Poviedka TU

—

1844

„Takže ho vyhodili?“ spýtala sa Lucie a napravila si na hlave klobúk. Z celej duše neznášala tú odpornú červenú mašľu s bielym pruhom uprostred, ktorá bola uviazaná okolo jeho obvodu, no klobúk samotný sa jej páčil. Keď nebude Rakúsko nablízku, odpára ju, nechá spáliť a popol hodí do Vltavy. A pre mňa za mňa nech sa Roderich aj díva.

„No, vlastne mu len zakázali prednášať, ale keď to povieš takto… je to viac menej to isté.“ Juraj mal tiež klobúk, ale inakší, bez stuhy. V poslednej dobe ho nosil často, a to ako ku kroju, tak aj ku mestskému odevu, ktorý mal práve na sebe. Maďarsko ho už toľkokrát hodila medzi oblečenie určené na vyhodenie, a Slovák ho už toľkokrát zachraňoval z obrovskej kopy šiat Srbska, Chorvátska, Rumunska a ďalších.

Elizaveta začala byť v poslednej dobe naozaj neúprosná. Svojim spolubývajúcim čoraz častejšie dávala najavo, že sú menejcenní, že sú prisťahovalci, a v prípade Juraja, ba že vlastne ani nie sú. Pokiaľ na ňu neprehovorili po maďarsky, ani len o nich pohľadom nezavadila, a pokiaľ sa nerozprávali len o nej a len v dobrom, riskovali zásah panvičkou, ba ešte horšie.

Jednému Slovákovi, ktorého si Ďuri už teraz vážil, pričom netušil, že sa neskôr stane slovenským národným hrdinom, sa to vyplatilo. Zakázali mu prednášať na bratislavskom lýceu. Študentov, ktorí chodili na jeho prednášky, to strašne pobúrilo. Zhruba tretina z nich si dokonca zbalila veci a zo školy odišla. A presne preto bol teraz Juraj tu a Lucie s ním – temer všetci sa rozhodli prestúpiť na druhé lýceum, do Levoče. Keďže to bol viac menej protest, Ďuri sa rozhodol prejsť si celú cestu s nimi. Lucie s tým vlastne okrem niekoľkých českých študentov nemala nič spoločné, ale predsa len prišla brata odprevadiť.

