Prolog

Čisto biely sneh padal na zem a obaľoval ju bielou studenou perinou. Studený vietor povieval a mrazil ľuďom telo až lícia štípali.  Na bielej prikrývke sa tvorili stopy topánok nevedno kam končiace. V uliciach bolo čo raz tím menej obyvateľstva a mraky so  snehom utekali z oblohy preč a ukázali plný mesiac ako visí na oblohe posiatej hustými hviezdami.

Ulice nakoniec ostali prázdne a mesačné svetlo sa odrážalo od bielej zeme. No to netrvalo dlho a samotu prerazil zvuk mávania krídel. Zvuk bol silnejší a silnejší až svetlo mesiaca zakryje okrídlená postava, ktorá ladne sa postavy na zem.

Kvôli tme sú vidieť nepatrné obrysy. Postave zmiznú krídla s prenikavým zvukom ako keby sa lámali kosti. Na bielom snehu ako stopu zanechá čierne pierko.

Odvážne vykročí vpred a ide prázdnou ulicou ale vyšliapanou cestou ľudskými nohami. Bledú tvár mal vysoko zdvihnutú a čierne dlhé vlasy mu padali do tváre kde sa vynímali. Oči boli až ľadovo modré bez nejakej známky citov. Čierny, dlhý, tenký plášť vlial za ním a vytváral dojem že sa sám nad zemou vznáša. Studené ruky mal vo vreckách, ale nie so snahou ich zohriať ale aby skryl jazvy na nich. I keď tam nik nebol.  

Lampy čo lemovali cestu začali svietiť. I keď skoro každá druha nesvietila, alebo len blikala bolo to silne svetlo tak sa osoba v plášti trocha zatackala ale hneď chytila rovnováhu. Ticho zavrčí a šiel ďalej.

Trocha sa pritisol ku stenám budov kde bol tieň. Svetlo mu nerobilo dobre a pri pohľade naň dostane slabú triašku a chytí chuť ich rozbiť aby už ďalej nešírili viditeľnosť. No pocity drží dostatočne na uzde a ďalej ide svojou cestou s jediným cieľom.

Zastaví a otočí sa smerom k slepej uličke. Vojde pomaly do tej tmy a prekročí padnuté smetné koše s rozsypaným smetím. Zastaví u dverí a pozrie na ne. Na to aké sú zámok vypadal novo. Vytiahol z jedného vrecka ruku v ktorých sa objavili kľúče.

Otvory zámok  a vojde dnu. Zavrie za sebou tak prudko že sa zámok sám uzavrie. Pozrie po tmavej miestnosti kde nie je vidieť ani na špičku nosa. No to preruší náhle bliknutie a izbu rozsvieti len slabé svetlo. Privrie silno oči lebo i slabé svetlo je pre neho dosť silné.

„ Zdržal si sa!“ ozve sa pre neho známi hlas a pod lampu sa z tmy vynorí docela vysoká postava s ryšavými vlasmi a páskou cez oko. „…Lucifer,“ dodá a prekríži ruky na hrudi.

Mal na sebe len nohavice lebo pravdepodobne ho buchnutie vytiahlo z mäkkej postele. „Ja kľudne môžem ako ty len ležať v posteli a som zvedavá z čoho sa budeme živiť!“ odsekne podráždene a hodí na menší stolík peňaženku: „A to som mal dnes prémiu že som narazil i na druhého.“ Ryšavec povzdychne a obzrie sa doľava kde boli dve poschodové postele.

V jednej spal Lucifer a hore nad ním nikto. Kto by si tam len sadol asi by to bola posledná vec čo by urobil. V druhej spal dole Lavi a hore dievča s vlasmi nafarbené na modro. Krčilo sa pod perinou a jemne vydychovalo. Lavi jej hovoril Kanda i keď nemala v skutočnosti meno.

Ďalej na zemi kde bol spacká spalo ďalšie dievča s hnedými vlasmi. Jedna noha trčala z pod spacáka von a dýchala z otvorenými ústami z ktorých tiekli sliny.

Izba bola docela uprataná ale nevypadala novo. Steny boli dopukané a polepená rôznymi plagátmi hľadaných ľudí, a vyskytli sa tam i tváre osôb ktoré sa momentálne nachádzali v miestnosti.  Potom dve skrinky a jeden malí nočný stolík. Nakoniec dvere do kúpeľne.

Lavi odtrhol pohľad od Kandy a pozrie na Lucifera čo si dával dole plášť na vešiak čo sa nachádzal pri zatvorených dverách. „Máš 2 dni dovolenku. Som ti ju vyjednal ako si chcel i keď bol šéf na nervy,“ zamrmle chlapec len v nohaviciach.

