Práca?

„To je… emm…“ začal Naru ako prvý. Poškrabal sa za uchom a pozrel sa do neba, tým dal jasný znak Asagimu, aby to dievčine vysvetlil on. Ten na neho hodil vyčítavý pohlaď a v duchu ho začal preklínať.

„No… Počula si už o ľuďoch z rôznych klanov ktorý ušli z mesta?“ začal pomaly.
„Čože? Jasné že áno, ale hneď ich zabili, nie?“
„To je síce pravda… Ale my, myší klan, robíme tunel na útek.“
„…Huh?“ povedala potichu, s prázdnotou v tvári.

„Jednoducho povedané, ideme z tohto miesta preč. Myší klan ostatný berú ako potravu zdarma. No mi tiež žijeme!“ vybuchol Naru.
„Greenys, pomôžeš nám?“ spýtal sa opatrne Asagi, zároveň upokojoval rozhnevaného chlapca vedľa seba.
„Dobre…“ povzdychla si Greenys aj keď sa jej tento plán veľmi nepozdával. Malému chlapcovi sa rozžiarili oči ako deťom na pohľad darčeky pod stromčekom.
Chytili ju spoločne za ruky a začali ťahať niekam do neznáma. Cez rôzne staré, rozpadávajúce sa uličky až k veľkej stene, cez ktorú bolo takmer nemožné prejsť. A keď už ste aj prešli, zabili vás.

Po dlhšej chvíľke konečne dobehli na dané miesto.  Obrovská tmavá stena sa týčila do výšky… asi tak dvadsiatich metrov, nikto nemal šancu cez ňu prejsť.  A v zemi sa tiahla ešte dva metre… Podkopanie trvalo strašne dlho. Zastavili sme sa až pred jedným pánom z myšieho klanu. Vyzeral ako typický farmár… Veľké pivné brucho, strapaté, nie dlhé, hnedé fúzy, zelené oči, krátke hnedé vlasy skryté pod červenou čiapkou. Na sebe mal  zelenú, kockovanú košeľu a nohavice s trakmi. Celkom sympatický chlapík… len o niečo vyšší ako Greenys.

„Ahoj Asagi!“ podišiel k nám a na Narua iba kývol na pozdrav, dievčinu s nimi si ani nevšimol.
„Utau! Ahoj!“ skríkol natešene Asagi a vrhol sa mu okolo krku… Naru si len odfrkol a začal odkopávať kamienky okolo.
´To sa tu každý správa takto?!´ pomyslely si obe dievčiny. Chvíľu sa rozprávali a potom sa starší chlap obrátil ku Greenys a začal si ju obzerať.
„Takže si našiel jednu ochotnú dobrú dušu z líščieho klanu! A ešte k tomu také roztomilé malé dievčatko!“ s týmito slovami poťapkal Asagiho po chrbte.
„A ešte k tomu bielu!“

´Dievčatko… Roztomilé… Líška…´ prehrávala si Greenys tieto tri slová neustále v hlave zatial čo sa Shiki ledva zvládala nadýchnuť od tej zábavy.

„Ja nie som žiadne malé, roztomilé dievčatko! Je mi šestnásť! A nie som lí-…“ zvrieskla na staršieho pána no nedopovedala, ústa jej zapchal Asagi.
„Pšššt!“ naznačil jej. Pochopila… Nechcel aby vedeli, že nie je líška…  Povzdychla si…

„Šestnásť?! Ale… Si taká maličká…“ povedal trocha sklamane Utau. To už Greenys dožralo.
„Nie som maličká ty starý pedofil!“ zvrieskla na neho, postavila sa do útočnej pózy a začala vrčať. V tvári pripomínala čerta…

***

Po celkom dosť dlhej hádke sa vybrali k veľkej stene. Ešte stále naštvaná dievčina, vraviac si potichu rôzne nadávky na starého pána… hľadiac do zeme si ani nevšimla, že tí dvaja zastali a snažili sa ju zastaviť ísť ďalej… neskoro. Stihla spadnúť do onej diery na slobodu. Tá sloboda jej nebila kostrč a sloboda bola v podobe blata.

