Pravda

Sľuby sa zadali byť zradné. Nikdy nikto nedokázal dodržať čo sľúbil. Bol to pre neho začarovaný kruh, do ktorého ho vždy niekto zatiahol. Naučil sa, že  niečo dávať, sa neoplatí. Nikdy to nedostal späť. I keď si na to začínal zvykať. Doma to bolo rovnaké. Príliš naivný, príliš dobrosrdečný. Skazili ho ľudia, ktorí sa k nemu chovali milo len keď stáli pred ním. Po za chrbát sa diali rôzne veci. V kostole kľačali, krútili hlavami a za chrbtom by ho zodrali z kože. Malý začarovaný kruh v malom začarovanom mestečku, ktoré nie je na mape ani pri väčšej mierke. Chlapec bez otca len s matkou ktorá robila chlapskú robotu. Hovorili, že odohnala svojho chlapa preto, že sa tak začala správať. Ako chlap. A to ho urážalo. Jeho matka je úžasná žena a všetci do jedného. Každý z tých ľudí, ani jeden jediný jej nesiahal ani po členky. Koľký z nich vedia, aké príšerné bolo jeho detstvo, jeho školské roky šprta ktorého všetci neznášali. Prečo zrazu toľko ľudí stojí o to byť s ním? Byť s ním a potom mu vraziť kôl do srdca. Najlepšie zozadu. Tak ako nakoniec všetci.

            „Skutočne si mu niečo také dokázal povedať.“ Nebola to otázka. Skôr veta ktorá sa chcela pochopiť. Samú seba sa snažila pochopiť. Ako dokázal Adrien vysloviť niečo také. Leslie sa postavil k dverám vo svojom byte a pohliadol na Adrienov chrábt. Stál pri okne a díval sa von do večerného mesta anjelov. „Dávať takéto ultimátum.“  Leslie sa oprel o stenu a založil ruky do vreciek. Adrien však neprehovoril. Šiel rovno do nemocnice. Po ceste keď ho Adrien minul, mu zastavila totiž B.J. vzala ho do mesta a prespal u nej. Nešiel ani domov, ale rovno za svojim bratom. Nepočul o čom sa tí dvaja rozprávali. Ale Vivyen mu to rozpovedal.

            „Si jeho milenec, možno by si to mal pochopiť. Teraz hovorím ako ty, a snažím sa to nejako pochopiť Leslie ale ty si…“ Adrien buchol do steny bokom päste. Hnev v ňom vrel. Nechcel počúvať ďalšie slová Leslieho. Ani jeho hlas, ani skutočnosť že vôbec existuje nevládal ďalej prijímať.

            „Som otravný Adrien. Ale toto mu nemôžeš povedať. Stará sa o mňa a…“

           „Ty si akurát tak kokot.“ Otočí sa mu tvárou Adrien opierajúc sa o okno za sebou. „Tak sa upokoj. Nič som mu nepovedal. Je to vonkoncom môj brat. Môžem sa vyhrážať koľko chcem, ale taký hajzel nie som.“ Leslie sa odtiahol od steny a podišiel k nemu k stene. „A určite ťa miluje a všetky tieto veci…“ oprel sa vedľa Adrienovej hlavy rukou. „…ty mu to opätuješ. S ním si šťastnejší a môj malý braček tiež… a ja som proste… nejako sa z toho dostanem. Ale nie vtedy, keď ťa budem mať pred očami.“

            „Vyhadzuješ ma?“

            „Chcel si odísť nie?“

            „Pôjdem a Vivyena si vezmem so sebou.“ Leslie si povzdychol a pritiahol sa viac k nemu. „Nemôžeš mi ho vziať len tak. Drží ma nad hladinou.“

            „Oh, tak on ťa drží nad hladinou. Donedávna som to bol ja. Možno by si mal pouvažovať o tom, že sa bojíš len byť znova sám. B.J. ťa poslala do čerta. Vezmem ti Vivyena a budeš úplne sám.“ Adrienov tón bol zastrašujúci. Vykresľoval budúcnosť tak presvedčivo, že Leslie ju začínal vidieť i pred sebou ako čerstvo namaľovaný obraz.