„Hm,“ zamrmle Lucifer ako poďakovanie a pretiahne si chrbát kde mu to hlasito pukne a privrie jedno oko bolesťou. „Je to tieň typu A čo mám skoliť,“ zamrmle s menšou neistotou v hlase, „ kvôli tvojej dovolenke!“ dodá. „Ja ťa nenútil aby som mal dovolenku!“ zavrčí Lucifer ako keby mu to bolo jedno. A povzdychne tvrdohlavým podtónom. „Mohol by si byť niekedy aspoň trochu vďačný?“ zavrčí naštvane ryšavec a začína ľutovať toho, čo pre neho urobil.

On, Lucifer, Kanda, Simona boli lovci tieňov v utajení. Patrili ako najlepšia jednotka v organizácii OSP na lov nemŕtvych lovcov ľudských duší.

Človek ktorý urobí samovraždu, sa stane stratenou dušou, tieňom. Namiesto od iných sú tieto beštie hmotné, majú krídla a vysávajú život  s dušou z nevinných ľudí so snahou zasýtiť svoj nekonečný hlad po nevinnosti. A na to sú tu oni. Aby ich zničili, odstránili  z povrchu zemského a zabrániť viacerým samovraždám.

„Vďačný? Ja som ťa o to nežiadal,“ zavrčí znechutene a zhasne bo ho oči začínajú bolieť z prenikavého svetla. „Hej! Ja nie som nejaký bezcitný polotieň tak nevidím v tme! Sakra kde mám posteľ, Au!“ zakopne ryšavec v tme o Simonu ktorá sa len prevalí a ďalej spí.

„Ešte raz mi povieš tím názvom tak ti naozaj ukážem moje druhej á a bude to, to posledná čo uvidíš!“ zavrčí Lucifer a v pohode nájde svoju posteľ. Lavi odfrkne lebo už vedel že zašiel ďaleko. Jeden z ich členou kvôli tomu že ho nazval polotieň skončil v nemocnici so zlomenými rebrami a puknutou lebkou.

Nahmatal kostru postele, tak ľahko našiel to miesto čo tak hľadal. Zalezie pod perinu so záplatami a zavrie zelené oči… 

*  *  *

Mesiac vystriedalo zubaté slnko a osvetlilo zasneženú krajinu. Ulice sa zas začali plniť ľuďmi a čierne pierko čo ležalo na snehu si nikto nevšimol. Boli zaneprázdnený svojimi problémami, stále sa len niekam ponáhľali ignorujúc druhých. Sú to len egoistické beštie. Nič viac nič menej.

Uprostred davu stálo pomenšie dievča s bosými nohami ktoré jej doslovne mrzli. Mala dlhšie ale tenké šaty a ruky zabalené v kusoch hadier. Ale tie jej nepostačili k teplu i tak sa klepala s košíkom v rukách, ktorý bol plný jabĺk.

To jediné čo mala aby ju zasýtilo chcela predať pre rodičov a ich alkohol, ktorý tak nenávidela. Dúfa že privyrobí viac a môže si ísť potom kúpiť aspoň teplý koláč. Lenže chamtivý ľudia ju obchádzali ako kus pohodeného hadru a ignorovali ju. Nádej že vôbec aspoň niečo privyrobí klesala.

Nakoniec si všimla na schodoch človeka ktorý pravdepodobne podľa výzoru je horšie na tom ako on. Nemá strechu nad hlavou a dokonca ani čo predať aby si privyrobil a len žobral. Podíde k nemu pomalším ale istým krokom. Vytiahne jedno jablko a natiahne k nemu. „Na,“ zamrmle s menším ale sladkým úsmevom. Muž sa na čiernovlasé dievča zvláštne pozrie a všimne si jablka: „Pre mňa? Ale, nemám čím zaplatiť,“ zamrmle zvláštnym chrapľavým hlasom.

„Nechcem peniaze. Darujem vám ho,“ ukáže ešte väčší jasnejší úsmev a muž si všimne slnko ktoré stálo presne za jej hlavou a robila ako keby svätožiaru.    Muž zoberie jablko a zhlboka sa doň zahryzne.  

Po dlhom ďakovaní sa rozbehne späť na svoje miesto a ďalej predávala jablka. Obzerala sa ešte raz na miesto kde sedel muž. No už tam nik nebol. Hodila zvláštny pohľad a len pozdvihla obočie..