Keď sa vyhrabala, celkom dosť špinavá, hore k ostatným, zistila, že sa mala radšej udusiť v tej diere. Starý pán ktorý jej povedal, že je malé dieťa tam stál a dobre že sa nepocikal od smiechu. Mala sto chutí sa premeniť na vlka a roztrhať ho na mieste…  No nemohla… Jednoducho si odfrkla a ignorovala ho.  A aby sa trocha pobavila aj ona, blato na jej bielom chvoste si utrela presne do tváre a košele starého pána. A šla ďalej k svojej skupinke.  Nechala za sebou naštvaného pána a pár zarazených ďalších ľudí.

„Prosím, poďme už konečne začať než začne pršať!“ zaznel niekoho hlas v dave ľudí. Na povel sa každý z nich premenil na myši. Len Greenys zostala normálne. Nechápavo na nich pozerala.
„Greenys-san, prosím, premeň sa aj ty…“ povedal potichu Asagi.
„Áno dievčatko, chceme vidieť bielu líšku!“ skríkol pobavene Utau. Dievčine zalomcoval s nervami. Bez ďalších otázok sa premenila na vlka. Každý ostal ticho.

„No čo je, ty starý pedofil, niekto ti urval jazyk?“ spýtala sa posmešne Greenys. Každému už došlo, že nie je líška a že nepatrí do žiadneho, známeho a vôbec existujúceho klanu v meste.  Keď videla, že zostal s otvorenými ústami stáť, na tvári sa jej objavil víťazoslávny úsmev.

Po chvíľke ticha začali konečne všetci kopať. Starý pán sa k nej už viac neozýval, takže práca šla celkom v pohode.  Až na to, že v polovici začalo pršať, ako keby tá zem nebola už vtedy takmer celá z blata. Veľa z myší vtedy odišlo. Ešte chvíľu tam pár myší pobudlo a potom tam už zostala len Greenys.

Labky sa jej zarývali do hustého blata. Takmer celá bola od blata, len pár zelených vlasov z hrivy a chrbát ešte nie. Aj papuľu mala celú od blata, keď vyberala väčšie kamene. Premočená až na kosť tam kopala ešte dlho. Začala premýšľať, čo asi robí Shiki a ostatný. Určite sa schovali… No Shiki sa už dlhšiu chvíľu neozvala.

„Hej Shiki… si tam?“ spýtala sa potichu a na chvíľu prestala kopať.
´Mmmm… čo sa deje?´ spýtal sa rozospato démon v nej. Neodpovedala.
´Oi! To už všetci šli preč?! Prečo sme tu?! Poďme aj my preč!!!´ začal nariekať démon v nej.

Neodpovedala, jednoducho začala zasa kopať. Shiki do nej hučala, aby už šli aj oni preč.
„Ešte chvíľu…“ povedala po chvíli ticha.
´Prečo to robíš?´
Dobrá otázka… prečo? Spýtala sa sama seba Greenys v duchu.
´Tak už to povedz!´ vyhŕkla na ňu Shiki.
Č- čo?! S tebou sa dá rozprávať aj takto?! Vykríkla vo svojich myšlienkach dievčina.
´Samozrejme, že áno, kapustová hlava…´ odpovedal trocha podráždene démon.

Nafučaná vlčica hrabala do zeme ako zmyslov zbavená, zatiaľ čo do nej Shiki stále hučala s tým, aby šli domov, alebo, prečo tu ešte stále sú. Nudila sa pri pohľade na vlčicu, čo už dobrá štyri hodiny len kope do zeme a nikto na okolí.

Padla noc. Mohlo byť už okolo desiatej večer… A naša hlavná hrdinka stále kopala…Prakticky, vyťahovala veľké kusy kameňov na čo narazila…
„Prečo to robíš?“ ozval sa za ňou známi hlas.

Nadskočila. Takmer dostala infarkt. Premenila sa na anthro a obzrela sa. Celá špinavá zahliadla postavu s, trocha dotrhaným, starým dáždnikom. Bol to Asagi. Nemo na neho hľadela modrými očami, ktoré sa v mesačnom svetle leskli a dalo by sa povedať, že svietili. Blato po tvári, vo vlasoch… všade. Ruky mala až po ramená od blata. Po chvíli sa na neho usmiala.

„Začalo ma to zaujímať“ povedala s úsmevom. Asagi na ňu nechápavo hľadel…
„Ale… Prečo?“
„No…“ začala pomaly Greenys…