Spomienky

Nikdy… To jedno slovo, ktoré pre ňu vtedy znamenalo toľko. Chytila sa Shikinej ruky, ktorá je pomohla vstať.
„A- Aký kontakt?“ spýtala sa zvedavo, keď už s úsmevom cupkala za Shiki v tenkej uličke bez ľudí. Boky sa im otierali o steny… Bola vážne tenká a čudovala sa, ako sa tam vôbec vopchali tie dve. Bezhlavo za ňou šla, až došli k starému zbúranému kostolu. Veža mu ešte ako tak držala, farebné sklá boli porozbíjané a niektoré steny zbúrané… Nikdy si tohto miesta nevšimla a pritom vyhľadávala opustené miesta bez ľudí. No to miesto bolo zároveň aj desivé. Uspokojovalo ju to, že tu nikto nie je, no desila tá krv na stenách kostola… Fľaky poroztierané po vonkajších stenách dávali dojem, že sa tu odohrala vojna, alebo tu niekoho mučili…
„Kde to sme?“ spýtala sa neisto malé zeleno-vlasé dievča.

Uškrnula sa.
„Vo svete démonov.“ Odpovedala pokojným hlasom otočená ku Greenys chrbtom. Pomalým krokom sa vybrala k zrútenému kostolu.
„Poď.“ Povedala potichu a jej hlas naznačoval, že na výber nemá. Snáď ešte pomalšie sa za ňou vybrala smerom ku kostolu.

V kostole to nevyzeralo o nič lepšie. Po stenách boli krvou nakreslené pentagramy… Okolo nich boli rozmazané machule krvi. Na niektorých miestach bola zem podlomená a potom nasledovala hlboká čierna jama. Na voľných kúskoch zeme okolo jám ležali mŕtve telá ľudí a aj démonov v kalužiach krvi.  Až teraz si dievčina uvedomila oblohu sfarbenú do bordovej, sivé oblaky a slnko strácajúce sa za horizontom. Tráva mala farbu niečoho medzi bordovou a fialovou… 

Kráčala po škrípajúcej podlahe za Shiki. Steny kostola na ne vrhali tiene a keď došli až k starému rozpadávajúcemu drevenému podstavci vpredu zastavila. Otočila sa ku Greenys na jednej nohe, pričom vyzerala, ako by sa šla točiť.
„Si pripravená so mnou uzavrieť kontakt, pričom sa sama stávaš tým, čo som ja?“
„Čo?“
„Staneš sa démonom a zároveň shinigamim, no to ale až vtedy, keď zomrieš, inak povedané, po smrti sa staneš nesmrteľnou a nikdy nebudeš môcť odísť z tohto sveta.“ Vysvetlila.

Zo spomienok ju vytrhol až bolestný náraz do brucha. To, že to nebolo jej telo, neznamenalo, že bolesť necítila. Jeden zo psov sa zahryzol Shiki do brucha. Tá len znechutene sykla. Ani ju ten náraz neposunul, nedala na sebe poznať žiadne náznaky bolesti, aj keď, necítila ich…  No ona áno. A sakra moc to bolelo! (Chúďa D: mučím si postavy, budú ma nenávidieť…. to už vlastne aj teraz… whatever) Bolesť však po chvíli ustála. Začala premýšľať nad tou vetou…  ´Staneš sa démonom a zároveň aj Shinigamim, no to až vtedy, keď zomrieš…. ´ toto ju netrápilo, veď, prečo by malo byť zlé byť démonom? Zaujímavejší život! No trápila ju druhá časť vety… ´…inak povedané, po smrti sa staneš nesmrteľnou a nikdy nebudeš môcť odísť z tohto sveta. ´ …prečo to vtedy hovorila takým smutným hlasom?

