príliš ďaleko…

Kvapky… tíško padajú z chladnej pivničnej miestnosti. Dopadajú na kamennú podlahu a miznú…

Chlad a vlhkosť v múroch… tie spomienky…

„Prečo sa tu skrývaš?“

Mlčí… nevie vlastne ani čo by mal povedať. Vidieť pred sebou tak známu osobu, ktorá sa ho rozhodla zabiť. Príliš nebezpečný…

„Allen – kun…“

Prenesie sa od dvier sladkým hláskom. Na kamennej podlahe je počuť klepot podrážok, ktorý sa odráža od stien. V tom zvuku zaniká ich to jemné dopadanie kvapiek zo stropu k zemi.

„…budeme sa hrať!“

Vedľa svetlo vlasého mladíka sa postaví zmes farebných pásikov, vône a podoby dieťaťa. V jej ruke sa vyníma zvláštny dáždnik, ktorý zatiaľ mlčí. Zdvihne ruku a jej dlaň otvorí oproti exorcistovi schúlenému v rohu. Na podlahe sa miesi voda s krvou a dookola sa rozlieva vzlyk.

No skôr, než dievča stačí čokoľvek urobiť, miestnosť osvetlí tmavočervené svetlo a telo exorcistu padne bezvládne k zemi.

„…eh…?“

Jej rúčka ostane visieť vo vzduchu. Prekvapene zažmurká.

„Už nie som dieťa… a nemám chuť sa hrať… Road…“

Zvrtne sa a odíde z toho zatuchlého miesta. Jediné čo počuje sú jeho kroky, ktoré smerujú hore po schodoch z pivnice.

„…otravnejší než býva občas Tykki…“

Malé vločky sa pomaličky začali znášať z večerného neba. Dopadali na ľahkú prikrývku snehu v Parížskych uliciach. Zvony Nother Dame odbili  hodinu jedenástu. Ulice boli i na takúto hodinu neskorú celkom rušné.

A i keď sa snažili prechádzať po viac odľahlých uličkách, stretli miestami nejakého toho človeka a dokonca i pár akúm, čo nebol žiadny problém.

„Ako dlho sa tu ešte zdržíme?“

Kanda sa prudko zvrtne. Pri Laviho krku sa zaleskne ostrie Mugen. Lavi okamžite nahodí vystrašené očká a na znamenie mieru vystrie ruky.

„Ok, ok, len žiadne hlúposti Yuu…“

„Nevolaj ma menom!“

„Ok, ok…“

Kanda založí mugen späť. Otočí sa znova dopredu a pohliadne na tmavú Parížsku ulicu pred nimi.

„Neveríš hádam tej hlúpej báchorke, že sa tu potĺka upír?“

Kanda si povzdych, na čo Lavi odstúpi pár krokov.

„A keby i, aspoň sa ťa zbavím!“

Natočí hlavu a v tmavomodrom očku sa zablysne. Lavi sa nevinne usmeje a podíde k nemu. Jeho tvár behom pár sekúnd zvážnie.

„Tak čo teraz?“

„Musíme sa dostať von z Paríža… pokračovať niekam na východ…

„Prečo máš ten pocit, že Allen je na východe?“

„Zlí chlapci sa práve teraz nachádzajú tam.“

„…ehm…“

Nechápavé očká Lavi spôsobia tepajúcu žilku na Kandovom čele.

„Noah i Earl sa presunuli na východ! Baka usagi!“

„Soká!“

            Spomienky… občas sú na príťaž, občas sú na cestu do budúcnosti… občas… sa proste a jednoducho stratia… v tej celej záplave snov, prianí, túžob… v očakávaniach, v sklamaní… v smútku…

Rozmýšľame kam sa podelo naše šťastie, naša mladosť, naše hriechy, ktoré boli tak nerozvážne… pretože dnes, za tie hriechy, rokmi platíme… už to nie sú detské, nevedomé výstrelky… dráždia, lákajú a my vieme, že ich nesmieme pokúšať… hriech, láka… sila, moc… túžba… je tak ťažké odolávať zlému a  byť tým dobrým

A tak uniká, každou sekundou, ktorou sme mohli niečo urobiť, a boli sme len tými deťmi… len tými nevinnými, neskúsenými potvorkami, ktoré sa radovali i z toho, že niečo napáchali… či dobré alebo zlé… bola to skúsenosť… človek sa v mladosti učí, aby v dospelosti nerobil také nadpriemerné chyby… skutočne…

Nadpriemerné chyby plné očakávaní… pretože človek si ide za šťastím, ktoré býva väčšinou záterasené rôznymi prekážkami… až ich človek obíde… a vytrpí si svoje… zaslúži si to šťastie… občas sa šťastie pomýli a sadne na niekoho iného, tomu sa hovorí smola… zdá sa, že i tieto veci sú omylné…

