Slepý slávik

      Prikryl si dlaňami oči. Ústa otvoril dokorán aby z nich vyšiel dlhý povzdych, ktorý sa premenil na zívnutie. Čas sa tak neuveriteľne pomaly vliekol. Šéfka sa do toho tvárila akoby jej niekto odpálil celý dom a teraz musela žiť u svojej svokry. Len koncom mesiaca mávala také stavy absolútne k ničomu. Hľadela už hodinu do papierov ktoré jej priniesol a nepovedala ani pol slova. Zaiste ani nevedela čo číta. Celý čas mala vedomie posunuté niekde inde.

„Dobre.“ Položila papiere na bok svojho pracovného stola a začala sa rovno venovať inej práci na počítači. Josh sa postavil z koženého kresla a vydal sa preč z kancelárie. Už sa nemohlo dnes stať nič horšie než mŕtva šéfová, mŕtvi kolegovia a hyperaktívna Kelly, sekretárka šéfovej.

Zastrel kancelárske žalúzie vo svojej pracovni a sadol si do kresla pre hostí. Ruky založil na hrudi. Díval sa naprázdno pred seba. Hlavou mu prechádzala stovka myšlienok, ktorým nedával žiadny význam. Až na tú jednu jedinú. Strašila ho v morku kostí. Včera vyšla Ambieho kniha. Listy prestali chodiť pred dvoma týždňami.  Možno nemal čas pred uzávierkou. Alebo už nemal čo napísať. Vylial si svoje srdce a teraz pôjde po svojich.

Ale to je nemožné! Nemôže len tak prestať písať z ničoho nič! Nemôže odísť a nechať otvorené dvere!

„Dobrý deň,“ začul mužský hlas od dverí, „klopal som, ale nikto sa neozval, tak som skúsil vojsť.“ Josh sa postavil z kresla. Pohliadol na muža ktorý si po vstupe dovnútra zložil čierny klobúk dole. Rukou si uhladil svoje riedke, šedé vlasy a zatvoril za sebou dvere.

„Ako Vám pomôžem?“ opýtal sa Josh a rukou naznačil aby si muž sadol na jedno z dvoch kresiel ktoré mal pri stole.

„Počul som, že ste veľmi dobrý díler umenia.“ Odtiahol si kreslo od stola a posadil sa; „Moje meno je Escobar Sanderz.“  Položil si klobúk na stôl. V rukách zovrel svoj malý kufrík.

„Vďaka.“ Prikývol na kompliment Josh.

„Vraj dokážete nájsť obrazy podľa fotky. Nájdete meno autora a dokonca aj osobu ktorá je na portréte ak je skutočná.“ Olizol si suché pery Escobar. Rozopol svoj kufrík a chvíľku v ňom pátral.

„No, to skutočne ide, ale len pri známych autoroch a modeloch. Nie sme FBI.“ Usmial sa. Muž mohol mať tak okolo šesťdesiat rokov. Bol síce hladko oholený, ale to len dovolilo vráskam vystúpiť na povrch. Slabo hnedé oči sa miešali so šedou. Stále mali v sebe dostatok energie.

„Som maliar. Nie veľmi známy. Ale raz som maľoval jedného mladého muža. Nedal mi svoje meno ani kontakt na seba. Chcel by som ho maľovať znova. Je krásny. Tvrdil síce, že nie je model, ale mohli by ste sa na to pozrieť?“ Vystrel ruku smerom k Joshovi, ktorý si vzal spomedzi jeho prstov fotku. Všimol si, ako ju držal len na okrajoch, aby ju nebodaj nezašpinil.  Josh si fotku pretočil na správnu stranu a zadíval sa na mladíka. Bola to fotografia obrazu.

„No, pravdu povediac nikoho mi nepripomína, ale ak mi fotku necháte môžem sa opýtať.“ Snažil sa na starého pána usmievať a chovať sa zdvorilo. Človek na fotke bol vážne krásny. Mal nežné rysy ako žena. Niečo také by ocenil snáď len umelec alebo rovnako orientovaný chlap.

„To by som Vám bol veľmi vďačný.“  Mužovi na okamih zažiarili oči. Zatvoril svoj kufrík a ostal sa dívať na fotku ktorú Josh držal v rukách.

