Rozlúčka

         Sedel na zemi pri stene. Vedľa neho čierne piano. Nad ním len dva a pol metrá veľká stená. Okolo neho nič, len bezcenné predmety. Nikdy mu nezahral na to piano, nikdy mu nepovedal ako prišiel k tým tapetám. Odkiaľ má ten malý kaktus. A prečo vytiahol tak zrazu fotoalbum. Možno o tom niečo vidiel. Nejaký dokument, volalo sa to… to bola knižka. Bol to Romeo a Júlia. Dávali navzájom sebe všetko a nestačilo to. Mal hrať smutného Romea. Mal hrať kus seba. Tento krát by to určite zahral. Určite by vzal Júliu do náruče a utešoval. Tento krát by urobil hocičo aby ju držal v náručí. Úplne čokoľvek, aby Adrienovi zahral aspoň jednu jedinú skladbu… snažil som sa byť na teba tvrdý a ty….! a on… on je úplne všade. Leslie. Tak sa volá Leslie nejaký… Leslie zbytočný k ničomu. Leslie sklamanie. Tak by sa mal volať.

Rukou si zašiel do vlasov a znova pohliadol na piano. Rozlúči sa vôbec? Nepodstatné pre niekoho ako je on… nikdy sa nelúčil. Vystrel nohy a ruky položil voľne vedľa seba. Vraj za koho vymenil B. J. ale vôbec za nikoho. V podstate za nikoho. Len zmenil niekoho k horšiemu. Svojou náturou a hlúposťou. Všetko okolo seba ničí.

Prekročila kôpku v podobe Oli, ktorá sa uložila pred dverami. Opätky potichu narážali do parkiet a doviedli ju k druhej kôpke sediacej za pianom. Pohliadla na Leslieho ktorý pripomínal nejakú zlátaninu. Strhanú tapetu z niekoľkých bytov a zlepenú dokopy. Každý odtieň a pocit bol celkom iný.

            „Už som sa tešila, že vás spolu prichytím.“ Drepla si dole na zem a rukou si napravila čierne šaty. Leslie nijako nereagoval, „a to je nejaký koniec sveta, že takto vyzeráš?“ hľadela do jeho tváre, kým neprehovoril. „…pamätám, ak dom ti dal kľúč…“ riekol potichu a bez emócii, „boli dva, k bytu…“

            „A jeden vlastní otravný domovník viem… ja, ty, a otravný domovník.“

            „…Adrien.“

            „Hm?“

            „tretí má on… chcem aby sa so mnou rozlúčil. Preto som mu ho dal.“

            „Už odchádza?“

            „Vari to nie je vidno B.J.?“

            „Na tebe dostatočne.“ Nahla sa viac k nemu.

            „Povedal som mu všetko… úplne všetko čo som len mohol povedať. Každé písmenko ktoré mám tu.“ priložil si ruku k hrudi, „nestačí to. Stále je to málo. Ešte stále je všetkého málo.“

            „Leslie vieš,“ povzdychla si Brittany a sadla si k nemu na zem pri stene. „človeku nestačí len snažiť sa.“ Takto si to teda nepredstavovala, že bude sedieť na Lesliho podlahe v takom stave v akom je. úbožiačik, opäť zlomeným. Takto sa človek dostane na miesta, kde nechcel byť. Stane sa človekom ktorým nechcel byť. Látaním tapety do kopy.

            „Vážne? Nič iné už neviem.“

            „Adrien tvojho brata miluje. Má to, čo chceš ty, ale nemôžeš to mať od neho. Adrien patrí Vivyenovi. Nemôžeš len tak prísť a vziať mu šťastie. Adrien vie, že ťa to bolí… vie to.“

            „Možno mi ani neverí.“

            „A veríš ty jemu?“

            „Každé slovo…“ sklonil hlavu a pohliadol si do dlaní. B. J. sa usmiala a pohliadla na Oli, ktorá vstala od dverí a podišla k svojmu pánovi s tichým kňučaním. Vsunula si hlavu pod jeho bradu a olizla sa. „prinútil som ho k strašným veciam.“ Oli znova zakňučala a tento krát mu olizla tvár. „aj tebe bude chýbať ja viem…“ pohladí Oli medzi ušami. To už je niečo, keď si Oli niekoho obľúbi za takú chvíľu. „my sme rovnakí Oli… úplne rovnakí.“

