Shiki na scéne

Postavila sa do útočnej pózy, prikrčila sa viac k zemi a začala vrčať. Ostatný okolo nej sa tiež premenili na psov a rozbehli sa proti nej. Pripravovala sa, až budú dostatočne blízko na to, aby na nich mohla zaútočiť aj ona. Jeden zo psov sa jej zahryzol do chvosta a začal mykať hlavou zo strany na stranu v snahe, utrhnúť alebo aspoň urobiť hlbšiu ranu. Ďalší štyria sa jej zahryzli do nôh.  Ohlodávali jej nohu kým neucítili na jazyku krv. Potom začali hrýzť silnejšie. To sa však Greenys nepáčilo. Trhavým zavrčaním otvorila papuľu a zahryzla sa jednému zo psov, ktorý jej okupovali nohu, do krku a odhodila ho nabok.

S ďalšími štyrmi psami na jej tele sa rozbehla proti ostatným. Pri behu striasla psa, ktorý sa jej snažil utrhnúť chvost.  Nával nových bojovníkov naďalej pokračoval. Stále sa do nej zahryzávali nový a nový psy a ona sa mohla jedine brániť tým, že ich odhodila na stranu alebo im zabrániť prístupu kyslíka a zabiť ich. Bolo jej celkom ľúto, že by ich musela zabiť, no nedávali jej na výber. Mŕtve telá psov padali do prachu a ich krv postupne sfarbovala bojovú pôdu.

Psov stále neubúdalo a jej začali dochádzať sily. Myší klan sa do boja nezapájal. S údivom sledoval, ako sa mladá vlčica bije o svoj život. Postupne ju to začínalo štvať. Ona, čo ani nepatrí do ich klanu a nič s ním spoločné okrem toho jedného mesiaca nemá, im chránila dedinu aj za cenu vlastného života. Premýšľala, že otočí karty a spolu s psami začne útočiť na dedinu, no v hlave sa jej práve prebudila Shiki.
´Ale, ale… naša stále verná vlčica sa práve chystá niekoho zradiť? Chceš pomôcť?? ´ hovorila Shiki so záľubou v hlave. Milovala robiť ostatným napriek, no najčastejšie jej ako obeť pripadla Greenys.  A keďže bola démon, nevadilo jej nikoho zradiť, ba priam, jej to robilo radosť a potešenie.

´Zabudni… Takú radosť ti neurobím! ´
Po tomto už Shiki mlčala a vychutnávala si boj, ktorému práve bola svedkom.  Na neféroví boj, ktorý vedie len k jednému- smrť.

Psi začali útočiť aj na myší klan. Chlapi vzali svoje zbrane a začali útok oplácať, no nikto sa nesnažil pomôcť úbohej vlčici. Jej biela srsť sa začínala sfarbovať do červena a zhlboka dýchala. Psi okolo nej začínali byť tiež unavený, no vďaka presile mali ešte stále dosť energie. To začínalo Greenys štvať, čo ostatne pocítila aj Shiki a začínala sa naplno prebúdzať.

Okolo vlčice sa začali tvoriť čierno-červené plamene a jej srsť sa začínala sfarbovať do čiernej farby. Bielko sa jej začalo meniť farbu tiež na čiernu  a takmer jej splynula s čiernou srsťou. Modrá dúhovka nabrala nádych krvavo červenej a zrenička sa zúžila. Čierna srsť na labkách sa jej zmenila na tmavo červenú a rozsah, kedysi trocha zafarbenej špičky čiernej sa teraz predĺžila takmer až po plece a to isté sa stalo aj na ostatných labkách.  Čierny konček chvosta sa zmenil celý na červeno a na končeku sa  objavili dve červené hadie oči.  Zuby sa jej predĺžili do upírskych tesákov. Jej zelená hriva sa zmenila na farbu na čisto bielu. Na zadnej nohe mala malý, bieli fliačik srsti, ktorý mala k svojej prišitou hrubým kusom železa. Na chrbte jej z chrbta v závale krvi vyrástli malé, čierne , netopierie krídla od krvi. Obrovské pazúre jej zdobili malé labky. Na tvári jej pohrával psychopatický úsmev. Pravá podoba Shiki sa objavila.

Obloha sa z krásnej oranžovej zmenila na krvavo červenú. Červený mesiac bol prikrytý do čierna sfarbenými oblakmi. Slabý vietor sa pohrával s korunami stromov a vytváral rôzne zvuky. Z kríkov sa dvihlo zopár vrán a v skupinke preleteli krvavú oblohu. Všetci stíchli. Hľadeli na niekoho, kto mal telo Greenys, no ona to nebola, výzorom sa nepodobali, povahou už vôbec… len telo bolo jej.  Prvý krát ukázala svoje biele tesáky v obrovskej grimase.

„Zdravím, hlupáci.“ Povedala spokojne hmotná podoba Shiki.
„K- kto si?!“ vyštekol niekto z psieho klanu.
„Hoo… takže Greenys ma ešte nepredstavila… Som Shiki, démon alebo boh smrti sídliaci v nej. Najsilnejší démon v podsvetí. Teší ma!“ hrdo odpovedala Shiki.
„Počkať, nemôžeš byť aj démon aj boh smrti!“ poznamenal niekto.
„Môj otec bol démon a matka boh smrti! Nepodceňujte ma!“ zvrešťala urazene.