„Necháte mi na seba nejaký kontakt?“ Prerušil ticho Josh.

„Samozrejme.“ Otvoril znova kufrík a vytiahol odtiaľ vizitku. Z boku kufríku sa vyšuchla kniha a s tlmeným buchotom o koberec padla na zem.  Josh sa inštinktívne postavil aby podal knihu starému pánovi. Len čo sa sklonil upútala ho obálka a na nej meno. Zdvihol knihu a prečítal si titul Slepý slávik. Pod titulomv staroanglickom štýle písma, stálo meno v rovnakom štýle; Ambio Ray. Hľadel ako začarovaný na meno a obálku s potlačou Mesiaca ktorý tienil starý strom. Na jeho konári sedel vták. Obálka bola čierna a obrázok celý biely takže vytváral skoro ornament. Vystupoval na povrch a zabodával sa do očí. Rovnako ako to prekliate meno.

„Takže už vyšla.“ Bál sa knihu čo len prelistovať. Kto vie, koľko listov obsahuje. Koľko tajomstiev, hnevu a výčitiek je vsiaknutých v papiere. Podal knihu mužovi.

„Je to talentovaný mladík, tento Ambio Ray.“ Uložil si starostlivo knižku do kufríku a znova ho zamkol. Talentovaný na robenie zmätkov v mojej hlave.

„To súhlasím. Takže, ak sa niečo dozviem dám Vám vedieť pán Sanderz.“  Uložil vizitku k ostatným do podstavca a fotku si položil na bok.

„Ešte raz Vám ďakujem.“ Slová zneli netrpezlivo. Videl ako sa hnedošedými očami díva na miesto kam položil fotku. Naliehali na neho aby sa okamžite dal do pátrania. Nepovedal však ani slovo. Mlčky vyšiel z kancelárie.

„Bezmenný…“ otočil hlavu smerom k fotke. Na jazyk mu zrazu šlo nejaké zvláštne meno. Ten okamih prerušilo znova otvorenie dverí. Tento deň to bola jediná plodná myšlienka, aj tú mu musel niekto zahnať. Niekto menom Max.

„Čítal si to?“ Hodil Joshovi noviny na stôl. Sadol si ako najväčší pán do kresla. Nohu preložil cez nohu a vytiahol si cigaretu zo saka. „Len čítaj!“ vložil si cigaretu do úst. Oranžový plameň na chvíľu zahorel a znova sa stratil. Modrý, cigaretový dym preletel až k Joshovi.

„Mám nejakú prácu Max teraz.“

„Nehraj sa stále na toho dobrého, keď všetci naokolo teba sú kurvi! Prečítaj si to!“ Rukou mu posunul noviny po stole.

„Dobre, čo je to? Nejaká reklama?“ vzal si noviny a oprel sa o opierku kresla. Zadíval sa na titulok a potom na článok. „Rosaria opisuje svoje sexuálne pôžitky ako farebnú lúku plnú kvetín…“ pohliadol spoza novín na Maxa, „seriózne, nehryzú ťa v noci do nôh nejaké príšery za túto úchylku o sexuálnych pôžitkoch žien?“

„Nie ti kosmopako! Ten článok vedľa toho!“ vydýchol dym Max.

„Talentovaný spisovateľ udiera na citlivú tému…“ po týchto pár slovách, Joshov hlas stratil tempo. Očami prebiehal riadky. Jeden za druhým ich hltal. Čím sa dostával viac ku koncu, tým viac drvil noviny v rukách. Nakoniec sa zhlboka nadýchol a prečítal nahlas; „A citujeme; život s človekom ktorého milujete, vám nakoniec nedá nič. Pretože ten človek bol lož a lži vytvárajú ďalšie lži. Zo všetkého čo vám kedy dal, sa tak stane prázdnota. Imaginárny pôžitok. Nemôžete nič chytiť, nemôžete nič cítiť ani poznať. Prebudíte sa z ošiaľu a zistíte, že ste celý čas štebotali do nesprávneho srdca.“  Rozhorčene sa postavil a začal stránky novín trhať. Nešlo mu to celé naraz, pretože tam bolo okolo dvadsať strán a také množstvo sa nedá pretrhnúť jednoducho. Takže jednoducho trhal papier na kusy a tie poletovali naokolo.

