Prvá hodina novej tragédie

„Ako by si identifikovala dokonalú smrť? Sakura?“ z mnohých dôvod, ktoré sa v ten okamih udiali, prestala vnímať okolie. Celý priestor okolo nej sa stiahol. Niekde vnútri nej sa rodila nova. Zväčšovala sa, až kým nevybuchla, jej vnútro sa vtedy pohltilo samé do seba. Svet okolo nej sa scvrkol. Najskôr tak dokonale veľký, že sa cítila ako zrnko piesku v nekonečne. Všetko rástlo, zväčšovalo sa, a ona cítila, že i keď je ten priestor tak veľký, nemá kam utiecť. V tom okamihu, keď sa všetko stratilo, prepadlo, sa túžila ukryť.

            „Čo si mu spravil?“

            „Ah, Naruto, Naruto… bude sa to všetko skutočne motať len okolo neho?!“ čím viac otázok pokladala tým bola agresívnejší. A možno by tým nič nedosiahla. Nech by sa opýtala čokoľvek, nedosiahla by ničoho, možno by odišla len s tým vedomím čo sa stalo Narutovi, a tým, že mu nedokázala nijak pomôcť.

            „Je pravda, ktorá nikdy neumrie… a keby si vedela, koľko… koľko krát! Sakura…“ cítila z neho hnev. Tú potrebu dokazovať svoj priestor ostrými a prudkými pohybmi. Ukazovať svoju moc, a že je neustále pripravený na každý jej pohyb. Toľko nervozity ktorej z nej šlo, toľko hnevu, ktorý šiel zo Sasukeho.

            „Len, chcem vedieť, čo si spravil Narutovi, Sasuke?“

            „Ako prosím?“ oprie sa rukami cez ňu o operadlo gauča. Tieto otázky, a ďalšie, a nekonečný zástup otázok.

            „Čo, si urobil Narutovi?“ zelené oči sa stiahli strachom. Boli tak plytké a tmavé. Ostražito si premeriavali každý Sasukeho pohyb. Dívali sa ako pery formujú slová, a tie unikajú do miestnosti.

            „Vieš, čo je láska? Sakura?“  tvár ktorá sa k nej priblížila a telo, ktoré vyžarovalo toľko chladu. Dokázalo pohltiť všetko navôkol. Spraviť každú vec tak zanedbateľnou a nepodstatnou. A Sasukeho oči jasne hovorili; odpovedz mi!

            „Je to pocit Sasuke.“

            „Aký?“ a samozrejme, keď nemohla odpovedať, pretože ten priestor, ktorý jej dával. Ako fyzicky tak i psychicky bol tak malý. Úzky, krátky…

            „Tak aký?! Sakura?!“ zvýšil na ňu hlas.

            „…dvaja ľudia, ktorí sa milujú…“

            „Milovali sme sa? Sakura? Ja, a Naruto?“

            „…a-asi áno…“

            „Takže nie si si istá…“

            „Ja neviem čo cítiš Sasuke?“ ticho ktoré nastalo, malo pár dôvodov. Sasukeho neuveriteľne postrehové myslenie. Jeho oponovanie a zmeny nálad. Odtiahol sa od Sakury, ktorá mala pocit, akoby jej niekto z hrude zdvihol ťažký kameň. Mohla dýchať. A i keď bol ten vzduch stále riedky, dalo sa na ňom prežiť. To ticho ktoré medzi tým vznikalo. Minúty ktoré sa premenili zo sekúnd. Každý jeho krok. To ticho, ktoré neukazovalo žiadne možnosti budúcnosti. Čo by v ten okamih dala za jeho slová, nech by boli akékoľvek. Lenže mlčal… nedávalo jej to rovnaké nič.

            „Prečo si myslíš, že niečo cítim?“

            „Každý človek cíti… hnev, bolesť… slabosť…“

            „A ak nie?“ Zastavil sa pri okne, za ktorým sa rozliehala tma.

            „…potom nie som človek? A ak nie som človek, kto, alebo čo som?“

Nech už boli jeho slová o čomkoľvek. Zaviesť späť rozhovor k Narutovi, bolo obťažné a nebezpečné. Späť k svojim koreňom. Od základu. Ten okamih ktorý nastal medzi tým, bol ako skrat. Akoby sa niekto len pokúšal spraviť niečo čo nie je možné. Spočiatku sa mu to darilo, a nakoniec pokus zlyhal a sklamal. Výtvor zabil stvoriteľa. A tak nabral vlastný smer a rozmery. Ale chcel snáď Naruto niekedy Sasukeho vlastniť? Zmenil ho nedobrovoľne, alebo Sasuke sa zmenil pre neho nedobrovoľne?

