Srdce uplácané zo snehu

Sme príšery… hlboko…v každom z nás je príšerka…čaká  a vyčkáva na vhodnú chvíľu. Človek by čakal od ostatných viac zloby, zapojenie sa do niečoho…čo zatiaľ máme?

Hŕstku odvahy, spôsoby…a to slovíčko…“musím“

Stačí toto pre záchranu sveta? Stačia tieto obyčajné pocity a vrodené schopnosti k záchrane?

Pozrite sa na nás…banda obyčajných ľudí obdarená „niečím“ aby chránila ľudstvo.

Pozrite sa hlbšie…sme rovnakí… každý sa inak tvárime. Sme skupinka ľudí s podobnými záujmami…zachrániť a ochrániť…

Len pár ľudí…ktorá vezme čo môže aby zachránila váš, tvoj, život…

Hrdina…lenže, kto zachráni hrdinu?

Mal za to, že všetko na svete má istý poriadok, alebo chaos? Všetko bolo tak systematicky, krásne usporiadane neusporiadané, až to bolo krásne. Všetko to bolo tak, v jeho mysli…pokiaľ nestretol Jeho…

Človek…obyčajný človek ktorý sa díval dopredu…chladná tvár, tie oči… brána do duše…v ktorej bolo ale príliš veľké svetlo…to svetielko niekde v jeho útrobách mal rozsvietiť plamienok nádeje. Kam sa podel?

Možno, keď sa hlbšie prizrie…zistí, že nikdy nič ako nádej neexistovalo. Pretože i keď umiera posledná, čo to vlastne znamená? Dávať svoj život do hry niečoho, čo nemá zmysel? Veriť i keď je to už zbytočné?

Nádej umrela…a umrela dávno pred tým, že bol schopný veriť, že umiera posledná.

Niekde tam vnútri…počúval, vnímal.

Odvaha, sila, obratnosť…chladnosť…

Kam by sa v tomto období bez toho dostal? Kto by rozdával rany z milosti? Pre úplnú naivitu, pre stratu schopnosti vnímať realitu?

Pre tých pár výstižných slov, ktoré rania rovnako ako pomôžu?

Vnútri mať niečo…tak chladivé…tak umierajúce a pri tom to, čo trápi.

Mať v sebe niečo, čo ubližuje…čo plače, ale bojí sa to vystúpiť na povrch.

Niečo…alebo niekto…tak maličký, skrytý pred svetom, ktorý mu toľko krát ublížil…

Boli blízko…každý z nich spoločne a k tomu každý zvlášť. Kryli samých seba, a pritom seba individuálne.

Úsmev, plač…tragikomédia… jeden veľký maškarný ples…prehliadka masiek na všetky príležitosti. Prečo sa dokázal ten biely tieň zakrádať tmou bez toho aby bol zahliadnutý?

Plač…hysterický plač striedaný šialeným smiechom. Clown…obyčajná atrakcia na pobavenie ľudstva. Využiť a viac sa nezaujímať.

A i keď sa z očí sypú slzy…málokto zastane. Pre ľudí je ponímanie citu…niečo vražedné…prečo plačú práve tí, ktorí sú tými najsilnejšími? Tí, ktorí držia duše nad hladinou?

Smejú sa a plačú na hranici šialenstva.

Pri tom tak iný…rozdielny…každý z nich…jednotlivá slzička a úsmev poskladaný do mozaiky. Vnútri teplej nádeje, ktorá skutočne nikdy neumrie. Ale prečo? V čom môže vidieť tú nádej? Keď umrela už toľko krát…tak moc krát umrela a on ju vždy rozdúchal… z tých pozostatkov, z pahreby…jediného horúceho uhlíka dokázal rozdúchať plameň nádeje…

Stačí sa usmievať a kráčať ďalej…vždy, len ďalej…

Nesmial sa…ani neusmieval. Život je otrava…život je niečo čo nesformuješ vlastnými rukami ani pekným pohľadom. Človeka nezmeníš len tým, že mu ponúkneš pár krásnych slov na zamyslenie. Svet môžeš otáčať rôznymi smermi. V každom z jeho kútov, nájdeš niečo zaujímavé, niečo odstrašujúce…k smiechu, k plaču…ale nájdeš to niečo, pôjde to s tebou ďalej…ďaleko…pred tebou, za tebou, s tebou…vždy a navždy v tvojej mysli.

Ruky zmáčané čiernou krvou. Životom ktoré sa cez ne preliali ako niečo nezaujímavé, ako niečo prelievajúce sa. Každá z tých čiernych kvapiek, ktorá dopadla do snehu, tvorila tvár…ich tvár…ľudí, ktorí nemuseli utekať, nemuseli sa smiať, nemuseli plakať…oni boli…a pred tým sú…

Existencia niekoho kto netuší aká nepotrebná je tá čierna. Ktorý netuší, že tá farba sa zmyje z rúk, ale nikdy nie z mysle a srdca. Ostane tam navždy…vytvorí nezmývateľné fľaky…vnárajúce sa do tela, do duše, do života…

Chránime sa…zabúdame, unikáme…

Sme menej, než tých pár kvapiek…obdarený úsmevom bez sĺz. Obdarený náručou bez lásky… obdarený životom so smrťou. Nič viac…len pár čiernych kvapiek padajúcich do belasého snehu…

Sme srdcia…uplácané z čierneho snehu…

Možno…keby sa nikdy neboli stretli…nikdy by nezistili, aká je skutočná tvár, tých pár kvapiek…monštrá stvorené z ľudí. Bežia voči smrti, len tak ako malé dieťa za zmrzlinárom. Pre pár cukríkov… po čokoládu, ktorou si umažú ruky…tak nevinní, a s nádejou…bežia si po čokoládu… nevedia, či bude horká alebo sladká…biela alebo hnedá…či bude obojaká, s príchuťou, s orieškami, s hrozienkami…proste bežia slepo za čokoládou…ruky sa mažú, lepia a všetko to steká dole..sladké, privolávajúce včely a osy… kam by došli? Znova unikajúc…ďaleko…

Nohy visia zo siete…modré oči sa dívajú na červenú oblohu…vyzerá ako mŕtvola…mŕtvola snažiaca sa oživnúť pomocou červenej zliatiny…pomocou plynov, tak mŕtvych a smrteľných…dávajú život…nový deň… smrť, ktorá dáva život…

Celý život umierajúce…s poškvrnenou dušou a srdcom… s rukami ulepenými od čokolády…nevinní ako deti…

Padá vločka za vločkou…dopadá tá čierna…mieša sa…srdce uplácané z čierneho snehu…

Sme sami…nikdy sme neboli spolu…len sami…oddelení od každého a zvlášť. Posudzovaní ako skupina jednotlivcov…

Prečo v tomto svete, nemôže byť človek s niekým? Skutočne s niekým?

Držiac ho za ruku…vnímať bitie jeho srdca…byť pre neho dôležitý…

Len pár kvapiek na snehu…ktoré sa stratia…zapadnú snehom…

Zídu z očí, zídu z mysle…

Všetko čo sme urobili…pre koho sme to urobili…slobodne…nevinne…nič neočakávajúc…s túžbou žiť…pre druhých…zabúdajúc na seba a ostatných navôkol…len pre tých ostatných…

Samostatne ako jednotlivci skupiny… navždy o samote…