Premena

Slnečné lúče prerazili zábranu, momentálne myslenú záclonu a nežne zobúdzali červenovlasého chlapca spiaceho v posteli. Lúče ho jemne hriali. Druhým zdrojom príjemného tepla bol jeho najlepší priateľ. Nebol to človek, ale pes. Ryuu. Malý miešanec tmavohnedej srsti so zlatými očami. Len on mu rozumel, ak mal nejaký problém, Ryuu ho vypočul. Možno to pripadá divné, vylievať si srdce psovi, no on uznáva názoru, pes je najlepší priateľ človeka.

Zamrmlal, nechcelo sa mu ešte vstávať a už vôbec nie vtedy, keď je sobota a môže spať dlhšie. Z boku sa prevalil na chrbát a spolu so zavrčaním otvoril dvojfarebné oči. Jedno zlaté a to druhé zelené. Posadil sa na posteli, čím zobudil aj jeho malého kamaráta vedľa neho. Prehrabol si rukou svoje krásne červené, strapaté vlasy a zívol.

Ryuu už štekal aby sa Akio čo najskôr pobral do kúpeľne. Bol vysokoškolák, prvý ročník a žil sám s Ryuuom. A hlavne, bol single. Presne tak, mal devätnásť rokov a nemal frajerku. Boli letné prázdniny a tak ešte svojich spolužiakov na novej škole ani nevidel. Ani sa netešil. Netešil sa kvôli tomu, že spolu so zoznámením spolužiakov prichádza aj nástup do školy.

Pomaly sa nútil ísť do kúpeľne umyť si zuby, pričom sa mu Ryuu s radosťou preplietal medzi nohy. Bolo celkom ťažké tak chodiť, no nejako to zvládol a dostal sa do kúpeľne. Vzal z poličky zubnú kefku, natlačil na ňu pastu a začal si umývať zuby. Samozrejme že mu to trvalo dlho.  Po dobrých pätnástich min. vyšiel z kúpeľne a zamieril si to do kuchyne.  Nazrel do chladničky, vybral mlieko a plechovku psieho žrádla.

Vzal zo zeme Ryuuovu misku , otvoril mu konzervu a nasypal mu ju do misky. Dal mu misku s jedlom na zem a nechal Ryuua sa naraňajkovať. Zatiaľ čo malý priateľ jedol, on si urobil misku s kukuričnými lupienkami a s chuťou sa do nej pustil.

Po chvíli už Ryuu behal po celej kuchyni a štekal tak hlasno, ako sa len dalo. Akio si povzdychol, postavil sa od stola, do misky kde bolo ešte pred chvíľou jedlo nalial vodu a vybral sa do spálne pre veci. Vedel, že Ryuu chce ísť na prechádzku a odopierať mu ju nebude. Zo skrine vytiahol  krátke biele tričko s obrázkom príšery a nad ňou bol nápis: „Give me youre brain.“(Také tričko chcem! :DD) , cez tričko si prehodil krátke čierne bolero bez rukávov. Prezliekol si spodnú bielizeň (to znie divne… :D) a obliekol si čierne, úzke nohavice.

Keď vyšiel z izby začal hľadať Ryuuov obojok. Keď ho konečne našiel založený v poličke, prešiel sa do chodby, vzal si čierne converse topánky a bielo- čiernu, tenkú baretku s odznakmi aby nedostal úpal.  Dal Ryuuovi obojok a vybrali sa spoločne na ulicu.

V parku bolo ešte ďalších mnoho psov a samozrejme, Ryuu bol z nich najaktívnejší. Behal po celom parku, naháňal veveričky a holuby, hral sa so šiškami, palicami a inými psami. Akio sedel na lavičke a sledoval ho. Poznal ho veľmi dobre, no bál sa, že niečo vyvedie, čo bude druhému majiteľovi psa vadiť… Na chvíľu zatvoril oči a zaklonil hlavu. Lúče svetla sa mu hrali na pokožke pričom ho príjemne hriali.

Otvoril svoje dvojfarebné oči až keď ho niečo začalo ťahať za nohavice. Nechal lúče svetla tak a pozrel sa na to stvorenie čo mu začalo ťahať nohavice… bol to malý, biely psík, ešte malé šteňa. A samozrejme, v momente bol pri mne aj Ryuu a začal na mňa štekať.  Začal sa potichu smiať a začal hladkať oboch psov.  Tí spokojne vrteli chvostmi a užívali si škrabkanie za uchom.

„Ah, prepáčte, stratila som ho z dohľadu…“ prišla po chvíli škrabkania oboch psov jedna staršia paní.

„Ah, nie, nevadí!“

„Ďakujem, že ste sa oň postarali…“ povedala ešte na rozlúčku, pričom mala malého psíka už na rukách a odchádzali. Na chvíľu som sa zarazil. Zdalo sa mi, že ten malý psík na mňa žmurkol, no po chvíli som to vyhodil z pamäti, psi predsa nežmurkajú!

Vybral sa spolu s Ryuuom domov na obed. Keď konečne prišli domov, automaticky  zašiel do chladničky a vybral konzervu pre psov, ktorú mu opäť vysypal do misky. Akio sa však vybral do svojej spálne, kde sa hodil do postele a zaspal.