´Shiki! Prečo si vyliezla?! ´
´Prečo asi… chcelo sa mi! ´
´To nie je odpoveď!! ´
´Ale je. Hnevu a nenávisti si mi nahromadila dosť, aby som mohla von, kým tých čoklov nezabijem, nevrátim sa. ´
´Ty sviňa čierna zhorená! Nedala som ti povolenie používať si moje telo!!! ´
´Ale dala, presne vtedy, keď si so mnou uzavrela kontakt! ´
´ Ale to…! Bola som malá a nevedela som čo robím!! ´
´Smola, raz si to vzala, späť to už nevrátiš. Budem s tebou do konca života a potom z teba spravím tiež démona. ´
´Aaaargh! ´
(úžasná konverzácia… :DD Takú by som chcela mať aj ja c: )

„Tak, pustíme sa do toho, nie?“ zamrmlala si pre seba čierna vlčica a pustila sa proti už útočiacim psom.  V papuli si nechala zhmotniť obrovskú ostrú kosu čiernej farby.  Ohnala sa ňou proti vrčiacim psom a bez akejkoľvek námahy ich presekla na dve časti. Na zem padli už len nehybné kusy tiel, z ktorých sa vylievali vnútornosti a červená krv.

Zamávala malými krídelkami na chrbte a vzniesla sa do výšky. Krv, ktorá na nich bola ozdobila zem pod ňou a následne ju spálila. Z ničoho nič sa prudko otočila a presekla ohromnou kosou psa, ktorý sa ju snažil zadržať.  Dve časti jeho tela padli na zem a jeho krv začala farbiť zem. Oči na jej chvoste ju chránili. Videla všetko, čo sa dialo za ňou a aj pred ňou.  Bola dokonale chránená.

Preletela až k ľudom z myšieho klanu. Postavila sa pred nich, aby ich mohla chrániť. Musela. Chcela utiecť z tohto hrozného mesta kde sa nič nedialo.  Možno kedysi to bola zábava, keď bola Greenys malá, premieňala sa často… No čím bola staršia a silnejšia, začínala to byť tým väčšia nuda. A k tej zábave jej mohli pomôcť len ľudia z myšieho klanu.

Kým Shiki bránila myší klan a dedinu, Greenych v jej vnútri spomínala na to, ako uzavreli kontakt medzi sebou…:
Malá dievčina so zelenými vlasmi plakala na zemi. Modré oči jej zakrývali obrovské slzy. Sedela s nohami prikrčenými k hrudi. Hlava zaborená medzi ruky. Bola sama, bez nádeje.  Nikto sa s ňou nechcel hrať… Mala len šesť. Dievčatko z bohatej rodiny… Stále bola sama. Ako jediná, s prirodzenou farbou vlasov, zelenou… Ostatné deti a dospelí ju za to odsudzovali… Jeden chlapček však nie… no tomu v tom bránili rodičia. Zakazovali mu, nech sa s Greenys hrá. Chlapček to síce porušoval, no aj tak nemohol dlho… Bývali ďaleko a sem chodili len vďaka babke. A jej rodina? Aj napriek tomu, že boli bohatý sa o ňu nestarali. Taktiež ako ostatný ju odsudzovali kvôli farbe vlasov. Bola úplne sama… Nenávidela svojich rodičov… Nenávidela všetky deti v okolí… Nenávidela každého, kto ju odsudzoval za farbu jej vlasov…

Plakala… Držala to v sebe už pridlho… a vďaka slovám jej spolužiakom v škole, kde len práve nastúpila to už nevydržala… Vraj je monstrum… Nie je! Nie je… Sedela v uličke za smetím a plakala… Do tej uličky nikto nechodil, nikto ju tam hľadať nebude… Až na malé bielovlasé bledé dievča… Vyzerala ako mŕtvola… Snehovo biela pokožka… Biele , krátke vlasy… Len.. oči mala divné… Čierne bielko a krvavo červené dúhovky… Oblečená v čiernom a cez plece prevesená kosa… Vystrelo k nej ruku a zaškerilo sa… ukázala svoje biele tesáky… No Greenys to nevadilo. Spýtavo hľadela na jej ruku… Nechápala.

„Ja som Shiki… Teší ma, Greenys!“ povedala.
„O- odkiaľ poznáš moje meno?“ spýtala sa potichu.
„Vyhliadla som si ťa a sledovala ťa dlhšiu dobu.. Si silná! Nechceš so mnou uzavrieť kontakt??“
„Kontakt?“
„Áno! Už nikdy nebudeš sama! Vždy budem pri tebe!“ pri týchto slovách sa jej na perách stála viac objavoval zákerný úsmev… No… Už nemusela byť nikdy sama… Nikdy… Hovorila, že bude vždy pri nej… Vystrela k nej ruku a kývla na súhlas…