Stretnutie

Úsmev ju však rýchlo prešiel. Pustila ju a ona dopadla na tvrdú zem. Bielovlasá dievčina sa otočila a odkráčala si to do blízkeho lesa, pričom jej dedinčania zdesene uhýbali. V momente ako Shiki zmizla z dohľadu sa k postave ležiacej v bezvedomí na zemi rozbehol Asagi. Prevrátil ju tak, aby nemala tvár zaborenú zo zeme a prvé čo, skontroloval, či ešte dýcha. V momente ako sa uistil, že tomu tak je, zakričal na Nara a spoločne ju odniesli do jednej z chatrčí okolo.

Cítila niečo chladné na čele. Otvorila pomaly červeno- zelené oči a skúmala miestnosť v ktorej sa ocitla. V momente ako uvidela chlapca pri jej boku sa strhla, no bolesť ju hneď zrazila na posteľ.
„Upokoj sa, neublížim ti.“ Prihovoril sa jej milým hlasom a začal jej ošetrovať rany. Ona zase mlčala a sledovala ho. Občas zasykla od bolesti keď jej ošetroval hlbšie rany.
„Okej, toto by bolo na teraz všetko.“ Usmial sa na ňu, „Za chvíľu príde môj kamarát, ošetrí ti zlomeniny.“ Povedal, postavil sa a odišiel z miestnosti. Nastalo hrobové ticho. Ešte raz prebehla pohľadom po miestnosti. Nebolo to tam veľké…všetko bolo drevené a posteľ na ktorej ležala bola prilepená na stene a malá.

Po chvíli sa do miestnosti dostal druhý chalan. Na rozdiel od prvého chlapca bol vyšší a mal o niečo tmavšie vlasy ako on.
„Ahoj.“ Pozdravil ju, no neznelo to dvakrát priateľsky. Uši jej vystrelili dopredu a pozorne ho sledovala čo robil. Nezdal sa jej ako ten pred tým, tomuto nemohla veriť v tom, že jej nič neurobí.
Ten však jej pohľad ignoroval, podišiel k jej posteli a prezeral si ju. Následne vystrel ruku a chytil jej jednu nohu a trochu ju stlačil. Ona zastonala od bolesti a keby nemala obe ruky zlomené, podpálila by ho.

Povzdychol si.
„Toto sa ti bude dlho hojiť…“ povedal jej pri pohľade na jej ruky, „Nohy až tak dlho nie, no ruky rozhodne, to bude bolieť ich vôbec napraviť…“ dodal pričom si sadol na jej posteľ. Chytil jej jednu ruku, ktorá bola vykrivené až priveľmi. Rýchlo ňou trhol do smeru, aby sa jej chrupavka zase dostala tak, kde mala byť, to však zaznelo ako keď zlomíte kuraciu kosť a nasledoval to bolestivý výkrik.
„Ja ho fakt zabijem ako sa vyliečim…“ opakovala si v duchu dievčina.

Keď jej napravil aj druhú ruku a konečne jej zlomeniny upevnil tak, aby sa mohli začať liečiť a dal jej konečne pokoj, mohla sa zase nadýchnuť. Pozrela sa na chlapca, ktorý sa akurát stihol buchnúť do hlavy ako keby si na niečo spomenul.
„Asi som jej mal dať najprv pilulku na bolesť…“ povedal len tak do vetra.
„Na to si si mal spomenúť pred tým ako si začal!“ precedila mu naštvaným tónom cez zuby. Ten sa len ospravedlňujúco zasmial.
„Prepáč, no zvládla si to dobre!“ povedal povzbudzujúco s grimasou na tvári.

Prešlo pár dní, dievčine sa pomaly hojili rany, predsa len, rýchlejšie ako komukoľvek inému, no na démona stále pomaly. Asagi a Naru sa o ňu stále starali, nosili jej jedlo, ošetrovali jej každý deň rany a podobne…  Ona však skoro vždy mlčala, sledovala ich a dávala si pri nich pozor. Stále nedokázala pochopiť, prečo jej pomáhajú. Chceli od nej niečo?
Jedného dňa ako jej menší chlapec ošetroval rany s ňou začal rozhovor na ktorý ona skoro neodpovedala.
„Inak, ako sa voláš? Si tu s nami už niekoľko dní a nespýtal som sa ťa na meno, prepáč… Ja som Asagi a ty?“ spýtal sa priateľsky s úsmevom na tvári. Trocha sa zamračila.