            Otvoril dvere od nemocničnej izby. Túto vec spravil úplne spontánne. Sám od seba bez akéhokoľvek zdržovania. Skutočností a problémov bolo zrazu akosi príliš veľa na neho. Dni, ktoré sa vliekli, ktoré prerastali a zmenili sa na plnohodnotný čas, sa cez to všetko i tak zdali byť neznesiteľnými. O to viac, čo sa stalo práve dnes. Čo sa stalo včera… predvčerom… „Myslel som, že budeš u Leslieho.“ Posadil sa na posteli Vivyen. Rozhodne so svojim zápalom pľúc vyzeral lepšie ako on a Leslie do kopy.

            „Bol som.“ Zatvoril za sebou dvere a podišiel k posteli, na ktorú si sadol. Nikto ťa nemiluje tak ako ja… „Vii?“

            „Hm?“ navzdory tomu osloveniu, sa nezdalo, že by Vivyen šiel peniť kvôli jeho menu. Už dosť na to, že  má ženské meno.

            „Si so mnou šťastný?“

            „Samozrejme.“ Usmial sa a vzal ho za ruku, ktorú mal Adrien položenú. „v posledných dňoch sa toho stalo akosi príliš veľa. To Leslie… on žije tak rýchlo. Človek si ani neuvedomí, že vlastne žije s ním ten istý život ako má on sám.“

Adrien na neho pohliadol. Do tých zelených očí, ktoré boli stále úplne odlišné od Leslieho. Možno tie Leslieho proste len vychladli. Možno nie je dôvod aby ich mal takéto ako jeho mladší brat. Žije je tak rýchlo… život ako má on. Koho to bola vina?

            „Musí niečo vedieť Adrien a pochopím úplne všetko čo mi povieš a urobíš.“ Život ako má on… nechcem mať život ako má Leslie! Plný lží a tajomstiev. Nechcem!

Chcel by ho vziať preč z tohto miesta. Prečo len on hlupák musel urobiť toľko vedomých chýb? Je snáď malé pubertálne decko, ktoré čaká na samé dobré konce? Dospelý chlap chovajúci sa ako decko. To jediné je. A teraz kvôli nemu sa Vivyen trápi a to je tá najhoršia chyba ktorú mohol urobiť.

            „Nehovorí sa mi to vôbec ľahko. A tvoja matka je fúria.“ Povedal vážne a naklonil sa k Vivyenovi, ktorý len nemo žmurkol a na to sa usmial. „Ja viem Adrien.“ Prešiel rukou po bielej perine. „volala mi a omieľala nejaké nezmysli.“

Adrien strnul. Tie nezmysli mohli byť pokojne i pravdou ktorú videla v izbe. Prekliate hodiny ktoré ubíjajú. Najhoršie čo existuje. Kým to zo seba vytiahne, tak bude i po návštevných hodinách.  Všetky veci ktoré urobil behom pár dní. Lži, ktoré nahromadil, sa nepodarí nahromadiť človeku ani za celý život. Výmysly a vykúpenie za čisté svedomie  len blížnemu svojmu. Pokojne by sa mohol dať upáliť. Celá jeho osobnosť zmizla ako odtrhnutá kotva od lode na dne hlbokého oceánu. Nenávratne. Ako dlho mu trvalo, kým sa naučil robiť zo seba blba na pobavenie. Ako dlho mu trvalo aby sa naučil žiť a užívať si život. Znova je z neho troska ktorá odchádzala z toho zapadákova kde opravovala s matkou staré rachotiny. Slovné zvratky. Tak sa to bude volať. Slovné zvratky duše von.

            „Podvádzal som ťa.“ Zovrel ruky do seba. dlane sa zapreli o sebe a pohľad nehodný ničoho klesol na biele linoleum na zemi. mať odvahu mu to aspoň povedať. Aký som…  „poviedol som ťa s Lesliem.“ Čím menej tým lepšie. Jednoducho ho podviedol a to stačí. Urobil to. Zhrnul svoju činnosť do jedného slova.  

Ticho.

Stále to tupé ticho bez šuchnutia periny či divného pípania. Alebo krokov za dverami. Akoby všetci počuli čo povedal a teraz sa v šoku zastavili.