´Hej!! Venuj sa mi trocha! ´ zakričala Shiki v myšlienkach na Greenys.
´Č- čo? Prepáč, premýšľala som… ´
´To mi došlo! Neviem sa kvôli tebe sústrediť! ´
´Počkať, ty vieš na čo myslím?! ´
´Samozrejme ty kapustová hlava plná pilín! Sme prakticky jedno telo! ´
´Nenadávaj mi ty zhorená pančucha! ´
´Budem ti nadávať ako sa mi zachce ty rádioaktívne nemehlo!!!! ´
´No len skús a uvidíš, ty pohrebná voš! ´
´Máš čo hovoriť, ty strapatá zhnitá kapustnica! ´
´Predstav si že mám, ty besný potkan! ´

Psy nechápavo hľadeli na naštvaný výraz čiernej vlčice, ktorá sa od hnevu klepala.
„AAAHH! Mám toho dosť!“ zvrešťala ako na hory, chytila čiernu kosu do papule a ohnala sa s ňou po psoch, pričom niektorých presekla napoly. Ich krv sa rozliala po okolí v smere putujúcej kosy.

Črevá mŕtvych psov sa povaľovali po okolí rovnako ako aj ich mŕtve telá , z ktorých sa liala krv ako voda z vodovodného kohútika… avšak, obmedzeného kohútika. Ostatný psy však ani po tomto pohľade neustúpili… naopak, rozbehli sa bezhlavo proti nej.

Predstavte si tie krvavé scénky z anime.  Postava s psychopatickým výrazom a zúženými zreničkami natoľko, že jej ich skoro nevidno, len maličká bodka v obrovskom červenom vypúlenom oku, s čiernym bielkom okolo dúhovky… V pozadí leží kopa mŕtvych tiel, v našom prípade napoly preseknutých psov… Okolo nej lietajú nové kvapky krvi ktoré keď dopadnú na zem sa zmiešajú s krvou niekoho iného… No to už bude nepodstatné.

S týmto výrazom sa Shiki hnala vpred a s úsmevom na tvári zabíjala všetkých naokolo. Robilo jej to radosť, ako inak, veď bola mix démona a shinigamiho (boha smrti :3 ) … S radosťou ignorovala prosby zeleno- vlasej dievčiny v jej myšlienkach, aby s tým prestala.  Vyzerala ako keby bola v tranze. Proste sekala všetko, čo bolo pred ňou. (začínam ľutovať tie psy D: chudáci… a to mám psov rada! D: Prečo som vybrala psov?! D: )

Okolo nej a dediny sa váľalo mnoho psích tiel, či už rozrezaných na polovicu alebo zabitých ľuďmi myšieho klanu. No teraz sa všetci nepriatelia hrnuli na Shiki a oni sa do boja veľmi nemali. Sledovali ju, bolo im z toho zle… Smrť týmto spôsobom by nechceli zažiť… Bol rozdiel zomrieť v boji a snažiť sa prežiť  namiesto zomretia v boji bez možnosti vyhrať. Bolo to pre nich stratené, nemali šancu prežiť. Proti nej to bolo nemožné, veď bola démon… No predsa mali odvahu a útočili.
´Šialenstvo´, pomysleli si.

Polovica nepriateľov vyhladená, mŕtva… Druhá polovica vzdávajúca sa, utekajúc preč, pričom nechávajú ranených aby vykrvácali. Ticho chichotajúca sa Shiki nad pohromou ktorú spôsobila. Hlavu pozdvihne k nebu, pričom ju ľahko zakloní a spustí ohlušujúci smiech. V ušiach teraz už vzdialených nepriateľov a ľudí okolo to znelo ako smiech šialenej veveričky trocha hlbším hlasom. Prudko sa zas predklonila dopredu a prestala sa smiať. Svoju krvou pokvapkanú tvár uprela na myší klan za ňou. Zreničky zúžené snáď ešte viac než predtým. Ako malé čierne bodky, pripomínajúc čierny drobec z chleba. Absolútne maličký. Krvavo červenými očami ich vlčica prepaľovala. Hľadala známku strachu, ktorú našla v každom z nich.