            „Prečo mlčíš? To mi už nemáš čo povedať? Sakura?“

            „Pretože ak niečo poviem, rozzúriš sa…“

            „Som kľudný človek, len pôsobím dojmom agresívneho stvorenia.“

            „Aj ním si… zabil si Naruta.“

Znova to ticho. Keby to mala vždy rátať… neustále, hmotnilo by sa jej to ticho pomaly pred očami ako niečo nepríjemné, nechutné a zavadzajúce.

            „…ale nezabil. Len som ho uväznil… bolo len na ňom, či prežije alebo nie…“

            „Ak je mŕtvy, spravil si k tomu ten prvý a najdôležitejší krok ty.“  Sakura ostražite pozorovala každý jeho pohyb, počínanie si. Či už len malilinký záchvev tela. Ale zdalo sa, že je skutočne kľudný. Proste ju prišiel zabiť, a je s tým zmierený. Kto vie, ako dlho sa rozhodoval, a či sa vôbec potreboval na to rozhodnúť?

            „Možno to tak je… ale nebol to prvý krok. Prvý krok spravil on sám… že sa ku mne priblížil.“

            „Spravil si to ty!“ čím dlhšie o tom hovoria, čím viac to Sasuke popieral, a tvrdil poľahčujúcu pravdu, tým viac ju to vytáčalo. Spravilo to nekonečné priestory do iného priestoru, kde sa všetko stretlo, a začalo sa to medzi sebou nenávidieť.

            „Nemusel si mu ubližovať.“

            „Naruto, bol pre mňa nebezpečný. Viac než akýkoľvek nepriateľ. Viac než kohokoľvek poznáš…“

            „A samozrejme, ty potrebuješ nepriestrelný štít, keď sa vrháš po hlave do sračiek!“ Zrazu vyskočila na nohy, proste ju zobralo všetko. Jeho slová i prítomnosť a neutíchajúci hnev. To, že blúdil okolo stredu akoby sa stratil, ale pri tom to robil schválne. Opatrne okolo veci, vybočoval, vykrúcal sa, hral sa na chytrého.

            „Nie som na partnerský život…“

            „To si ho nemohol opustiť, tak ako sa ľudia opúšťajú?“

            „Zjavne, tomu stále nechápeš…“ podišiel až k nej. Tak tesne a blízko, že stačilo vystrieť ruku a bolo by po nej. Bol toho schopný, bola si istý, že v túto noc proste a jednoducho umrie. Nikto by nepodozrieval Sasukeho. Predsa stratil Naruta, jeho veľkú oporu. Nikto ho nepodozrieval.

            „…ja som ho opustil, len som ho opustil v jednej miestnosti. Neskrivil som ani vlások na hlave… nikam odo mňa neodišiel. Stále so mnou, ale nie tak ako si myslíš.“

Nevedela či je správny čas na to, aby jej prišlo zle. Ale pri tých prvých predstavách ktoré ju napadli… sa to blížilo.  Neustále variácie, čo sa mohlo Narutovi stať, čo s ním urobil. Blízko a predsa ďaleko.

            „Hádam si ho…“ ruka jej samovoľne vystrelila k ústam a telo sa neudržalo na nohách. Potrebovala si sadnúť.

            „Ale no tak, hádam si nemyslíš, že ho mám zatvoreného v pivnici.“ Odstúpil od nej na pár krokov a ruky založil do vreciek.

            „…i keď… niečo na tom je…“

            Často bláznime… i keď si myslia druhý, že to robíme pre vlastné zdravie. Zblázniť sa na okamih preto, aby sme sa nezbláznili skutočne, nie je tak zlý nápad. A ak ma mal Naruto poblázniť, a priviesť do blázinca… tak radšej sa zbláznim na okamih sám, ako na celý život.

            „…kde je? Sasuke? Kde je Naruto?“

            „Hovorím, že netuším…“

            „Povedal si, že je mŕtvy.“

            „Ty ma vôbec nepočúvaš, Sakura… povedal som, že dúfam, že je mŕtvy.“

            „Tak prečo to potom robíš?“ dve zelené oči sa zdvihli a pohliadli do tých tmavých. Nič sa v nich nezmenilo. Možno si to len nahovárala. Ale neustále boli rovnako chladné a bezcitné. S Narutom, či bez Naruta.

            „…zametám stopy po Narutovi.“

Ak mala v hlave doteraz chaos prišiel ešte väčší. Aké stopy po Narutovi? Nebol u nej, nerozprával sa s ňou, tak aké stopy do čerta?