            „A je to tvoja chyba Adrien. Kvôli tebe ma B.J. odkopla. Ty mi chceš vziať Viiho.“

            „Samozrejme, ja som ten najhorší zo všetkých. A keby si sa prestal viazať na ľudí ktorých máš po ruke, možno by ti bolo lepšie.“

            „Ja nikoho iného nemám!“ zdôraznil mu. Priložil mu ruky na boky a pritiahol si ho na svoje telo. „a nechcem mať nikoho iného než teba a ty to budeš donekonečna odmietať pretože… pretože kurva je to tvoja vina, že som sa zamiloval.“

            „Prestaň hádzať vinu na druhých…“  Leslie sa zrazu zasmial. Nebolo treba viac zúriť. Viac sa rozčuľovať a trápiť sa pre to. Prosiť a vyhrážať sa. Adrien sa nikdy nepotreboval rozhodovať, takže on ho nikdy nepotreboval presviedčať. Vždy patril jeho malému bračekovi. Nikdy nebude jeho. Všetko čo sa stalo bolo len to, čo chcel. Pomoc. Dostal takú pomoc a lekciu, že nezabudne do konca života. Láska naučí ľudí ako si vážiť i to málo čo majú. Znova cítiť tento pocit, bude Leslieho držať na uzde. Bude hľadať a bude hľadať tak dlho až kým nenájde a bude pri tom vyzerať zaiste vtipne a k smiechu. Ale nech to tak má teda byť.

            „Fakt som ako tvoj otec?“

            „Nie si potetovaný a nemáš tak chlpatú hruď.“

            „Oh, poklona ale…“ dotiahol sa od Adriena a rozopol si nohavice i rázporok. Adrien na to nič nepovedal. Nezačal vyvádzať a hnať ho nech sa okamžite zapne inak ho prehodí von oknom. Leslie sa mu otočil a stiahol si nižšie lem spodnej bielizne. „Nevšimol si si ho?“ na pozadí mal tetovanie. Malý kvietok a vedľa toho akési meno. Adrien sa rozosmial až sa musel oprieť o stenu. „Ty máš vytetované meno… moje meno na zadku?“ doslova chytil záchvat smiechu. Otočil sa mu chrbtom a oprel sa predlaktím o stenu.

            „To bolo už predtým.. keď som sa opil a bol som silne z teba zarmútený… urobil som si ho vo Vegas keď si hral kocky a ja som… nesmej sa mi. Som sa aktuálne strápnil na vysokú úroveň.“ Zapol si nohavice. Adrien mu stále stál otočený chrbtom. Prečo to nevyužiť. Konečne sa smeje. Tento druh lásky zabíja všetko čo v na ňom miluje. Nedokáže to vo svojej prítomnosti z neho vytiahnuť. Priložil obe ruky na jeho chrbát a pohladil ho. „To bude na večnosť. Na zadok si príliš nevidím, ale i tak…“ pritisol si líce medzi Adrienove lopatky a zatvoril oči. Aspoň chvíľu, malý moment. „Dnes ti, poviem len pravdu. Nič len pravdu.“

            „Do teraz si mi klamal?“ stiahol ruky zo steny Adrien a pootočil hlavu dozadu na Leslieho, ktorého ruky začali blúdiť po jeho tele. „Tvoje ruky sú nejaké drzé.“

            „Skutočne?“ zašiel nimi pod tričko. Pokúšal citlivými bruškami prstov horúce telo. Hladil jeho boky, brucho a snažil sa o viac. „sú nenásytné.“ Špičkou jazyka prešiel po krku až k uchu ktoré jemne uhryzol. „stále sme sa ešte nemilovali.“

            „A ani sa nebudeme.“

            „Krutý…“ pritisol svoje lono na Adrienov zadok, „ale si nádherný keď stonáš a dosahuješ orgazmus. Krásne…“

            „To sa o tebe povedať nedá.“

            „Krutý…“

            „Leslie…“ priložil ruky na tie jeho a stiahol ich zo svojho tela. Otočil sa v Leslieho náručí a pohliadol mu do šedých očí. „nie je tu náhodou tvoja matka?“

            „Nevidel som sa s ňou.“

            „A chcel by si?“

            „…ani nie.“

            „Čo by si chcel?“ opýtal sa ho priamo Adrien. A nemal na mysli, žiadne hlúposti. Žiadne jeho hry, ktorými sa ho večne snažil obaliť do toho svojho obláčiku aby nevidel skrz. Dnes mu chce predsa hovoriť len a len pravdu. Tak by mohol s tým začať trebárs práve teraz.