Pomaly sa začala narovnávať. Menila sa v človeka s ušami a chvostom, rovnako, ako boli oni. Mysleli, že bude mať telo Greenys, čiže aj účes, nič z toho sa však nestalo. Výška bola o niečo nižšia. Pokožka snehovo biela, biele vlasy prehodené cez pravú stranu oka, pričom sa postupne skracovali, až boli pri krku úplne krátke, na druhej strane boli kratšie.  Čierne oblečenie, nepripomínajúce to zeleno -vlasej dievčiny. A čo bolo podstatné a oproti Greenys totálne iné, bola takmer plochá… (veď vi vieme kde :DD )

S grimasou pri ktorom ukazovala svoje biele ostré zúbky a vražedným pohľadom ich sledovala, mala v pláne vrhnúť sa na kohokoľvek, ktorý by čo i len mrkol. Pre jej smolu, nikto… Greenys sa začala drieť na povrch, aby získala svoje telo späť.  Shiki neprotestovala ako inokedy, vedela čo vyviedla a pravdepodobne, teda, viac ako pravdepodobne ich teraz vyhodia z dediny.

´No pekne, ty čierna husacia masť!´ neodpustilo si modrooké dievča.
´Drž hubu.. ´
´Tak mi nejakú daj do ruky! ´
Na túto vetu sa stihla Shiki rýchlo zohnúť, zhrabla zo zeme prvú hubu ktorú uvidela a nechala Greenys voľnú cestu na transformáciu. Postave sa zmenil účes a s ním aj farba vlasom na zelenú, červené oči s čiernymi bielkami sa zmenila na pôvodné, modré a bielko ako u každého, na biele. Hrudník sa zväčšil (Huráá! :DD Greenys ma späť kozy :DD) a výška sa o niečo viac zväčšila.
´Prajem krásne držanie huby. ´ skomentovala a ona si živo vedela predstaviť jej škodoradostný úsmev.

„Hej! Ty modrooký blázon! Padaj!“ vrieskali po nich dedinčania kým sa tie dve hádali. Kričali po nich, hádzali veci… Jediný kto nekričal bol Asagi. Smutne na nich hľadel a keď mu pohliadla do očí, žiadajúc pomoc, odvrátil pohľad. Shiki bola tiež pre zmenu ticho. Jediné čo jej zostalo bolo s hrôzou pomaly odkráčať do lesa.

Po dlhom kráčaní sa konečne usadili dosť ďaleko od dediny pod stromom. Mala dosť. Všetko čo sa dnes stalo.. ten pohľad ľudí ako ju vyháňali, plný znechutenia, hrôzy, zloby… a pritom to ani nebola ona…  nenávidela ten pocit, pocit úzkosti, strachu, utláčania v jej srdci. Zabíjalo ju to viac ako fakt, že v sebe má neznesiteľnú spoločníčku. Po líci jej stiekla slza.
´Prečo sú ku mne vždy taký? ´
´Ľudia ktorý na tom nie sú rovnako ako ty, tomu nepochopia Greenys… ´ to bolo asi druhý krát, kedy ju musela utešovať… Druhý, správne… Prvý krát pri ich  tvorení dohody. Vtedy si Greenys prechádzala, pre niektorých, pravým peklom, no pre ňu to bol každodenný deň zhrnutý do krátkych chvíľ… Smútok držala v sebe, postupne to zvládala, no keď sa na ňu zosypú najhoršie momenty jej života naraz…

Z premýšľania ich vytrhlo až puknutie vetvy pod nátlakom. Niekto sa k ním blížil. Obe spozorneli a postavili sa do útočnej pózy.
„Kto si?!“ zvrešťala Greenys smerom k neznámemu. Bola noc a tvár mu vidieť nebola. Postava vykročila smerom k nim, na miesto osvetlené mesiacom. Tvár neznámeho osvietila žiara mesiaca a jediné, čo jej zostalo, bolo hľadieť naň s pootvorenými ústami.

„Ussu, stará kamarátka!“ zaškerila sa postava oproti nim.
„Ty si… To nemôže byť… Kao?!“ vykríkla nadšene zeleno- vlasá dievčina.
„Yyep, len ja a nikto iný…“ pousmial sa a nechal, nech mu Greenys vbehne do náručia. (wtf, toto mi začína znieť ako romantický šalát… :I toto nebolo v pláne)