            „Nechápem…“

            „Ani nemusíš…“

            „Čo, sa tu kurva deje?! Sasuke?! Čo sa stalo? Ja neverím, že ty si Naruta niekam zatvoril a… to nie si ty! Bojoval si za neho! obetoval si sa za neho na celé roky, takmer si umrel, a teraz mi povieš, že si ho niekam zatvoril a nechal ho tam umrieť.“

            „Takmer do slova, až na ten záver…“

Znova podišiel k oknu, kde zastrel tmavé závesy. Nepotrebovalo sa svietiť. Tma bola pre neho prívetivá, tak ako pre každého ninju, ktorý prišiel splniť svoje poslanie. Oprel sa o stenu vedľa okna a pohliadol na Sakuru, ktorá nedychtila po ničom inom, než po pravde, a čím viac ju chcela počuť, tým viac si bola istá, že to bude niečo, čomu nebude môcť veriť,  a bude to považovať za lož, alebo niečo, čo bude tak skutočné, že tomu tak či tak nebude môcť uveriť.

            „Prečo by som ti mal hovoriť, keď tak či tak umrieš?“

            „A prečo nie? Keď umriem?“ jej hlas bol zrazu rozhodný. Ale bola si istá, že chce ísť s tým tajomstvom do hrobu?

            „…a prečo áno? …skrátka sa nedohodneme, ty to vieš. Tak ako vždy. My dvaja sme sa nikdy nedokázali dohodnúť. Do kopy sme k ničomu.“

            „Povedz mi to, prosím…“

Ticho… Sasukeho povzdych a pohľad do stropu, po ktorom tancovali tiene, prichádzajúce z okien, i cez hrubé závesy. Svetlo bolo tak zradné. Ukazovalo cestu, obrazy, odhaľovalo tváre. Ale nie vždy tie odhalené veci museli byť príjemné. Svetlo na konci, mohlo byť to posledné čo by človek videl, a tie predmety to najhnusnejšie. Ľudia mohli mať rôzne tváre a tváriť sa rovnako milo a byť nepriateľmi ako predátor, ktorý striehne na svoju korisť.

            „Medzi nami, bol a navždy bude rozdiel…“

Príbeh, začal s ním… s tým jednoduchým príbehom, ktorý sa dostával až sem, k prítomnosti. Všetky tragédie, osudy tých dvoch. Jeden pár, ktorý si prešiel hotovým peklom. Neustále ich niečo delilo, cesty sa rozchádzali. Nemali v osude aby ostali spolu, a predsa, našli tú odvahu aby zišli z cesty a našli sa v tej nekonečnej krajine. A nakoniec sa sami sebe odcudzili. Začali sa odháňať, a nešlo sa vrátiť späť. Žiadna cesta. Zrazu chceli od seba, a nešlo to.

            „…je to ako… s nekonečnou temnotou, a malým svetielkom, za ktorým bez rozmyslu utekáš, a pri tom nevieš, kam tá cesta smeruje, a či vôbec niekam smeruje…“

Cez jeho slová nepreriekla ani slovo. Obávala sa, že ak niečo povie, Sasuke prestane, a ona sa nič nedozvie. Ak už začal rozprávať, bolo to niečo, čo si nemohla nechať ujsť.

            „Predstav si… blázna. Blázni nevedia, že sú blázni… utekajú na slobodu, a domnievajú sa, že ich držia v blázinci neprávom. Majú chaotické predstavy o svete, o spravedlnosti. Rútia sa vopred, do neznáma. Oni nevidia svet ako my. Vidia ho vo svojich farbách… v tej príšernej temnote… a rútia sa za slobodou. Všade vidia len bláznov, ktorí sa ich snažia dostať späť, do toho väzenia. V tom celom, chaose… vidia svetielko, malý plamienok nádeje a utekajú za ním… donekonečna. I keby to bol prelud, budú za ním utekať, pretože v tomto šírom svete, plnom bláznov a psychopatov, je to pre nich tá jediná nádej, a tá predsa pre každého z nás umiera ako posledná…“

Takéto rozprávanie si rozhodne nepredstavovala. Ak mala z toho niečo pochopiť ušlo to. priradiť blázna k jednému z tých dvoch?

            „…ja, som to svetielko, a Naruto, ten blázon rútiaci sa temnotou… nech sa ma snažil dobehnúť akokoľvek… bol som nedosažitelný… som, a navždy budem, len jeho ilúzia… niečo, za čím bezhlavo uteká, dáva mu nádej na lepší život… ale, nejako sa k tomu nevie dopracovať…“

            „Nechápem tomu…“

            „Všimol som si… náš život, nie je pre to, aby som ti ho vyrozprával do poslednej sekundy a ty si mohla povedať; už chápem. Tak či tak, by si to nepochopila…“

Sasuke sa odtiahol od steny a podišiel k nej. Čím viac času tu trávil, tým nebezpečnejšie to bolo. Ale mohla si sama vybrať. Rozhodnúť sa.