„Zaujímavé sledovať tvoju reakciu klamár.“ Zasmial sa Max.

„Až sa mi dostane pod ruku tak ho zabijem!“ buchol oboma dlaňami po stole.

„Upokoj sa Hamlet,“ povedal pokojne Max, „nemusí to byť o tebe. Je spisovateľ. Môžu to byť len slová v ktorých sa uvidí každý druhý gay.“

„Ja proste neverím vlastným očiam. Prisahal, že nikdy nenapíše knihu s homosexuálnou tematikou. A teraz čo?! Opísal náš milostný život alebo čo?“

„Ale Josh! Predsa sa nezosobníš s postom klamár, ktorý ti dal.“

„Povedal si, že to nie je o mne!“ vrhol na Maxa nepríjemný pohľad.

„Som právnik. Často hovorím to, čo ľudia chcú počuť.“ Mykol plecami.

„Mám chuť ho roztrhať ako tie noviny.“ Chytil sa znova cárov papiera aby ich natrhal na ešte menšie.

„Radosť pozorovať tvoj Írsky temperament. Vaše hádky stály vždy za to. Ír a Rus.“

„Ticho tam!“  Hodil po Maxovi útržky novín, ktoré doleteli maximálne po kraj stola.

„No, mal by si vychladnúť a kúpiť si jeho knihu. Dozvieš sa tam možno niečo nové o sebe.“ Postavil sa z kresla. Nemal potrebu sa nad niečím takým rozčuľovať. Nijako sa ho to netýkalo. Možno si dokonca kúpi a prečíta onú knihu. No, síce všetky jeho pokusy zblížiť akúkoľvek ženu s Joshom  pohoreli, ale človek sa nemá vzdávať. Najmä  keď je právnik. I keď je Josh tvrdohlavý Ír, neznamená to, že dokáže odolávať žralokovi navždy.

         Zvieral rúčku dáždniku tak silno, že i ten plast musel plakať od bolesti. Ťažký dážď bubnoval po krytí dáždniku a stekal po krajoch k zemi. Čierne topánky sa leskli od dažďu. V ruke držal knižku. Tisol si ju k boku svojho tela aby náhodou neopršala. Temné nebo ktoré sa rozprestieralo nad Birminghamom skôr pripomínalo neskorú jesennú atmosféru než koniec leta. Idem si pre teba Ambie. Sklonil mierne hlavu. Rušné mesto sa mu strácalo zo zmyslov. Ostal len on a odraz v temnom výklade jedného zo zatvorených obchodov.

„Prosím, postupujte týmto smerom.“  Poháňal rukou ľudí organizátor autogramiády v obchodnom centre kde stálo rozsiahle kníhkupectvo. Za stolom s modrým obrusom a kôpkou kníh sedel editor a nervózne sledoval čas na hodinkách. Ostávalo len pár minút do autogramiády a kníhkupectvo sa hemžilo nedočkavými ľuďmi a novinármi. Ambie mal poskytnúť krátky rozhovor, podpísať knihy a ísť si po svojich. Len to od neho chcel.

„Mňa snáď šľak z neho trafí.“ Pokrútil hlavou David. Prečo zo všetkých autorov ktorých má, musí tento chodiť ako hrdina na poslednú chvíľu? Veľmi nepeknú sms dostaneš odo mňa Ray! Veľmi nepeknú! Ceril sa na mobil editor zatiaľ čo ťukal naštvane správu. Potvrdil odoslanie správy a mobil položil na stôl. Pohliadol pred seba keď začul nejaký zvláštny tón. Krátky ako prichádzajúca sms. Otočil hlavu dozadu, lenže v polovici cesty mu na hlave pristala kniha. „Čo si myslíš?! Mlátiť ma vlastnou knihou na vlastnej autogramiáde? Ako si to vysvetlia čitatelia?! Že si nevážiš svoju prácu?!“ Cedil jedno slovo za druhým David.

„To máš za tú správu.“ Rozopol si kabát Ambie. Prevesil ho cez opierku stoličky a usadil sa.

