Sentimental school detention

Hello, Taking a nap, because the weather is nice. A greeting to the dandelion.
How long, I was gazing through the meadow without minding the clock, when I saw him.

Sawada Tsunayoshi sedel v triede a neprítomne hľadel von z okna. Sťažka vzdychol a s vystretými rukami na zviezol na lavicu. Už 20 minút sedel po škole kvôli „spôsobovaniu rozruchu na hodine“ (čítaj: bráneniu sa zastreleniu Rebornom). Jeho jediné šťastie snáď bolo, že Hibari-san rozruch nepočul a neprišiel ho riešiť. Tsuna sa považoval za príliš mladého na zkamikorosovanie.

Hey Ho! (Ho!) For a shy girl like me, all I can do is look from a distance.
Say Ho! (Ho!) If I only scream in my heart, he won’t turn around.
Looking from behind, as he walks as he shakes his mane,
Even now, this heart of mine is about to burst.

Vlastne… kde bol Hibari? Od rána ho nevidel. Nie, že by ho sledoval alebo niečo také! Pri tej myšlienke rýchlo zavrtel hlavou, aby zahnal rumenec čo sa mu ukázal na lícach. Ale každý deň ho na chodbe stretne aspoň raz. Buď ho pozdraví klasickým „HIIII– D-dobré r-r-ráno Hibari-san!“ (ktoré ostane tradične odignorované) alebo si vypočuje ako nemá narúšať poriadok Namimori behaním / hlukom / neupravenou košeľou / neupravenou kravatou či hocičím iným.
A dnes úplne nič… Možno čiernovlasý prefekt ochorel a ostal doma? Prebleslo mu hlavou. A.. kto vie kde vôbec býva? Možno dokonca v škole… To mu prišlo ako najpravdepodobnejšie. Možno by ho niekedy mohol sledovať. Keď si Tsuna uvedomil čo si vlastne pomyslel, rozšírili sa mu zreničky a začal vrtieť hlavou. Nie. On nebol žiadny strach naháňajúci stalker. A hlavne chcel žiť. A prečo by ho to vlastne malo zaujímať! Kde býva Gokudera-kun tiež nevie. Aj keď, to by bolo vlastne na čase zistiť, pomyslel si. Ten dotieravý pocit že ma niekto sleduje sa každú noc viac a viac stupňuje…
Pozrel sa na veľké hodiny, ktoré viseli pred ním na stene. Už len 10 minút. 10 minút a celý dnešok sa zaobišiel bez úrazu či psychickej ujmy. Bože, prosím len nech…
Tok myšlienok bol prerušený prudkým otvorením dverí.
Havranie vlasy, bledosivé oči, kamenný výraz…
A sakra.

This love will probably not come true. I can’t even get close to him.
Because being the fat girl that I am, he will eat me.

„Bylinožravec…“
„H…Hibari-s-san?“
„Čím narušuje Namimori teraz? Chceš aby som dohrýzol k smrti?“ stále s rovnako kamenným výrazom i hlasom prehovoril a vytiahol jedno Tonfa.
„HIIIII -!“ Tsuna sa s panikou postavil a začal pred sebou mávať rukami. „Nič – nič – nič! Len sedím… po.. po…“ priznať Hibarimu že sedí po škole možno nie je najmúdrejšie. Ale keď začal… „š-škole.“
Hibarimu sa zablyslo v očiach. „Hn?“
Tsuna znovu začal mávať rukami na obranu. „Nedorozumenie, Hibari-san! Bolo to len nedorozumenie!“
Čiernovlasý mladík urobil krok dopredu. Tsuna ihneď dozadu. „A ten bylinožravec čo sa nazýva učiteľom, ťa potrestal tým, že si ostal sedieť v triede?“
„Á…áno?“ odpovedal neisto Tsuna nespúšťajúc ruky z obrannej pózy pred hruďou.
Hibari vydal pohŕdavé ‚Hn-knutie‘, približujúc sa stále bližšie. Hnedovlasý mafioso neprestával cúvať až narazil do jednej z lavíc. Ako sa Hibari s vytasenou Tonfa približoval stále bližšie, Tsuna začal panikáriť.

This love will never end. I don’t care if it’s a love that will never come true.
If he’s alright with the fat girl that I am,
I don’t mind if I get eaten.

V zúfalstve sa pokúsil lavicu preliezť, keďže možnosť obídenia jeho strachom zaslepený mozog nevyprodukoval. No v polovici pokusu (‚nečakane‘) padol na zem. Zaúpel ako ležal na zemi na zadku a rukami sa jemne nadvihoval. Pravou rukou sa odlepil od zeme a pošúchal si zad hlavy.
Pomaly zdvihol pohľad… čo nebolo práve zdraviu prospešné.
Hibari sa skláňal nad ním s pohľadom ktorý by zmrazil i ťavu s úpalom. Natiahol ruku dopredu. Tsuna zažmúril oči očakávajúc najhoršie… čakal… ale.. akosi sa… nič nedialo? Pomaly otvoril najprv jedno oko. Hibari stál ešte stále nad ním, ale jednu ruku mal natiahnutú, akoby mu ju ponúkal.

Aaaaaaaaah!
He noticed me!
He is running this way‘ but no! No! No! I actually can’t do this.

Tsunovi sa rozšírili zreničky prekvapením.
Hibari ale stál naďalej ako socha. Rukou sa nepohol ani o milimeter, dokonca aj výraz tváre mal rovnaký.
Tsuna pomaly, veľmi pomaly a neisto, veľmi neisto, natiahol ruku dopredu a prijal tú Hibariho. Na dotyk bola teplá, príjemná, človek by ani nepovedal, že patrila agresívnemu, školskému tyranovi… teda, poctivému dozeračovi na školský poriadok.
Jemné trhnutie vytiahlo Tsunu z myšlienok. Ani si neuvedomil ako a stál zase na nohách, pred Hibarim. Takto blízko už neboli od… od… vlastne, nikdy. Iba keď sa rátajú pokusy vymlátiť z Tsunu zvyšky vedomia.
Pomaly zdvihol pohľad od ich rúk a uprel ho do Hibariho očí. Nebolo v nich toľko agresie ako zvyčajne. Teda, snáď. Možnosť že ho Hibari zkamikorosuje nejakým chvatom pri ktorom ho vďaka zovretiu rúk prehodí za seba, nevylučoval. Pre istotu. Musí byť pripravený na všetko, hlavne v takejto spoločnosti.

my love is ‚Pigs might fly‘ I have to run away fast.
Because he will eat me.

Ale Hibari nič nerobil. Len stál a pozeral sa na Tsunu. Tvári chýbal najmenší náznak emócií ale oči boli trošku… živšie. Akoby v nich žiarila drobná iskrička. Ale naozaj drobná.
V tom prefekt nečakane prudko pustil Tsunovu ruku, odložil Tonfa ktoré stále zvieral v druhej a rázne sa otočil na odchod.
„Hnh, bylinožravec… nezabi sa skôr ako to urobím ja.“
Tsuna stál a zmätene žmurkal na Hibariho postavu strácajúcu sa v dverách. Čo to do pekla…?

Pigs might fly