Tango v trojici nefunguje

Toľko slov čo do neho hustil Josh nepočul dokopy v poslednom týždni ani z televízie. Rozhadzoval rukami a tvrdil akú moc momentálne nad ním má. Dve zelené oči si boli úplne isté svojim víťazstvom.

Čo iné sa dá robiť s takou potvorou ktorá sa zubami nechtami drží dvier od jeho auta, nohu pchá dovnútra a pri tom sa chichoce? Hotová príšerka spod detskej postele. Keď už okrem Keetha začal predhadzovať veci typu; si nespoľahlivý, neúprimný, falošný a hnusný k ľuďom inej ako Ruskej národnosti, Ambie rezignoval. Položil si otrávene hlavu na volant s povzdychom. Jeho myseľ ťažila len jedna myšlienka: ako som s týmto človekom mohol žiť toľko rokov?

„Nasadni.“ Napriamil sa a naštartoval auto.

Josh chvíľu mlčal, váhal a bál sa, že ako náhle pustí dvere auta, Ambie cúvne a bude schopný ho aj zraziť len aby sa nemusel s ním zapodievať. Od vtedy, čo ho bombardoval listami začal byť voči svojmu bývalému obozretný.

Nepustil dvere auta, ruku nechal na dverách a prstami skĺzol po skle dole. Takto si prešiel spredu celé auto a pohladil kapotu auta.

„Boha jeho!“ Potichu zahromžil Ambie a dnes už asi stí krát pretočil očami. Trpezlivosť ho načisto opúšťala. Vraj temperamentný Ír – úplne suchá, vyschnutá, pomalá starena sa mu plazila do auta.

„Zapni si pás.“  Prikázal mu Ambie keď autom vycúval od obrubníku.

„Už viem parkovať pozdĺžne!“ Pochválil sa Josh s malým úsmevom. Zapol si pás a posunul si sedačku viac dozadu.

„Neverím.“ Pokrúti hlavou odmietavo Ambie.

„Čo? Chceš ma vyskúšať? Tak poď! Vystúp a uvidíme!“

„Tebe nezverím svoje auto nikdy už som ti to povedal.“

„Ale teraz viem parkovať pozdĺžne!“ Založil urazene ruky na hrudi Josh.

„Ani keby si vedel parkovať vo vzduchu ti moje auto do rúk nedám!“

„To znamená, že budeme mať rande na ktorom ťa odveziem svojim autom a pred reštauráciou budem parkovať pozdĺžne?“ Nahol sa troška na bok Josh s pretrvávajúcim úsmevom. Cítil, že napätie a negatívna aura sa medzi nimi pomaly vytráca.

Keby opäť mohol nazrieť hlbšie do osobnej zóny tej temnej osôbky ktorá sedela pri ňom, určite by videl nové a možno ešte horšie veci než kedysi. Veľa tajomstiev ukrýval za svojimi hlbokými, živými hnedými očami. Svoju skutočnosť, vlastnú existenciu, pravú podobu schoval za čierny papier. Krehká schránka ale svojim spôsobom tvrdá.

„Už som sa ťa to chcel spýtať veľakrát… prečo si si prefarbil vlasy na čierno?“  Opýtal sa celkom seriózne Josh.

„Myslel som, že sa ti to bude páčiť.“ Mrkol  len očkom na neho Ambie pretože sa musel venovať šoférovaniu.

„Mne?“ Neskryl svoje prekvapenie v otázke Josh.

„Nepáčia sa ti?“

„No…“ Zasmial sa nervózne, „vlastne keď to tak hovoríš… no…“ zrazu nevedel čo má povedať. Toľko slov m u šlo na jazyk, že sa zakoktal na čo sa rozosmial. „Pristanú ti.“

„Pätolízal!“ Odvrkol pohoršene Ambie.