Leslie sa nachvíľu odmlčal. Odvrátil od Adriena hlavu a pohliadol do zeme. Tvár mal pokojnú. Ani jedna vráska ktorá by ho špatila. Ale tie lícne kosti boli proste dokonalosť. To na jeho tvári zbožňoval. Úžasná tvár. Tak súmerná a bez jedinej chybičky na pokožke. Dokonca i to trojdňové strnisko na jeho tvári. Toto Vivyen nemal. Vivyen bol študent. Študent, ktorý jedného dňa bude nosiť obleky, bude sedávať v kancelárii a bude hladký a upravený. Možno už to nebude ani on. Možno dovtedy nebudú ani spolu. A toto Adriena strašilo na tom najviac. Uviaznutý medzi dvoma bratmi. Leslie si zaiste myslí, že nepotrebuje vyberať. Že v tom má vždy jasno. Má, ale v isté okamihy sa preklína.

            „Chcem zmeniť veľa vecí. Niektoré úplne zmazať, niektoré len napraviť.  Niektoré pokaziť.“ Usmial sa a otočil hlavu späť na Adriena, „Nechcem aby som bol taký… debilný k tebe.“ Lepšie slovo nedokázal nájsť. „naučil si ma mnoho a ja som stále chcel viac, tak ti chcem aj poďakovať samozrejme.“ 

Adrien bol zrazu nervózny. Čím dlhšie bol s Lesliem v takomto kontakte, tým viac bol nerozhodný. Ale keď sa toho bremena zbavil, opäť bol naklonený na Vivyenovu stranu. Nikdy by si nepomyslel, že niečo také sa môže stať jemu. A mimo to, Leslie je zvláštny. Nevie o tom, že by bol gay. Nevie ani o tom, že by k tomu mal nejako blízko. Možno je bisexuál, a títo ľudia sú o to viac nerozhodní. A on nechce Leslieho dostať do jeho pozície. Nechce byť nejakým výberom, číslicou, alebo písmenom. Pomenovaním. Nechce aby si musel vyberať medzi ním a trebárs Brittany. Kto vie, čo je to za druh lásky. Láska z vďačnosti.

            „Nestíham sa diviť.“ Usmial sa Adrien a opäť stiahol Leslieho ruky zo svojich bokov. „a ak príde tvoja mama a uvidí nás? Leslie sa tiež  usmial, ale tým chytráckym spôsobom, kedy mu vyjde všetko a ničoho sa nebojí a ak by sa aj niečo stalo, on to všetko prežije a stojí mu to za to.

            „Tak uvidí ako ťa držím a chcem ťa…“ pritiahol si znova Adriena k sebe za tričko a perami sa otrel o tie jeho, „a uvidí to i Vii a nech to vedia všetci, že sa chovám ako zamilovaná ženská…“

            „A to sa nehanbíš ani pred svojou mamou?“

            „Eee…“ pokrútil hlavou detsky Leslie a vzal ho za obe ruky, s ktorými si preplietol prsty. „Leslie pôjde do pekla i tak, tak si to chce ešte užiť.“ Pritiahol si Adriena k sebe a spravil krok dozadu. „Počkaj..“ zasmial sa Adrien, „ja nechcem tancovať.“

            „Nebuď suchár.“  Odtiahol sa od neho Leslie a pritiahol ho svojimi rukami k sebe. „Ja neviem takto tancovať.“

            „Ani ja.“ Usmial sa a pobozkal ho na pery. Keď sa chcel Adrien ohnať a dať mu aspoň do ramena, Leslie s ním spravil otočku. „začínam si pripadať divne“ zdôveril sa Adrien ale pokračoval v tom podivnom tanci bez hudby.