„Čo odo mňa chcete?“
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa jej nechápavo.
„Som démon, zabila som vám ľudí z dediny, mohla som zabiť aj vás, prečo mi pomáhate?“
„Heh, s týmto na začiatku argumentoval aj Naru… No bola si zranená, nemohol som ťa tam len tak nechať!“ povedal s vážnym výrazom. Musela sa na jeho bezstarostnosťou pousmiať.
„…Sally….“
„Čo?“
„Moje meno, Sally, tak sa volám.“
Asagimu sa rozžiarili oči a na tvári objavil úsmev. V tom do miestnosti vošiel vyšší chlapec.
„Heh, začal si bezo mňa… Ešte raz, čau, som Naru, teší ma.“ povedal s malým úsmevom na tvári a vystrel k nej ruku. Tá na neho len zazrela a ten ju hneď radšej aj odtiahol.
„…Sally…“ povedala ešte raz a pozrela sa do zeme. Fakt ho nemusela, no istým spôsobom by nedovolila aby sa mu niečo stalo.

***

‚Hey, Shiki, nabudúce sa nenechávaj nabodnúť, okay? ‚ prihovárala sa jej opretá o strom.
‚Ale no, zas nerob drahoty. ‚
‚Nerobím, len zatiaľ nemám v pláne umrieť. ‚
‚…Nenechám ťa umrieť… ‚
‚Čo? ‚
‚Nič, kapusta, pozbieraj sa konečne! Robíš tu drahoty ako keby ti odtrhli ruku! ‚
‚Ty spálené kuracie mäso, zavri hubu lebo za toto môžeš ty!! ‚

Nadýchla sa a zobrala sily na to, aby sa postavila a šla ďalej. Úprimne, aj Shiki vedela, že krváca viac ako inokedy. Vedela tak tiež aj to, že veľmi dlho takto nevydrží, no ona s tým nemohla nič urobiť… a bolo jej to jedno.

Tackala sa po lese a ťažko sa jej dýchalo. Pomaly ale iste začínala vidieť rozmazane pred sebou. Nohy s už skoro vôbec necítila a zázrakom sa posúvala vopred. Položila nohu pred seba, no v momente ako na ňu dala svoju váhu sa pošmykla na blate a spadla na zem. Pozrela sa pred seba. Videla zeminu, trávu, kríky… v diaľke počula hlasy. No to sa jej už stihlo zatmieť pred očami.

„Hej, čo s ňou chceš spraviť?“ počula hrubý hlas v pozadí. Nemala dostatok sily na otvorenie očí, no istým spôsobom vedela, že je v miestnosti sama.
„Neviem…“ povedal , pre ňu známi hlas, no nevedela povedať, koho to je. Bola až priveľmi mimo na to, aby dokázala len tak rozoznávať hlasy.
‚ Si hore? ‚
‚Hej… ako tak… ‚
‚Fajn, vieš sa hýbať? ‚
‚Pochybujem, prečo? ‚
‚Pretože by si mala čo najskôr vypadnúť odtiaľto. ‚
‚Prečo? ‚ spýtala sa nechápavo Greenys. V tom sa však otvorili dvere a niekto vošiel do izby. Sadol si vedľa postele ako ležala. Cítila, ako jej niekoho ruka prebehla po čele a odhrnula jej vlasy z tváre.
„Ussu…“ počula tiché zašepkanie.

Zovrelo jej žalúdok, mala chuť sa posadiť a vraziť mu jednu. No nebola schopná pohybu. Napriek tomu, že v nej vrel hnev, nedokázala sa pohnúť. Mala na to až priveľmi ťažké telo, zdalo sa jej, že ešte ťažšie ako inokedy.
‚Ale no, neblbni… ‚
‚Chcem mu vraziť! ‚
‚Tak mu vraz. ‚
‚Nemôžem! ‚ zvrešťala v duchu. V tom cítila, ako keby ju niečo potiahlo. No hneď na to ju to aj zase hneď hodilo späť. Vyslovene hodilo, ako keby bola ďaleko nad sebou, ako keby stála na útese a skočila dole do seba. Trhlo s ňou a prudko otvorila oči. Vyrazilo jej dych. Zdesene sa obzerala okolo seba, kým nebola schopná sa nadýchnuť. V tom uvidela prekvapenú Kaovu tvár.