„Ale však!“ Buchol po palubnej doske Josh „neštvi ma Ambie sakra! Neviem čo odo mňa chceš počuť! Poviem pravdu, pochválim ťa, všetko je zle! Čo mám urobiť aby si ma chcel?!“ Hlas naplnil celé auto viac než by si to zaslúžilo. Hlavne to nerobilo dobre Ambiemu ako šoférovi, ktorého zvýšený hlas mohol vystresovať a z takého dôvodu už mohla byť na svete tragédia – havária.

„Ja? Nebol si to ty ktorý prehlasoval ako ma neznáša a nech sa mu pracem z domu?“

„Bol som naštvaný!“ Založil ruky na hrudi Josh. Hlas stíšil do levelu okríknutého, ofučaného dieťaťa.

„Nebudeme to riešiť, fakt nie.“

„Vzal som si pre to voľno!“ Začal Josh, „pretože chcem urobiť poriadok vo svojom osobnom živote.“

„Tak nech sa páči, ja ti nebránim.“

„Tam patríš aj ty Ambie.“

„Nie, tam nepatrím už veľmi dlho. Radšej mi povedz kam ideme.“ Zmenil šikovne tému.

„Ty si šofér. Chcem len vedieť o tom zázračnom Keethovi.“  Vytiahol si z vrecka mobil. Prstom krúžil, ťukal a poťahoval po dotykovej ploche hore dole. Robil to už podozrivo dlho takže oprávnený povzdych Ambieho prišiel celkom čakane.

„Vedel som, že si povzdychneš! Vieš koľký krát si to už dnes urobil?!“

„Vieš koľký krát si sa už dnes choval ako dement?“

„Menej krát než si si ty vzdychol!“ Oponoval mu skutočne dospelo Josh.

„Človek sa pri tebe uvzdychá k smrti.“

„To bolo perverzné Ambie.“ Sklonil hlavu späť k mobilu Josh a tento krát skutočne len pár krát ťukol na obrazovku a začal písať správu. „Neznášam dotykové mobily.“ Zahromžil pri čom s chudákom mobilom začal lomcovať hore dole to ho upokojilo a pokračoval v písaní. „Na čo toto kto vymyslel čo? Kto toto vymyslel. Polley za to môže… kto sa bude volať Eugen bude prekliaty…“ Frflal stále pri písaní správy.

„Ten vynašiel diaľkový ovládač.“

„Jedného dňa vymyslíš diaľkový ovládač a druhý už ďubeš do telefónu ako ďateľ.“ Joshove rozčúlenie a rozhorčenie akoby nemalo konca kraja. Vymyslel by škodnú na každý možný vynález ako stará ufrflaná babka na verande, ktorá šúpe zemiaky a ohovára pol dediny len tak do vetra aby sa nepovedalo.

„Josh, oni nevylúčili mobily s klasickou klávesnicou zo sveta. Ty si proste taký… bambuľo!“ Vyhodil smerovku a zabrzdil na križovatke pred semaforom.  „Vždy si kúpiš niečo čo nijako nevyužiješ a keď aj áno tak frfleš nad tým pol roka kým nepríde niečo iné čo si kúpiš a potom frfleš nad tým.“

„Typický Ír nie?“ Zasmial sa Josh. „Kam to vlastne ideme?“

„Obišiel som blok a teraz ťa veziem domov.“

„Pôjdeš so mnou? Uvarím ti praví earl grey a ty mi rozpovieš o Keethovi.“ Zaprosil tým teplým hláskom dobrej babky ktorá sa nedá odmietnuť.

„Josh, vážne sa mi nechce ísť k tebe domov.“

„A čo tak… k nám domov?“

~*~

         Bral schody po dvoch. Malú, čiernu cestovnú tašku mal chuť nechať ležať na zemi len aby bol rýchlejšie doma. Trojposchodový obytný dom mal skutočne tri poschodia po ktorých človek musel vybehnúť hore. Bývali celkom hore v útulnom medovom apartmáne. V tej príjemnej atmosfére iného, dobového sveta.

Vonku vtedy akurát prestalo pršať a večerná, letná obloha sa rýchlo vyjasnila do tmavomodrého horizontu kde sa slnko už pomaly sklonilo.