            „No…“ zamyslel sa Leslie, „poznám i iné  tance…“ pustil Adrienovi jednu ruku a svoju mu priložil na bok, ktorý zovrel a pritisol sa na jeho telo. „Hmm…“ druhou rukou zapol prehrávač na stolíku, kde sa náhodou ocitli. V spálni teda veľa miesta na tance nemal, ale na tento jeden potreboval len troška miesta. Skutočne len trošičku.  V prehrávači sa rozoznela skladba od Aerosmith. Leslie sa šuchol perami o Adrienove uško do ktorého šepol zároveň i názov piesne „…crazy… baby…“  zasmial  sa a začal perami putovať na jeho krk dole do véčkového výstrihu trička. Rukami podobral jeho látku a zohol sa aby ochutnal i kožu na hrudi. Olizol bradavku a posúval sa dole na brucho.

            „Šteklíš ma počuješ?“ zasmial sa Adrien a vložil prsty do tmavo hnedých vlasov, ktoré mu prehrabol dozadu. Leslie jazykom obkrúžil pupok a pohliadol hore do jeho tváre. Prstíkmi rozopol gombík i zips na nohaviciach.

            „Čo ten pohľad baby hm?“ z prstov si vytvoril provizórne nožičky a prešiel nimi po Adrienovom bruchu až hore kam dočiahol. „zaujímalo by ma prečo mi rozopínaš nohavice.“

            „Aby ti nebolo také teplo…“ ukazováčikom Leslie zašiel pod lem bielizne a prevrátil gumu na opačnú stranu. Jazykom olizol miestočko kde bola pred tým. Nehodlal robiť divoké veci. Nehodlal ho vyzliecť a nútiť ho aby sa podvolil. Proste chcel robiť to, čo mu Adrien dovolil a toto mu dovolil a pri tomto boli obaja šťastní, tak prečo by to mal sebecky kaziť?  Jazyk pritisol dole na bruško a každý centimeter ktorý sa dvihal sa jeho jazyk posúval hore až k bradavke. Z nej na krk až skončil v lastúrke ucha. „i need you love… honey…“ zaspieval zarovno s Steevnom Leslie.

            „Spievaš falošne…“ odbil ho Adrien a oslobodil sa z jeho pátravých rúk a vlhkých bozkov. „No… to ma teraz ranilo…“ priložil si ruku na srdce s hraným smutným výrazom.

            „Na moment som ti uveril, že máš srdce…“ vrátil mu ostrú ranu Adrien od postele.

            „Nepokúšaj uško…“ prešiel pár krokov k posteli Leslie a priam sa na ňu hodil. Kolenačky si prešiel k svojej obeti, čoby Adrienovi. Rukami ho okamžite oblapil okolo pásu a pritisol líce na jeho brucho. „Otravné oblečenie…“

            „Podľa mňa si otravný ty…“ pohladil Leslieho vo vlasoch. „Hmmm…“ otočil na neho hlávku so smutnými, šedými očkami. „Adrien ma nemá rád.“

            „Nemá  nemá a nemá…“ Leslie si ukoristil jeho dva prsty. Ukazovák a prostredník a akoby to bola najlepšia pochúťka olizol ich. „chcel by Adrien vidieť, ako Leslie líže?“ pomaly opäť olizol oba prsty. Adrien otočil hlavu mierne na bok v úžase. On nerozumie sám sebe, že toto s týmto chlapom robí. On je totálne skazený a nezaslpži si Vivyena. Ešte mu bude dávať ultimátum. Mal by si zbaliť pár slivák a zmiznúť im obom zo života. Hajzel obyčajný je nič viac.

            „Adrien to už videl…“ usmial sa a vykrútil si z jeho ruky prsty.

           „Ale Leslie skutočne potrebuje tvoju lásku.“ Smutne mu prešiel pod tričkom prstom okolo pupku.

            „Mal by si znova hrať, takto len márniš svoj čas.“

            „…som ešte viac smutnučký.“ Zamaznal sa a v očkách mu priam zasvietilo.