David na neho po očku pohliadol; „Dúfam, že si prišiel autom.“ Narážal na jeho rozhalenú košeľu v ktorej sa vynímal prívesok na striebornej retiazke.

„Keby som neprišiel autom, tak už máš môj mokrý dáždnik vtisnutý v zadku.“

„Ah ďakujem. Ako vždy tak milé gesto.“ Odkašľal si David a postavil sa. Do ruky si vzal mikrofón v ktorom nepríjemne zapišťalo takže všetci zákazníci upriamili na nich svoju pozornosť. So šumom sa začali zbiehať k stolu.

„Autogramiáda práve začína. Po krátkom rozhovore ktorý poskytne pán Ray, sa presunie program k autogramiáde. Výtlačky knihy si môžete zakúpiť aj na mieste ako vidíte.“ David sa znova usadil a zasadil mikrofón do stojanu. Nasledovalo pár rutinných otázok, ktoré zaujímali poviedkárske mesačníky a bulvárne plátky.

„Mike Litenberg, týždenník Slovo.“ Zdvihol ruku novinár, keď mu niekto šliapol na nohu.

„Opýtaj sa ho to!“ sykol na neho Josh, „okamžite sa opýtaj to čo som povedal aby si sa ho opýtal inak ťa zabijem nepríjemnou, ostrou a veľkou zbraňou!“ Štuchol Mika nohou do tej jeho. Ani nemohol zdvihnúť hlavu a pohliadnuť na Ambieho. Ak ho uvidí priamo a uvidí do jeho tváre, tak sa neudrží a…!

„Bola inšpiráciu Vami prežitá udalosť?“ Opýtal sa Mike po nekonečnom kopaní do jeho nohy. Josh bol ako buldozér keď sa rozbehol, ťažko šlo zastaviť jeho ničenie. Nemal rád ani jedného z nich. Josha ani Ambieho. Josh ho len využíval a Ambie ho neznášal pre jeho dotieravé otázky. Ale vždy musel byť tým prostredníkom medzi nimi. Raz sa skoro pohádali na tlačovke. Josh ho vtedy tiež kopal do nohy a nútil ho aby sa Ambieho pýtal osobné veci. Potom ho z tlačovky vyhodili.

„Litenberg,“ riekol nežne meno Ambie, „pripadá Vám, že potrebujem svoj súkromný život roznášať v knihách?“

„Takže tvrdíte, že ste nikdy nič také nezažili?“ Ozvalo sa z davu blízko Mika. Znelo to akoby to skutočne Mike povedal a všetci si to aj mysleli.

„Nie.“ Odpovedal pokojne Ambie.

„Klamár!“ zvolal niečí hlas.

„No tak pokoj!“ Postavil sa David, „len otázky po zdvihnutí ruky. Zdržte sa takýchto komentárov.“

Josh so sklonenou hlavou a drviac knižku v rukách sa vydal pomedzi regály plné kníh. Oprel sa o stĺpik v oddelení literatúry faktu a vydýchol. Nezvládol sa na neho pozrieť. Skúsil to len po očku a túžba hodiť do neho knihu narastala čoraz viac. Nevidel ho tak šialene dlho a teraz… nemal som sem chodiť! Nemal som. Stále ma chce zabiť. Nikdy neprestal mať chuť zabiť ma. Len čo ma uvidí zabije ma. Taká je skutočnosť.

„Hmm… pridali dodatok k zákonu o Duševnom vlastníctve.“ Začul známy hlas, ktorý prichádzal od poličiek, kde stáli zákony a iné podnikateľské publikácie.

„Prišiel si?“ opýtal sa Maxa.

„Prišiel som. Nemohol som si nechať ujsť vidieť tú sexi baby doll face.“ Odložil Občiansky zákonník na poličku a podišiel k Joshovi, „stáva sa z teba pomaly slaboch. Nevieš mu čeliť z očí do očí?“

„Nemôžem tam pred neho teraz skočiť…“

„Výhovorky.“

„Proste ma nechaj!“ Zavrčal Josh nepríjemne.