Kabát ktorý mu siahal pod zadok za ním zavial akoby bežal proti vetru. Josh mu vždy hovoril, že je neogabaný. Vždy má na sebe toľko vrstiev oblečenia ktoré odstávajú vejú, povievajú, padajú k zemi, visia… Vždy nechal svoje topánky pred dverami a návšteva sa o ne potkýnala. Neporiadny Ambie a jeho medové, žiariace vlasy. Zvrtol kľúč v zámke a neobratne vytiahol kľúče. Kedysi sa mu stalo že tak kľúč zlomil a oni museli meniť zámku.

Zvolal Joshove meno pri čom pustil tašku na zem. Ani si nevyzul svoje čižmy, ktoré podľa Josha boli irelevantné v letnom období. Prebehol do spálne s úsmevom.

Ako malý chlapec hovorieval Josh.

Tešil si sa na každú drobnosť, na okamih so mnou.

Vitaj doma.

~*~

         „Dobre teda, čo chceš vedieť o Keethovi.“ Zaparkoval auto pred obytným domom a vypol motor auta.

„Takže nepôjdeš hore.“ Skonštatoval Josh.

„Nie, nemám ísť prečo k tebe.“ Hľadel stále pred seba Ambie. Ruku mal na volante a druhou sa oprel o dvere. Prešiel si prstami po čele. Dážď už úplne skropil sklá auta keď prestali stierače pracovať. 

Opakovane nastalo nepríjemne ticho. A to si už Josh myslel, že je po všetkom – napätie sa konečne dokázalo medzi nimi rozplynúť a priateľská atmosféra sa mohla začať rozpínať a vypuknúť v niečo viac. Všetko to bol chvíľkový nostalgický ošiaľ ktorý sa rozplynul ako obláčik nad hrncom so zázračným elixírom z ktorého nakoniec zišla hnusná, žaburinová polievka.

„Stále ma neznášaš. Proste nechápem ako so mnou vydržíš, keď ma tak neznášaš?“ Otočil hlavu na Ambieho. Otázka bola priamočiara.

„Zvykol som si na teba.“ Mykol ľahostajne plecami Ambie.

„To sa mi snáď len zdá-…“ Pokrútil hlavou. „Vieš koľko trpkosti sa teraz vo mne varí? Pretože ja tomu jednoducho nerozumieš. Svoje si si na mne odbil. Zavalil si ma vážne depresívnou poštou kedy som uvažoval už nad všetkým možným! Pokladal som si otázku či som vážne taký bastard bez duše a zaslúžim si len zdochnúť niekde v uličke ako prašivý potkan!“ Znova zvýšil svoj prenikavý hlas s prímesou írskeho prízvuku. Rozhodne temperamentný bol, človek sa nemusel ani veľmi snažiť aby jeho nespútanú povahu vyburcoval až k vrcholu.

Ambie to urobil mnoho krát.

„Zase si píšeš tragické scenáre.“

„Ja nič nepíšem, len proste nerozumiem, prečo mi nepovieš ako sa veci majú na rovinu?“

„Josh!“ Zvýšil tento krát hlas Ambie, „Ja o tom hovorím stále! Hovorím ti, že ťa nemám rád a nebudem ťa mať rád, pretože si ma zradil, podviedol, nadal si mi a vyhodil si ma z nášho vlastného, spoločného domu!“  Zovrel volant v ruke a otočil hlavu k bočnému okienku. Skrz zapršané sklo nebolo v skutku skoro nič vidieť.

„To je fér.“ Odvetil pokojne Josh. „Myslel som, že s tými listami sme toto obdobie prešli a mohli by sme začať od znova.“

„Josh, ja ti už neverím. Nič od znova začínať nebudeme.“  Ako sa konverzácia dokázala zmeniť od Keetha späť k ním? Kedy vôbec začala táto konverzácia? Už dávno, v tom pub-e kedy ho Josh… nie ešte skôr keď ho stretol pri výkladnej skrini.