            Prečo sme tak zlí? Prečo vôbec robíme to, čo robíme? Pre koho… keď tí, pre ktorých by sme to mali robiť, nevedia, že to robíme pre nich… nevedia ako to poslať ďalej… nevedia čo s tým… a tak to padá do hĺbok… stráca sa vo večnej temnote a priepasti… končí to…

Pre koho tak často umierame a krvácame? Pre seba navzájom? Pretože nechce prísť o tých, ktorí robia to isté a trpia tak isto… nechceme prísť o priateľov, ktorých sme si v tejto (ne)tichej vojne našli… pretože oni vedia o čo ide… bojujú za to isté za čo ja… pre tých, ktorí o tom nevedia… bojujú pre nich a rovnako i pre mňa a pre seba navzájom tak ako i ja… všetci sme v tom spoločne… či chceme alebo nie…

            To, na ktorú stranu sa postavíme, a či to chceme… je len naše rozhodnutie… či ich budeme ďalej chrániť, alebo odsudzovať za ich neporozumenie a… za čo vlastne? Vždy sú dve strany a každá z nich má svoje výhody… tak ako dve strany mince… obe sú rozdielne… a predsa jedna bez druhej nemôžu existovať. Tak je údelom ľudstva večne pre niečo bojovať? Je zmyslom života bojovať pre niekoho… za niečo…?

            Znova ten sen… tie obrazy, mihotavé farby, zrkadlá, ktoré odrážajú svetlo preč od neho…

Aspoň ten jeden lúč svetla, aspoň jeden… vždy svieti tak v diaľke, že ho ledva vidí… lenže to svetlo, je tak ostré, že musí doraziť do takej vzdialenosti až k nemu… no niečo pred ním stojí… zábrana ktorá odráža všetko svetlo, lúče… voľnosť… od neho preč… späť, do nenávratna… nedostane sa k nemu… tá schránka… nedokáže sa cez ňu dostať.

Svetlo… nech zájde kdekoľvek, nech do svetla sa pokúsi natiahnuť ruku… pohltí ju temnota… akákoľvek farba sa mení na temnú…

            Máš to márne… si stratený… tak mladý, a premárnil si svoj život bojom za druhých… tak márny a zbytočný v tejto vojne… si predsa len nástroj, zbraň… doslova navrhnutý jedným z nás… navrhnutý pre naše účely… tvoje schopnosti boli využité druhou stranou… stačí tak málo a prístroj sa pokazí… bolo na čase, aby sme si vzali späť, to čo patrí nám… trocha ťa upravili, aby ťa nikto! Už nikdy! Nedokázal využiť!

            „Baka…“

Niekde… tam v diaľke.. i tak nič neexistuje… prázdne krajiny a prázdny vesmír… i tak tam nič nie je… na čo sa starať?

„…baka…“

            Toľko schodov… na čo tu majú toľko schodov? Prečo po nich kráčajú a k čomu to vlastne všetko je? Kráčať po schodoch hore dole, hore dole, každý boží, prekliaty deň! Dookola, stále to isté. Každý tvor na tejto zemi robí každý deň, stále dookola to isté. Premárňuje svoj život, pretože s ním sa nič iné nedá robiť! Len ho premárniť… len sa proste narodiť, bojovať za niečo čo sa nedá získať, umrieť a modliť sa aby sa znova nenarodil do toho posraného sveta.

Nejaký ten masový vrah, nerobí nič iné, než myslí na to ako niekoho zabije… na to, toho dotyčného buď zabije, alebo ho chytia, dostane sa do basy a tam zase myslí len na tú jednu vec. Aspoň minútu denne jej venuje tú myšlienku. Skutok… je tým kým, ja robí to isté každý deň… či na to len myslí…

Takých príkladov je veľa… pri veľa, na to aby sa dali zobraziť a človeku to nepokazilo ako takú myšlienku na svoj život. Hľadaj optimizmus, ale stále v ňom bude i časť pesimizmu… tak ako vo všetkom sú dve strany… neexistuje len dobro, a len zlo… všetko je dobro-zlé.

Všetko na tomto svete… je riadené len jedným… zotrvaj, alebo odíď… nikto ťa tu nedrží…

            Zábavka… večera… všetko je tak úbohé… možno je to tým, že nič iné v živote ani nepoznám… a kto vôbec stojí o tie krásy? Aby ich mohol znova stratiť a aby mal zase pre čo len bojovať? Stále dookola… to isté… …hm… zvrátené…

„Konbawa…“

„Sennen Hakushaku…“

Ako dlho, ešte budeme takto zvrátení?

„Konbawa… Allen… ešte sme sa nevideli…“

Ako dlho tu budem ešte sedieť a robiť to čo chcú?