„A ako to vlastne pôjdete? Pešo?“
„Celú cestu nie, keď sa bude dať, použijeme vozy s koňmi. A ak stretneme zopár dobrých ľudí, poprosíme, či by nás kúsok cesty neboli odviezli…“
Zastavil sa uprostred vety, pretože k nemu pribehol akýsi mládenec, nie vyšší od nich oboch.
„Koče sú pripravené!“ povedal.
Slovák sa pousmial. „Výborne!“ zahlásil. „O päť minút odchádzame! Skontrolujte si veci, kto sa ešte potrebuje vybaviť, teraz má poslednú šancu!“
Zopár ľudí kamsi odbehlo. Ďuri sa ešte naposledy otočil na svoju sestru. Tá sa z ničoho nič uškrnula.
„Nie že ťa po ceste prepadnú žandári!“ povedala mu a rukou mu zatlačila na klobúk, až kým sa mu nezastavil o nos. Drobný brunet vydal zo seba nesúhlasný zvuk, a hoci po menších problémoch, napokon si hlavu vyslobodil. Tváril sa napoly podráždene, napoly pobavene. Češka len pobavene.
„Tak dobre!“ povedal a už-už sa zdalo, že chystá odvetu. Napokon si to však rozmyslel, a tak nakoniec len sykol čosi, čomu nerozumela, a rozbehol sa ku jednému z vozov.

~~~~

Podopieral si rukou bradu, a čím ďalej, tým častejšie mu hlava kľuckala. Hoci, ťažko povedať, keďže kočom dosť natriasalo, či už kvôli hrboľatej ceste, alebo dvom koňom, ktoré ho ťahali. Každopádne monotónny zvuk ich kopýt Ďurimu veľmi nepomáhal zotrvať v bdelom stave. Nechcel však zaspať, veď ešte nebola noc, a hoci skoro všetci vo voze už driemali, on nemienil. Začal si pohmkávať akúsi ľudovku, prvú, ktorá mu zišla na um, len aby udržal svoj mozog čulý.
„To je veľmi pekná pesnička!“ ozvalo sa vedľa neho.
Okamžite otvoril oči a otočil sa na spolusediaceho pasažiera. Bol to mladík, zhruba dvadsaťročný, s krátkymi tmavými vlasmi. Mal vypestovanú briadku, takmer úplne rovnakú ako, teraz bývalý, pán profesor. Svoj pohľad upieral na Ďuriho. Ten sa rozpačito pousmial.
„Hm, veru… pekná.“
Mladík sa tiež usmial. „A má aj slová?“
„Pravdaže má!“
„Hm, to je škoda,“ povedal a vzdychol si.
To Ďuriho prekvapilo. „A to už prečo?“
Druhý Slovák chvíľu hrabal v saku, až vytiahol akúsi tenkú knižočku, očividne zošiť. Začal v ňom listovať, akoby niečo hľadal.
„Nedávno som bol napísal jednu báseň,“ vysvetľoval, stále listujúc, „a rytmus tej pesničky sa jej dokonale hodí! Možno ju ešte prispôsobíme, ak bude treba.“
Na Juraja to zapôsobilo. „Ale čo! Ty píšeš básne?“
„Je to môj koníček!“
Obaja sa zasmiali. Hneď si jeden druhému padli do oka.
„Akože si to vravel, že sa voláš?“
„Nevravel som,“ povedal, „ale volám sa Juraj. V rodine a priatelia mi ale Ďuri alebo Ďuro hovoria. A tebe?“
„Ja som Janko. Vlastne Ján, ale hovoria mi Janko. Janko Matúška.“

—-

„Vravel si, že tá pesnička má slová, však?“
„Vravel, vravel.“
„Nuž keď tak, musí mať aj názov!“ naoko hútal Janko.
Ďuri sa usmial. „Veruže aj má! Kopala studienku.“
„Zaspievaj mi ju. Prosím,“ dodal, keď videl, ako sa Slovák tvári.
„No, keď inak nedáš…


Kopala studienku, pozerala do nej,
Kopala studienku, pozerala do nej,
či je tak hlboká, ako je široká,
skočila by do nej, ej, skočila by do nej.

A na tej studienke napájala páva,
a na tej studienke napájala páva,
povedz že, má milá, holubienka sivá,
kohože si panna, ej, kohože si panna?

A ja ti nepoviem, lebo sama neviem,
a ja ti nepoviem, lebo sama neviem,
príď na večer ku nám, mamky sa opýtam,
potom ti ja, poviem, ej, potom ti ja poviem.„


Keď Juraj dospieval, na tvári Janka sa objavil zvláštny výraz. Ďuri trochu zrozpačitel.
„To spievam až tak zle?“
„Čo?“ spamätal sa Janko. „Nie nie, vôbec nie, ba práve naopak. Len som sa zamýšľal, ako by som bol dopasoval svoje slová do tvojej hudby.“
„Ukáž,“ povedal Ďuri a preletel očami text.


Ponad Tatru blýska, hromy divo bijú.
Zastavme ich bratia,
veď sa ony stratia,
Slováci ožijú.

To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo.
Ale blesky hromu,
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo

To Slovensko naše posiaľ roztraťenô.
Vrahovia šturmujú,
Slovákov spojujú,
v miesto založenô

Už Slovensko vstáva, lúško zanecháva.
Hej rodinka milá,
hodina odbila,
žije matka Sláva

Nech si kto chce hvízda, nech spieva kto môže.
My sa držme spolu,
spolu v tomto kolu,
nik nás nepremôže.

Ešte duby rastú na Krivánskej strane.
Kto jak Slovák chodí,
nech knihy zahodí,
a medzi nás stane.


Juraj sa zoširoka usmial. „Veru pravdu ty máš, akoby bola tvoja básnička stvorená presne mojej pesničke!“
A opäť zaspieval, ale nie Studienku, lež čítajúc slová zo stránky Jankovko zošita. Ten počúval, na tvári mu žiaril úsmev hádam ešte širší.

—-

„A ako ju budeš nazývať?“
„Dobrovoľnícka!“