            „Lelsie ty…“

            „No to vidím, aký si smutnučký…“ obaja otočili hlavu k dverám, kde stála s rukami v bok Leslieho matka. Bolo treba k tomu niečo dodať alebo si vziať lopatu a ísť kopať dvojhrob? Možno by bolo pohodlnejšie založiť požiar v dome a nechať sa spáliť. Alebo neexistovať. Všetko sa rázom zrútilo a prestalo existovať. Každý bozk, všetky dotyky a slová boli v nenávratne. Príjemné veci boli pochované pod krutou skutočnosťou a pravdou ktorú znamenala prítomnosť Leslieho matky v byte.

            Ako inak by jej mohli vysvetliť situáciu ktorá práve vznikla a bola na mieste? Ani jednému nebolo do slova. Do tých slov, aby s ňou hovorili. S Leslieho matkou. S tou jednou ženou, ktorá mala nad nimi všetkými takú moc. Obaja sedeli v kuchyni a ona nad nimi ako najvyšší sudca. Jej pohľad bol tak ťažký, že sa Adrien bál čo len prehovoriť, že hodí po ňom kameň ktorý ho omráči a div nie aj zabije.  

            „No to ste mi za párik.“ Otočila hlavu na Adriena „a ty, uvidím ťa ešte pri Vivyenovi…! všetko mu poviem! Úplne všetko! A ty!“ prstom štuchla do svojho najstaršieho syna „čo ty si… za človeka?“ znechutene sa od neho odtiahla na bok.  „…ja som Vivyena prijala. Je to môj mladší syn, dobre, zmierila som sa s tým, že je… gay. Ale ty! Toto už je úplne smiešne! Kde som zlyhala, že obaja moji synovia…“

Leslie si vytiahol cigaretu zo škatuľky a pripálil si zápalkou ktorú nechal dohorieť medzi prstami. V šedom pohľade sa odrážal plamienok a naň bol Adrien tak upriamený. Je mŕtvy. Pochovaný. Do čista úplne mŕtvy k ničomu.

            „Nič mi na to nepovieš? Po troch rokoch sa vidíme po prvé a ty mi nič nepovieš?“ oprela sa rukou o stôl a nahlas sa k Lesliemu „povedal by som, aby si sa potom neurazila…“ potiahne si z cigarety. Carry sa odtiahla a pohliadla na svojho syna absolútne z výšky. „snažili sme sa Leslie ale ako vidím…“

            „dobre, snažili ste sa. Ja som nikomu nič zlé z vás nepovedal. Tak som teraz urobil kokotinu. Prepáč, ale teba sa to fakt netýka.“ Pohliadol na svoju matku, ktorá sa len tak-tak držala aby svojmu synovi nevlepila facku. „Adrien ty mi máš k tomu čo povedať?“

Chcel povedať veľa vecí, ale zamotal by sa do nich. Nič by nedávalo zmysel ani hlavu ani pätu. A nakoniec by sa v tom stratil, a nič by sa nevysvetlilo. Preto radšej mlčal. Ani nevedel ako začať. „Skvelá dvojka…“ pokývala hlavou, „Leslie a ty… že sa nehanbíš, svojmu vlastnému bratovi takéto.. a ty!“ pritiahla si Adriena za golier k sebe „dotkneš sa môjho Vivyena a uvidíš!“ odstrčila ho od seba. „Kurvy jedny!“ odpľula by si keby mohla.

            „A toto…“ zazvonila kľúčom na krúžku v ruke, „si nechám. Preventívne.“ Leslie sa postavil a zahasil cigaretu. Vyšiel za ňou do obývačky.

            „ak dovolíš, vráť mi kľúč od môjho bytu. Nepatrí ti ani jedným centom. Nemáš právo ho vlastniť.“ Carry prekvapene pohliadla na svojho syna no kľúč zovrela pevne v dlani.  „Ja ťa nespoznávam  Leslie…“

            „Prosím, vráť mi kľúč…“ odkiaľ ho vôbec vzala? Jediný kto má kľúč od tohto bytu je on. Nikomu inému ho nedával. Tak čo sa do pekla… kde vzala… domovník. Ten skurvený chlap, ktorý ho tak neznáša. Ten tučný, ovisnutý hulvát.