„Čítal si tú knihu?“

„Ešte nie.“

„Škoda.“ Rozišiel sa od Josha preč. Maxovi sa to všetko tak ľahko povie s jeho chladnou povahou. On nemôže ani poriadne spávať. Zdvihne hlavu, pohliadne na Ambieho a rozklepe sa hnevom. Chcel by mu zovrieť tie úzke ramená, nakloniť sa k jeho štíhlemu krku a zbozkávať ho. Celého od hlavy po päty. Privoňať k jeho pokožke a opíjať sa tým pôžitkom. Stačila by mu jedna noc s ním. Potom by si rozmyslel koho ide zabíjať! Vzchop sa Joshua Irving. Vzchop sa. Je to už dávno za tebou. Nemáš potrebu bozkávať ani hladiť Ambieho. Už to nie je TEN Ambie. Je to len šialený autor ktorý ma chce rozpitvať slovami. Tak to je tvoj spôsob zabíjania? Otvoril knižku a nalistoval si prvú stránku.

         „Prosíme všetkých zákazníkov aby opustili priestory obchodu. Zatvárame.“ Josh stiahol pohľad od stránok. Zabuchol knihu a zmätene sa rozhliadol dookola. Zatvárajú? Prečo? To už prešlo toľko času? Skončila autogramiáda? Ale on nedostal svoj podpis! Počkať! On sa začítal do knihy a prepásol príležitosť pohliadnuť priamo Ambiemu do očí? On sa natoľko začítal do tej knihy, že zabudol absolútne na okolie.

Vybehol z obchodu pletúc sa pomedzi ľudí až k východu z obchodného domu. Dážď len jemne klepal na chodníky. V tej tme osvetlenej pouličným osvetlením videl všetky autá skoro rovnakou farbou. Len biele vybočovali zo škály. Nie je problém v tom, že by som mu nedokázal pohliadnuť do očí, pretože mám strach. Bojím sa, že mu ublížim. Môj dotyk ho bude bolieť. Budem kričať a stane sa zo mňa to monštrum v stránkach jeho Slepého slávika. Monštrum…

„Ambie!“ zvolal do tmy ktorá sa rozprestierala naokolo. Zúfalý výkrik sa odrážal od takmer prázdnej ulice a vracal sa naspäť. Periférne zazrel ako svetlá jedného z áut sa rozsvietili. Nezastavíš ma slovami ani knižkou. Nezastavíš ma ani tým monštrom ktoré vo mne vidíš. Nechceš aby sa to monštrum k tebe viac priblížilo. Ah ty krehký Adam ktorému ublížilo monštrum. Ty slepý slávik ktorý šteboceš tak ako monštrum chce. Máš zakázané dívať sa a pozorovať.

„Otvor dvere!“ Buchol na kapotu čierneho AUDI, ktoré prudko zabrzdilo keď sa mu Josh postavil do cesty. „Viem, že si vnútri tak vystúp a hovor so mnou!“  Ani si nevšimol, že keď opäť buchol po prednej kapote auta, použil na to knihu.

Z ľavej strany spolujazdca, sa otvorilo okienko, „pane chceli by sme vyjsť na cestu prosím upokojte sa.“ Bola to Davidova hlava a jeho ustarostený výraz na tvári.

„Neodídem, pokiaľ Ray Ambie nevystúpi z toho auta!“  Nespoznával vlastný hlas. Monštrum… nekrič, nerev na mňa. Som len človek, počujem ťa. Som slepý, ale nie hluchý.Prechádzal si riadky knižky v hlave stále dookola. Hrali mu vnútri ako pokazená páska so starým filmom. Premietanie slov.

„Prosím! Nenúťte ma zavolať políciu. Ľudia sa začínajú dívať.“ Tlačil ďalej pomerne slušne na neho David. „Pán Ray poskytol rozhovor aj autogramiádu.“

„Chcem s ním hovoriť. Je to osobné. Nech vystúpi inak si pre neho do toho auta pôjdem!“ Stisol  Josh čeľuste pevne k sebe.

„Ale pane-“ David sa musel pridržať dverí, pretože sa auto nebezpečne posunulo dopredu a tak prinútilo Josha aby cúvol. „Ambie pre boha veď ho zraníš!“ Zaliezol späť do auta David, „no tak prestaň! Pusti ten volant! Au! Nebi ma! Sakra človeče!“ Zvolal naštvane David. Všetky tie nadávky boli počuť von z auta skrz otvorené okno. Auto sa znova pohlo a narazilo do Josha, ktorý to dokázal ustáť. Buchol znova po kapote odhodlane a nevzdávajúc sa.

