho rameno. Až teraz Lavi zbadá, že jeho oči sú zavreté a pery poodchýlené.

„…vezmi si ma, Lavi… prosím…“

Vari sa prepočul? Je vari možné to, čo povedal? On, aby si vzal jeho? To snáď… ak mu doteraz srdce šialene bilo, tak teraz tomu Kanda pomohol, aby snáď umrel na srdcovú príhodu. Pevnejšie ho zovrie a tvár zaborí do jemných tmavých vlasov, plných tej vône ktorú tak zbožňuje.

„Yuu…“

Jedna Laviho ruka skĺzne dole z ramena a pohladí ho jemne po hrudi. Skĺzne až do Kandovho lona, kde sa však zastaví. Len ju tam nechá položenú.

„…ja, moc po tebe túžim… skutočne… ani nevieš ako moc sa ťa túžim dotýkať, pomilovať ťa… ale… je tu niečo, niečo…“

Kanda nespokojne zavrní v jeho náručí.

„…vieš, že som len tvoj…“

„…Yuu… ja som… nikdy to nebude…“

Kanda otvorí oči a Lavi sa strhne.

„…som bookman a ty si… a ja som… a ja…“

Kanda sa od neho odtrhne.

„Fajn… ako chceš… vždy si bol rovnaký!“

Zrazu je od neho ďaleko, teplo jeho tela, dotyk… všetko je medzi nimi znova prázdne. To niečo čo dokázal aspoň ako tak vyplniť. Všetko je to teraz znova prázdne, tak ako predtým. I keď tak malá vzdialenosť medzi nimi. Toho prázdna sa tam zmestí viac než je možné.

Ľahne si a zakryje sa perinou. Na čo Lavi ako obarený ostane sedieť na mieste. Čo práve urobil? Odmietol svoju lásku? A možno to jedného dňa Kanda pochopí, že to bolo len pre jeho dobro. Nebude Kandu zraňovať. Nebude mu ubližovať. Chce ho milovať, celý život… a to mu dokáže… milovať skôr než túžiť…

„Dobrú noc, Yuu…“