~*~

         Pristúpil k výkladnej skrini. Bola celkom prázdna už pár týždňov, na skle bol prilepený z vnútornej strany  inzerát na predaj a k tomu telefónne číslo. Priložil ruky k sklu aby si zatienil slnko a pohliadol dovnútra priestoru na predaj. Bol prázdny a tmavý akoby svetlo slnka nedopadlo ďalej ako po chodník.  Taká neprirodzená až strašidelná tma opusteného priestoru.

„Zdravím, chcete ten priestor kúpiť?“ Zaznel hlas za Ambieho chrbtom. Odtiahol sa okamžite od skla a otočil sa dozadu za mužským hlasom.

„Som Graham Brickster.. ah áno brick ako brick…“ Zasmial sa zľahka a natiahol ruku k Ambiemu ktorý mu ju slušne zovrel.

„Nie, len sa pozerám dovnútra. Je tam taká tma.“

„Oh áno. A to som po vyprataní vymaľoval znova na bielo.“ Založil ruky v bok čiernovlasý muž.

„To je ale zvláštne. Nie je to sklo potom príliš hrubé?“

„To vôbec je to odľahčené skloplast.“ Pokrúti hlavou.

„Cez deň aby tam bola takáto tma. To bude chcieť aby sa tam celý čas svietilo.“ Skonštatoval Ambie.

„Ah,“ povzdychol si sklamane Graham, „presne preto nemôžem tento priestor už mesiac predať. A to sme v Birminghame. Tu idú priestory na dračku.“  Otočil hlavu na Ambieho. Pousmial sa pre seba; „Chcete sa pozrieť dovnútra?“

„Začínam mať pocit, že tam straší.“

„Vážne?“ Nahol sa ku sklu Graham. „Nič zvláštne sa mi tam nikdy nestalo.“ Videl len ich odrazy a tmavý priestor vnútri.

„Ale vlastne by som sa tam chcel pozrieť. Píšem knihu a potrebujem presne podobný priestor.“

„Oh.“ Priložil si ruku k hrudi nadšene Graham. Druhou rukou si prešiel po čiernych fúzoch pod nosom a okamžite vytiahol kľúče, „pre spisovateľov čokoľvek!“

~*~

         Sedačka už bola zatisnutá vzadu a Ambieho čižmy ležali pod ňou. Nohy mal položené na sedadle a hlavu zaklonenú. Snažil sa povedať o Keethovi pravdu v takom rozmedzí v akom dokázal dôverovať Joshovi.

„Takže si to zhrniem: on nie je nič také ako model. Je to obyčajný chalan z Londýna ktorý ušiel z domova. Živil sa žobraním, neskôr si ho vzala k sebe nejaká stará žena ktorú sprevádzal na rôzne čajové večierky a vernisáže… tu sa dostávame k tomu maliarovi Sanderzovi. Zaujímavé takže on má už devätnásť a vyzerá na pätnásť. Teraz k tej časti ako si sa s ním spoznal ty?“

Ambie naštartoval a zapol kúrenie v aute. Začínala byť nepríjemná zima a von sa pomaly zvečerievalo. „No pani umrela a odkázala istý majetok Keethovi. Lenže pani má ešte dvoch synov ktorí dokázali zo závete Keetha vysunúť vďaka rôznym úplatkom. Zámožná rodina jednoducho. Takže mu dali nejaké peniaze a vyhodili ho na chodník.“

„Počkaj, počkaj…“ Zastavil Ambieho rozprávanie rukou, „potom stretol teba? To mi nejde na rozum, ty a samaritán ktorý vezme úbohého devätnásť ročného cudzinca?“

„Mal vtedy osemnásť a nechaj ma dorozprávať inak ťa vyhodím z auta!“ Odsekol mu Ambie.

„Neviem ako sa z teba mohlo stať také zlé monštrum Ambie.“ Vytiahol z vrecka cigaretu.

„Neopováž sa mi v aute fajčiť.“

„Som z teba kurva nervózny!“ Precedil skrz zomknuté pery kde zvieral cigaretu.