Carry pustila kľúč na zem a s hlavou hore zabuchla za sebou dvere od bytu. Leslie ho zdvihol zo zeme a pohodil na stolíku. Rukami si zašiel do vlasov neschopný jediného slova. Jeho matka bola tá posledná ktorú by čakal kdekoľvek. Vrátil sa späť do kuchyne a sadol si k mlčiacemu Adrienovi.

            „Nakoniec to vždy tak dopadne… vždy sa všetko prezradí… všetko sa otočí na pravdu…“ s neprítomným výrazom hľadel do stola, zatiaľ čo Leslie si zapálil druhú cigaretu.

            „Bude to v poriadku neboj sa. Vysvetlím to Vivyenovi.“

           „A ako prosím ťa? Je to vaša matka! Matka!“ postavil sa od stola Adrien. „Mal by som proste odísť. Domov… do toho hnusného zapadákova…“ vyšiel z kuchyne a Leslie s cigaretou za ním. Nepopieral, že jeho pocity boli všelijaké. Možno by našiel ku každému písmenu jeden. V hrudi mu zvieralo srdce a všetko čo doteraz urobil, sa zdalo úplne zbytočné. Pretože, prišiel jeden človek, ktorý to všetko zničil. Tajomstvá sú tak nebezpečné, ako samotná pravda skrývajúca sa v nich. „mrzí ma to Adrien. Strašne ma to mrzí…“ sadol si na zem ku gauču, o ktorý sa oprel. Potiahol si z cigarety. Adrien zastal pri stene a pohliadol na neho. Leslieho ruky sa striasli. Jednou z nich si zakryl tvárou z Adrienovej strany.

            „Ja viem… viem… nie je to tvoja vina Leslie…“ tieto slová boli asi to jediné spontánne ktoré kedy vyšli z Adrienovych úst v prítomnosti Leslieho. Odtiahol sa od steny a sadol si k nemu na zemi. „Bude to v pohode..“ Leslie si potiahol znova z cigarety. Nervy vojaka sa začali opäť prejavovať. „Mal by si ísť. Neostávaj tu. Choď za ním skôr než to spraví ona…“

            „Budeš v poriadku?“

            „Budem. Chcem byť sám. Tak choď.“

Adrien sa bez slova postavil. „Vezmi si ten kľúč prosím.“ Ani nezdvihol na neho pohľad. Adrien pohliadol na kľúč pohodený  na stole. Len zľahka natiahol ruku a vzal ho. Bez menšieho váhania ho vložil do vrecka a odišiel.

Ticho ktoré nastalo po zatvorení dverí, sa začalo vrážať Lesliemu hlboko do tela. Opäť to ticho, ktoré tu bolo predtým. Bez Adriena, bez jeho malého brata. Ticho, ktoré ho liečilo, ktoré ho zároveň i zabíjalo. Začínal sa utápať vo svojich minulých skutkoch. V každom z tých pocitov. Uskladnil si spomienky aby ich jedného dňa mohol sám na seba použiť. A dnes sa to všetko skončilo. Ticho začalo opäť vládnuť. Ticho ktoré ho vťahovalo do temných kútov. Tam najviac prevládalo.  A keď prišli slová, bola v nich lož. Jediný úprimný človek v jeho živote, práve odišiel. I na to ako krátko ho poznal, dokázal v ňom vytvoriť bariéru medzi minulým a prítomným životom.

Opäť si potiahol z cigarety a rukou v ktorej ju držal si prešiel prstami po čele. B.J., teraz i Adrien. Nepriznal by ani jednu slzu ktorá sa mu zaleskla v očiach. Len hlúpy chlap. Netreba nad tým viac premýšľať.  Bol príliš zmätený na to, aby si dokázal uvedomiť, čo všetko sa vlastne stalo a aké následky to bude mať na jeho život. Vráti sa do starých koľají alebo bude hľadať? Nie, nebude hľadať. Všade bude ticho a bude potichu. Bude pokoj a bude prázdno.

Zmierim sa s tým. Jeden chlap zostrelený… ticho… a znova len ticho.