            „…mama mi o niečom takom hovorila.“ Ozval sa po chvíli Vivyen, „prečo mi hovorila také bludy…“

            „Nie sú to bludy Vivyen…“

            „Viem. Možno som to vedel celý čas, že to nie sú bludy. Možno som to vedel skôr, a keby vás moja matka nepristihla, nedozvedel by som sa to vôbec.“

Hlavne, že je pokojný. Žiadny stres, žiadny krik. Ani slzy. Len nech je to v pokoji. Odíde a nikdy ho už nebude vidieť. Urobil by pre neho hocičo v tento moment. Vzal sa a trebárs… trebárs by niečo Lesliemu povedal. Že ho neznáša, že je odporný. Ublížil by mu a kto vie čo by sa stalo. Lenže v srdci túžil len potom, aby ho Vivyen opäť prijal. I keď rozum jasne hovoril, že nič také sa nestane. NIKDY sa to nestane.

            „Mal by som proste odísť ja viem…“ lenže nechce. Chce odpustenie. Také trúfalé, že áno? Len to všetko napraviť a prestať byť takým spasiteľom a samaritánom. Možno len nechce, aby nejaké dieťa dopadlo ako on. Bez otca. Pretože otec je proste taký kretén a odíde bohvie kde…

            „Odpusť mi Vivyen… ja som… ani si nezaslúžim žobrať. Len som chcel… chcel som aby si sa nemusel trápiť pre svojho brata. Pre toho klamára ktorým je. Požiadal ma o pomoc. Chcel som, aby si opäť bral svojho brata. Aby ste boli spolu a teraz…“ zovrel čeľuste k sebe a potlačil každú slzu ktorá sa tlačila von. Je proste debil mal sa mu zveriť s tým a mohli to vyriešiť spoločne. Ale nie, on je príliš tvrdohlavý a namyslený. Vzal to všetko na seba a absolútne pohorel. Pohorel v otázke vernosti a oddanosti jednému človeku. Doteraz to bola pre neho maličkosť. Niečo čo bolo prirodzené. Leslie nebol chybou. Nebol vinníkom. Nebol ničím, len nástrojom.

            „Hlúpe výhovorky ja viem.“ Postavil sa z postele. Cítil akoby boli jeho nohy ako kus ťažkého kovu. Zaliate v betóne. Nikdy nebolo pre neho ťažšie odísť. Dokonca ho Vivyen nezastavil. Neotočil sa za ním a ani neprehovoril. Nepohol sa, nevzdychol si, neurobil vôbec nič. Adrienovi sa chcelo len plakať. Mohol si za to sám a nič ako je neskoro plakať nad rozliatym mliekom, nepomáhalo situácii do ktorej sa dostal. Nebolo na to ani slov. ani jedno jediné. Chcelo sa mu povedať neobviňuj Leslieho prosím.

A takto tam Vivyena nechať. Proste aby bol súžený aby trpel aby ho to bolelo. Kvôli jeho absurdite. Čo bolo horšie? Kto bol z nich horší? Možno sa to zdalo čistým klišé, len hlúposťou, ale pokiaľ človek skutočne padne láske do rany, dlho nevie svoje chvenie zastaviť. Je to ako úder do veľkého zvonu v ktorom sa človek skrýva. Tupé ozveny a prehlušujúci zvuk všetkých slov a výčitiek v hlave.

A možno je to tak lepšie. Tieto slová sú prekliate odporné… neskutočne hnusné.

Rovnako mohla byť úplná tma podľa toho čo Leslie dokázal vnímať. Len šero a tmu ktorá bola naokolo. nešlo ani o to, čo sa stalo dnes. Ako o to, čo sa deje vo väčšine jeho života. Čierna smola lepiaca sa na jeho päty.

Ani nepočul prichádzať Adriena. Nepočul ticho ktoré sa rozprestrelo potom, čo vošiel dovnútra a zatvoril za sebou dvere. Niečo sa muselo skončiť. A to veľmi skoro. Možno ten okamih, kedy sa človek len tak bezhlavo zamiluje, je to najhnusnejšie čo človek môže zažiť. Ostať sám a netrápiť sa pre hlúposti je ešte stále lepšie ako milovať a trápiť sa pre maličkosti.