„Tak tu nemusíš byť!“

„Sakra Ambie! Nechceš ma, chápem to, ale proste je to moja práca tak mi to porozprávaj. Ja potrebujem vedieť či mu nehrozí nejaké nebezpečenstvo od toho psychopatického Sanderza a Sharon základný inštinkt Stone.“ Nakoniec si skutočne cigaretu zapálil a otvoril okno od auta.

Ambie vypol kúrenie. „Tak ma láskavo neprerušuj.“

„Prečo si sa prefarbil?“ Vydýchol modrý obláčik dymu von oknom k dažďu.

„Pamätáš na tú výkladnú skriňu?“

„Akoby som zabudol?“ Usmial sa Josh. „Sedával si tam každý boží deň a dumal si. Chodieval som tadiaľ cestou do mojej starej práce a deň čo deň som prechádzal okolo teba. Prvé dni som si myslel, že si nejaký napoly narušený, potom som sa začínal na teba usmievať a nakoniec som si k tebe sadol a pozval som ťa na čaj. To bola anglická pohostinnosť.“  Skonštatoval veselo a spokojne svoje gentlemanské chovanie.

„Nechcem ti ničiť túto krásnu víziu o našej výkladnej skrini. Vážne to chceš počuť Josh? Tú pravdu o Keetovi a našej výkladnej skrini?“ 

Prehodil cigaretu skrz malú medzeru okna. Dážď prenikal dovnútra ako cudzinec ktorý chce počuť všetky ich tajomstvá a rozniesť ich ďalej do celého mesta.

Osamelý a tiesnivý priestor v aute bol zrazu chladný a nepríjemný, priam z neho kričalo: vo mne tento príbeh nerozprávaj Ambie! Nesmieš! Budem plné toho nepríjemného, toho čo nemáš rád! A mňa, svoje auto predsa máš rád!

„Asi nakoniec pôjdem k tebe.“ Stiahol nohy zo sedačky a vkĺzol nohami do čižiem. „Zatvor okno.“

Josh bez slova stlačil elektrické ovládanie okna ktoré zaklaplo. Ambie vypol motor a vytiahol kľúče zo zapaľovania. Dvere z oboch strán auta zaklapli a zámok bezpečne uzatvoril auto.

         Práve keď Josh odomkol dvere od vchodových dvier niekto zvolal jeho meno. Z taxíku vystúpil chlapík a prebehol cez dážď pod strechu. Rukou si prehrabol tmavé vlasy ktoré mu stihol prudký dážď skropiť. „Chlape akurát som ťa stihol super! Mám pre teba nejakú novinku a mám hlad.“ Vzal mu z ruky dvere

„Max.“ Konečne sa dostal k slovu Josh. „teraz to nie je vhodné…“ odkašlal si a otočil sa vedľa seba. Bol pri prisahal, že za vražednejší pohľad by už Ambieho zatkli za ohrozovanie občanov spojeného kráľovstva.

„Kurva… baby doll face ty tu čo robíš? Čo tu robí?“ Poukázal prstom na Ambieho  pri čom pozrel na Josha.

„Máme nejaké… obchodné záležitosti na prebratie.“ Odvetil pohotovo Josh. To napätie a absolútne hnusná aura a atmosféra ktorá okolo neho začala prúdiť z tých dvoch by sa dala prirovnať Mordoru. Pripadal si ako Frodo uprostred Sarumana a Saurona.  Nepríjemné prostredie z ktorého by každý meditujúci mních ušiel na hony ďaleko. Ale on ako Ír bol na také situácie stavaný.

„S Baby doll? To pochybujem. Možno chceš od neho nejaký vražedný list? Oh to je ono… zaslúžil by si vyšukať dušu z tela aby vedel kde je jeho miesto. Tak pekne povaliť do postele alebo na zem a vyšukať toho rebela čo sa v ňom usadil. Vytrhnúť ho ako burinu… a šukačka je dobrá vec.“

„Max!“ Zahromžil Josh „Kontroluj sa. Je to vážne a je to potrebujem vedieť. Prosím choď domov.“

„Ale ja mám fakt super informáciu o tom chalanovi ktorého hľadáš.“  Obránil sa Max.