‚Č- čo to bolo?! ‚
‚Čo by bolo čo? ‚
‚To trhnutie! ‚
‚Zobudila si sa, trochou mojej pomoci. ‚
‚To mám pochopiť ako?! ‚
‚Tak, že som ťa na sekundu vytiahla von. ‚
‚Čo-?‘

„Si v pohode?“ spýtal sa jej známi hlas. Opäť sa pozrela na Kaovu tvár. Zamračila sa. Natiahol k nej ruku, no ona ju v rýchlosti odbila, no potom sykla bolesťou.
„Nehýb sa ešte.“ Povedal jej milým hlasom, ako keby sa nič nestalo.
„Nedotýkaj sa ma…“ precedila cez zuby.
„Čo?“
„Počul si! Nedotýkaj sa ma!“ zvrešťala. Pozrel na ňu ublíženým pohľadom.

„Fajn…“ povedal potichu a postavil sa, „Idem ti doniesť vodu…“ dodal a odišiel z miestnosti. Zozbierala sily a posadila sa. Obzrela sa po miestnosti… Toto nemohla byť dedina. Spustila bosé nohy na chladnú zem a prešla sa k oknu. Bola v meste. Okolo nej sa týčili obrovské šedé panely. Vonku videla kopu psov.
‚Do riti… ‚
‚Čo chceš robiť? ‚
‚Zdrhnúť odtadiaľ kým nepríde, nie? ‚
‚Ale ako to chceš urobiť keď nie si poriadne ani schopná vystrieť ruku hore. ‚
‚Nejako to dám. ‚ povedala sebavedome a otvorila okno. Pozrela sa dole. Kopu psov sa tam prechádzalo, buď už vo forme človeka alebo zvieraťa. Dole ich bolo až priveľa, nemohla ísť dole… Pozrela sa hore. Teoreticky by sa tam vyškriabala… Chytila sa parapety A vyškriabala sa na ňu. Chytila sa okna aby nepadla dole a vystrela sa.

Natiahla sa po parapetu nad ňou. Musela sa postaviť na špičky aby na ňu dotiahla. Pustila sa druhou rukou okna a chytila sa parapety aj druhou. Zhlboka sa nadýchla.
‚Voi, zbláznila si sa?! ‚ zvrešťala na ňu Shiki v duchu, no to už bolo až priveľmi neskoro. Odrazila sa od parapety na ktorej stála a zavesila sa celou váhou na tú nad ňou. Nohami sa dotýkala drsnej omietky budovy a škrabala sa hore. Keď sa konečne dostala bezpečne na parapetu, oprela sa o stenu a musela si vydýchnuť. Ruky sa jej neskutočne potili a rana na chrbte ju bolela viac, ako pred tým. Vydýchala sa zase sa postavila. Potlačila bolesť a šplhala sa až hore na strechu.

Keď sa konečne dotkla betónu strechy celým telom, vyvalila sa naň a zhlboka dýchala. Z bolesti v chrbte sa jej miestami až zatienilo pred očami.
‚Krváca mi to? ‚ spýtala sa v rýchlosti.
‚Trocha… no neotvorilo sa ti to úplne, ak sa už viac šplhať nebudeš, bude to v pohode. ‚
‚A skákať budem môcť? ‚
‚Počuj ty zelený kamzík, je mi jedno ako veľmi sa odtiaľto chceš dostať, no na to, aby si preskočila tých päť metrový rozdiel medzi budovami by ani tvoja dutá hlava nestačila. Tá ťa nenadnesie natoľko aby si to preskočila. ‚
‚Heh… ‚ zachechtal sa. Istým spôsobom bola rada, že ju Shiki zase zhučala, chýbalo jej to. Odkedy sa zobudila bola na ňu Shiki až priveľmi milá. Až desivo milá. V tom však začula kroky smerujúce na strechu.
„Do riti…“ zasyčala a rýchlo sa postavila na nohy. Trocha sa zatackala od bolesti, ktorá jej vystrelila po celom tele, no rozbehla sa k dverám. Schovala sa za stenu, no čím viac sa kroky blížili, tým viac si bola istá, že to bude Kao a že ju bude hľadať práve za stenou dverí.