            „Tak dobre“ ozval sa po chvíľke ticha Leslie sediac stále na zemi. „choď.“

            „Pôjdem, len som myslel že…“

            „Nič mi nehovor a choď.“ Sklonil hlavu ku kolenám Leslie a zatvoril oči. Nechce nič počuť. Akurát sa tak utopiť vo svojej vine a hlúposti. To vedel vždy najlepšie. Ale tento krát to možno ani neprežije. Pretože je tým hajzlom. Tým pošukom, ktorý sa úkor druhých snaží premeniť v niečo lepšie, ale sám to nedokáže.  „Ježiži Kriste už choď!“

Prečo si všetci myslia, že človek ktorý trpí a je mu smutno sa má chuť o tom ešte aj rozprávať? Okamžite. Nestačí nič. Všetko je už dávno stratené a v tom najmenšom zrnku nádeje sa objavila len tvár s vyplazeným jazykom.

            „Leslie, ja si neprajem aby si sa na mňa hneval.. nechcem to.“

            „Vypadni už konečne.“

            Pretože po smiechu, býva plač… a nie ten plač zo smiechu.

Nakoniec ho to aj tak bude mrzieť. Tak ako väčšina vecí. Lenže momentálne rozpoloženie mu nedovolí sa postaviť objať ho, a rozlúčiť sa. momentálne rozpoloženie je k ničomu tak isto ako väčšina toho čo urobil.

A tak jednoducho Adrien odišiel. Proste je preč a nezáleží už nikomu viac na tom, čo sa stalo a čo bude.

            „Ah Leslie, Leslie…“ o rám dverí z kuchyne sa oprela Brittany. Otvoril plechovku od koly a napila sa. Nebolo i tak nič horšie čo mohol Leslie urobiť. Proste ho poslal do boha a nech si robí čo chce. I potom všetkom čo spolu zažili. Potom všetkom čo Adrien pre neho spravil, ho poslal preč. Pretože v zmysle v akom premýšľa Leslie, vedel už dávno, že je to prehratý boj ktorý bojuje so svojim bratom. Tým chytrejším, múdrejším a… koniec koncov… vždy bol niekto lepší  kto sa pred neho postavil. Možno si len málo veril… alebo neveril tomu čo robil. „stratil si ho, vieš to?“

Leslie len mykol plecami a ostal sa utápať vo svojich myšlienkach. Topiaci sa stebla chytá. Pokiaľ nejaké má. Chytil by sa hocičoho… ale on nemá nič. A Brittany je koniec koncov stále len B.J. a ona… nič. Jednoducho nič.

            Najkrajšie spomienky vyblednú. Tie, ktoré sa snažíme ignorovať nás farbia na čierno. Pletú našu myseľ. Pretože všetko zlé je pre nás viac intenzívnejšie. Pretože nakoniec so zlom sa spája viac emócii  než so šťastím.

Vivyen sa posadil na lavicu na vlakovom nástupišti. Nehodlal svojho brata opustiť. Nechcel aby ostal sám v tomto stave. Lenže nakoniec to bolo ešte horšie. Mal predsa pri sebe človeka, ktorý mu vzal všetko, i keď to bolo jeho, a práve Leslie to kradol. A ak to tak mal povedať, Leslie Adriena nemal nikdy mať. Len sa medzi nich postavil. Nevedel o čo presne sa snaží a radšej to nechcel ani vypátrať. Lenže po mesiaci spolu nažívania bol načisto koniec. Nemohol svojho brata viac strpieť. Jeho pohľad, ubíjanie sa. A i keď to bolo od neho zjavne zbabelstvo, tiež chcel žiť ďalej. I keď sám. Chcel žiť. Možno opustil svojho brata neprávom. Ale nemohol si takto za to náhodou sám?

Vrátiť sa späť domov do St. Monici. Stretávať Adriena, tváriť sa, že je všetko znova v poriadku. Ale nikdy viac ho už nemať pri sebe. Nikdy viac sa ho nebude môcť dotknúť. A najhoršie je to, že po tom túži, ale nemôže. Po všetkom čo sa stalo, stále túži byť pri ňom a odpustiť mu. Tak pomýlený a zranený stav mysle. Nič nebolo v poriadku tak ako sa to hovorí. Tak ako tvrdili, že čas vylieči rany. Čas to zhoršoval a jeho samota ho začínala ubíjať. Túžba znova objať Adriena vyhrávala.