„Sennenco! Allen dnes odviedol skvelú prácu!“

Road vyskočí od stola s úsmevom na perách. Allen pohliadne sivastými očami spod ofiny na človeka ktorý sedí oproti nemu. Vysoký klobúk, tmavý oblek… zabíjajú sa pohľadom tak dlho ako z Allena urobili to, čo urobili…

„To ma teší… to ma teší… a mám pre neho teraz novú prácu…“

Tmavou jedálňou sa ozve smiech, ktorý Allena provokuje, tak dlho ako ich všetkých pozná…

„Myslím… že si ešte nezvykol… preto sa tak díva… Sennenco…“

Zahlási Tykki so svojim očarujúcim pohľadom, neviniatka, ktoré žmurká akoby mu niekto sypal piesok do očí.

„…eh? myslím, že je to tým, že ťa neznáša, Tikky…“

Ozve sa Debitto pohrávajúc sa s blonďatými vlasmi Jasdera.

„…to stačí… máme večeru…“

Jediný, kto sa neozval… Lullubel. Starostlivo sleduje toho nováčika… ten prírastok… prežijú len najsilnejší.. 14ty v ňom… noah v kombinácii s exorcistom… čierna, hriešna krv spojená s nevinnosťou… Allen Walker…

„Ako zistili moji milovaní démoni… v uliciach Paríža sa potulujú dvaja exorcisti, ktorí sa odpojili od rádu… o to lepšie, nikomu nebudú chýbať…“

„Eh? Sennenco… Vy viete ako na to…“

Na tvári Road sa rozhostí úsmev. Lullubel ich však všetkých sleduje kamennou tvárou. Nie je problém sledovať Allena… len si musí dávať pozor… dokáže odhaliť jej prítomnosť… teraz už áno.

„…zbavíme sa ich.. ľahučký cieľ… žiadna pomoc im nepríde…“

Pohľad spoza okrúhlich okuliarov padne na mladíka, ktorý doslova svieti svojou čistotou, svojou bielosťou a nevinnosťou, ktorá z neho vyžaruje.

„…to bude pre teba… skúška… posledná…“

Skúška? Nie som tu dobrovoľne! Nebudem plniť žiadne skúšky odvahy, prijatia! Nestojím o vás!

„…dohodutní…“

Na Allenovej tvári sa objaví úsmev… celkom iný úsmev… telo, ktoré prestalo počúvať jeho pravého majiteľa…

            Zbytočne naťahuješ rúčky… zbytočne sa snažíš dotknúť svetla… nikdy… nikdy v živote sa ti nič podobné nepodarí…

            Sami… na celom tomto svete… sme vždy sami… dúfam… túžim v to… že sa mýlim… nikdy v živote som si neprial nič viac ako teraz… to jednoduché ľutovanie… prajem si… aby som sa mýlil… nechcem byť sám! Nič na svete nie je horšie než samota! Každodenné točenie tej istej veci, do blba! Do zbláznenia! Do vyčerpania! Svet sa točí rýchlejšie a rýchlejšie! A ja stojím! Nikto ho nedokáže zastaviť! Ja len stojím, z tej rýchlosti ma bolí hlava… zatváram oči… ale nikto to nevidí… všetko v mojom svete, i ten môj svet, sa odohráva príliš rýchlo, aby ma niekto videl…

Nechcem byť sám a k tomu posadnutý myšlienkou! Denne! Na tú istú vec! Nechcem byť ďalším z nich!!!!

            Prach z poľnej cesty prehrabol nočný chladný vánok. Vniesol ho do vetra a ten ho odvial o kus ďalej, kde znova mohol zaľahnúť. Spojiť sa v jedno so zemou.

Presne ako ten prach… nestabilný, ľahučký, prelietavý… taký istý… bol i on… nikdy nevydržal na jednom mieste príliš dlho. Nedokázal ustáť rád… byť v ňom dlhšie ako dva dni… dlhšie ako DVA DNI!

Podrážky čižiem zvírili novú várku prachu ich tichučkým dopadom na cestu. Výbuch pár metrov nad zemou, tak tichý nebol.

„V prach si… v prach sa obrátiš…“

Oceľ mierne nahnutej katany sa v temnom večeri pláni Grécka zaleskla do šarlatova. Naklonenie katany spôsobilo, že tekutina pomaly začala odtekať po ostrí k zemi… krv sa zmiešala s prachom… tak ako jeho život, raz a navždy… on ako ten prach, jednoduchý a pri tom nedosažiteľný… všetci ostatní… ako krv… tá krv, ktorá sa ho snažila prilepiť k zemi! Raz a navždy ho pripútať k miestu… jeho smrť!

Ryšavý mladík si vydýchol a pohliadol k jasnému nočnému nebu.

„Dochádzajú mi slová…“

Otočí hlavu späť na svojho spoločníka.

„Tak mlč…“

Tmavá postava prejde okolo neho. ten nezameniteľný pocit, ktorý vždy pri ňom cíti. Priam nesmrteľnosť…

Len sa pousmeje… ak to nezvládnu oni… tak už nikto na tomto svete…

Len si ver…