***

Z jeho snoch o chrumkavých kostičkách a mäse ho zobudil Akio, ktorý sa práve posadil. Prišiel na to, že toto bola práve tá nevýhoda spať tak tesne pri ňom. Ale keď, on tak nádherne voňal, hrial ako radiátor a ani mu to nevadilo, tak prečo nie? Spokojne zavrtel svojim chlpatým chvostíkom a najradšej by svojho pána aj olízal, ale všimol si, že nemá práve najlepšiu náladu. Nikdy ráno nebol práve najmilší, hlavne nie vtedy, keď ho niečo zobudilo. Možno sa čudujete, prečo má Ryuu takéto myšlienky keď je pes, ale toto je u nich normálne. Asi rovnako ako aj u ostatných tvoroch, aj keď, to nevie iste, keďže oni nehovoria ich ,psou’ rečou a on im do hlavy aj tak nevidí. Rozbehol sa do kúpeľne a nemo žasol nad jej krásou. Síce s Akiom býval už asi pol roka, ktorý mimochodom prešiel tak rýchlo ako voda, ale toto miestečko sa mu aj tak stále páčilo, rovnako ako nazačiatku keď sa sem prisťahovali, možno aj o trochu viac. Steny ktoré pokrývali krikľavo zelené a šedé kachličky s rôznymi ornamentmi, obrovská vaňa, v ktorej ho niekedy prinútil červenovlások vykúpať sa, elegantne zdobené umývadlo. Síce musel uznať, že pekné boli všetky miestnosti v tomto byte, ale on neodolal práve tejto. Zo zamyslenia ho dostal práve ten fakt, že jeho pán sa ešte stále ani len nezodvihol z postele, tak na neho nespokojne zaštekal. Osôbka vlastniaca dvojfarebné oči, ho ,poslúchla’ a došla do už spomínanej miestnosti. Siahol po ústnej kefke a na ktorú si následne vytlačil pastu z tuby a začal si dôkladne čistiť svoje zuby. Vždy obdivoval to, že na to mal nervy a že mu tá jeho ruka ešte neodpadla. Pri predstave, že by mala odpadnúť jeho packa smutne zakňučal a schoval si ju pod hustý kožúšok na hrudi.

Potom, ako sa spoločne najedli, avšak, musí sa podotknúť, že Ryuu mal len psie žrádlo z nejakej podivnej konzervy a Akio na rozdiel od neho mal ľudské jedlo, sa vybrali do miestneho parku. Naposledy tu zakotvili asi koncom minulého mesiaca ktorý bol celkom upršaný a dokonca aj pár krát husto snežilo. Veľmi rád sem chodil, a to nie len pretože tu bolo pekne a aj mnoho jeho psích ,rovesníkov’, s ktorými sa dokázal hrať aj pol dňa, zatiaľ čo jeho pán bol na lavičke. Aj keď, bola by to krivda, keby sa povedalo že on len sedel na zadku, pretože aj červenovlások sa pár krát zapojil do hry, podobne ako aj niekoľko iných majiteľov, alebo sa išiel korčuľovať. Psík sa o neho pár krát bál, aby sa neprepadol pod ľad. Aj jemu dochádzalo to, že Akio bol o niečo ťažší ako on, presnejšie, o dosť, a ľadová pokrývka na jazere bývala krehká.

Zvedavo zavrtel chvostíkom keď zavetril nový pach. Z poza nejakého dubového stromu vytŕčalo niečo biele, čo celkom splývalo so snehom a mierne sa to podobalo na prachovku, rovnakú, akou červenovlások vymetal prach. Pomaličky sa k tomu stvoreniu prikradol, bol pri tom aj mierne prikrčený, ako keby bol práve na love koristi. Práve vtedy, keď z nejakého pudu vo vnútri seba, chcel skočiť po tom niečom, sa to otočilo smerom na neho a pozrelo sa to na neho smutnými a roztomilými hnedými očkami. Hneď spoznal psíka, a tak s ním vlastne aj strávil zvyšok prechádzky ktorá pre neho bola zároveň aj týmto dobrodružstvom v parku.

Už boli nejaký ten čas doma a Akio si išiel akurát asi ľahnúť, čo Ryuu usudzoval z toho, že jeho pán mieril do spálne. Nevedel, či to mal nazvať práve tak, keďže to bola rovnako aj jeho a červeno vlásková spoločná izba. Radi v nej trávili čas keď práve neboli niekde vonku, a on sa v nej aj zároveň učieval. Spomínal miesto, vyznelo to skôr ako nejaká väznica, v ktorej písali nejaké písomky. Sprvoti chlpaté štvornohé stvorenie nechápalo čo to môže byť písomka, ale človek mu to vysvetlil, keď si všimol ako spýtavo nakláňal svoju zvieraciu hlavičku do strany. Že vraj to bol nejaký zdrap papiera ktorý na konci vyučujúca vyhodnotila. Ryuu už vďaka Akiovi poznal strašne veľa vecí z ľudského sveta. Chlapec sa  s ním často rád rozprával, dokonca mu aj vravel tajomstvá aké nevedela ani rodina červenovláska. Keď už chcel nakuknúť do izby kde práve ležal už spomínaný, niečo sa stalo a jemu sa zakrútila hlava. Spadol na zem, ako nejaké vrece, čo vydalo rachot a vďaka tomu aj druhý prítomný otvoril svoje oči a prekvapene sa na neho pozrel. Okolo neho sa však utvorila nejaká podivná žiara ktorá vyzdvihla jeho psie telo do výšky a zrazu cítil, ako sa niečo menilo. Menilo sa práve to jeho telo. Nebolo to bolestivé a ani nijako výrazne nepríjemne, avšak moc to šteklilo.