Bolo divné, že Ambie neprehovoril. Na adresu Maxa nepovedal ani pol slova. Stále mlčal, ale možno to bolo to najlepšie čo mohol urobiť. Jeho pohľad bol i tak dosť neznesiteľný. Obyčajne tak milý a tajomný pohľad bol teraz ostrí ako šíp z jantáru.

„To ideme práve prebrať vieš?“

„S Baby doll face? On o tom niečo vie? Ale vlastne… vrana k vrane sadá. Pekná tvárička k peknej tváričke a naopak. Keď tak vtedy zmizol možno ho niekto…“

„A! Opováž sa to vysloviť Max!“ Zahriakol ho celkom vážne Josh. „Neskúšaj to ani povedať, nechcem ti ublížiť.“

„Tak čo, Josh? Teraz je prednejší? To je v poriadku že sa ožerieš kvôli nemu, váľaš sa po zemi a reveš že sa utopíš v Temži? Ste tak strašne patetickí…“ Pokrútil hlavou Max a vytiahol si červenú malrborku zo škatuľky.

„Vždy mám opilecké drísty…“ Hodil nad celou tou situáciou rukou. Náhle sa otočil keď začul šuchot. Ambie sa rozišiel k svojmu autu. Odomkol si a otvoril dvere.

„Pozri čo robíš! Nevieš držať chvíľu hubu Max!“ Prebehol k autu.

„Nemôžem za to, že je ako ženská. Každý chlap by sa po mne zahnal a vrazil mi.“ Mykol plecami a potiahol si z cigarety.

„Nevšímaj si ho prosím ťa.“ Zadržal znova dvere Josh. „Prosím Ambie. Ser na Maxa poznáš ho, je to huba!“

„Vieš, že sa nerád hádam a už vôbec nie s ľuďmi o veľkosti Maxa. Porozprávame sa zajtra.“

„Seriem na to!“ Zvolal impulzívne, „chcem ťa teraz a tu a nie aby mi nejaký Max znova všetko posral!“ Otočil sa k Maxovi ktorý mu mávol s úsmevom. „Max vypadni domov! Zajtra sa môžeš u mňa najesť aj vychrápať teraz vypadni!“

„Ale šéfe no tak, nerozčuľuj sa. Už idem, idem… keď chcete šukať tak to povedz hneď a nemusíš mi hovoriť nič o práci.“ Rezignovane zdvihol ruky. „Len si musím zase zavolať taxi aby pre mňa prišlo.“

„Už neprší tak sa prejdi! Padaj!“ Rozkázal mu Josh.

„Bože, keď ide o doll face tak by si spred dverí vyhodil aj Ježiša!“ Odpinkol ohorok z cigarety ktorý dopadol na zem do kaluže a tíško zasyčal. „Ale kto ťa bude zase zbierať zo zeme až sa zleješ? Baby face? Nie! Ja to budem!“ Uhundrane si založil ruky do vreciek od nohavíc a rozišiel sa preč.

„Tak prosím, Ambie, pôjdeš ku mne?“

~*~

         „Vrátil som sa!“ Zvolal do spálne s úsmevom.

„Ahoj.“ Opätoval mu úsmev Josh a nepokojne sa zamrvil v posteli. Zlatý satén skĺzol dole po perine z časti na zem. V spálne bola neprekonateľne cítiť sladká vôňa ženského parfumu. Niečo nebolo v poriadku.

Nie, Josh sa rozhodne nerozhodol testovať ženské vône v lodičkách, ktoré sa váľali pri posteli.

„Ty tu niekoho máš?“

„Je to len kamarátka prespala tu.“ Vyrukoval okamžite Josh. Snažil sa tváriť neoblomne.

„Tvoja kamaráta spí s tebou v izbe keď je tu hosťovská?“

„Bála sa.“  Pohotová odpoveď.