Keď sedel vo vlaku, každý záblesk slnečných lúčov, každá budova, každé suché pole ktoré minuli jeho oči za sklom, mu pridávali len nostalgiu. Nakoniec ani jedna z týchto vecí nemala čo spoločné s ním a Adrienom. Ale každý okamih ktorý sa pred ním mihol, mohol stráviť s ním a nie sám. Mohol sa na to uschnuté pole dívať s ním. Mohli tam niekedy zájsť. Mohli cestovať spolu… čas je proste len hlupák nič viac. Veľmi chytrý hlupák.

Možno by bol šťastnejší keby matka nič nezistila. Vtedy, keď Adrien chcel aby spolu odišli a nevracali sa. všetko malo svoje dôvody.

            Vystúpil na stanici so všetkými svojimi vecami. Veľkou taškou a kufrom na kolieskach ktorý postavil vedľa seba. Nakoniec sa všetci vrátia domov. Vzal kufor do ruky a napravil si tašku. Kolieska sa mierne nadhadzovali pri nerovnomernom chodníku až zastavili rovnako ako ich majiteľa pri ceste. Taška pustil z ramena na zem. Pri čiernom, starom aute značky chevrolette stál Adrien opretý bokom o kapotu. Pohliadol na Vivyena skrz slnečné okuliare. Čas. Mohol za to čas, niekto si myslel, že ním sa všetko vyrieši a príchod bude menej bolestivejší. Lenže niekto nedokáže zabudnúť vôbec.

A to príslovie: nikdy nezistíš čo si skutočne mal, pokiaľ to nestratíš začínalo byť jediné čo si uvedomoval.

            „Prepáč mi zlato…“ šepol Adrien. Možno to bolo počuť možno nie. Stáli od seba pár metrov. Kým sa Vivyen nepremohol a nepustil z ruky rúčku kufra ktorý pevne zvieral a nerozbehol sa za ním. Nie, neurobil nič zlé… vôbec nič zlé, len chcel pomôcť trocha neobvyklou cestou.

Objal Adriena okolo krku, ktorý mu to opätoval. Pevne Vivyena zovrel a zatvoril oči. Netreba premárniť ani jeden z týchto okamihov. Tak obyčajných ako sa dívať na pole zaliate slnkom.

            Vždy keď sa cesta stratila, stačilo sa kúsok vrátiť a prežiť už prežité s tým, že sa to dá ešte nejako napraviť. Rovnako ako Leslie. Tak ako kedysi s knihou v náručí, s hlavou v oblakoch. Každá rana, ktorú získal, či minulosťou, alebo v Červenom kríži, mala svoje miesto a dôvod, ktorý mohol vyliať zo seba len na jednom mieste a nikto nemusel vedieť príčinu jeho hnevu alebo smútku. Dosky ktoré tvoria svet. Ten jeho malý svet.

Hra ktorá predstavovala nákyp emócii pre Leslieho bola jasná. Žiadny Rómeo, žiadny Faust… Othello. Podvedený najlepším priateľom, utopený v lžiach a vlastnej zlobe. Zamordovaný žiarlivosťou. Zabil všetko čo mal a stratil všetkých čo mal. A možno ten smútok bol na mieste. Zatvorený v tej malej nepriedušnej miestnosti. Nechcel byť viac nikoho hlupákom.

            „Zvládneš to! Prisahám bohu, že to zvládneš Leslie.“ Pozrel na seba do zrkadla v dobovom kostýme. Vedľa neho sa objavila B. J. s úsmevom. Objala ho okolo ramien. „až vyjdeš na dosky, rozhliadni sa do javiska. Pohliadni tam, akoby to bolo more s ktorým sa kapitán Othello lúči.“

            „Prečo mi to hovoríš?“

            „Sú tam možno ľudia, ktorých chceš za sebou nechať.“ Stiahla z neho ruku dole a odišla. Najradšej by tých ľudí vystrieľal a nenechával za sebou. Čo je mŕtve to sa už viac nevráti. Nikdy sa to nevráti.

Podišiel viac do zákulisia a spoza opony vykukol do javiska. Ľudia, ktorých pozná a chce nechať za sebou. Nikoho známeho tam nevidel. O to lepšie. Celú minulosť pochová a nakoniec z L.A. odíde do ešte väčšieho mesta. Posledné predstavenie v tomto prekliatom meste.