            „…môžeš si vybrať. Buď ťa zabijem ja, alebo to, čím bol Naruto.“

Neveriacky pokrútila hlavou, akoby sa práve rozprávala s tým bláznom, o ktorom Sasuke práve teraz rozprával. Pomätený príbeh, z dvoch strán. Úbohý život Naruta, a on z toho ešte dokáže ťažiť? Alebo mal pravdu? …tá prekliata vec, menom pravda, sa nechcela nijak ukázať. A čím ďalej ju chcela vedieť, tým viac lží sa v nej ukrývalo. Alebo už pokladala i pravdu, za lož?

            „Prečo mi to nepovieš na rovinu?“

            „Naruto… proste zmizol… ak ma chceš zažalovať za jeho vraždu, je mi ľúto… ale Naruto, zmizol…“

            „Takže, môže byť na žive?“

            „A i keby bol, čo urobíš? Vrhneš sa mu do náručia a začneš plakať? Ponúkneš mu svoju pomoc, a reči typu; ten parchant Sasuke… ale čo ak o to nebude stáť? Čo ak urobí to, od čoho ťa oslobodí? Koho rukou chceš umrieť? Tak či tak, umrieš…“

Ani jedna z tých vecí, ktoré jej Sasuke rozprával nechápala. Všetko to bolo pokrútené a pomätené, a nič nedávalo zmysel, tak ako to, že jej dáva možnosť výberu. Prečo by ju mal Naruto zabíjať, ak žije? A nehovoril práve pred chvíľou… nie, je v tom zmätok, a ona mu rozhodne veriť nebude.

            „Prečo by som ti mala veriť?“

            „Pravda je pominuteľná… nemusíš… ver čomu chceš. To, čomu ľudia veria, sú po celé roky lži, ale veria tomu, a to ich drží pri živote… ak ti pomôže to, že som parchant a Naruto moja úbohá obeť, ver to, a ži s tým ďalej… samozrejme, ak ti to dovolím…“

Dívala sa do očí ktoré nepoznali zľutovanie. Ruky, ktoré zabili toľko ľudí. Život, ktorý takmer vyhasol. A pre koho Sasuke prežil? Kto ho držal na žive? Bol to práve Naruto. Jeho prítomnosť vo svete živých, ho držala pri vedomí. Toľko bolesti ktorej musel zažiť. Tá sila, a smrť s ktorou bojoval. Nepozná, a nevie, a nemôže súdiť. Niečo, čo sa medzi nimi stalo. Že ten blázon, skutočne mohol byť Naruto. Z tých dlhých rokov, zo strachu, z života ktorý zažíval. Žeby ho Sasuke zatvoril len preto, aby ho ochránil samého pred sebou?

            „Chcem vedieť pravdu, Sasuke…“ povedala rázne a vážne. Svoj dôraz na slová potvrdila tým, že sa postavila a podišla k nemu. V zelených očiach ani náznak toho, aby dala vedieť čo si myslí.

            „A chcem ti pomôcť…“

Znova to ticho, ktoré prispelo k priestoru, ktorý sa okolo nich vytvoril. Tmavý a bez akéhokoľvek popisu.

            „Pomôcť v čom?“

            „Povedz mi pravdu, úprimne… a ak budem robiť problémy, môžeš ma zabiť. Ak to bude niečo, čo bude vážne, pomôžem ti. Ak Naruto žije, a chceš ho zastaviť kvôli niečomu vážnemu, pomôžem ti… pre dobro jeho samotného…“

Tmavé oči si ju prehliadli. To dievčatko, ktoré bolo na obťaž zrazu dospelo a snažilo sa tak i konať. Ale neustále ho v nej videl. Dieťa…

            „Pracujem sám…“

            „Dovoľ mi to! prosím!“

            „Zbytočne sa mi pletieš do cesty…“

            „Povedz mi to!“ zvolala po ňom, keď sa jej otočil chrbtom na odchod.

            „Dám ti dva dni, Sakura, za tie dva dni sa môžeš rozhodnúť, či ma udáš, alebo sa budeš v tom ďalej vŕtať. Dva dni… aby si mi dokázala, že ťa môžem využiť k niečomu…“

Jeho tmavá postava zmizla v tme miestnosti. Tá tma, ktorá s jeho príchodom sa akoby rozrástla, bola zrazu všade. Až teraz ju dostatočne vnímala a jeho slová o nekonečnej tme a jedinom záchytnom bode, a to svetle v priestore, boli zrazu tak skutočné a dali sa i vidieť. Ten parazit bol všade, a bol len jeden východ, ale nemohla si byť istá, či ho niekedy dosiahne. Naruto, to zrejme nedokázal. Nedokázal sa predrať cez celú tú temnotu, ten priestor, ktorý ho delili od Sasukeho a dostať sa až k nemu na svetlo… nedokázal sa k nemu dostať… tak ako to nezvláda teraz ona.

            „Dva dni…“