Nastalo ticho. Žiadna hádka vnútri auta. Ľudia sa prestali otáčať. Auto nedokázalo vycúvať bez toho aby zrazilo Josha. A ten by sa pokojne zraziť nechal.  Netrpezlivo potláčal Monštrum vo svojom vnútri. Dážď začínal hustnúť. Cítil ako mu kvapky stekajú po tvári a kabát na ramenách bol mokrý. Dokonca aj knižka vytrpela svoje. Zámka dverí od auta povolila. Zazrel ruku ktorá sa pridržala na vrchu dverí a potom postavu ktorá vystúpila z auta. Zabuchol dvere a ruky založil na hrudi. Videl odhalenú hruď a strieborný prívesok ktorý sa o ňu láskyplne opieral. Čokoľvek sa dotklo Ambieho muselo byť láskyplné a nežné. Slepý slávik spieva krásne i keď to bolí. Slávik je vždy krásny.

Knižka Joshovi vykĺzla spod prstov a ostala na mokrej kapote auta. Prsty pomaly skĺzli dole až po kraji kapoty. Prikročil k Ambiemu ktorý stál v tom jemnom daždi len v čiernej košeli so založenými rukami na hrudi. Slávik je krásny. Ale krása neposkytuje bezpečie. Práve naopak.

Teraz keď pred tebou stojím, si uvedomujem, že som opäť urobil to, čo Monštrum. Pretože ja ním som. Desí ma, ako veľmi, ma tento krehký slávik pozná. Aké nepríjemné je poznanie, že všetci poznajú čo som zač.

„Ambie,“ šepol skoro zamilovane do dažďa, „prepáč za ten výstup, chcel som… chcel som…“ Hlas sa mu chvel a prepadával niekam do hĺbky jeho Ja. Vnútri, v sebe samom sa začínal topiť a strácať.

„Povedz, že to nie je pravda. Nemôže to byť pravda!“ Opäť Josh zvýšil hlas. „Tak niečo povedz. Nemôžeš ma tak nenávidieť. Nikto nemôže niekoho tak nenávidieť.“  Ukázal smerom na knihu ktorá ležala na kapote auta.

„Povedal som, že ten príbeh je vymyslený.“ Ah medový hlas v tichom daždi. Ako plameň sviečky v zimnom večere. Neopustil by som ťa. Ty to vieš veľmi dobre.

„Môžeme sa niekde pokojne porozprávať?“ Opýtal sa Josh prehĺtajúc všetky tie zvratky slov, ktoré sa mu tisli do úst.

„Nemám s tebou o čom hovoriť. Tak odíď. Chcem ísť domov.“  Otočil sa späť k autu a otvoril dvere.

„Chcem aby si si to vzal! Všetko čo si u nás  nechal!“  Smutná požiadavka na zlomeného chlapa.

„Vezmi si tú knihu z môjho auta a odíď. Nechcem ťa viac v živote vidieť. Rozumieš?“

Ani sa na mňa nepozrieš? Teraz tu stojím ako úbožiak vystrihnutý z béčkových romantických kníh, ktoré rád číta Max. Realita je chladnejšia. Nechcem ťa nenávidieť Ambie. Hneď ako začul zabuchnite dverí, prebehol Josh k strane spolujazdca. Otvoril dvere zo strany Davida a začal ho ťahať von. Pomätený a vystrašený chudák editor sa nechal vytisnúť von do dažďu celkom ľahko.

„Ty si strašný chudák!“ Zovrel pevne volant Ambie, „prečo máš takú potrebu sa predo mnou ponižovať stále?!“ Otočil hlavu na Josha, ktorý zabuchol dvere od auta. Bez rozmyslu otočil svoju hlavu na stranu k Ambiemu. Zelený pohľad sa stretol s orieškovo hnedým. Vo svetle auta bol ich odlesk matný.