            Zvláštne. Necítil žiadnu trému. Nebol ani nervózny. Ak to pokašle, tak sa to stane a bude koniec. Na ničom nezáleží. Vôbec na ničom viac v tomto meste, v tomto štáte nezáleží. Ani na tom chlapcovi s jantárovo hnedými očami zo zapadákova o ktorom stále skoro nič nevie. O jeho matke automechaničke a fotrovi, ktorý ich opustil. O tom chlapcovi… pretože stále chlapcom je.  Telom chlap, dušou chlapec. Ako veľmi rád by si to s ním vymenil.

Vystúpil na pódium v dejstve a pohliadol na javisko. Lúčiť sa s morom. Kapitán sa lúči. Othello. Pohliadol pred seba na osobu ktorá sa práve usadila. Čas meraný na pol roka, pár vecí pochoval a nechal zapadnúť. Teraz opäť videl tie jantárové oči, ale neboli tam. Bol tam len jeho brat. A prázdno vedľa neho. Žiadny pohľad a úsmev. Žiadne mávnutie. Len jeho brat ktorý sa práve usadil. Neprišiel. Skutočne neprišiel.

            „Nie! V poriadku ja nie som Desdemona. Tvoja tvár anjela a srdce čiernejšie ako smrť!“ zvolal po svojej milej ktorá klesla na sofá so slzami „Rozorvala si srdce moje, sťa bodliakmi naplnila ho! Že sa nehanbíš!“

            „Ja nemám za čo sa hanbiť drahý! Nemám!“ pokrútila hlavou a Otehllo sa otočil smerom k publiku „klameš mi! Hovoríš, že miluješ ma, že dobre mi chceš, ale tvoje slová, plné lží sú. Nevernica!“

Stále prázdne miesto… stále je tam ticho a to jedno miesto akoby čakalo na niekoho, kto nikdy nepríde. Vôbec nikdy už nepríde. A prečo by vlastne mal? A prečo ho vlastne čaká? Vidieť Adriena naposledy.

            „Úžasné predstavenie!“ objal svojho brata Vivyen a podal mu kyticu, „zvládol si to výborne.“ Usmial sa na neho a Leslie vyčaroval niečo ako pokus o úsmev. Zadupal to Adrien v ňom ešte hlbšie?

            „Máš niečo teraz po predstavení?“ Vivyen uhol jednému z hercov, ktorý vošiel do šatne sa prezliecť. „Mám, idem s ostatnými hercami. Sľúbil som im to.“

            „Si si istý?“ Leslie si povzdychol na tú otázku a vytiahol balíček cigariet z vrecka. Stačilo mu pár minút aby sa prezliekol. Aby zhodil zo seba tú maškarádu a odlíčil sa. „zapálim si.“ Vivyen sa usmial a vyšiel so svojim bratom von do večerného Los Angeles. Vzduch bol letný a horúci. Plný mestského pachu a zvláštnej večernej atmosféry, ktorá za sebou všetko nechávala. Takto nejako chutí nostalgia.

Leslie odhodil zápalku a potiahol z cigarety. „Tak ako hm? Užívaš si prázdniny?“

            „Užívam. Leslie… vážne chceš odísť do New Yorku? Nebolo by lepšie vymeniť to za menšie mesto?“

            „Chcem sa stratiť.“

            „Budeš sa cítiť ešte viac osamelejšie.“

            „V tak veľkom meste plnom ľudí?“

            „Práve preto. Snažíš sa to uľahčiť… ale…“

            „Na tom nezáleží. Chcem začať niekde kde ma nikto nepozná a mám proste možnosti…“

Vivyen sa usmial a založil ruky do vreciek od nohavíc. Cigareta sa pálila  a popol odpadával dole. Obaja otočili hlavu doľava na cestu ktorá viedla okolo divadla. Piskot pneumatík a rachot. Známy rachot. Zo zákruty sa vyrútil čierny chevrolette a prudko zaparkoval pri obrubníku až auto trhlo. Okno sa otvorilo a z neho sa vystrčila strapatá hnedá hlava „Mám pocit, že nejaký poliš mi chcel dať pokutu za zadné svetlo.“

Vivyen sa rozosmial od srdca a pohliadol na splašeného Adriena v aute. Leslie stiahol ruku s cigaretou. Túžil aby sa na neho Adrien pozrel. Aby zazrel tie žiarivé oči. Láska sebe odpúšťa. Je rád, že sú obaja šťastní.

            „Nesmieš utekať pred policajtmi zlato.“

            „Môj otec to robí už dvadsať rokov.“

            „Ale no tak…“ usmial sa Vivyen.