Zhlboka sa nadýchla. Vydýchla a zase sa nadýchla. Toto zopakovala pár krát, no kroky už boli až nebezpečne blízko.
„Pohni, musíme ju nájsť!“ počula ako to niekto kričal, no nebolo to až tak ďaleko od nej. Nadýchla sa, zadržala dych, otvorila oči, odrazila sa od steny a šprintom vybehla smerom k okraju budovy.
‚Zbláznila si sa?! Voi, kapusta! Ty skákať nevieš, stoj! ‚
‚Dúfaj že ma tá dutá hlava čo mám dostatočne nadnesie. ‚ povedala uštipačne Greenys, odrazila sa od kraja sa skočila. Tlak z toho celého jej udrel do hlavy. Adrenalín v tomto celom jej ani nedovolil zaznamenať to, že začala padať už priveľmi skoro pred okrajom ďalšej budovy. V tom cítila ako sa niečo drie z nej von. Cítila už iba to, ako sa jej z chrbta niečo drie von a ako ju to posunulo dostatočne vysoko na to, aby dopadla na povrch druhej budovy. Kotúľala sa ešte niekoľko metrov kým zastala.

‚Čo to bolo?! ‚
‚Buď rada že sa mi podarilo aspoň toto! ‚
‚Ja sa pýtam čo to bolo! Bolo to super! Ako keby som letela!! ‚
‚…Čo? ‚
‚Prisahám že som letela chvíľu, niečo ma drglo hore aby som sem došla, bolo to super!! Chcem ešte raz!! ‚
‚Voi, správaš sa ako malé dieťa… ‚
‚Ako si to spravila?! ‚
‚…To je-‚
‚To je tým adrenalínom, však?! Poď to skúsiť ešte raz!! ‚
‚Voi! Tento krát ťa nechám padnúť psiskám dole! ‚
‚Ale notáák!! ‚
‚Budú mať šalát, serem ti na to. ‚
‚Buu… skupaňa… ‚ povedala, pričom sa jej naduli líca. Už sa chcela postaviť, keď ju v tom zastavila Shiki.
‚Zostaň na zemi. ‚ zo začiatku nechápala prečo, no potom začula hlasy z druhej strany.

„Kde je?!“
„Netuším…“
„Do frasa, šla dole!“
„…Asi…“
„Pohni, musíme ju chytiť než ju zabijú ostatný!“
Potom sa hlasy stratili preč. Posadila sa a z chrbta jej vystrelila bolesť do celého tela.
„Do pekla..“ zahučala a zase sa zvalila na zem. Dúfala, že ju sem neprídu hľadať. Zavrela oči. Bolesť a únava zo straty krvi spravila svoje a čoskoro zaspala na streche budovy.

Zobudili ju až padajúce kvapky dažďa. Otvorila oči. Nad sebou videla zamračenú oblohu a padajúce kvapky, ktoré je dopadali na telo. Netušila, ako dlho spala. Shiki bola prekvapivo ticho a ani sa ju nesnažila zobudiť. Posadila sa. Rana ju už až tak nebolela. Vďaka tomu, že mala Shiki v sebe sa jej skoro každá rana hojila rýchlejšie ako by mala. No to rozhodne nebola nevýhoda. Nevýhoda bola skôr to, že ju Shiki neustále otravovala jej poznámkami. No dosť často jej pomohla… Úprimne, niekedy by ju zabila, najskôr aj ona ju, no nedovolila by, aby ju zabil niekto iný okrem nej. Posadila sa a obzrela sa okolo seba. Potom pozrela dole z budovy. Psy sa šli pomaly schovať do budovy z ktorej sa nedávno dostala. Toto bola jej šanca zmiznúť.

Otvorila dvere do budovy a vošla dnu. Bolo tam prekvapivo chladno, istým spôsobom chladnejšie ako vonku. Triasla sa od zimy, no pokračovala ďalej a šla dolu schodmi. Konečne došla na prízemie a otvorila vchodové dvere budovy. Nikto okolo nej nebol a tak sa vybrala von späť do dažďa. Kľučkovala pomedzi uličky. Premenila sa na vlka pre všetky prípady a pokračovala. Dávala si pozor, aby ju náhodou niekto nezazrel. Keď chcela vykročiť do ďalšieho úkrytu, počula, ako za ňou niekto beží a ako ju niekto hryzol do chvosta.

So zavrčaním sa otočila. Už otvárala ústa na to, aby sa dotyčnému zahryzla do krku a zbavila sa votrelca, keď v tom sa odtiahol od nej. Až vtedy si prezrela psa, ktorý pred ňou stál pozornejšie.
Malý biely pes s hnedými fľakmi, zohnutými ušami a zelenými veľkými očami.