Rozhovor s Artemis od Zisi

Slavíme tu výročí desátého rozhovoru se šťastným výhercem (v tomto případě se šťastnou výherkyní) ankety o povídku měsíce. Tentokrát to bude právě Artemis, autorka výherní povídky Sweet, sweet school, kdo vás nechá nakouknout do svého života autora.

Hned na úvod bych se chtěla omluvit za povážlivé měsíční zpoždění, snad se to příště nebude opakovat.

Nevadí, aj tak som v tej dobe nemala čas

Hlavní je, že jsme se nakonec „sešly“.
Přejděme k první otázce. Kdy ty jsi vlastně s psaním začala?

Bolo to niekedy v piatej triede na základnej škole. Začali sme písať spolu s kamarátkou – z nudy – ale neskôr sme radšej začali písať oddelene, pretože sme sa stále hádali a každá z nás mala inú predstavu (směje se)

To znám. Pamatuješ si ještě, co to tehdy bylo za povídku?

Hmm… úplne prvý príbeh bol o nás dvoch. Potom si už veľmi nepamätám, o čom sme písali. Matne si spomínam na jednu poviedku o istej kráľovskej rodine, legendách, drakoch a podobných výmysloch (směje se) to bola naša posledná spoločná „poviedka“, nezapísali sme ani jednu stranu a vedy sme sa rozhodli, že spoluautorstvo necháme tak. Nakoniec som pri písaní poviedok zostala len ja. Kamarátka napísala zopár tragédií (a bola v tom fakt dobrá) no potom ju to prestalo baviť.

Takže hned první povídka byla originální? Jsi na Tenraii jedna z mála, u koho ve výčtu povídek převládají ty originální. Čím to je?

S písaním som začala dávno pred tým ako som sa stretla s anime, a keď som prvýkrát narazila na fun-fiction bola som zmetená. Nechápala som, prečo písať poviedku na niečo, čomu už jeho vlastný autor dal pevný dej. Bolo mi to neprirodzené a divné. Teraz sa môj postoj zmenil. Trochu . Rada si prečítam ff ak je dobré, ale len výnimočne. A to platí aj o písaní.

Rozhodně se shodneme na tom, že vytvářet vlastní postavy a vlastní svět, kde by všechno zapadalo, je pro autora mnohem těžší než vycházet z díla někoho jiného. Co ti tedy při psaní dodává inspiraci?

Možno je to ťažšie, ale na druhej strane si môžeš vytvoriť svet, postavy a príbeh presne podľa svojich predstáv. Aj keď musím uznať, že vymýšľanie mien a názvov mi často poriadne lezie na nervy . 
Čo je mojou inšpiráciou? Všeličo  vždy niečo iné. Niekedy mi stačí úplná maličkosť a v mysli sa mi zrodí príbeh. Neviem to poriadne popísať, väčšinou si to ani neuvedomujem, len odrazu zistím: jejda, z tohto by bola zaujímavá poviedka. Niekedy je pre mňa inšpiráciou aj hudba, hlavne soundtracky z filmov a hier. Tie dokážu s mojou predstavivosťou divy, až sa občas sama čudujem (směje se)

Dostatek inspirace, to by ti mohl každý autor závidět  V poslední době je psaní čím dál tím populárnější, kdo všechno z tvého okolí vlastně ví, že píšeš?

Zopár kamarátok zo školy čítalo moju poviedku o Yuki a učiteľka slovenčiny po mne vždy skúmavo zazerala, keď nám hodnotila slohy. Nepriznala som sa jej, ale asi niečo tuší . Inak som o tom nikomu inému nepovedala, v prvom rade som poviedky písala pre seba a svoje potešenie. Až keď som objavila Tenrai, napadlo ma, že by som ich mohla zverejniť.

Myslíš si, že to máš jako autorka originálních povídek na Tenraii těžší než autoři fanfikcí?

To je ťažké posúdiť. Záleží od čitateľov, čo preferujú a čo radi čítajú. Ale nikdy som nemala pocit, že by som to mala ťažšie.

Jak moc se psaní věnuješ? Je to pro tebe „jen“ způsob odreagování nebo spíš možnost budoucího povolání?

Neviem, či je odreagovanie to správne slovo. Keď ma chytí písať nejakú poviedku, stále na ňu musím myslieť a nedá mi pokoj. Ale je to príjemné, mám rada také pisateľské horúčky. Najhoršie je, keď práve vtedy nemám čas. 
Mám už dosť ucelenú predstavu o svojej budúcnosti a budem rada, ak sa v nej na písanie vôbec nájde miesto. Povolanie spisovateľa mi príde ako dosť neisté, pretože sa nestáva každý deň, aby sa z nejakej knihy stal bestseller a inak to asi nie je nič moc. Radšej preto zostanem pri písaní pre radosť

Je pro tebe při psaní důležitá odezva čtenářů?

Áno, veľmi . Či je to už kritika alebo pochvala, vždy mi to urobí veľkú radosť a keď sa stratí prvotné nadšenie, jeden komentár mi ho dokáže znovu vrátiť. Je príjemné vedieť, že si vašu poviedku niekto prečítal, a že sa mu dokonca páčila.

Ono se sice říká, že komentářů není nikdy dost, ale i tak se zeptám. Jsi spokojená s množstvím lidí, kteří jsou na Tenraii ochotní komentovat?

Spokojná určite nie som. Niekto sa snaží a napíše, niekedy aj viacdielnu, poviedku a čitateľ nie je schopný reagovať na to pár slovami! Jeden krátky komentár nikoho nezabije. Nemusíme predsa písať slohy, pár slovami stačí vyjadriť svoj názor a aj napriek tomu je komentárov tak málo. Je to smutné.

Když tedy pomineme nedostatek komentářů, je ještě něco, co bys na Tenraii chtěla nebo naopak nechtěla?

Občas mi chýbajú osobné správy, keď sa chcem autora na niečo opýtať, ale nechcem to dať do komentárov. Inak ma nič nenapadá 

Zapojuješ se do nějakých soutěží v psaní, když se ti naskytne příležitost?

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí čítali/čítajú moje poviedky a ktorý za mňa hlasovali v ankete. Nikdy som si nemyslela, že by som ju mohla vyhrať. Ešte raz ďakujem

A já děkuji za rozhovor!

Bolo mi potešením ^^