Adrien pohliadol na Leslieho, ktorý svojim pohľadom tak mäkkým neuhol. Sivé mračná sa akoby vytratili nadobro. Blízko seba. tak tesne. Možno sťa dva metre. Pod pouličnou lampou.

            Povedal som, že to budem ľutovať. Všetko čo som vtedy v byte povedal. Úplne všetko.

„Adrien nemohol prísť na tvoje predstavenie. Dostal typ na prácu neďaleko.“ Prerušil ticho Vivyen. No ani jeden sa nepodujal to ticho pretrhnúť.

            „Prídem nabudúce.“

            „Leslie sa sťahuje do New Yorku.“

            „A to je nejaký problém?“ Adrien zdvihol opäť zrak na Leslieho, „tam som ešte nebol.“  Bože, viem, že ma tam nechce. Viem, že ma nechce už vidieť. túži aby som vypadol. I

Za Lesliem a Vivyenom sa objavila parta hercov, ktorý obkľúčili Leslieho a začali ho ťahať preč. „Tak poď Othello ty náš tragický hrdina.“ Leslie sa zrazu zháčil. Čím Ďalej ho ťahali. Čím ďalej bol od svojho brata a Adriena. Vzďaľoval sa a díval sa ako tam Vivyen stojí a Adrien vytiahol ruku aby mu zamával s úsmevom. Skutočne sa usmial. Tak ako predtým. Ako keď vstúpil do jeho bytu. Vivyen sa pohol k autu a Leslie sa vytrhol svojim priateľom prebehol ten kus a buchol do kapoty auta zo strany Adriena, ktorý na neho pohliadol cez otvorené okno. Leslie sa zohol a pohliadol z blízka do tých očí.

            „Dávaj na neho pozor počuješ? Inak ťa zabijem! Prisahám bohu Adrien!“

Hnedovlásko chvíľu váhalo, no potom sa usmial a prikývol „Zaznamenal som.“ Ťukol si na spánok. „Dávaj na seba pozor Leslie.“

            „Vylez.“
            „Hm?“

            „Vylez von.“ Vivyen na nich pohliadol z druhej strany auta. Adrien otvoril dvere a vyšiel a vystúpil z auta.

            „Nie som ako tvoj otec. Neutekám. A nevyhýbam sa ti. Už viac nie.“ Pritiahol si Adriena k sebe a objal ho. Tak pevne až to samotného Adriena prekvapilo. Vivyen s úsmevom si nasadol do auta a zapol si pás.

            „Prečo musíš vyťahovať môjho otca? Bolo to trápne…“

            „Práve preto.“ Zasmial sa Leslia a zatvoril oči. Posledný krát. Úplne posledné objatie a úsmev. S kým sa bude vadiť? Koho bude provokovať… koho s kým…

            „Maj sa Leslie.“ Pustil ho Adrien s úsmevom, „mrzí ma že som nevidel Othella.“

           „To nevadí.“ Stiahol z neho ruky. Adrien sa oprel o dvere auta. Vôbec nevedel čo mu má povedať.

            „Prídem až si konečne zaobstaráš poriadne hry počujš?“

            „Zaznamenal som.“ Ťukol si na spánok Leslie tak ako predtým Adrien.

            „Maj sa Leslie. A dávaj si pozor. Nebuď ako môj otec.“

Leslie sa zamyslel a mierne ironicky sa zatváril „…máš pravdu, je to trápne.“

            „Ja viem…“ zasmial sa Adrien, „však som to vymyslel ja. Opatruj sa.“ Nasadol do auta a zabuchol dvere. Auto naštartovalo okamžite a pomaly sa rozbehlo po ceste.

            „Aj ty…“ dodal do prázdna a tmy Leslie sledujúc ako čierny Chevrolette  mizol v tme. Po chvíle sa ozvalo len zatrúbenie a snáď v tom silnom pouličnom svetle ktoré rozrezávalo tmu videl mávnutie ruky.

            Suché polia zaliate slnkom… voňavé viniče. Míňajúce pachy veľkomiest. Odchod je niečo ako búranie hradieb. Ničenie všetkého toho špinavého čo človeka ťaží. Prerážanie si cesty cez skládky a továrne… do sladkých vôní lúk a hrozna.. .kvetín a nostalgie, ktorá je zrazu tak príjemná.

            Sladká vôňa trávi.