Chvíľu na seba obaja hľadeli kým tichý moment neprerušil Josh; „Nechcel som ťa podviesť.“

„Prestaň!“ Zúfalo otočil hlavu od Josha na bok. Rukami zamykal zúfalo volantom, ktorý sa samozrejme nepohol ani o centimeter.

„Nechcel som ťa nikdy podviesť.“ Šepol nežne Josh v prostredí ktoré dotváralo hlasné bubnovanie dažďa na strechu auta.

„Také keci. Si trápny.“ Oprel sa o operadlo a pohliadol von oknom. V tme ktorá sa rozprestierala von, bol na okne auta vidieť odraz jeho tváre.

„Nikdy som nechcel…“

„Josh!“ Zvolal do malého priestoru v aute, „ak niekto niečo nechce spraviť tak to nespraví!“ Začínal sa cítiť zúfalo.  Josh sa za ten čas musel načisto pomiasť. Opakoval mu dookola to isté tým istým tónom hlasu ako zdrogovaný.

„Nebol som sám sebou!“ Snažil sa obrániť zúfalo, „nebol som to ja! Ako ti to mám vysvetliť?“

„Oh áno, zdá sa, že ani teraz nie si sám sebou. Na čom frčíš hm? Bral si drogy aj keď sme boli spolu?“ Otočil hlavu späť na Josha.

„Čo si…“ zamračil sa, „nikdy som nič nebral a…“ O čom to sakra hovorím?! Načisto som si vygumoval ostatok rozumu? Monštrum spútané v reťaziach. A to len kvôli tej vôni, tým očiam. Môže byť človek niekým tak naproste očarovaný, že stratí sám seba? Očaroval si nás oboch Ambie. Mňa určite. „Povedz mi o tých listoch Ambie. Musíš mi o nich povedať. Vyvráť úplne všetko čo si napísal.“ Nahol sa mu tesne k tvári.

„Vystúp si!“ Ambie stále zvieral volant. Hľadel kamsi pred seba skrz predné sklo. Nemienil sa už viac otočiť. Premárniť sekundu s človekom ktorý mu sedel po ľavej ruke.

„Rok Ambie Ray, ma devastuješ, psychicky ničíš s listami a toto je to, čo si zaslúžim?!“

„Zaslúžil som si snáď ja aby si ma podviedol so šľapkou?!“ Zvolal vyčerpane pred seba. Vo všetkých slovách sa odrážal hnev no len v posledných bol smútok. Toľko smútku a vyčerpania, že keby sa dali zhmotniť, topia sa v nich.

„Nezaslúžil.“ Šepol Josh, „ale bola to žena. Len žena. Ako by ťa mohla ohrozovať žena?“

„Túto somarinu som počul už dvadsaťkrát. Ušetri ma toho. Vystúp si a nechaj ma pokojne ŽIŤ!“ zdôraznil mu posledné slová.

„Nič to neznamenalo, akoby mohlo? Bola to ženská a k tomu šľapka…“ pokrútil hlavou, „nebol to chlap aby si mal dôvod byť na mňa tak naštvaný…“

„Ty si zjavne najdrbnutejší Ír aký sa kedy  narodil. Tvoja matka a jej rady za milión. Bež si nájsť tú svoju kurvu a založ si s ňou rodinu. Ja o teba už nestojím, rozumieš? Neodpustím ti a tá kniha nie je o tebe a o mne! Rozumieš? Tak vypadni!“ Začínal byť nervózny z toho vrčania motoru, dažďu, plýtvania energiou.  Z celej vyhrotenej situácie.

„Ja by som ti to odpustil.“  Povedal skleslo pri čom si pohliadol do dlaní.

„Ty si proste stratený prípad. Vyhovuje ti, že som vypadol. Ešte si sa ma opýtal či nechcem pomôcť zbaliť. Ak by si mi to odpustil, tak si ma nikdy nemiloval.“

„Ambie, to sú drísty!“ Zúfalý výraz sa prestrel v Joshovej tvári.

„Mňa to už celé vôbec nezaujíma. Kurvil si sa s ňou v našej posteli, vyhodil si ma z domu a teraz sú to všetko drísty. Zaveziem ťa domov a potom mi dáš už konečne pokoj!“ Zaradil rýchlosť a konečne po dlhom boji, sa mu podarilo vycúvať z parkoviska.