„Smrdí ako štetka.“ Ambieho slová vrazili do vnútra Josha ako črepiny. Niečo tak obyčajné, skutočné a pravdivé sa začalo odvíjať a odkrývať jeho číre lži.

„Bude to za dve stovky.“ Objavila sa vo dverách bruneta. Malíčkom si nanášala lesk  na pery. „No tak nemám celý deň.“ Prešla akoby sa nechumelilo okolo Ambieho a nazula sa do čiernych lodičiek. Z Joshovej nastavenej ruky si vzala papierové bankovky a rovnako ľahostajne odišla preč.

„Spal si s kurvou?“

„NIE!“ Zvolal Josh „Nespal! Ona je kamarátka!“

„Ty si tak smiešny…“ Pokrútil hlavou.

„Ambie predsa si nemyslíš…“

„Nepopieraj mi tu skutočnosť. Smrdí to tu ako Paríž v osemnástom storočí!“

„Nekrič po mne!“ Zvolal výhražne Josh. Nechápal ako si vôbec dovoľuje zvyšovať na neho hlas v tak čírej a obrannej situácii kedy by mal pokojne sadnúť a nechať si všetko vysvetliť.

„Ty si nenormálny sráč!“

„Tak som s ňou spal a je to kurva! To sa nepočíta, pretože je to ženská!“ Táto absurdita zaplavila celý byt ako jedna obrovská vlna. Niekto by sa bol aj zasmial nad tou absurditou, keby mal zmysel pre čierny humor a volal sa Max.

Ako spisovateľ mal obrovskú slovnú zásobu, ale v tom momente by mu ani všetky jazyky sveta a slová sveta neboli dostačujúce na to aby vyjadril svoj pocit z Josha. A tak sa hlúpe ticho preťahovalo.

„Takže ja sa mám ísť teraz vyspať so ženskou a ty budeš v pohode?“ Opýtal sa zrazu Ambie. Ruky strčil do kabáta a mykol plecami.

„NIE!“

„Ah tak… takže si si vytvoril hierarchiu. Ty si niečo viac než ja.“

„Ambie, proste som mal chuť na sex tak… bol by si radšej keby to bol chlap?“

„Bol by som radšej, keby si nebol kus kokota. Kus zasraného, prijebaného, nechutného kokota ktorého som do tohto okamihu miloval ako taká tupá ženská!“ Odvrátil sa od Josha a vyšiel zo spálne. Proste si vezme tašku, tú svoju malú tašku kde mal pár veci ktoré potreboval na víkend strávený na dedine a pôjde do čerta. Správne by mal vypadnúť Josh! Schovať svoj hnusný ksich do kanála a zhniť tam.

„Kam ideš?!“ Vyletel za ním z postele.

„Utopiť sa.“

„Ambie nebuď teatrálny… prečo plačeš? Ježiši Kriste, tak prepáč.. bola to len kurva… ženská ktorá za nič nestojí… no tak!“ Vzal ho za ramená a otočil k sebe „chlapi predsa neplačú.“ Usmial sa na neho.

„Ťahaj do kokota s takou teóriou ty zasran a nechytaj sa ma!“ Odstrčil ho od seba. On nechcel plakať, ale človeka dojmú nakoniec také veci, ktoré by v živote nečakal. Neplakal pre Josha, pre jeho neskonalú egocentrickú vnútornú povahu. Neplakal pre jeho nechápavosť a veľké JA. Jednoducho si nikdy nebol schopný predstaviť, že zažije niečo tak absurdné o čom neraz sám písal, čo sledoval vo svojom okolí.

„Je mi len ľúto, že je z teba také prasa…“  Otrel si oči od sĺz.

„Fajn! Tak vieš čo?! Urobíme to takto: proste sa zbalíš a vypadneš! Zmizni! Kto ťa potrebuje?! No kto?!“

~*~

         Kto ťa potrebuje?!  Zneli mu slová v hlave keď vstupoval do bytu.